Nie je práve ten správny čas na príjemný retro pohľad na ďalšie vydanie jedného z najlepších, ak nie vôbec najlepšieho filmového magazínu modernej doby? Samozrejme, že áno! A po Weng’s Chop #1 prichádza, samozrejme Weng’s Chop #2!!!!
V Británii by som si bol istý, že niektorí z čitateľov by túto recenziu sledovali s vlastným výtlačkom pevne v rukách (neďakujte mi, rád som pomohol pri rozhodovaní), na Slovensku som presvedčený o úplne opačnej situácii, čo ale nie je na obtiaž. Takže bez ďalších okolkov sa pozrime, čo nám duo Brian a Tim v decembri 2012 prinieslo… A keď si predstavím, že to bolo pred dvanástimi rokmi, tak ten čas naozaj beží ako divý, no práve magazíny ako Weng’s Chop, Grindhouse Purgatory, Grindhouse Resurrection alebo Shock Cinema sú dôkazom toho, že čas obsahu týchto publikácií vôbec neuberá na informačnej hodnote – práve naopak.
Obálka, ktorú som si vybral (keďže existujú varianty), je – už po tretíkrát – zdobená umením Davida Barnesa, a musím priznať, že vtedy sa mi vôbec nepáčili. Nie, v skutočnosti som ich dosť neznášal. Len môj osobný názor, samozrejme, nemám žiadnu kvalifikáciu na to, aby som hovoril o maľbe, takže to berte s veľkou, ale naozaj VEĽKOU rezervou. Ale v poslednom čase som si ich začal vážiť, nie kvôli tomu, čo zobrazujú alebo ako vyzerajú ako obálky, ale skôr z hľadiska spôsobu, akým sú vytvorené. Nikdy by mi nenapadla taká idea, taká vízia, ako niečo namaľovať… vieš, ťah sem, ťah tam… Takže hej, je to ako počúvať 4 Non Blondes. 😀 Človeku sa to síce nepáči, ale nejako sme si na to zvykli.
Každopádne, obsahovú stránku čitateľovi spríjemňuje fotka krásnej Leeny Kurishingal, skoro som si začal pohmkávať „If you going to San Francisco“, pretože čelenka, ktorú má na fotke, vo mne vyvoláva ducha Flower Power generácie, ktorú som, samozrejme, nikdy nezažil. V dobrom alebo zlom, neviem.
Ako vidíte zo zoznamu prispievateľov na strane 2, niektorí fajnšmekri píšuci do predchádzajúcich dvoch čísel sú tu stále, niektorí odišli, prišli noví, a to je ten príjemný konglomerát rôznych chutí, ktorý vytvára dokonalú atmosféru.
Strany 3 a 4 nám teda prinášajú The Painted Skin od Pu Songlinga (1740), klasickú rozprávku, ktorá inšpirovala niekoľko pekných HK filmov, a ja naozaj chválim zaradenie tohto textu sem, pretože ukazuje, že filmoví maniaci a kultúrni nerdi sú tým, čím sú – kultúrnymi. Nie som si istý, koľko bežných filmových divákov zvyčajne prezerá zdroje svojich najnovších filmových trhákov, príbehy, ktoré sa za nimi skrývajú, a zaujímavé kúsky okrem bežných senzačných bulvárnych titulkov, ale práve to robí väčšina milovníkov „inej kinematografie“. Alebo by to rozhodne mali robiť.
Strany 5 a kúsok zo 6 (spolu s dvoma reklamami) nám prinášajú pekný článok o spájaní populárnych žánrov kung-fu a westernu, čím vzniká – väčšinou – veľmi zábavný western-fu. Príklad za všetky – Shangai Noon a Shangai Knights. Videl som jeden z nich, už neviem ktorý, a pamätám si, že ma neohúril, ale už dlhší čas ma komédie akéhokoľvek druhu veľmi nelákajú, takže asi takto. V dnešnej dobe si asi vyberiem Shinjuku Incident namiesto čohokoľvek hlúpeho, čo Jackie Chan natočil vo svojich najlepších komédiách, ale to je asi len znamenie doby. Alebo sa zo mňa jednoducho stáva nevrlý starý dedo.
Strany 7 – 9 sú venované Kuei Chih Hungovi a opäť sú to tie publikácie, ktoré na stránkach Banduriek Na Gauču recenzujeme, prinášajúce čitateľom tieto úžasné osobnosti – režisérov, hercov, legendárnych producentov, čo len chcete. A opäť to len vzbudzuje záujem vyhľadávať tie tituly, ktoré sa v takýchto článkoch spomínajú. iste, počul som niekoľko titulov, ale teraz som o niečo múdrejší, komu môžeme vďačiť za niektoré fantastické filmy.
Strany 10 – 12 nám prinášajú film Blood Brothers, „The Pistol-Packed Pasta Dramas of Gianni Garko & Klaus Kinski“, a s týmto podtitulom viete, že máme dočinenia s niekoľkými skvelými talianskymi spaghetti westernami, plus jeden maccaroni combat zárez v podobe 5 for Hell a ja si tu robím mentálnu poznámku, že si ho konečne pozriem (trvalo mi nejaký čas, kým som ho zohnal na DVD) a tiež, že si zaobstarám a pozriem The Great Silence, keďže ho už dlhší čas stále odkladám do úzadia, čo je neprípustné. Súhlasíte, však?
A westernový žáner neopúšťame len tak ľahko, pretože Steven Ronquillo nás pozýva na A Pistolry of Violence (strany 13 – 14) a Tim Paxton vo svojom úžasnom článku na stranách 15 – 20 prináša svoj pohľad na mexické hororové westerny.
Ešte stále nemáte dosť? Máte šťastie, strany 21 – 24 sú plné zaujímavých informácií od Johna Gracea o Tonym Anthonym a filmoch, v ktorých hral, v článku s názvom „No Second Banana“.
A napokon strany 25 – 29 sú venované ďalšiemu skvelému článku Tima Paxtona o indickej kinematografii, tentoraz o indických westernoch – a som si istý, že takéto články nikde inde nenájdete. A to nie je jediný článok týkajúci sa indických filmov v tomto čísle, ale na ten si musíte ešte chvíľu počkať.
Dobre, dosť bolo westernov, počujem vás, nebojte sa! Jolyon Yates nám predstavuje thajské Kaiju (strany 30 – 33). Čo na to povedať? Filmy o príšerách? Davaj het, ako my na východe hovoríme! Síce to vyzerá na ďalšie odľahčenie môjho bankového účtu, ale tak no pain, no gain, ako vravia v USA, nie?
Strany 34 – 36 sú venované rozhovoru so spomínanou Leenou Kurishingal, nasleduje jednostránkový rozhovor (strana 37) so Sifu DB3 a chvíľu mi trvalo (možno som vtedy mal trochu vygumovaný mozog), kým som vlastne zistil, že sa bavíme o Davidovi Barnesovi, výtvarníkovi, ktorý stojí za obálkami WCH, o ktorých som hovoril na začiatku tejto recenzie. Nejaký krátky úvod by naozaj bodol.
Ďalšia strana, ďalší rozhovor, Gary Baxter robí rozhovor (strany 38 – 39) s filmárom Darrenom Wardom, ktorý stojí za filmami Sudden Fury a A Day of Violence.
Strany 40 – 54 sú venované filmovým recenziám. Rád si ich prečítam, rád si ich prečítam znova. A viete, keď si ich znovu prečítate, ako to teraz robím ja, môžete sa so mnou pousmiať… áno, tento film mám teraz, tamten som videl… aha, tento bol tak strašne nudný… atď. atď…., zatiaľ čo väčšina ľudí, s ktorými sa snažíte podeliť o svoje filmové nadšenie, by na vás len pozerala s tým WTF výrazom…. Pravdivý príbeh!
Ďalšia várka recenzií zaberá strany 55 – 57, tie pochádzajú z pera Danae Dunningovej a zaoberajú sa známejšími klasikami (opäť z pohľadu trochu skúsenejšieho milovníka filmov, môžem sa staviť o moju výplatu, že väčšina ľudí, ktorých by ste sa opýtali, by o nich nemala ani potuchy). Ale to je v poriadku, nie je na tom nič zlé.
Roll the drums! Tim Paxton po tretí raz. Strany 58 – 64 obsahujú 3. časť jeho siahodlhého seriálu o indickom horore a musím uznať, že sú to asi najzaujímavejšie články o filmoch, aké som kedy čítal. A je to zábavné, viete, pretože som si celkom istý, že drvivú väčšinu z nich si nikdy nepozriem (väčšinou kvôli ich nedostupnosti), alebo preto, že sú to filmy, ktoré sú skrátka kvalitou a prevedením strašné, Timovi patrí jednoznačne chvála za to, že mnohé z nich pre nás pretrpel a že vo svojich článkoch prináša hromady informácií. Absolútne úžasné.
The Bookshelf na strane 65 nás oboznamuje s dvoma publikáciami, tentoraz je to Muchas Gracias, Seňor Lobo (a hádam ani netreba pripomínať, že je venovaná tvorbe Paula Naschyho) a krátka informácia o 2. čísle belgického filmového zinu s názvom Cinemafantastique (žiaľ, vo francúzštine).
66 – 68, tieto strany sú venované komiksu, a to prostredníctvom dlhého článku o legendárnom výtvarníkovi Stephenovi R. Bisettovi a malej recenzie Mikea Howletta na knihu Matt Baker: The Art of Glamour (editori Jim Amash a Eric Nolen-Weathington).
A už takmer na konci tohto vydania, na stranách 69 a 70, nájdete recenzie rôznych malých zinov (vďaka Danovi Taylorovi) a reklamu na sériu kníh Gimp od Briana Harrisa plnú zaujímavých filmových recenzií (a nebojte sa, aj tie budeme recenzovať).
Posledná strana – reklama na Masters of Taboo Cannibalism. Pozrite si Amazon a zistite, o čom je!
A to je všetko, priatelia. Weng’s Chop #2 spracované tak, aby ste vedeli, prečo ho chcete mať. Teraz už len zobrať kreditku a objednať. Alebo ste si toto číslo už objednali? Správne, tak to má byť!
Dostupné – neprekvapivo – na Amazone.
