Po Conclave, vatikánskom politickom thrilleri z roku 2024 som pokukoval už nejaký ten piatok, keďže ako zarytý anti-katolík vítam všetko, čo prispieva k odhaleniam machinácií a intrigovania za múrmi vatikánskych palácov. Viete, taká profesionálna quasi sektárska abnormalita, haha.
Ale nie, vážne. História katolíckej cirkvi (predovšetkým jej rímskej odnože) je plná zaujímavých momentov a organizácia a priebeh konkláve je nesporne jedným z nich, bez ohľadu na to, či katolícku cirkev vnímame pozitívne alebo negatívne (či vôbec). Skrátka a dobre, tajomné veci ľudí priťahujú.
Čo to vlastne to konkláve je? Jednoducho a jasne, ide o zhromaždenia kardinálov, ktoré volí nového pápeža po smrti predchádzajúceho (prípadne, ako nám to po novom predviedol Josef Ratzinger, ešte za života starého).
A ono by si človek myslel, že všetkým tým dôstojným predstaviteľom Kristovej Cirkvi na zemi (aspoň tak sa radi na seba pozerajú) ide o spoločnú vec a otázka voľby pápeža je, takpovediac, „sfúknútá“ behom chvíľky.
Čo je na tom pravdy nám ukazuje minuloročný film Conclave. A že je to zaujímavý film.
Divák je vhodený in medias res priamo do diania, žiadne dlhé úvody, kardinál Lawrence (ako vždy výborný Ralph Fiennes) je poverený uskutočnením konkláve po smrti predchádzajúceho pápeža. Ono tie procesy sú v podstate viac-menej nastavené, ale predsa len, vzhľadom na vážnosť osoby hlavy katolíckej cirkvi, politickú a spoločenskú váhu voľby (predsa len, chlapíka v bielom odeve – a tým nemyslím Bennyho Hinna – počúva viac ako miliarda veriacich, aspoň sa tak tvária), voľba pápeža musí byť zorganizovaná tip-top.
V postave vyššie spomenutého kardinála vidíme aj nie tak zvyčajne prezentované pochybnosti či slabosti vo viere a Lawrence ako osoba si rozhodne získava sympatie idealistickou snahou veriť vo vyššie dobro aj v rámci konfliktných skupín počas konkláve.
Lebo ako to už býva, keď sa stretávajú desiatky rôznych ľudí, tak sa vytvárajú aj skupinky a tábory. Pekne to vystihla jedna scéna z filmu, kedy kardinál a jeden z kandidátov na pápežský trón, Tedesco (Sergio Castellito) poukazuje na to, ako sa kardináli zgrupujú podľa jazykovej preferencie – anglicky hovoriaci spolu, francúzsky hovoriaci spolu (čo ale vôbec nie je prekvapenie), atď.
Toľko k tej deklarovanej jednote.
Samozrejme, jednotlivé skupinky majú svojich preferovaných kandidátov, a vo filme je pekne zobrazené aj pokrytectvo niektorých, ktorí síce deklarujú, že o pápežský stolec záujem nemajú, no v duchu po ňom túžia… ale to tiež nie je žiadna novinka.
No a do toho vstupuje postava kardinála Beniteza (Carlos Diehz), tajne povýšeného do funkcie predchádzajúcim pápežom, ktorá je vlastne zápletkou celého filmu a tajomstvo jeho osoby vlastne tvorí záver filmu. Ten prezrádzať nebudem, pretože ono je to dobré zistiť pri osobnom sledovaní. Za mňa ale príliš chabý pokus o kopnutie si do rímskej kúrie (a že to hovorím ja) a lacné získavanie bodov u progresívno-liberálne orientovaného diváctva.
Spomínajúc progresivizmus a liberalizmu, samozrejme, ide o tému, ktorá rezonuje – aj vďaka aktuálnemu pápežovi – v spoločnosti aj v tejto dobe, a pekne to dokazuje rozpor medzi zástancom tradičnej tvrdej línie, spomínaným kardinálom Tedescom, a liberálnym kardinálom Bellinim (Stanley Tucci). A do toho ešte klasický hardcore postoj afrického kardinála Adeyemiho (ktorý síce nevyslovuje jeho osoba, ale je spomínaný iným kardinálom). A propós, postava afrického kardinála znovu pekne vykresľuje pokrytectvo mnohých katolíckych pohlavárov (sa snáď ani zarytí katolíci nemôžu tváriť, že nie) a zároveň bezohľadnosť iných, ktorí sa slabosť jedného z „partie“ snažia využiť vo svoj prospech.
Za zbytočný prvok by sa snáď dal pokladať len bombový útok v Ríme počas konkláve, ktorý vo filme v podstate žiadnu úlohu nehral.
Conclave, napriek pre mňa slabému záveru (akože, fakt? ) je rozhodne zaujímavým politickým thrillerom z prostredia Vatikánu. Paradoxne, nepotrebuje žiadne škandalózne zápletky v štýle Da Vinci Code, dokáže zaujať sám o sebe. Samozrejme, nielen príbehom, ale aj obsadením.
A ako zvyknem hovorievať – pokiaľ vás film nenúti pretáčať a viete si ho pozrieť na jeden šup, tak je dobrý, nech si hovorí kto-čo chce.
