Netreba dlho chodiť okolo horúcej kaše, Bandurki Na Gauču sú hlavne o kultúrnych veciach doby minulej. Koniec-koncov, nostalgia za dobami, keď sme boli o čosi ohybnejší, poniektorí s viac vlasmi na hlave, s menej starosťami a podobne, je viac ako pochopiteľná. A to nehovorím o veciach, ktoré sme zo samotnej podstaty veci – napríklad kvôli takej „maličkosti“ ako bola Železná opona – zažiť v tých najlepších rokoch jednoducho nemohli.
Ale čosi sa dá zažiť aspoň sprostredkovane – napríklad čítaním memoárov rôznych zaujímavých osobností. Viac či menej subjektívne, mnohé z takýchto pamätí sú vynikajúcim oknom do udalostí, ktoré okrem ich priamych účastníkov nemá kto ako vedieť, niektoré skôr zahmlievajú či ospravedlňujú konanie toho-ktorého človeka.
Do kategórie memoárov patrí aj autobiografia Bobbyho Rocka s názvom „The Boy Is Gonna Rock“ z roku 2018. Priznám sa, omylom som si ho akosi splietol s bubeníkom Poison (ktorým nebol nikto iný, ako Rikki Rockett), na tom však záležalo pramálo. Mal som skrátka chuť na nejakú rockovú (auto)biografiu, a už z obálky tejto knihy je jasné, že Bobby’s got the look. A na svoju obranu musím povedať, že ku hair metalu (alebo glam metalu) a jeho histórii som sa vrátil len sporadicky celkom nedávno. To len aby sa vedelo.
Samotný Bobby Rock je, samozrejme, úspešným hudobníkom (bubeníkom), učiteľom hudby, autorom rôznych bubeníckych príručiek a dalo by sa pokračovať, rockeri ho však budú spájať hlavne s projektom (keďže to viac menej projekt bol, menej už regulérna kapela) niekdajšieho gitaristu legendárnych Kiss, Vinnieho Vincenta, s názvom Vinnie Vincent Invasion.
Bobby nás vo svojej autobiografii prevedie svojimi skromnými začiatkami svojej muzikantskej kariéry, ktoré, ako to už býva, sú spojené s rôznymi lokálnymi kapelami hrajúcimi cover-verzie po baroch a malých kluboch, cez svoje vážnejšie zameranie seriózneho bubeníka (jazz atď.), až k osudnému momentu, kedy sa prihlási do konkurzu na miesto bubeníka do spomínaného projektu Vinnie Vincent Invasion.
Väčšina knihy sa viaže práve k tomuto tri roky trvajúcemu dobrodružstvu s týmto projektom, od veľkých očakávaní až po neslávny rozchod členov po turné na propagáciu druhého albumu „All Systems Go“ (1988).
Kniha nikdy nie je prehnane škandalózna (kde sa veľmi neholduje drogám a alkoholu, tak to správanie je viac-menej na uzde), hoci občas Bobby spomenie – ale vcelku vecným spôsobom, bez nejakých búrlivých opisov – aj také to klasické rockerské správanie.
Táto autobiografia je však skôr zameraná na hudobnú časť Bobbyho kariéry vo Vinnie Vincent Invasion – zážitky s natáčaním a problémy počas celého tohto procesu, jeho pocity a myšlienky počas niektorých kľúčových chvíľ v projekte, to všetko v knihe, ktorá sa číta poľahky a so záujmom.
A hoci som predtým Vinnie Vincent Invasion nepočúval (no čo, nemôžem počuť všetko), priznám sa, po dočítaní knihy som si oba albumy vypočul – a nemôžem čas strávený touto aktivitou rozhodne považovať za stratený.
Bobbyho rocková kariéra sa však nevzťahuje len k spomínanému projektu, jeho paličky a bubenícke umenie sa dajú počuť aj v kapele Slaughter (kde hrali jeho niekdajší spoluhráči z VVI, Dana Strum a Mark Slaughter), Nitro, Nelson či v doprovodnej kapele Lity Ford.
Mám rád takéto memoáre. Nielenže človeka napĺňajú tým spomínaným nostalgickým sentimentom, ale spomínajúc aj rôzne kapely, ktoré sa okolo autora (v tomto prípade spomínaného Bobbyho Rocka) obtreli, čitateľ si má možnosť rozšíriť svoje hudobné obzory aj o iné kapely a albumy, ktoré by sa k nemu možno inak ani nedostali.
Takže, ako znie verdikt? Sa vážne musíte pýtať? Samozrejme, ak ste rockermi telom i dušou (a hlavne tou dušou), túto autobiografiu sa nedá inak, ako len doporučiť.
