Keď hovoríme o grindhousovej kinematografii a exploitačných filmoch, nie sú to len samotné flmy, opotrebovaný celuloid a podobne… Tieto filmy tiež zapĺňajú stránky rôznych filmových fanzinov a časopisov, od tých amatérskych až po tie úplne profesionálne.
Jedným z tých najnovších je časopis Grindhouse Resurrection priamo z rúk jedinečného Petea Chiarellu, lepšie známeho ako 42nd Street Pete.
O Grindhouse Purgatory, jeho predchádzajúcom vydavateľskom počine, sme už hovorili v samostatnom článku (aj keď tu v RA nie je uvedený), avšak so samotným autorom sme sa ešte nerozprávali! Nuž, teraz nastal ten správny čas…
Dobré popoludnie, Pete, a ďakujem za váš čas, ktorý ste venovali tomuto malému rozhovoru! Ako sa ti darí v týchto dňoch?
Je mi potešením urobiť to pre fanúšikov. ako sa mi darí? No, v posledných mesiacoch som mal niekoľko zdravotných problémov, ale som nad vecou. Sakra, mám 70 rokov a keď má človek sedemdesiat, veľa vecí prestáva fungovať, začne sa to lámať. Stále fyzicky pracujem na svojom pozemku a som rád, že som ešte schopný niečo robiť.
Hovoríme o grindhouse… a som si istý, že grindhouse (a exploitation filmy) sú pre teba ako druhá prirodzenosť. Ktorý bol ten zlomový bod – ak si naň spomínaš -, keď si sa rozhodol, že chceš byť trochu viac než len nostalgický filmový fanúšik, a začal si sa venovať filmovému svetu? Mám na mysli… videl som reklamy na DVD vydania filmov pre dospelých s tvojou tvárou, ktoré boli publikované pod názvom „42nd Street Pete presents“… boli to tvoje prvé kroky do sveta publikovania (či už v tlači alebo na videu)?
Po prvé, nikdy som neočakával, že by osoba 42nd Street Pete k niečomu viedla. Túto postavu som vytvoril ako vtip na adresu Mikea Vraneyho zo Something Weird Video. Ten kúsok, ktorý som natočil, použil na úvody k svojim 8mm materiálom a potom ma požiadal, či by som mu nemohol aj niečo napísať. Tak to bol môj vstup. Najali ma, aby som napísal poznámky k niekoľkým filmom Nicka Phillipsa. V tom čase ma napadlo, že by som chcel začať vydávať 8mm filmy pre dospelých na DVD. Oslovil som majiteľa, Mikea Rasa, či by som to neurobil. Dôvodom, prečo som to chcel urobiť, bolo, že nikto sa nezaoberal históriou týchto vecí. Väčšina zbierok boli len náhodné krátke filmy (loops) bez akejkoľvek histórie. Chcel som urobiť niečo iné. Takže Mike hovorí, všetci o tom hovoria, ale nikto do toho nevloží svoje peniaze. Hodil som mu na stôl balík peňazí a povedal som: „Kurva, stavím sa, že to bude fungovať.“ Vtedy som sa rozhodol, že to bude fungovať. Po viac ako 20 rokoch a troch desiatkach vydaní by som povedal, že to vyšlo. Bol som prvý, kto dal 8mm porno na Blu Ray, ale nešlo to tak dobre, ako som si myslel. Pri tomto konkrétnom vydaní sme urobili Blu a DVD. DVD sa predávalo lepšie, takže som upustil od ďalších úvah o Blu ray.
Ak dovolíš, poďme sa na chvíľu porozprávať o týchto DVD/Blu Ray vydaniach… ako vznikli? Môžeš našim čitateľom prezradiť niečo z histórie týchto vydaní? Ako dobre (alebo zle, ak to tak bolo) boli prijaté?
Keď sme urobili prvý projekt, nevyberal som z neho žiadne peniaze a Mike tiež nie. Peniaze sme použili na výrobu ďalších dvoch: Superstars of the 70’s Stags a The Euro Trash Collection. Chcel som zbierku s rozpoznateľnými hviezdami tej éry a chcel som zistiť, či sa naozaj mimoriadne europorno bude predávať. Potom som si uvedomil, že ľudia nechcú priame generické veci, chcú veci, ktoré sa dnes nedajú vyrobiť. Tak som prišiel s kolekciou The Extreme Sleaze Showcase Collection. S&M, B&D, všetky druhy šialených vecí. Išlo to tak dobre, že sme po nej vydali ďalšie dva zväzky. V tom čase sme ešte mohli dostať DVD do niektorých mainstreamových obchodov, pokiaľ neboli hard core. Tak som mal niekoľko striptízových slučiek a jednu z nich sme vydali. išlo to dobre, tak sme urobili ďalšiu. Potom som kúpil zbierku filmov Joea Bonicu. Joe bol známy tým, že v 50. rokoch nakrúcal zábery o atómovej bombe. Mal aj Movie of the Month Club (Klub filmu mesiaca), kde ste každý mesiac dostali novú 50-metrovú striptízovú slučku. Do jednej zbierky som ich dal 50 a darilo sa jej veľmi dobre. Čo sa týka toho, ako dobre boli prijaté, no v tomto biznise budete mať vždy svojich kritikov.Hovorí sa, že hovno sa nedá vyleštiť, ale robíme, čo môžem. Úprimne povedané, je tu pár takých, s ktorými som nebol veľmi spokojný. Pri dvoch tituloch som nebol na kamere, pretože som bol v procese sťahovania, takže to bolo trochu na nič, ale celkovo sa tejto sérii darilo a stále darí.
Šialenstvo nekonečného zvyšovania sadzieb poštovného v podstate zabilo akékoľvek aktivity malých podnikateľov za oceánom. Myslím, že sa o tom nikto nemôže hádať. Plánuješ vydať ďalšie tieto videá len pre americký trh? Alebo vôbec nie?
Chcem ešte urobiť jedno veľké vydanie, aby som to všetko tak nejak spojil. Mám ešte dosť materiálu na to, aby to vyšlo na jeden brutálny super boxset. Pôjde o moje posledné vydanie, keďže viem, že ľudia ho ešte stále kúpia – a podľa môjho odhadu – bude obsahovať 4 kompletné filmy a mnoho vzácnych krátkometrážnych slučiek (loops). A máš pravdu, poštovné je zabijak, ale človeka teší, že ľudia za oceánom sú ochotní ho zaplatiť, aby naše veci čítali.
Ako som už spomenul, si tiež spisovateľ/autor a vydavateľ. Skôr než sa vrhneme do sveta Grindhouse Purgatory a Grindhouse Resurrection, porozprávajme sa o tvojich ďalších publikáciách…najprv si pohovorme o tvojich skutočných príbehoch v “A Whole Bag of Crazy” (ktorého som tiež šťastným majiteľom)… Páčilo sa mi to a špinavý svet Deuce znovu ožíva prostredníctvom jeho stránok… Keď sa pozrieš späť, keď si túto milú knižku vydal, ako sa naň pozeráš teraz? Si s ním stále spokojný tak, ako je, alebo by si niečo zmenil, pridal kapitolu či dve? Som si istý, že čitatelia Grindhouse Purgatory ju milovali rovnako ako ja, však? Nemá zmysel pýtať sa na nadšené pozitívne recenzie… stretol si sa však niekedy s negatívnou recenziou na túto knihu?
Vydá sa pokračovanie A Whole Bag of Crazy, v čase písania tohto interview sa akurát edituje. Ako sa na to pozerám, nezmenil by som na tom nič. Tej knihe sa darilo veľmi dobre. Na jednom zraze, kde som časť nákladu vzal, som ich všetky predal za 2 dni. Pri jej vydaní som nemal žiadne očakávania, povedal som si, ak predám 20 kusov, budem spokojný. Za týždeň som predal 200 kusov a stále sa kniha predáva. Bol to nádherný zážitok.
Pamätám si iba jednu negatívnu recenziu. Čo si ľudia neuvedomujú je to, že niektorí ľudia vám dajú zlú recenziu len aby vás naštvali. Snažia si na internete dokázať, že dočúrajú ďalej než vy. Nie, ďakujem, môj postoj je: „OK, máš chuť drístať hlúposti? Pohoda, zaplatil si mi za tovar, tak si hovor, čo len chceš.“ Čo je zvláštne, dokonca i môj bývalý vydavateľ začal šíriť sračky, pretože môj magazín sa predával lepšie ako ten jeho. Je to všetko o žiarlivosti a detinskosti. Z tohto nezbohatnem. Robím to, pretože je to zábava a evidentne existuje na to publikum.
To nebola jediná tvoja kniha! Existuje aj kniha Two-Fisted Tales of Times Square. Teraz sa musím priznať, že tento titul nemám, a preto by som ťa chcel požiadať, aby si ma (a čitateľov) s ním oboznámil… nakoľko podobná, ako odlišná je táto kniha v porovnaní s „A Whole Bag of Crazy“, o ktorej sme sa bavili pred chvíľou?
Two Fisted Tales of Times Square je kniha fiktívnych príbehov založených na skutočných udalostiach. Za 24 hodín od vydania som z nej predal 50 kusov. Snažím sa ju dostať aj na Amazon, mojím problémom však je, že nie som technicky zdatný človek. Som spisovateľ a šmelinár. V knihe sa stretnete s mafiou, lovcom ľudí, ktorý je vlkolakom, duchom mŕtvej prostitútky hnaným túžbou po pomste, kráľovnou upírov v bordeli, mafiánskym vybavovačom, ktorý je vo svojom remesle naozaj dobrý, zabijakom, ktorý prijme zlú zákazku a podobne. Navyše som vytvoril postavy na základe ľudí, s ktorými som sa stretával. Som s touto knihou naozaj spokojný a každému, kto si ju kúpil, sa páčila. Robím aj na jej pokračovaní. Jeden fanúšik povedal: „Priveďte späť všetkých ľudí, ktorých ste nezabili v prvej knihe“. Ľudia si mysleli, že je to druhá časť mojej autobiografie, ale nie je to tak. Jack Ketchum bol dobrý priateľ a dal mi niekoľko rád, čo nerobiť. Miloval moju „Gunfighters“ trilógiu. Prial by som si, aby bol stále s nami, Jack mi chýba každý deň.
A nezabudnime na tvoju trilógiu „Gunfighters of the Drunken Master“! Musím povedať, že už len názov mi vyčaril nadšený úsmev na tvári a určite sa zhodneme, že šestákové príbehy – ako sú tieto – sú skvelým doplnkom do knižnice každého nadšenca grindhouse/exploitation (prípadne, ak niekto chce, kategórie „tak zlé, až je to dobré“). Som rád, že stále existujú ľudia, ktorí čítajú knihy, a kvôli nim, môžešo tejto trilógii čo-to prezradiť? O čom to je? A v neposlednom rade – odkiaľ pochádza inšpirácia pre tento seriál?
Som veľkým fanúšikom westernov, či už filmov alebo kníh. Mám rád autorov ako William W. Johnston, Ralph Cotton, Ralph Compton and ďalší, ktorí si neberú žiadne servítky. A tak som sa rozhodol vytvoriť post-apokalyptický spaghetti western, predstavte si Mad Maxa skríženého s El Topom a The Good, the Bad and the Ugly. Vytvoril som svoj vlastný kraj, kde solárne lúče zničili zdroje pitnej vody, s výnimkou tekutín vo sklených či plastových nádobách. A tak je dokola plno chlastu, preživší sa opíjajú a strieľajú po sebe. Je to o chlapíkovi nazývanom The Drunken Master. Ruku mu zmrzačil rival, a tak na jeho hlavu vypísal odmenu 100 bedien vody. A tak máte tých najhorších z najhorších, ktorí chcú chlapíka nájsť a získať odmenu. Hlavným chlapíkom je Blindman a jeho vražedný pes, Dog. Chlapík nie je slepý, len krátkozraký, a tak používa brokovnicu naplnenú mincami, úlomkami skla,kúskami ostnatého drôtu atď..
Veci sa škaredo zamotajú, no vytvárajú sa spojenectvá a dochádza k zúčtovaniu. Nakoniec sa preživší zmocnia tábora Drunken Mastera. Väčšina podobných kníh má 200 až 300 strán. Ja som vyhodil všetkú tú „vatu“ a šiel som rovno na vec. Kniha pohltí čitateľa od začiatku do konca. Ľuďom, ktorí to čítali, sa to páčilo, tak som napísal knihu 2, Unhappy Hours. Tentokrát som sa na vykreslenie zloduchov inšpiroval ISIS. Pred katastrofou sa do krajiny infiltrovala celá ich armáda a teraz zabíjajú všetkých preživších, ktorých nájdu, a smerujú k Blindmanovi a jeho priateľom. Aby Blindman bojoval s touto hrozbou, hľadá ďalších „preživších“, ktorých by ste za susedov nechceli: bývalého mafiána Dona a jeho osobného strážcu, pyromana s cisternou plnou paliva, vyšinutého kňaza, ktorý chce všetkých mlátiť… dvaja obrovskí bývalí zápasníci, ostrostrelec s puškou kalibru .50, najrýchlejší pištoľník zbraň na svete a zvyšní členovia motocyklového klubu Hells Angels. Tento príbeh vás jednoducho nakopne od začiatku do konca.
Kniha 3 – Last Call -, ako vzor zloducha sme použili Trumpa. Kniha bola napísaná počas jeho posratej prezidentúry, chlapík je chorý a potrebuje pre svoj život ľudskú krv. Ale iba jeden typ ho môže uzdraviť a tipnite si, kto ho má? Blindman. Tento príbeh je skutočne mimoriadny a objavuje sa v ňom aj vražedný medveď. Bol som blízkym priateľom Garyho Klara z filmu Day of the Dead. Ten tieto knihy miloval a chcel podľa nich napísať scenár. Postava Steelea v knihe je vytvorená podľa neho. Opäť, plno masakru, ale koniec som nechal otvorený. Akurát som dokončil prológ, aby som mohol túto trilógiu vydať v jednom zväzku. Dúfam, že k tomu dôjde čoskoro.
Tvoje publikačné úsilie sa týmto neskončilo… jedného dňa sa v mojom kanáli Amazon objavila nová filmová publikácia s názvom Grindhouse Purgatory. Hneď na úvod – prečo taký názov? Som si istý, že niektoré filmy môžu byť utrpením, ale som si celkom istý, že to nebola inšpirácia za názvom tvojho časáku, však?
Názov Grindhouse Purgatory vznikol len tak. Chcel som robiť časopis, ale nechcel som byť Fangoria, HorrorHound alebo všeobecný hororový časopis. Grindhouse filmy zahŕňajú mnoho rôznych filmových žánrov a o tom som chcel písať. Ide však o to, že neviem všetko a ani netvrdím, že viem všetko. Takže, ako to bolo u mňa v prípade SWV, otvoril som dvere každému, kto si chcel vyskúšať písanie. Spisovatelia prichádzali a odchádzali, ale základná skupina zostala a zabezpečila, aby to fungovalo. Väčšina z týchto autorov prišla do nového časopisu potom, čo im môj bývalý vydavateľ klamal o tom, že som „odišiel na dôchodok“.
GP sa dožilo 20 čísel (čo je skvelý vydavateľský počin, bez debaty, a treba k tomu zablahoželať), odborníkom a nováčikom priniesol množstvo informácií o grindhouse filmoch, zlatom veku videofilmov pre dospelých a dobrých starých wrestlingových veciach, nielen v článkoch, ale aj v rozhovoroch s ľuďmi s tým spojenými. 20 čísel, nie zlé na niečo, čo bolo zamýšľané ako vydanie jediného čísla… tí, ktorí mali možnosť prečítať si úplne prvé číslo, vedia, že je venované pamiatke zosnulého režiséra Andrewa Coppa. Keďže čitatelia v mojej rodnej krajine (na Slovensku), pre ktorých je tento rozhovor primárne určený, sa vo svete americkej indie kinematografie väčšinou až tak dobre neorientujú, môžete nám povedať niečo o Andym a o tom, čo vás ako vydavateľa GP motivovalo venovať prvé číslo vášho časopisu jeho pamiatke?
V skutočnosti to bolo 21 čísel. Vydal som aj výber „Greatest Hits“ z prvých troch čísel, ktoré som prestal distribuovať. Andy Copp bol priateľ a filmár. Keď som bol takmer mŕtvy po operácii na odstránenie rakoviny, Andy bol stále v kontakte a posielal mi veci na pozeranie. Andyho filmy boli takmer autoportréty, strašne násilné a trochu zvrátené. Andy sa rozhodol ukončiť svoj život. Prečo? Kiež by som to vedel. Prestal chodiť na miestne zrazy (filmových fanúšikov). Ľudia vždy povedia, že mal požiadať o pomoc. Ľudia kurva nechápu, že keď ste v čiernej diere depresie, posledná vec, na ktorú myslíte, je telefonovať. Viem to, pretože som v takej situácii bol a stojí za za hovno. V Andym Coppovi sme stratili veľmi talentovaného umelca.
Potom, čo Grindhouse Purgatory skončilo svoju dráhu, z jeho popola – ako legendárny Fénix – povstal úplne nový časopis…Grindhouse Resurrection! Čím sa líši od GP? Nejakých nových autorov, ktorých by som chcel predstaviť v tejto oblasti? Alebo možno nejakú novú oblasť na pokrytie?
Poviem ti čosi o pozadí toho všetkého, a ak pri tom niekoho naštvem, čo už. Publikoval som aj počas pandémie, ale začal som si všímať , že môj vydavateľ začal na úspech časáku veľmi žiarliť. Články sa začali „strácať“ alebo boli pozmeňované. Autori sa mi sťažovali, že je na nich hrubý. E-maily zostali bez odpovede, potom ma osobne napadol online.
Posledné tri čísla boli utrpením. Počas pandémie som stratil 6 blízkych priateľov a vysporiadaval som sa s drvivou depresiou. Musel som sa s tým chlapíkom rozísť, pretože som bol z toho všetkého ohovárania unavený. Tak som mu povedal, že je to číslom 20 naša spolupráca končí. Ten obrázok výbuchu bomby na obale bolo jeho „fuck you“ per mňa. A potom začal všetkým autorom, ktorých som získal, rozprávať, že som „odišiel na dôchodok“, a že spúšťajú „nový“ grindhouse magazín. To bola obrovská lož a svojim ľuďom som dal vedieť, že od dôchodku mám ďaleko.
A tak mi jeden z autorov, John Shatzer, zavolal a povedal: „Nechaj ma urobiť korektúry, nech sa v tom pokračuje.“ Tak som sa všetkých spýtal, či v tom chcú pokračovať a šli sme na to. To, čo v starom časáku zaberalo 90 strán, sme vtrepali 68 strán v prvom čísle a v skutočnosti mali viac obsahu. V tom konkurenčnom časopise bolo veľa premárneného miesta. Naše číslo 2 má takmer 100 strán, pretože som dostal exkluzívny rozhovor s Williamom Wincklerom, ktorý by som mohol rozdeliť na dve časti, ale pre mňa by to znamenalo len snahu o predaj ďalšieho čísla, tým, že ľudí nalákam na pokračovanie. Nie, číslo 3 sa bude predávať na základe vlastných kvalít. V skutočnosti za mnou Bill prišiel, aby urobil rozhovor. Rovnako aj Mike Lacky zo Street Trash. Získal som veľa nových autorov. Rocky Calvito píše skvelú fikciu. Starý priateľ Bill Karnschimdt kedysi na 42nd Street rozdával letáky masážnych salónov, tak mi začal posielať veci. Potom ďalší chlapík s paperbackmi v štýle grindhouse. Rozdiel medzi týmito dvoma časopismi je v rozmanitejších článkoch, bez cenzúry a urobili sme sekciu Monster Kids s časopismi o príšerách starej školy, pôvodnými filmami z Chiller Theatre a budú nasledovať ďalšie. Navyše ľudia, ktorí sa starajú o layout nového časopisu, sú svojou prácou nadšení. Majú svoj vlastný časopis, Midnight, Eric a Angie Wrightovci sú super ľudia a skvele sa s nimi pracuje. Je pekné, že sa nemusíte starať o to, aby sa veci urobili správne, pretože teraz sa všetko robí správne. Chcem len dostať svoj časopis a ich časopis na Amazon, aby fanúšikovia videli, čo sme urobili.
Grindhouse Resurrection sa zatiaľ dočkal dvoch čísel. Dúfam, že časopis bol vzkriesený do večného života vydávania! Plánuješ nejaké ďalšie aktivity spojené s vydávaním časopisov? Alebo sa sústredíš len na samotný časopis?
Nie som si istý, čo máš na mysli pod pojmom „aktivity“. Z rôznych dôvodov som prestal chodiť na filmové zrazy. Teraz využívame služby miestnej tlačiarne, takže časák sa dá zohnať len odo mňa alebo od redakcie Midnight. Ako som sa už zmienil, chceme osloviť oveľa viac fanúšikov a na tomto práve pracujeme. Píšem pre iných, napr. som napísal niečo pre ďalšie vydanie Cryptoid Cinema Stevea Bissetea. Taktiež niečo pre Spaghetti Western Digest, plus Euro Cult Cinema. A potom mám Youtube kanál, kde sa snažím nahrať niekoľko epizód týždenne. Som stále zaneprázdnený, haha.
Na záver tohto rozhovoru… éra grindhouse je do značnej miery vytesaná do kameňa, ako sa hovorí „ak to bolo premietané v grindhouse grindhouse, tak to možno klasifikovať ako grindhouse film“. Aký je tvoj názor na takzvaný „new grindhouse“, s modernými filmármi, ktorí sa snažia napodobniť vzhľad a dojem (zdravíme Quentina s Robertom!) starých grindhouse filmov?
Noví filmári môžu napodobnovať, čo chcú, ale pokiaľ nevlastníš časostroj, grindhouse film nenatočíš. Pokiaľ ide o Quentina Tarantina, je to zlodej, na rovinu povedané. Vykráda filmy, o ktorých si myslí, že ich nikto nepozná. Po pravde povedané, Tarantino nikdy nevkročil do skutočného grindhouse, len si to spočítajte. Robert [Rodriguez] priznáva, že nikdy do grindhouse kina nevkročil, ale vie ho pochopiť. Plan Terror sa mi páčil. Death Proof by sa premietal tak dva dni kvôli odpisu daní, pretože by si naň lístok nikto nekúpil. To, čo mnohí z týchto ľudí nechápu, je dôvod, prečo veľa z týchto filmov fungovalo, pretože ich nikto predtým nerobil. Éra všetkých týchto žánrov – blaxploitation, motorkárske filmy, kanibalské filmy, spaghetti westerny, mondo filmy atď. – trvala len 5 až 7 rokov, potom zanikla. Nemôžete znovu vytvoriť tú mágiu, ako už bola urobená a urobená dobre.
Dobre, a to je na dnes všetko, priatelia! Ďakujem, Pete, za tvoj čas pri odpovedaní na otázky… nejaký záverečný odkaz fanúšikom grindhouse a exploitation filmov, nech už sú kdekoľvek?
V prvom rade vďaka za to, že som sa mohol o tieto veci podeliť. V čase zodpovedania tohto interview sa im venujem viac ako 30 rokov. Oplatilo sa to? Áno i nie. Dnes už nebohý Sid Haig mi kedysi povedal: „Musíš mať naozaj hrubú kožu, aby si dokázal robiť, čo robíme. Či už ide o herectvo, písanie, čokoľvek, budete musieť zniesť polená, ktoré ti budú hádzať pod nohy, alebo to nechať tak.“ Ja som to tak nenechal. Kedysi som toho spravil veľa, iste, niekedy som bol skutočne zlým chlapíkom Svoje skúsenosti som však pretavil do vecí, ktoré chcú ľudia čítať a počuť. Najhoršie na tom, čo robím, je strácať ľudí. Gary Klar bol pre mňa ako brat. Jack Ketchum bol dlhoročným priateľom a mentorom viac ako 40 rokov. David F. Friedman zo mňa urobil 42. zlodeja. Sid Haig bol tiež blízky priateľ. Teraz je ďalší skvelý priateľ Gary Kent na sklonku života. Všetci mi strašne chýbajú. Za posledných 30 rokov som stretol pár skvelých ľudí a bolo mi potešením. Čo sa mňa týka, bol som ohromený a pokorený reakciou fanúšikov na to, čo robím. A na záver poviem, čo by malo povedať veľa takzvaných celebrít: Bez mojich fanúšikov a podporovateľov by nebolo 42nd Street Pete neexistoval. S pokorou vám všetkým ďakujem.
