Konečne som sa po nejakom čase dokopal k vypočutiu a recenzii čohosi novšieho, lebo nielen retrom je človek živý, že?
Vďaka Williamovi z Moon Coil Media mi v e-maili pristálo toto milé promo s materiálom, ktorý má na svedomí Curse Mackey (správne a pekne slovensky by to malo byť “od Cursea Mackeya”) – jeho najnovší album, ktorý nesie titul “Imaginary Enemies”.
Takže, čo to, kto to?
Curse Mackey je americký hudobník, ktorý sa venuje hlavne darkwave a industriálnej muzike, a ak nepoznáte priamo jeho ako osobu, možno sa vám vybaví viac pri informácii, že ide aj o speváka kapely My Life with the Thrill Kill Kult.
“Imaginary Enemies” nasleduje po albume z roku 2019, ktorý niesol názov “ Instrumental Exorcism”. A keďže som sa už pri počítaní jeho počinov stratil už kdesi v začiatku, nebudem uvádzať, ktorý regulérny album je to v poradí, ale tuším, že tretí. Ak nie, opravte ma.
Takže po šiestich rokoch je Curse Mackey spať. A priniesol nám čo?
Dobrá otázka. Krátka odpoveď by znela – 10 trackov.
Ale to by asi nebolo to pravé ořechové, ako vravia bratia Česi.
Úprimne a na rovinu – rozhodne sa nepasujem za nejakého znalca darkwave, EBM či industrialu, takže moja stupnica je tak nejak v rozmedzí “páči sa mi” a “nepáči sa mi”.
V tomto ohľade…hmmm….takto – ak čakáte nejaký brutálne prelomový album, ktorý nanovo zadefinuje vyššie spomínané žánre, tak na to zabudnite. “Imaginary Enemies” je album plný príjemných melódií, ktoré ale v v podstate – a ako celok – znejú dosť tuctovo. Nie, že by to bolo negatívum, ale prvý dojem bol asi takýto.
Našťastie, moje dni nie sú preplnené takouto muzikou, preto si ju viem pekne vychutnať práve vtedy, keď ju počúvam a mnohé albumy a interpreti u mňa nachádzajú vrúcne prijatie práve kvôli tomuto prístupu k posluchu.
Úvodná otváračka “Doomed For Monday”, napríklad, prichádza z pekným samplom na začiatku, a melodickým, no stále úderným popevkom.
Zato začiatok druhého songu, “Vertigo Ego” je až priveľmi inšpirovaný Laibachom (netreba veľa predstavivosti, aby si človek vybavil “Eurovision” od spomínaných Slovincov z albumu “Spectre”), hlavne vokály. Síce v o čosi rýchlejšej verzii, ale základ zostáva. Ťažko povedať, nakoľko ide o umeleckú inšpiráciu velikánmi a jednými z propagátorov žánru, či len bohapustú vykrádačku, to nechám na iných. Song ako taký nie je zlý, ale nemôžem toto všetko nespomenúť. A hoci song sám o sebe je dobrý, práve tento fakt s prílišnou laibachovčinou ho sťahuje kdesi do bahna priemernosti.
Ako sa mi pozdával zvyšok? Aby som bol úprimný, skôr som preferoval temnejšie, pomalšie skladby, napr. “Times Comes Clean”, “Blood Like Love”, veľmi sa mi páčila “Who Knows Where” a napr. “The Kindness of Serpents”. Zvyšok nebol zlý, ale piesne ako “Discoccult”, “Star Witness” či “Six Ghosts of Fear” mi prišli až príliš tanečné. Čo síce nie je u mňa nejaký nedostatok, ale album potom vyzerá, ako keby sa Curse Mackay nevedel rozhodnúť, v akom štýle sa vlastne chce pohybovať. Pre niektorých možno super a výhoda, u mňa skôr rozpačitosť.
Vedel by som tento album doporučiť? Ale áno, nevidím dôvod, prečo nie. Je dostatočne moderný pre mladšie ročníky, ale dýcha aj dobre spracovaným retrom, ktoré ulahodí uchu staršej generácie. Win-win, poveda by nejden klasik.
Ako som povedal, album to nie je zlý, to rozhodne nie. Škoda tej až prílišnej inšpirácie Laibachom (čo som spomínal vyššie), ale inak, počúvateľné to je, tak čo tu človek má špekulovať.
Taktiež treba brať do úvahy, že niektoré albumy zrejú ako víno. Už pri treťom počúvaní sa mi album páčil viac ako pri úvodnom, a je teda možné, že ak by som ho krútil ešte viac, tak by mi mohol prirásť k srdcu ešte o čosi silnejšie.
Ale u vás to môže byť inak, preto odporúčam minimálne jedno-dve vypočutia. Rozhodne nie je čo ľutovať.
Bandcamp: https://cursemackeyngp.bandcamp.com/album/imaginary-enemies
Oficiálna stránka: https://www.cursemackey.com/epk
