El Coyote, tento zabudnutý príspevok španielsko-mexickej koprodukcie do dobrodružno-westernového žánru, som chcel zhliadnuť už nejaký ten rok, ale v podstate som ho zámerne odkladal. Ono stále je čas, že.
Dôvodom nie je to, že by som ho – ako poniektorí – potreboval vidieť v českom či slovenskom dabingu (na to rovno zabudnite) alebo aspoň v anglickom znení (na to zabudnite taktiež), problémom je, že k filmu, ktorý sa v zberateľských kruhoch zohnať dá, nie sú žiadne titulky v reči, ktorej by som rozumel.
Takže prevažná väčšina divákov spraví presne to, čo by sa dalo čakať. Pustí No Name a spolu s Igorom Timkom zanôti to obľúbené „ďakujem, neprosííííííím“. Nie je sa ani čomu diviť.
Keďže však ide o historicky významný film, Váš dvorný pozerateľ Rudolf sa teda jedného dňa (resp. večera) premohol a zasadol pred svoj verný televízny prijímač, aby vám aspoň takto sprostredkovane čosi o tomto filme mohol povedať.
A to napríklad fakt, že El Coyote je bezostyšná (ako sa u nás hovorí, „na drzovku“) vykrádačka slávnejšieho Zorra. OK, nazvime to prílišnou inšpiráciou, haha.
A príbeh je v podstate tiež zorrovský, a to až priveľmi. A v tom momente vlastne ani nevadí, že nerozumiete dialógom, pretože ak ste videli nejaký sfilmovaný príbeh o Zorrovi, tak viete, o čom El Coyote je.
Skrátka a dobre, staré dobré Spojené štáty americké porazili Mexiko a tým pádom obsadili Californiu. Čo, samozrejme, znamenalo americkú nadvládu nad dovtedy španielsky hovoriacim, sčasti mexickým, sčasti hispánsko-mexickým obyvateľstvom, ktorí dvakrát namyslených Yankees nemuseli.
Počas tohto útlaku jeden z miestnych aristokratov, don César de Echagüe Sr., povolá domov zo Španielska svojho syna, neprekvapivo pomenovaného César de Echagüe junior, ale namiesto chlapíka odhodlaného bojovať za nezávislosť Californie a oslobodenie spod americkej nadvlády sa domov dostaví oháknutý čávo s vreckovkou vo vrecku. Divák už len čaká, kedy vytiahne nejakú tabatierku na prepudrovanie nosa… ale to sa našťastie nestane.
Samozrejme, takýto zjav vyvolá len pohoršenie a smiech, no my sledujeme premenu navonok neschopného Césara na odvážneho, nepolapiteľného a neohrozeného El Coyote, teda Kojota.
A spolu s tým si užívame napr. záchranu rebela pred šibenicou, prestrelky, sympatické dámy i, samozrejme, predvídateľný a nijako neprekvapivý záver.
Ako inak, naši vyhrajú. Síce Mexiko už Californiu späť nezískalo, ale aspoň to schytal zlý americký kapitán. Nevadí, človek sa musí tešiť aj z mála úspechov.
Nepísal som, že čistý Zorro? Áno, v podstate nič, čo by nás príbehovo ohúrilo. A ono sa to zo začiatku tiahne, samé dialógy a kecy…ale potom, to už sa dá.
Čo však možno nie všetci vedia – a čo robí tento film v podstate dôležitým – je fakt, že medzi scenáristami sa objavuje meno Jesús Franco. El Coyote bol jeho prvým filmovým kreditom vôbec, a jeho kariéra – to je na celú sériu článkov. A k jeho filmovej tvorbe sa dostaneme, to sa nemusíte báť.
Okrem spomínaného je El Coyote dôležitý aj svojím prvenstvom ako prvý v žánri paella/tortilla/chorizo/euro westernov. Že čo? OK, vysvetlím.
Eurowesternami sa označuje celý súbor filmov westernového žánru, ktoré vznikli v Európe buď ako čisto európske produkcie, alebo ako koprodukcie so spoločnosťami mimo Európu. Medzi kategórie eurowesternov tak patrí neodmysliteľný spaghetti western (Taliansko), eastern (ruská, resp. východoeurópska produkcia) alebo spomínaný paella/chorizo western (Španielsko) či tortilla western (to je tá španielsko-mexická koprodukcia). Aby sme to zbytočne nekomplikovali, stačí povedať, že paella, chorizo či tortilla western vlastne odkazuje na eurowesterny s orignálnym španielskym znením.
Práve El Coyote mal to prvenstvo v danom subžánri, aj keď – samozrejme – nejde o western v zmysle, ako ho veľká časť divákov vníma. Preto, ak chceme hovoriť aj o westernoch (a to na Bandurkoch chceme, to áno), bolo by neodpustiteľné, aby sme tento prelomový, hoci svojou kvalitou priemerný, film opomenuli.
No a ako býva u nás dobrým zvykom, poďme sa pozrieť aspoň na nejaké to obsadenie, teda kto, čo a tak ďalej.
Režisérom filmu El Coyote bol slávny španielsky scenárista a režisér Joaquín Luis Romero Marchent (1921–2012). A hoci nie všetko z jeho tvorby bude divákom známe, my starší si zo socialistických televíznych obrazoviek možno spomenieme na dobrodružný seriál Curro Jiménez (1976-1979), pre ktorý Marchent nielen napísal niekoľko epizódnych scenárov, ale zopár ich aj režíroval.
A okrem dobrodružných kvázi-westernových filmov ako La venganza del Zorro (Zorro the Avenger, 1962), L’ombra di Zorro (Shades of Zorro, 1962), a westernov Tres hombres buenos (Implacable Three, 1963), El sabor de la venganza (Three Ruthless Ones, 1963), Antes llega la muerte (Hour of Death, 1964), Aventuras del Oeste (Seven Hours of Gunfire, 1965), 100.000 dollari per Lassiter (Dollas for a Fast Gun, 1966), El aventurero de Guaynas (The Tough One, 1966) či Fedra West (I Do Not Forgive…I Kill, 1968) je Marchent známy ako scenárista a režisér mimoriadne brutálneho eurowesternu Condenados a vivir (Cutthroats Nine, 1972).
Jesúsa Franca ako jedného zo scenáristov sme už spomenuli, ale nespomenuli sme, že film bol adaptáciou jedného z príbehov o Kojotovi z pera španielskeho spisovateľa menom José Mallorquí y Figuerola (1913-1972), jeho „kojotia“ séria obsahuje 192 kníh o tomto hrdinovi (čo je síce úctyhodné, ale ako sme si povedali, zviezol sa na Zorrovi od Johnstona McCulleyho). Chlapík písal aj pod asi 30 pseudonymami a je autorom stoviek románov v rôznych žánroch.
Hlavnú úlohu, teda Kojota…späť, dvojúlohu, teda dona Césara de Echagüe juniora a Kojota, si zahral slávny mexický herec Abel Salazar (1917-1995), a ak čo-to o mexickej horrorovej kinematografii viete, tak ste ho určite videli vo filmoch ako El Vampiro (1957), El ataúd del vampiro (The Vampire’s Coffin, 1958), Misterios de ultratumba (The Black Pit of Dr. M, 1959), El hombre y el monstruo (1959), El barón del terror (Brainiac, 1962), La maldición de la Llorona (The Curse of the Crying Woman, 1963) či La cabeza viviente (1963). Ale aj napr. vo westerne Venganza Apache (1960) či mexickom spracovaní Dumasovho legendárneho románu El conde de Montecristo (The Count of Monte Cristo, 1942).
Protivníkom El Coyote-a bol v tomto filme kapitán Poch, ktorého si zahral Santiago Rivero. Tento španielsky herec má na svojom konte bohatú filmografiu, ale ako inak, väčšina španielskej filmovej produkcie je pre našinca obrovskou neznámou, preto môžeme spomenúť len filmy, ktorým sa dostalo buď anglického znenia alebo aspoň anglických titulkov, napr. tretí film v sérii o El Coyote-ovi (Bože, tá krkolomnosť!) s názvom Il segno del coyote (The Sign of the Coyote, 1963), režisér Marchent ho režíroval ako v spomínanom Tres hombres buenos (Implacable Three, 1963), tak aj v Aventuras del Oeste (Seven Hours of Gunfire, 1965), objavil sa v multinárodnom koprodukčnom dobrodružnom filme Das Vermächtnis des Inka (Legacy of the Incas, 1965), v dobrodružnom Surcouf, l’eroe dei sette mari (The Sea Pirate, 1966), a okrem spaghetti/chorizo westernov ako Mestizo (Django Does Not Forgive, 1966), Ringo e Gringo contro tutti (Ringo and Gringo Against All, 1966), El hombre que mató a Billy el Niño (A Few Bullets More, 1967, medzi scenáristami sa objavil aj slávny majster krvavého horroru Lucio Fulci), či jedného z filmov MacGregorovcoch, Ancora dollari per i MacGregor (More Dollars for the MacGregors, 1970) treba spomenúť aj kultový španielsky horror El retorno de Walpurgis (Curse of the Devil, 1973, s legendárnym Paulom Naschym).
Keďže v dobrodružnom filme nemôže chýbať pekná babenka, inak tomu nie je ani v El Coyote, a titulnú ženskú postavu vytvorila mexická herečka Gloria Marín (1919-1983). Toľká filmografia, no spomenúť z nej asi treba už spomínaného El conde de Montecristo (1942), pokračovanie tohto filmu (teda El Coyote, aby nedošlo k omylu) s názvom La justicia del Coyote (1956), či akčnú drámu z roku 1967 s názvom La muerte es puntual.
Samozrejme, vo filme sa objavujú ďalšie postavy (prekvapivo, nie je ich až tak veľa, ak človek neráta komparz), ale títo herci sú pre nás úplnou neznámou, a čo je horšie, filmy z ich kinematografie sú prakticky nedostupné.
Nech je ako chce, El Coyote z roku 1955 otvára bránu do síce krátko trvajúceho, no zato dôležitého kinematografického žánru eurowesternov. A ten si, priatelia, rozhodne nemôžeme nechať ujsť.
Celý film pre fanatikov je tu:
