Môj kamoš Jamie E. Landsborough akurát pred pár dňami oslávil narodeniny a keď som mu na Facebooku písal zdravicu, so zdesením som zistil, že som úplne zabudol vypočuť si jeho zatiaľ posledný album, ktorý vyšiel v roku 2023. Hanba mi, a nepomôže ani vcelku pravdivé vysvetlenie, že som tak nejak stále zaneprázdnený.
Nie, toto už neprejde. A dobre, že nie, lebo som zistil aj fakt, že v poslednej dobe som na počúvanie muziky ani nie, že zanevrel – nebol čas si sadnúť a vychutnať si nejaký album v celej jeho dĺžke. Single a „spivanky“ (ako my, Rusnaci, hovoríme) sem-tam sú fajn, ale fakt, kedy som naposledy vypočul celý album?
Úprimne povedané, nepamätám. Preto nastal čas na zmenu a návrat do normálu.
Jamieho album Still Right Here je takým tým vítaným a potrebným svetlom v temnote, vedúcim ma späť do časov, kedy som súkal do prehrávača album za albumom a nadšene som objavoval nových interpretov a ich tvorbu.
Jamie má veľkú výhodu – robí super muziku. „Still Right Here“ je pre všetkých, ktorí majú radi akustickú gitarku a piesne nielen naplnené energiou, ale aj zádumčivosťou či občasným smútkom.
33 minút (a 7 sekúnd, nech sme presní) trvajúci album obsahuje 10 piesní, a úprimne, hoci na prvé počutie som mal hneď pár svojich favoritov, pri druhom vypočutí som zistil, že sa mi páčia úplne iné piesne, takže dá sa s úľavou povedať, že album nie je taká tá klasika – 4 hity a zvyšok vata. Nie, našťastie, pri tomto albume piesne nebudete musieť preskakovať.
No ale kuknime stručne na songy.
Hneď úvodná otváračka „Wide Open Road“ mi pripomenula chrobáky z Liverpoolu (hej, naozaj som myslel The Beatles, ak by niekomu nedošlo) a je to taká milá, pozitívne naladená pieseň, pri ktorej si predstavím nejaký ten roadtrip, najlepšie v kabriolete…čo sa mne nestane, takže snívania by na dnes stačilo. Ale song mi hneď, ako sa vraví, zabrnkal na tú správnu strunu. Radosť počúvať album, ak už úvod je skvelý.
Bude aj „Where Forever Never Ends“ rovnako skvelý track? Tempo sa spomaľuje, a ponárame sa do nádhernej dark folk balady, ktorú treba jednoducho počuť. Jamie má skvelý hlas, ktorý je tuná umocnený zdvojenými vokálmi, čo znie skrátka parádne. Samozrejme, svoje na tom robia aj celkové aranžmány a produkcia, oboje si zaslúžia pochvalu.
Ak ste si mysleli, že celý album bude tak nejak variáciou na prvé dva songy, ste mimo. A dokáže vám to „Fire to the Sky“, začínajúca takou tou ponorkovou sirénou, čo človek rozhodne nečaká. OK, a song? Samozrejme, akustická gitarka dominuje (to by nemalo byť prekvapením), samotný song je opäť plný energie, ale našťastie, je skvelé zisťovať, že aj pri akustickej muzike sa stále dá nájsť niečo, čím zaujať.
Dobre, môže to tak vyzerať, že som napísať blbosť, lebo po energiou naplnenom tracku sa opäť dostávame k nostalgickej balade, takže ak mi chcete vyčítať dejá vu, hádať sa nebudem. Nie je to ale podstatné, lebo „So Cold“ je nádherná balada, kde Jamieho gitarku doprevádza – čo to je, akordeón? Tak nejak je z piesne cítiť smútok, a to človek nemusí ani rozumieť textu. Ak ste po rozchode alebo prežívate nejakú krízu, tak pri tomto songu budete vytápať susedov. Ale song je to nádherný.
„Empty, Hollow“, to platí aj na mňa občas, ale v tomto prípade je to ďalší song, pri ktorom platí oäť to, čo som napísal vyššie. Skvelé aranžmán v tomto mid-tempo songu, zaujímavé zvukmi nástrojov, ako aj background vokálmi. Pravdpodobne jedna z mojich budúcich veľmi obľúbených skladieb. Možno na prvé vypočutie človeka za srdce nechytí tak, ako niektoré iné z tohto albumu, ale už pri druhom vypočutí to vidím úplne inak.
Najväčšie prekvapenie albumu je „The Killer In Me“ a to bez debaty. Kto by pri dark folk/americana gothic/(death) country albume čakal v podstate tanečný track? Ja nie, a verím, že mnoho ďalších taktiež nie, ale Jamie má odvahu búrať mantinely a s týmto songom sa mu to rozhodne podarilo. Rozhodne stojí za vypočutie. Ani neviem, k čomu by som to prirovnal, pravdu povediac, lebo stále som z tohto tracku ako vyoraná myš.
„Black Northern Rain“ nás však vracia späť do pochmúrnej atmosféry, ktorou je dark folk známy. Song pripomína nápev indiánskeho šamana za temnej noci a ako taký mi skôr pripadá ako nejaké intermezzo než ako song per se. Po predchádzajúcom tracku je toto zase nečakaná zmena. Ale ak vám nebude po chuti, tak netreba zúfať, je len 2 minúty dlhý.
Ak máte radi skôr melancholickú akustickú gitarku, tak „A Fire In You“ je presne ako stvorená pre vás. A pre mňa, lebo ja takéto piesne môžem. Tento song ma vracia takých dobrých…19 rokov späť, keď som cestou do práce prechádzal jesennou alejou plnou opadaných listov. Pre takéto obdobie je tento song ten pravý. Viete, o čom hovorím, že?
A „Grandmas Garden“ – opäť fantastický súzvuk akustickej gitary, akordeónu a peknej basovej linky v mid-tempo optimisticky znejúcom podaní, vzdialene mi pripomínajúcom Beatiful South (mínus ženský vokál, samozrejme). Keďže sa pomaly blížime k záveru albumu, tak ako záver viac ako vydarený.
Záver nespomínam zbytočne, lebo „End of the Road“ je pre nás – čo sa týka tohto albumu – naozaj koncom cesty. Tento song zároveň znie asi najviac dark folkovo z celého albumu a do 1:26 celkovej stopáže dokáže napumpovať neskutočnú pocitovosť. Asi tak nejak sa človek na konci cesty cíti.
Netreba ale zúfať. Aj keď je to koniec albumu, Jamie E. Landsborough s tvorbou muziky rozhodne nekončí. A to je dobre, lebo muzika mu teda ide veľmi dobre.
Album tuná: https://jamielandsborough.bandcamp.com/album/still-right-here-2
