Nebudem klamať, rozhovory robím rád. Najmä – vzhľadom na to, že teraz publikujem v rodnej slovenčine – robím rozhovory s ľuďmi, ktorí sú čitateľom v tejto malej časti Zeme prakticky úplne neznámi, hoci by mohli byť známi, alebo byť – ako spievali Alphaville – ,,Big In Japan“.
A pár rozhovorov som aj spravil. Dobre, viac než niekoľko, ale kto ich bude počítať, že? Veľmi rád sa však rozprávam s ľuďmi môjho druhu – s autormi a vydavateľmi undergroundových publikácií, či už ide o strohý „cut’n’paste“ DIY zin o pár stranách alebo poloprofesionálny či plne profesionálny magazín.
Myslím si, že v dobe informácií, keď – paradoxne – možno pozorovať, že úroveň gramotnosti a vedomostí klesá, pričom kritické myslenie je na skutočne kritickej úrovni, dlhujeme sami sebe a spoločnosti, aby sme takéto aktivity udržiavali. Hoci neúnosne vysoké poštovné dnes v podstate zabíja každý pokus kúpiť si niečo tlačené spoza oceánu (v oboch smeroch) a mnohé z publikácií, o ktorých rád hovorím, už dávno neexistujú – mnohí vydavatelia ich už nevydávajú – pre mňa je to nielen práca, ktorú milujem, ale aj – ako to vnímam ja – dôležitá úloha zachovať minulosť pre potomkov.
Dnes som zase späť, a zase s ďalším zaujímavým rozhovorom so zaujímavým človekom. Tentoraz je to Dom Salemi, bývalý vydavateľ a redaktor skvelého časáku s názvom BRUTARIAN a spolumoderátor podcastu BEATSVILLE.
Čože, vy ste o ňom nikdy nepočuli? Tak dnes máte šťastný deň…
Zdravím, Dom a veľmi pekne ti ďakujem za tvoj čas, ktorý venuješ tomuto rozhovoru. Ako sa ti darí v týchto dňoch? Žijeme v celkom zaujímavej dobe, nemyslíš?
Mám sa dobre, ďakujem a zdravím ťa. Čo sa týka doby, o súčasnom stave sveta by som mohol napísať veľa, aspoň z mojej strany. Nebudem ťa unavovať svojím pohľadom na vec, len poviem, že by som si prial, aby sa moja krajina aktívnejšie usilovala o mier na Blízkom Východe a na Ukrajine. Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, znalí a vzdelaní ľudia, že prakticky najväčšou teroristickou organizáciou na svete sú Spojené štáty. Pri zbežnom štúdiu dokonca aj nedávnej histórie by sme našli množstvo dôkazov, ktoré tento názor podporujú.
Tí, ktorí nepreskočili úvod, vedia, že si známy a vydavateľ a redaktor časopisu Brutarian. Keď sa vrátime späť do skvelých deväťdesiatych rokov, v roku 1991 vyšlo úplne prvé číslo tohto znamenitého časopisu. Bolo to vaše úplne prvé dobrodružstvo v oblasti vydavateľstva? Spomeniete si, čo bolo dôvodom alebo inšpiráciou, že si vôbec začal Brutarian vydávať?
Bože môj, ani som si neuvedomil, že som začal tak skoro, zdá sa to tak dávno; počítače boli v plienkach, o internete sa nedalo hovoriť a používali sme diskety. Pokiaľ ide o to, že sme boli “ znamenitým“ časopisom, boli sme všetko iné, len nie to, ak pod slovom „znamenitý“ myslíš “ úctyhodný“, venovali sme sa úplne polárnej estetike; naším cieľom bolo otriasť svetom undergroundu a populárnej kultúry tým, že sme objavovali a oslavovali radikálne nové prístupy k filmu, literatúre a umeniu. Bol to môj prvý vydavateľský počin a moja inšpirácia bola jednoducho egoistická: veril som, že som veľký majiteľ vkusu vo všetkých veciach, a tak mám právo dať svetu vedieť, čo by mal podľa mňa čítať, počúvať a pozerať. Bolo to absurdné, ale keďže som mal aj úžasný zmysel pre sebaironický humor, moji čitatelia čoskoro zistili, že často žartujem.
Pred dnešným dňom som to nevedel, ale učím sa, učím… takže, z toho, čo sa mi podarilo zistiť, Brutarian svojím názvom odkazuje na art brut, ako ho definoval Jean Dubuffet. Mal si nejakú určitú predstavu o časopise, čo sa týka jeho obsahu, alebo čo bol art brut v tvojom ponímaní a prečo si ho zvoliť?
Áno, ako filozofická šablóna mal slúžiť ako sprievodca tým, čomu sa budeme venovať: tvorivej práci vo všetkých jej podobách, ktoré neboli zaťažené obavami z vplyvu. Akademické pohľady na to, čo buržoázia považovala za prijateľné, nás nezaujímali.
V roku 1991 som nemal ani potuchy o priehršti dobrôt v podobe časopisov a zinov, ktoré vychádzali v dobrých USA, a až teraz – pri prezeraní starých čísel Factsheet Five dostupných online, ktorý som vtedy tiež nepoznal – viem o mnohých tituloch, pri ktorých by som v okamihu predal svoju pečeň, aby som ich mohol získať. Teraz, keď čítam niektoré čísla Brutarianu, cítim známu atmosféru, najmä pri sekciách filmových/audio/knižných recenzií, ktoré mi pripomínajú skvelý časák Psychotronic Video a niekoľko ďalších s podobným štýlom… Možno si na túto otázku už odpovedal v otázke č. 2, ale aj tak, keďže som si takmer istý, že si počas prípravy Brutarianu poznal aj iné publikácie – čím sa podľa teba tvoja publikácia líšila od ostatných?
Boli sme veľmi sčítaní, vzdelaní a mimoriadne erudovaní. Časopisy ako Psychotronic síce oslavovali „zlý vkus“, ale kvôli nedostatočnej kultivovanosti – ktorú možno získať len dôkladným štúdiom a rozsiahlym čítaním – jednoducho nedokázali takpovediac oddeliť zrno od pliev. John Waters raz na margo toho poznamenal, že „aby mal človek zlý vkus, musí mať najprv veľmi dobrý vkus“. A hoci niektorí majú to šťastie, že sa s takouto predispozíciou narodia, väčšina si túto vlastnosť musí „vypestovať“.
A na tejto ceste k palácu múdrosti, teda k dobrému vkusu, sa okamžite zbavte predstavy, že vkus je subjektívny. Nie je; je objektívny. Aby ste dospeli k správnemu objektívnemu pohľadu na akékoľvek tvorivé dielo, položte si tri otázky: Čo sa umelec snaží urobiť alebo povedať? Robí to alebo hovorí to dobre? A napokon, stojí to za to?
Hoci sa môže zdať, že je hrubý a neotesaný, Brutarian od prvého čísla bol všetko iné, len nie to… Široká čitateľská verejnosť zvyčajne nemá ani potuchy o strastiach prípravy publikácie, ale pre nás, vydavateľov, si pripomeňme (dúfam, že s nostalgiou) tieto chvíle. Grafická úprava je celkom profesionálna, pomáhal vám s grafickou úpravou a tlačovými zostavami niekto z fachu?
Alternatívna umelecká scéna – nadzemná aj podzemná – v New Yorku v 90. rokoch a ja som mal to šťastie, že som počas bakalárskeho štúdia na Univerzite Notre Dame nadviazal kontakty s mnohými umelcami z tejto scény. Keď som spomínané kontakty oslovil s otázkou vydávania časopisu o alternatívnej kultúre, veľmi radi mi ponúkli svoje návrhy a v mnohých prípadoch mi podali pomocnú ruku.
Z toho, čo som bol schopný nájsť – začal si štýlovo a s chuťou! 1500 výtlačkov prvého čísla…? To celkom určite nie je malý náklad! Vo svete nezávislých vydavateľov ide o vcelku neslýchaný náklad pre prvé číslo, takže sa zjavne musím opýtať – keďže prvé číslo bolo distribuované zdarma, vrátili sa vôbec niekedy tieto náklady, napríklad, v podobe pravidelnej bázy predplatiteľov?
Moja práca právnika mi priniesla nejaké drobné na prvé vydanie. Potom som potreboval predplatné, aby som mohol pokračovať. Predplatné som zúfalo potreboval, pretože som na rozdiel od takmer každého fanzinu – a o tom sa v undergroundovom vydavateľskom sektore hovorí len zriedka – platil svojim prispievateľom a platil som najvyššiu sadzbu zo všetkých samovydávaných, nezávislých časopisov. Robil som to rád, pretože som veril, že je hriešne využívať talent iných na osobný zisk. Vo svete fanzinov to bolo dobre strážené tajomstvo, pretože väčšina z nich sa spoliehala na darcovské príspevky, a ak by sa informácia o platobnej politike Brutarianu dostala na verejnosť, viedlo by to len k tomu, že by spomínaní prispievatelia odišli. Nie že by som týmto publikáciám konkuroval, to vôbec nie, v skutočnosti som mal v časopise pravidelnú rubriku, v ktorej som upozorňoval našich čitateľov na ziny a undergroundové publikácie, o ktorých sme si mysleli, že stoja za prečítanie.
Nikdy sa mi však nepodarilo získať širokú základňu predplatiteľov, a keďže distribúcia v tejto krajine bola v podstate zločinecká, jediný spôsob, ako som mohol pokračovať vo vydávaní Brutarianu, bolo vziať každú ušetrenú mincu, ktorú som mal, a vložiť ju do časopisu. Tak som sa každé tri mesiace trápil s tým, aby som dostal číslo do tlače, ale čo už, myslel som si, že som spisovateľ, básnik, umelec, a tak nech ide život právnika zo strednej vrstvy do čerta.
Čo som si mal možnosť všimnúť, nemálo amerických publikácií, ktoré som mal príležitosť čítať, mnohé z nich publikovali na svojich stránkach obsah pre dospelých, a to bez akejkoľvek hanby (teda nie, že by sa za to hanbiť mali), čo nebolo zvykom na kontinente (to je asi tá výhoda Prvého dodatku)…v prípade Brutarianu, tým obsahom bol často komiks pre dospelých … len tak pre zaujímavosť, mali ste ako Brutarian kvôli tomu niekedy problém s úradmi? Pýtam sa preto, lebo vždy, keď takýto obsah vidím, príde mi na um súdny proces s Mike Dianom, PMRC… toto všetko…
Mikea Dianu sme publikovali pred tým, ako sa stal celebritou, a aj po tom. Myslel som si, že jeho práca, hoci nie nevyhnutne brilantná, je skôr humorná, neúmyselne primitívny prístup k pornografii násilia. Veril som, podobne ako D. H. Lawrence, že „to, čo je pre niekoho pornografia, je pre iného často drsný výkrik génia“. Alebo niečo v tomto zmysle.
Nemyslím si, že by som mal niekedy problém s úradmi, keďže Brutarian mal veľmi slabú distribúciu. A v tých obchodoch, ktoré nás zásobovali, naši distribútori umiestňovali časopis do zapečateného igelitu.
Aby som bol úprimný, vždy som – a pravdepodobne aj väčšina ľudí, vydavateľov i čitateľov – prekvapený, keď nejaký kolega od fachu získa rozhovor so známou osobou, celebritou, nech to nazveme, ako chceme… hoci osobne preferujem rozhovory s menej známymi či obskúrnymi umelcami, nedá sa mi neopýtať – ako si bol schopný získať pre Brutarian rozhovory s tak slávnymi ľuďmi? A keď sme už pri tom – ktoré interview (ak vôbec nejaké) považuješ za svoje najlepšie, či už kvôli celebrite (jaj, ako ja tento termín neznášam!) alebo kvalite rozhovoru?
Rozšírilo sa, že za autorský materiál platím – tak jednoduché to je. Preto sa na nás obracali profesionálnejší a uznávanejší autori, ak nemohli pre svoj materiál nájsť miesto u významnejších publikácií. Rád si namýšľam, že to bolo kvôli tomu, že inteligencia rozpoznala génia vo mne, ale naozaj, bolo to kvôli tomu, že umelci vedeli, že si stojím za svojím slovom a dostanú zaplatené okamžite.
Pokiaľ ide o rozhovory, tých parádnych bolo mnoho, ani neviem, kde začať: The Pretty Things, Ric Flair, Carl Perkins, John Carpenter.
Na Americane (som si istý, že tento termín môžeme použiť aj tu) absolútne zbožňujem nielen obrovskú veľkosť rôznych scén, žánrov atď., ale aj neuveriteľnú rozmanitosť, ktorú možno nájsť len v USA. Kluby, obchody s platňami… distrá, ziny… Samozrejme, že sa to za tie roky zmenilo, otázka však znie – ako veľmi? Je duch divokej kultúrnej krajiny 80. – 90. rokov stále prítomný?
Záviselo to od prostredia – L.A., San Francisco, Seattle, Boston, New York, D.C. – vo väčších mestách to prirodzene prebiehalo. To všetko je teraz preč. Malé obchodíky vyradil z prevádzky Amazon a podobné spoločnosti. Distribútori začali zabíjať zinovú scénu svojimi zločineckými praktikami a posledný klinec do jej rakvy zatĺkol nakoniec internet.
V poslednej dobe som tiež svedkom a pozorovateľom veľkej nostalgie (a tým som „vinný“ aj ja) za vecami z minulosti, napríklad nostalgiou za grindhouse/42nd Street a určitým romantizmom tejto éry. My, ľudia, máme tak trochu tendenciu spomínať si len na to dobré z našich mladých čias… tiež sa k tomuto pocitu hlásiš, alebo si k minulosti kritickejší?
Nie, ako staršiemu človeku mi grindhouseová scéna určite chýba. Bola však nebezpečná, na to ľudia zabúdajú. To preto, že len niekoľko neohrozených duší ako Michael Weldon, Rick Sullivan (Gore Gazette), Keith Crocker a ďalší sa odvážili prekročiť hranice filmového geta. Jediná vec, ktorá mi nechýba a nechápem kult, ktorý okolo nej vznikol, je kazeta VHS. Kvalita obrazu bola príšerná; ale možno práve v tom je pre niektorých jej čaro. Romantickým aspektom tej éry bolo vzrušenie z objavovania. Posadnutosť jednotlivca sa stala zinom, a tak sa jeho posadnutosť mohla stať aj tvojou. Alebo prinajmenšom predmetom ďalšieho štúdia. Ktoré ti vydavatelia ochotne dodávali s každým číslom. Nezabúdajme, že to bolo pred rozmachom internetu a založením Wikipédie.
Samozrejme, Brutarian bol kolektívnym dielom, o čom svedčí aj zoznam spolupracovníkov. Môžeme niektorých z nich vymenovať, najmä tých, ktorí sú ešte stále aktívni v písaní/vydávaní, aby sme im mohli vysloviť uznanie? Možno je to ťažká otázka, ale ktorý z vašich spolupracovníkov bol tvojím favoritom?
Mojím obľúbeným spolupracovníkom bol spoluzakladateľ a výtvarník Jarrett Huddleston. Brilantný redaktor, ktorý do časopisu zapojil mnoho svojich skvelých priateľov výtvarníkov a spisovateľov. Časopis po jeho odchode už nikdy nebol taký istý, pretože bol, bez nejakého priklášľovania, génius. To, že zanechal umenie, aby sa mohol venovať kariére v oblasti reštaurovania budov, bolo pre svet umenia veľkou stratou. Napriek tomu reštauruje historické budovy, ktoré sú samy o sebe umeleckými dielami, ako napríklad Empire State Building v centre New Yorku. Takže takto nejako to je.
Pre časopis pracovalo toľko skvelých talentov: nezávislý spisovateľ John Oliver, hudobný vedec a autor Ken Burke, výtvarník, karikaturista a hudobník Doug Allen, môj kolega právnik Andrew Baxley, veľa úžasných ľudí.
Kedysi Brutarian obsahoval aj vinylovú platňu. Môžete nám povedať, o aké kapely/umelcov išlo?
Všetky ich nájdete na Discogs pod názvom Brutarian Records. Vydali sme aj dva parádne kompilačné disky. Hmmm, pozrime sa: Áno, prvé dve vydania The Bordellos, ktoré vytvoril jeden z najlepších hudobných mozgov v Spojenom kráľovstve. Zo Spojených štátov vyšli dve nahrávky od úžasnej kapely The Ubangis, ktorá sa podobá na Cramps. Margaret Doll Rod z The Doll Rods nás poctila svojou debutovou nahrávkou. Rozkošná britská hororová punková kapela Zombina and The Skeletones nám umožnila znovu vydať jeden zo svojich najlepších diskov a bola by nám dovolila vydať reedíciu celej jej tvorby, keby sme nehodili uterák do ringu.
Brutarian prestal vychádzať v roku 2011, keď mal za sebou približne 50 vydaní. Stavím sa, že rozhodnutie ukončiť jeho vydávanie nebolo ľahké… aký bol dôvod alebo príčina takéhoto rozhodnutia? Uvažoval si niekedy o tom, že by si publikáciu obnovil?
Ľudia sú na telefónoch, už nečítajú (samozrejme, niektorí čítajú, ale nie dostatočne). Nedávny prieskum v tejto krajine ukázal, že priemerný dospelý Američan prečíta len päť kníh ročne, 52 % neprečítalo za posledný rok ani jednu knihu. Takže by som musel byť šialený, aby som sa vôbec začal zaoberať myšlienkou na oživenie tejto publikácie. Môj blog Beatsville sa však k časopisu vracia opätovným uverejňovaním vybraných knižných, filmových a hudobných recenzií. A duch časopisu sa udržiava pri živote v týždennej hudobnej streamovanej rozhlasovej relácii Beatsville na Mixcloude.
Rozhodnutie ukončiť vydávanie bolo pomerne jednoduché; nemal som žiadnu distribúciu a zostalo mi len málo predplatiteľov. Všetko sa umiestňovalo na sieť a mňa už nebavilo prichádzať o peniaze. Navyše som starol a musel som myslieť na odchod do dôchodku. V Spojených štátoch je zdravotná starostlivosť odporne drahá a v skutočnosti neexistuje žiadna záchranná sieť pre jednotlivých občanov, ktorí majú málo úspor.
Ako si spomínal v našej konverzácii, vydal si aj niekoľko CD pod značkou Brutarian. Čo ťa viedlo k prechodu od vydávania časopisu k hudobnému vydavateľstvu?
Neprešiel (neprešli) som/sme, bola to časť môjho vydavateľského impéria [trpký a hysterický smiech].
Tvoje aktivity neboli v skutočnosti ziskové, ale určite nie je na škodu zarobiť si nejaké peniaze. Z tvojho pohľadu, ktorá hudobná nahrávka od Brutarian bolo najlepšie prijatá? A s odstupom niekoľkých rokov – ktorý je tvoj najobľúbenejší z tých vydaných?
Všetky sú mojimi deťmi, ale náš druhý album We Went And Recorded It Anyway získal najpriaznivejšie recenzie. Dokonca aj britskému The Guardian sa páčila.
To však nie je všetko, ako sa hovorí v nákupných kanáloch, haha. Je o vás známe, že sa angažujete aj v rôznych kultúrnych podujatiach, či už v nie tak dávnej minulosti, alebo v súčasnosti. Jedným z nich bolo organizovanie Colonial Beach Blues Festivalu vo Virgínii…. Nuž, nebudem jediný, kto o tom nemá ani potuchy, preto by si bol taký láskavý a prezradil nám o tom viac? Keďže byť organizátorom festivalu rozhodne nie je najľahšia akivita, čo ťa prinútilo vrhnúť sa do toho? Aj keď – keďže som na rovnakej vlne, odpoveď tak trochu tuším, aspoň trochu (uvidíme, ako veľmi sa mýlim, haha). Ako festival vznikol, ako dlho už prebieha… nejakí umelci, ktorí sa ho zúčastňujú, o ktorých by sme určite mali vedieť? Tvoja najvrúcnejšia a najmilšia spomienka za ten čas, čo si ho organizoval?
Opäť, ako súčasť môjho mediálneho impéria, som si myslel, že by to bol super, priniesť ľuďom späť trochu americkej atmosféry. A aké je na to lepšie miesto ako malé americké riečne mestečko vo Virgínii. Spolu s manželkou sme v Colonial Beach prevádzkovali obchod so zberateľskými a vintage predmetmi a mysleli sme si, že prostredníctvom tohto obchodu by sme mohli účinne propagovať festival. Ak ma pamäť neklame, bol pomerne úspešný, prebiehal v rokoch 2009 – 2014 a podarilo sa nám prilákať niekoľko veľkých mien – Johnny Winter, Bill Kirchen, The Derailers. Fest sa začal ako oslava blues, ale postupne sme ho diverzifikovali pridaním rockabilly, garážového rocku, alt-country atď. A bol to výlučne rodinný projekt. Spolu s mojou manželkou Charlene sme tlačili vstupenky, navrhovali a distribuovali reklamu, kontaktovali a uzatvárali zmluvy s kapelami (v tomto prípade nám pomohlo, že som právnik), privážali a pomáhali rozmiestňovať nezávislých predajcov na miesta s výhľadom na miesto konania, jednoducho komplet všetko.
Nemôžeme zabudnúť ani na vaše pôsobenie na rozhlasových vlnách a v online rozhlasovom priestore. Hovoríme o „Beatsville„! Cesta, ktorú ste si zvolili, je pochopiteľná (sám som sa istý čas pohyboval v oblasti podcastingu a online rádia a stále som sa tejto myšlienky nevzdal)… bola teda myšlienka Beatsville spojená s ukončením spomínaného festivalu?
Nie, festival sme už dávno zrušili – mesto začalo zasahovať v presvedčení, že práve ono je dôvodom úspechu festivalu – a presťahovali sme sa do plážového mestečka Cape May v štáte New Jersey. Keď sme tam boli, napadlo nás, že by mohlo byť zábavné robiť dídžeja v miestnom nízkofrekvenčnom nezávislom rádiu. Zobrali sme si polnočnú zmenu (00:00 – 2:00) od piatka do nedele, a keď nám šéfovia rozhlasovej stanice začali diktovať program, odišli sme a založili si vlastnú streamovaciu šou. S Beatsville sa nikomu nezodpovedáme a to je krásna vec.
Podľa dostupných informácií ste svoju šou začali vysielať na miestnej FM stanici v Cape May, NJ… ako dlho už vysielajú na rozhlasových vlnách? Bola zmena na podcastové epizódy spôsobená vaším presťahovaním sa do vášho súčasného pôsobiska, Baltimore?
Asi rok sme vysielali na dvoch rôznych staniciach, ale zistili sme, že je oveľa uvoľnenejšie a pre našu kreativitu priaznivejšie pripravovať programy len z nášho domova. Do Baltimoru sme sa presťahovali, pretože sa nám to mesto páčilo. Naše sťahovanie nemalo nič spoločné s programom. Nedávno sme boli doslova nútení presťahovať sa z Baltimoru, pretože žiť v ňom sa stalo príliš nebezpečným.
Prezerám si zoznam epizód a wow!…a to som si myslel, že ja mám široký hudobný záber 🙂 Priznám sa, že mám potrebu skloniť hlavu v úžase, pretože len v dvoch epizódach, ktoré som mal možnosť počúvať, je toľko skvostov! Ako vymýšľaš témy jednotlivých epizód? Tie halloweenske sa núkajú samé, samozrejme… ale ostatné? vychádzajú z tvojho konkrétneho hudobného vkusu alebo ich vytváraš za pochodu? Svoju podcastovú reláciu vedieš spolu s manželkou Charlene alias Diablou, aký je jej podiel na tvorbe obsahu podcastu – a hlavne, kto má konečné slovo? 🙂
Bez Charlene by nebola žiadna show, pretože ona je inžinierka; ja nemám žiadne mechanické schopnosti, takže bez nej by nebola žiadna show. Okrem toho slúži ako redaktorka mojich redakčných komentárov, radí mi, keď hovorím príliš rýchlo alebo zle vyslovujem a podobne. Urobila niekoľko relácií, v ktorých bola moderátorkou ona, a prial by som si, aby ich robila viac, pretože jej relácie sa bez problémov vyrovnajú mojim.
Pokiaľ ide o témy relácie, máme pomerne veľkú hudobnú knižnicu a dosť veľa čítame, takže sa zdá, že relácie sa samé ponúkajú. A hudbou sa tak či onak zaoberám celý život, počnúc štúdiom klasických huslí v siedmich rokoch!
Časopis, hudobné vydavateľstvo, festival, rádio FM, podcast… je to posledná aktivita, ktorej sa budeš venovať? Môžeme očakávať, že sa rozvetvíš na ešte jedno miesto, povedzme na Youtube videosérie alebo niečo podobné?
S manželkou by sme sa radi rozrástli, ale kým na nás nezaklope rádio FM alebo iný mediálny gigant, vystačíme si s vydávaním našej týždennej rozhlasovej relácie a prácou na blogu. Podcasty sú spojené s neúmerne vysokými platbami za komerčné práva, takže to je mimo. A aj keby nás oslovila nejaká FM stanica, pravdepodobne by mi to zobralo toľko času na výskum, čítanie a iné odborné činnosti (musíte napríklad stále počúvať, aby bola rozhlasová relácia čerstvá), že by to asi nestálo za to.
Všimol som si (podľa mňa veľmi vítanú aktivitu), že v poslednom čase sa v paperbackových/tvrdých väzbách znovu vydávajú celé série dávno vydaných publikácií, čím sa skvelé veci z minulosti dostávajú do pozornosti a rúk súčasných čitateľov. Plánuješ to isté urobiť možno aj s Brutarianom? Alebo sprístupniť celý náklad online?
Opäť platí, že mnohé z týchto vydavateľstiev si za opätovné vydanie vašej práce účtujú nemalé peniaze, takže kým mi niekto neurobí skvelú ponuku, budete si musieť vyhľadať spätné vydania na internete.
Na konci tohto skvelého rozhovoru by som ti chcel ešte raz poďakovať za tvoj čas a odpovede… nejaký záverečný odkaz pre čitateľov webmagazínu Rubber Axe?
Charlene a ja sme poctení a polichotení tvojím záujmom. Prajem ti veľa šťastia s tvojím webmagazínom a poprosím tvojich čitateľov, aby hojne využívali svoje preukazy do knižnice a neprestali ich hľadať mimo ich komfortnej zóny v umení.
