Ubehli už takmer 3 týždne od začiatku aktuálneho roka – ak by si niekto nevšimol, tak píšeme 2025 – a kedže som ešte nedal nejaké to zamyslenie nad tým, čo od nového roka na Bandurkoch Na Gauču očakávame, prípadne iné múdre reči… tak teda, tu to je!
Najprv pozitívne veci, alebo veci, ktoré stoja za zmienku a vyzdvihnutie. V prvom rade, ako ste si mohli všimnúť, sa moja jednočlenná redakcia rozrástla o ďalšiu osôbku, takže BNG team dnes už nepredstavujem len ja v štýle sám-partia, ale nápadmi prispieva a časť dôležitej práce vykonáva aj Erik Julkin.
Toho by ste mali – áno, myslím naozaj, že MALI – poznať ako autora fantasy knižky The Witch & The Wolf (v anglickom jazyku), ktorá je dostupná vo všetkých dobrých slovenských kamenných i online kníhkupectvách a ktorej recenziu nájdete, ako inak, na Bandurkoch (teda tu, a to bola exkluzívne prvá recenzia vôbec!) a venuje sa aj ďalším prospešným činnostiam v rámci rozvoja slovenskej literatúry, takže ja osobne som veľmi rád, že som v ňom našiel skvelého partnera nielen na našu Nedeľnú šálku grindhouse, čo je séria Youtube videí, kde rozoberáme rôzne filmy, prevažne z horrorového žánru, ktoré sa pravidelne objavovali v grindhouse kinách v New Yorku počas existencie legendárnej 42nd Street, ale aj ako spolupracovníka pri potrebných činnostiach zabezpečujúcich bezproblémový chod BNG „se vším všudy“, ako hovoria bratia Česi.
Ako ste si mohli všimnúť, zmenil sa aj dizajn stránky. Hej, zase. Ale snáď na dlhšie to bude už bez zmeny.
Po zrelej úvahe som vypustil niektoré rubriky, ktoré by som síce niekedy v budúcnosti chcel zase na Bandurkoch vidieť, ale momentálne by sme sa im nemohli na 100 % venovať, takže zatiaľ veci poputujú pekne do zásuvky. Toto je tá negatívna časť.
Samozrejme, na Slovensku konsolidujeme, čo znamená, že zase bude o čosi menej peňazí na kultúru – nielen na jej výrobu, ale aj na jej spotrebu. Ale vďaka bohatému archívu to – dúfam – ustojíme.
A čo viac k tomu dodať, že? Záverom chcem iba vyjadriť svoju vieru v to, že si na Bandurkoch Na Gauču nájdete všetci niečo, čo vás zaujme a budete nám aj naďalej prejavovať svoju priazeň.
Je to síce otrepaná pesnička, ale mnoho ľudí si neuvedomuje, že i ten jeden „páčik“ pod postom, či stručný komentár (či už pozitívny alebo negatívny) je pre nás, ako tvorcov obsahu, veľmi dôležitý.
Preto neváhajte nás „oznámkovať“ a venovať nám vašu spätnú väzbu.
Tak a bez ďalších zbytočných slov – Bandurki nekonsolidujú, Bandurki pridávajú! 🙂
„Therapy“ je druhý singel portugalských Above the Ocean, ktorí hrajú moderný metal a prinášajú pod spomínaným názvom svoj druhý singel, nasledujúci po debute „Love Song (For the Broken)“ . A keď spomínam moderný metal, podstate to znamená (ako mnohí tušia) metalcore s kadejakými vychytávkami, ktorými sa kapely, pohybujúce sa v tomto preplnenom žánri, snažia nejako odlíšiť od asi tak milióna podobne znejúcich kapiel.
Lebo čo si budeme hovoriť – nevýhodou nových kapiel na scéne je, že v podstate už nemajú čo nové priniesť. A hoci v takom thrash metale to až tak nevadí, a ani v ďalších extrémnych žánroch to nie je až tak do očí bijúce, v metalcore… ukričané vokály sme tu mali, melodické refrény tiež, growling tiež, kadejaké distorting effekty tiež.
Akože ono to neznie zle, to zase aby sme sa správne pochopili. Chlapcom z Above The Ocean sa nedá snaha vytknúť a aj pesnička je to chytľavá. Na rozdiel od debutového singla, ktorý mi prišiel trošku surovejší, tuná je to skôr na melodickejšiu strunu, ale ak by som ju zamiešal medzi tucet podobne znejúcich kapiel…budú znieť presne ako tucet podobných kapiel. Holt, ako som spomenul vyššie, nie každý má to šťastie byť pôvodcom žánru, či aspoň byť na jeho začiatku.
Podčiarknuté, zhrnuté – nie zlé, a aj opakované prehrávanie je v pohode. Takže extra ma to nenadchlo, ale ak chlapci dajú vonku album s tak chytľavými trackami, myslím, že svoje miesto na scéne si nájdu.
Lovecraftov vplyv na extrémny žáner sa líši od kapely ku kapele, od umelca k umelcovi, to je očividné. Obdiv prerastá do fascinácie, objavujú sa nové obzory… a vzniká nová hudba. „Vždy ma veľmi fascinovala myseľ H.P. Lovecrafta, spôsob, akým opisuje kozmické bezhraničné hrôzy vo svojej mysli… boli to len výplody jeho mysle? Alebo sú to odrazy najhlbších ľudských obáv? Myslím, že Lovecraft dokázal skombinovať svoje okultné znalosti (ktoré objavil aj vďaka knihám svojho otca a starého otca) s desivými nočnými morami a víziami, ktoré mal takmer každý deň, čím vytvoril niečo jedinečné a silné… Doteraz som neobjavil iného autora, ktorý by na mňa mal taký veľký vplyv. V niektorých ohľadoch sa cítim veľmi blízko k obludám uvoľneným v jeho spisoch (myslím, že ma vždy fascinoval jeho koncept „hrôzy“… možno preto som sklamaný z väčšiny ostatných „hororových“ autorov), čo sa takmer stalo mojou obsesiou. Black Temple Below bol hlboko ovplyvnený Lovecraftom v textoch piesní ako „Under The Pyramids“ (inšpirované rovnomennou krátkou novelou) alebo „Nocturnal Congregation Through Forgotten Woods“, ktorá opisuje rituál, kde sú evokovaní Tsatthoggua, Yid a Azazel… Lovecraftova tvorba ovplyvnila samotný názov kapely, ktorý má predstavovať miesto zhromaždenia tajného kultu plánujúceho vzývať Starobylých a obetovať im ľudstvo. Pred časom sme dokonca urobili noise/drone živé vystúpenie zamerané na písania Necronomiconu, bolo to ako „rituálna invokácia“ a všetko, čo som spieval, bolo prevzaté z danej knihy,“ vysvetľuje Ipsissimus Nihil Magister z BLACK TEMPLE BELOW svoje pocity o tom, ako ho ovplyvnil Muž z Providence.
Ďalšie nové myšlienky v oblasti okultných vied sú dobre vyjadrené príspevkom od BEAST CONJURATOR: „Okrem fantastickej temnej aury – úplne „cudzej“ a „nadpozemsky zvláštnej“ atmosféry – prítomnej v jeho dielach, mám osobitný záujem o „okultný vplyv“ impregnovaný v textoch, najmä tých, ktoré sa týkajú Cthulhu Mythos. A medzi touto mystickou zmesou starobylých konjektúr s non-euklidovskou logikou sa skrýva vedecké myslenie. Čisté, kritické, bystré. Vrchol ľudského poznania dosahuje svoju najvyššiu eminenciu, len aby bol úplne zničený najzarážajúcejšími hypotézami masívnej hrôzy a šialenstva. Všetko toto ma fascinuje spôsobmi, ktoré ani nedokážem vyjadriť slovami. Hovoríme tu o skutočnej vášni! Naším cieľom s Beast Conjurator je vzdať hold Lovecraftovi v jeho hrôzostrašnej/oneirickej/mystickej práci. Samozrejme, skúmame aj iné lyrické prvky (ako okultizmus, starovekú mytológiu a čiernu mágiu), ale naším hlavným vplyvom je a vždy bude Howard Phillips Lovecraft a jeho veľkolepé dielo.“
„Lovecraft písal príbehy, ktoré boli na svoju dobu zvláštne a neobvyklé, a stále sú také aj dnes. Jeho písanie bolo ako spôsob, akým funguje moja myseľ pri tvorbe vlastných originálnych textov,“ hovorí Nedry z AKEM MANAH. „Tak veľa skvelých príbehov okrem tých slávnych ako Cthulhu alebo The Lurking Fear. „The Tomb“ bol skvelý príbeh, ktorý inšpiroval pieseň „Visions Of My Grave“ môjho bočného projektu Cataclysm, a príbeh „Rats In The Walls“ inšpiroval našu pieseň „Creatures In The Walls“ (Akem Manah).“ Nedry tiež dobre vyjadruje smutný fakt, že staré klasiky sú odsúdené na zabudnutie: „Napísal toľko skvelých príbehov, o ktorých dnes mnoho ľudí ani nevie. Jeho posledný publikovaný príbeh bol okolo roku 1935. Mladí ľudia sa o jeho dielach nedozvedia, pokiaľ sa neurobí YouTube video alebo pieseň. Tak veľa skvelých kapiel používa jeho diela na hudbu, takže aspoň niekto sa snaží udržať jeho odkaz nažive.“
Vyjadrenie Mattiho z CORPSESSED pravdepodobne zdieľajú aj mnohí ďalší umelci a fanúšikovia: „Otváral nové desivé spôsoby pohľadu na svet, po ktorých už nikdy nebol rovnaký a mal obrovský vplyv na budúce generácie.“ Pokračuje: „Osobne mali jeho diela obrovský vplyv na moje skromné pokusy o texty a hudbu – áno, dokonca aj na hudobnej úrovni, ako rituálny aspekt, a samozrejme nezabudnime na popisy Hudby Ericha Zanna a odporných bubnov a dronovania Azathotha atď., atď.!“
Úplne súhlasím s názorom Tima Regana z BURNING SHADOWS na Lovecraftovský vplyv: „Vždy som miloval nadprirodzenosť Lovecraftových monštier. Často ich rozprávač ani nedokáže opísať. Pridáva to prvok zúfalstva a beznádeje do príbehov, pretože postavy často nevedia, čo je to, čo ich ide zabiť. Napríklad v „Haunter of the Dark“ je stvorenie beztvaré. Ako sa chrániť pred niečím, čo je v podstate len čierny oblak? Veľkosť a nadčasovosť vesmíru je v príbehoch tiež vždy dobre vykreslená. Ľudstvo a náš svet, ako ho poznáme, sú často považované za bezvýznamný záblesk v obrovskom pláne vesmíru. Je to úplne iný pohľad v porovnaní s inými hororovými autormi, čo robí jeho dielo také jedinečné.“ Pokračujúc v opise svojho hudobného príspevku k Lovecraftiane, Tim dodáva: „Keď píšeme naše piesne založené na Lovecraftových príbehoch, ako „Sarnath“ a „Haunter of the Dark“ z nášho albumu Into the Primordial, snažíme sa hudobne napodobniť témy príbehu. V „Sarnath“, založenom na The Doom That Came to Sarnath, sú použité neobvyklé taktové metrum a veľa zmenšených stupníc na vytvorenie temného sveta, z ktorého povstanú tvory z Ibu, aby vykonali pomstu na Sarnathe. V „Haunter of the Dark“, založenom na rovnomennom príbehu, sú opäť neobvyklé taktové metrum, veľa disonantných čistých gitarových pasáží a neustále sa meniaca tónina. Je to trochu dezorientujúce, čo podľa mňa zodpovedá posledným momentom postavy. Plánujeme vytvoriť viac lovecraftovských piesní na našom štvrtom albume, ktorý vyjde koncom roku 2014, vrátane piesní založených na The White Ship a Celephaïs. Náš najnovší album „Gather, Darkness!“ je založený na rovnomennom románe od Lovecraftovho súčasníka, Fritza Leibera. Fanúšikovia tohto žánru by si ho mali vypočuť!“
Keď sa Sotirisa V (SEPTICFLESH) spýtali na vplyv Majstra hororu na jeho kapelu, povedal: „Vplyv Lovecrafta na Septicflesh je zjavný, ako naznačujú piesne ako „Lovecraft’s Death“. Mimochodom, tento vplyv siaha až k nášmu prvému mini LP Temple of The Lost Race, pretože hlavná titulná skladba má mnoho lovecraftovských odkazov. Spoločné prvky, ktoré spájajú Septicflesh s Lovecraftom, sú: príťažlivosť k okultizmu, mystické staroveké miesta a mimozemská inteligencia, ktorá prežíva cez cestu večného snívania.“
Názor ASA-NOIR na lovecraftovské vplyvy je nečakaný, ale veľmi zaujímavý, takže im dajme priestor: „Jednoducho povedané, Lovecraft je neustálym zdrojom inšpirácie, hudobne aj textovo, spolu s nórskym/germánskym pohanstvom (alebo Asatru, ak chcete). Lovecraft nám ponúka spôsob, ako prísť s novými, temnými a pokrivenými spôsobmi reprezentácie Asatru. V skratke, v našej hudbe kombinujeme rozťahujúce sa chápadlá a mimozemské oblasti lovecraftovskej hrôzy so svetom Asatru, a dokonca aj temnejšie aspekty ľudskej prirodzenosti nachádzajúce sa v Negatívnom romantizme, ako je Poe, rozmazávajúc hranice medzi týmito svetmi.“
„Úplne ma ohromil jazyk, ktorý používal vo svojich príbehoch. Bol taký živý a živý, a pritom strašidelný a klaustrofobický zároveň,“ Christoffer (SMOTHERED) nešetrí slovami, keď hovorí o svojom obľúbenom autorovi. „Cítilo sa to reálne. Cítilo sa, že ste tou osobou, ktorá príbeh rozpráva. Pre mňa, keď píšem texty, je Cthulhu Mythos vždy niečo, čo sa snažím zakomponovať do našich piesní, aj keď to nie vždy skončí ako priamo súvisiaca s Mythosom. Skôr s ním flirtuje, než by ho úplne zakomponovala. Jedna z našich piesní s názvom „Sovereign“ je o temnej spiacej entite, ktorá sa prebudí a vrhne svet do šialenej krvavej kúpele s ikonoklastickými a rituálnymi samovraždami. V podstate ničí všetkých „falošných“ bohov s prebudením toho pravého. A áno, mal som na mysli The Call of Cthulhu, keď som písal texty pre túto pieseň. Ale mohlo by to byť rovnako dobre aj odkaz na Satana alebo inú temnú entitu čakajúcu na vstup do smrteľného sveta, aby nás všetkých pohltila. Mám tendenciu písať texty o sériových vrahoch, nukleárnej vojne, zombie a veciach súvisiacich s Cthulhu Mythos. To mi vyhovuje a nemyslím si, že by som niekedy zmenil smer.“
„Všetci máme radi mýty a fiktívnu realitu a H.P. Lovecraft bol majstrom v kombinovaní reality, fikcie a hrôzy,“ pridáva sa Daniel z TULZSCHA. „Tiež milujeme obrovský vesmír bohov a postáv, ktoré vytvoril. Dokonca aj naše prvé piesne sú ovplyvnené Lovecraftovým umením, filozofiou a atmosférou. Príbehy ako „The Music of Erich Zann“ alebo „The Colour Out of Space“ sú nekonečnými prameňmi inšpirácie. Okrem našich textov, ktoré sú (hlavne) priamo založené na alebo ovplyvnené príbehmi, sa často snažíme skladať naše piesne týmto spôsobom, napríklad keď pracujeme na harmóniách alebo riffových aranžmánoch. Aby som to skrátil: Kombinujeme Lovecraftovo umenie a death metal, pretože sú pre seba ako stvorené.“
Bertrand (DYLATH-LEEN): „Je ťažké neobdivovať ľudí, ktorí dokážu vytvoriť celý svet, odlišné životy s možnosťou cítiť sa v nich slobodne. V jeho románoch je niečo choré, ale zároveň, zakaždým keď čítam, počujem výkrik mŕtveho muža hovoriaceho, že najhoršie čoskoro príde pre nás všetkých. Lovecraft je neuveriteľne jasnozrivý, keď píše listy priateľom, robí dokonalé sociologické analýzy, jeho znalosti literatúry, filozofie a mnohých ďalších vied sú neuveriteľné a zároveň vie ukázať to najlepšie a najhoršie z ľudstva. Poézia je v každom jeho slove… je pre mňa akýmsi prorokom, ktorý odhaľuje obsah nového eónu chaosu, ktorý má prísť… Môj spôsob vyjadrovania je iný, ale myslím, že hudba môže sprostredkovať tie extrémne pohľady a môže ľudí buď utešiť, alebo im spôsobiť zimomriavky, pretože atmosféra je buď krásna, alebo chorá. Život je plný takýchto kontrastov a nájdete ich v každom druhu umenia, naša hudba je akýmsi prekladom toho, čo cítime, keď ho čítame.“
„Ako som povedal, Lovecraft ma inšpiroval natoľko, že sa stal vážnou súčasťou môjho hudobného putovania!“ tvrdí Asmodevs Draco DVX (predtým AZRATH-11). „Keď zavriem oči, cítim sa, akoby som bol pohltený vírom medzi vedomím a snami, kde sa všetky moje vízie a emócie stávajú skutočnosťou, a prirodzeným dôsledkom tejto reakcie je písať hudbu a texty, ktoré odrážajú energiu, ktorú dokážu jeho príbehy vyvolať!“
TYRANT’S KALL sú určite tvrdí prívrženci Lovecrafta, takže pozrime sa, aký majú názor na inšpiráciu Veľkým autorom a jeho vplyv na kapelu. Speváčka Esmee hovorí: „Vieme, že používanie lovecraftovského materiálu v metalovej kapele nie je originálne. Ale nám je to jedno. Všetko už bolo urobené. Popoví speváci stále píšu piesne o láske a nikto s tým nemá problém. Tak prečo nebrať tému, ktorá nás fascinuje, a nechať našu fantáziu urobiť zvyšok? Je to určite nevyčerpateľný zdroj, ktorý môže vždy priniesť nové nápady. Dokonca som napísala niektoré texty, ktoré sú založené na skutočných udalostiach. Ale nechávam svoju fantáziu premeniť situáciu na chaotický príbeh, s Lovecraftom v mysli. Čo ma najviac fascinuje, sú náznaky v príbehoch. Väčšina strašidelných vecí ani nie je priamo spomenutá, ale vznikajú v mysli, keď čítate. Tiež je ťažké udržať nohy na zemi, keď čítate Lovecraftove príbehy, pretože sú také realistické. Nie ste si vždy 100% istí, čo je skutočné a čo je vymyslené. Fakt, že vytvoril celý kult a že dnes ľudia stále používajú jeho nápady v tisícoch filmov, obrazov, príbehov, je tiež niečo, čo ma fascinuje. Je mi ho ľúto, keď viem, že nikdy nezistil, aký úspešný sa stane po svojej smrti. Myslím, že to je kliatba, ktorou musia prejsť len najväčší umelci. Myslím, že vplyvy Cthulhu kultu nie sú niečo, čo máme na mysli, keď tvoríme hudbu. Ale v piesňach vždy nájdete nejakú hrozivú atmosféru, takže lovecraftovské vplyvy nie sú ďaleko. Texty píšem, kedykoľvek mám inšpiráciu. Tá môže prísť po prečítaní príbehu, alebo niekedy aj rok neskôr, keď príbeh začal žiť svoj vlastný život v mojej hlave. Alebo keď som videla niečo v televízii alebo počula príbeh o niekom, kto išiel na ryby počas dovolenky a stretol sa s kalmarom, ktorý vyšiel z mora a kráčal k nemu! Keď kapela dokončí pieseň, snažím sa zistiť, aké obrazy mi vyvoláva v hlave a potom sa pozriem na svoje texty, ktorý z nich najviac zodpovedá tomuto mentálnemu obrazu podľa mňa. Takto pracujeme.“
Daemon (INNZMOUTH) hovorí o svojej fascinácii: „Myslím, že to, čo ma fascinuje, je spôsob, akým štruktúruje svoje príbehy a fakt, že sa dajú interpretovať na mnohých rôznych úrovniach, jednou z nich je, ako si ľudia myslia, že vedia všetko, zatiaľ čo sú v skutočnosti ako niekto, kto sa snaží mapovať celú planétu pohľadom cez kľúčovú dierku. Druhá je pocit determinismu, ktorý môžete z jeho diel získať, ako len musíme čakať na trpký koniec a uvedomiť si, že sa s tým nedá nič urobiť.“
Podobný pohľad ponúka Marko (OAK): „Pre mňa je fascinujúce, ako dokáže vyvolať také desivé pocity v mysli čitateľa. Nezáleží na tom, koho sa spýtate, takmer všetci majú tieto pocity. Snažím sa písať piesne, v ktorých samotná hudba vyvolá tieto emócie u poslucháča. Pridajte texty a dúfajme, že to bude niečo, čo si zapamätáte, keď to počujete prvýkrát.“
Vplyv na ALHAZRED?: „Keďže tieto temné fantázie majú viac surrealistickú, snovú atmosféru, snažím sa to odraziť v hudbe, ktorú Alhazred vytvoril, idúcu viac v psychedelickom metalovom smere, než v thrash alebo death metalovom zvuku, ktorý veľa lovecraftovských kapiel vytvorilo. Tiež čerpáme niektoré symfonické a etnické (hlavne stredovýchodné) zvuky a skúmame všemožné hudobné nápady.“
„Pre chlapca, ako som ja, ktorý obvykle čítal komiksy, svet Lovecrafta vyzeral ako objavenie Atlantídy,“ spomína člen kapely BRETUS. „Tiež oceňujem jeho osobný príbeh ako slabého dieťaťa s túžbou po poznaní. Ako kapela sa snažíme robiť to najlepšie, aby sme šírili Lovecraftov dych (len iní môžu posúdiť, či dobre alebo zle), ale mojím najväčším snom je spraviť z jednej z jeho príbehov hudbu. Ale to nie je také jednoduché,“ dodáva.
Čo je na jeho práci najfascinujúcejšie? Vysvetľuje EVANGELIST: „Najfascinujúcejšia vec je jeho schopnosť vytvoriť napätie a hrôzu bez toho, aby sa uchýlil k drastickému jazyku a všetkým tým krvavým veciam. Ďalšia vec je šírka jeho vízie, absolútna „bezhraničnosť“ v jeho svetovej tvorbe. A nakoniec, atmosféra jeho diel, ktorá nemá obdobu. To je pre nás ako kapelu veľmi inšpirujúce, pretože to je to, čo chceme dosiahnuť s našou hudbou – vytvoriť magickú atmosféru s reálnym dopadom na poslucháča.“
Nakoniec, GODS OF HELLFIRE to zhrnuli najlepšie: „Ak to musím zhrnúť do troch slov, asi by to boli predstavivosť, temnota a šialenstvo. Jeho písanie ma okamžite zaujalo a samotné príbehy zasiahli nejakú vnútornú notu, ktorú som považoval za neodolateľnú. Čo sa týka vplyvu na kapelu, predpokladám, že je menej priamy v oblasti skladania piesní, keďže sme napísali len jednu konkrétnu skladbu, ktorá rozpráva lovecraftovský príbeh.“
„Jeho štýl písania veľmi ovplyvňuje predstavivosť. Zanecháva stopy a rysy jeho tvorov a postáv a necháva váš mozog vytvoriť zvyšok. Napriek tomu vás atmosféra drží zakuklených, tiež obdivujem jeho schopnosť formovať príbeh s jeho prítomnosťou, históriou a hrozivou budúcnosťou. Tvorovia, udalosti, chronológia – je to jednoduché majstrovské dielo – a tiež pravdepodobnosť, ktorá vás vždy nechá s pocitom „Čo ak je to skutočné?“ po prečítaní,“ vysvetľuje Nenad (DAGGERSPAWN). „Z pohľadu kapely mi to dalo inšpiráciu skúsiť a robiť piesne ako množstvo príbehov literárne podobných jeho, umožňujúcich trochu hlbšie vysvetlenie udalostí vo vnútri piesne. Všetko je povedané, ale nie tak hrubo a vágne, ako väčšina dnešných textov.
Klasický gore film HG Lewisa a Davida F. Friedmana nastavil latku pre násilie na javisku a dal divákom niečo, čo ešte nikdy nevideli. Krv a vnútornosti v živých farbách. Televízne stanice boli varované, aby tento film ani film The Flesh Eaters nekupovali, pretože boli príliš extrémne aj na neskoré nočné sledovanie.
The Flesh Eaters
Čiernobiely klasický exploitation/horor, ktorý dodal presne to, čo sľuboval – človeka zbaveného mäsa v priebehu niekoľkých minút. Skvelá hudba, strih Radleyho Metzgera, nacistického šialeného vedca, a na svoju dobu skvelé gore efekty.
Night of the Living Dead
Prvý skutočný americký horor a prvé skutočné americké príšery, ghúlovia, potom zombie. Tento film reštartoval horor a otvoril stavidlá žánru. Odmietaný kritikmi v čase svojho prvého uvedenia, dnes považovaný za NAJklasickejší horor.
I Drink Your Blood
Jedna z prvých imitácií NOTLD. „Uctievači satana“ zjedia fašírky nakazené besnotou a začnú krvavo vyčíňať. Film vydal Jerry Gross ako double featurel s premenovaným čiernobielym prepadákom I Eat Your Skin, pričom plagát a reklamné pútače kričali „ Dva krvavé horory, ktoré vám vytrhajú vnútornosti“. Režisér David Durstun jednoducho nalepil na plagát rating R, ale bol pristihnutý MPAA. Nasledovali rýchle prestrihy a film získal status legendy. Úplne nezostrihanú kópiu napokon vydalo vydavateľstvo Grindhouse Releasing.
Texas Chainsaw Massacre
O tomto filme nemôžem povedať nič, čo by už nebolo povedané. Desivý film s jedným z najjedinečnejších zabijakov v grindhouseovej kinematografii. Toto je jeden z filmov, ktorý pokračovania a remaky nikdy nedokážu prekonať. Nech žije Leatherface.
Bloody Pit of Horror
Jeden z prvých „eurohorrorov“, ktorý sa dostal na tieto brehy. Vydavateľstvo Pacemaker ho vydalo ako súčasť double feature s filmom Terror Creatures from the Grave a bol to môj úvod do tohto typu filmov. Mickey Hargitay v úlohe Crimson Executionera ma fascinoval, keď bodal, rezal, pálil a mučil niekoľko polonahých modeliek. Zostal som v kine po skončení filmu a videl som ho ešte raz.
Zombie
Film Zombie, ktorý bol importovaný hneď po filme Dawn of the Dead, bol najprv vnímaný ako vykrádačka, ale bol to úplne iný prístup k žánru. Tam, kde sa Dawn nedokázal udržať, Zombie viac než obstál. Zombie dostal Lucia Fulciho do povedomia. Vďaka Jerrymu Grossovi, ktorý film v USA distribuoval, bola oblasť New Yorku bola polepená plagátmi s hnijúcou tvárou zombie s nápisom „Zjeme ťa!!!“.
Maniac
Tento film, s excelentným Joe Spinellom a desivými gore efektami od Toma Saviniho, režírovaný Billom Lustigom, ste buď milovali, alebo vás rozzúril svojím násilím voči ženám. Fanúšikovia ho netrpezlivo očakávali. Mal som síce horúčku, ale musel som ho vidieť. Znepokojujúci film na mnohých úrovniach.
Halloween
Psycho bol možno prvým šialeným slasherom, ale Halloween bol tým, ktorý z toho urobil celú sériu. Škoda, že sa zrodilo toľko sračkových napodobenín.
The Hills Have Eyes
Druhý film Wesa Cravena a pravdepodobne jeho najlepší. Bežná americká rodina bojuje s kanibalskými mutantmi v púšti. Aj dnes tento film má silný náboj a Michael Beryman sa vďaka nemu dostal do povedomia fanúšikov.
Grave of the Vampire
Ako sa vám môže nepáčiť film, ktorý má rating PG a začína znásilnením v hrobe? Dobre spracovaný, násilný film s Williamom Smithom a Michaelom Patakim ako otcom a synom upírmi. Strašidelný, krvavý a pekelná bitka medzi nimi na vrchole filmu. V jednej nevkusnej scéne si mama podrezáva prsia, aby nakŕmila upírske dieťa. Nedocenená slizká klasika.
Mad Doctor of Blood Island
Druhý film z takzvanej The Blood Island Trilogy, prvým boli Brides of Blood. Zelenokrvné monštrum doktora Lorca trhá miestnych obyvateľov rôznymi desivými spôsobmi. Návštevníci dostali balíčky so zelenou krvou, ktoré ich mali ochrániť pred tým, aby sa z nich stali príšery so zelenou krvou. Netvor sa vrátil na ďalšie kolo masakru v snímke Beast of Blood.
Sssss
Existuje veľa filmov o hadoch, ale v tomto sa chlap mení na kráľovskú kobru. Herecký veterán Strother Martin je síce naozaj úprimný, ale úplne prefíkaný vedec so záľubou v experimentovaní na svojich asistentoch. Použité sú skutočné hady a premena človeka na hada vám vyrazí dych. Keď som v 70. rokoch 20. storočia prevádzkoval drive-in kino, Sssss bol uvedený ako double feature s filmom The Boy Who Cried Werewolf.
Cannibal Holocaust
Matka všetkých kanibalských filmov a film, ktorý skutočne posunul hranice diváckeho záujmu. Tento film, ktorý bol stiahnutý z viacerých kín pre násilie na zvieratách, bol legendou. Dlhé roky sa rozprávalo o tom, či niektoré zabíjanie bolo naozaj skutočné. Objavili sa aj mnohé príbehy o vystrihnutých záberoch. Vtedy to bol vyčerpávajúci divácky zážitok a aj dnes vás film pri sledovaní nakopne gule až do krku.
Last House on the Left
Toto je film, ktorý mal pôvodne byť hardcore pornofilmom, ale stal sa z neho dokonalý exploitation a dostal Wesa Cravena na výslnie. Všetci poznáme ten príbeh: grázli unesú dve dievčatá, znásilnia ich a zabijú, potom sa rodičia jedného z dievčat krvavo pomstia. Jediný film, ktorý začiatkom 70. rokov skutočne návštevníkmi otriasol a otvoril dvere ďalším zvrhlostiam.
Suspiria
Skutočne desivý debutový film od Argenta a hudba od Goblin bola prvá, pretože vás odrovnala. Hláška „Jediná vec, ktorá je desivejšia ako prvých 89 minút, je posledných desať minút“ bola pre zmenu pravdivá. Ešte aj dnes naháňa ľuďom strach.
The Howling
Inteligentná pocta Joe Danteho filmom o vlkodlakoch a ukážka talentu Roba Bottina v oblasti SFX. Plno transformácií, gore, vtipov a ľudí meniacich sa na vlkolakov počas súlože, ako sa vám to môže nepáčiť?
Make Them Die Slowly (Cannibal Ferox)
Debutovalo v divadle Liberty Theater na 42nd Street v roku 1981. Film, ktorý sľuboval viac ako 30 činov krutosti a mučenia, a tentoraz nežartoval. Manipulatívny a morálne úpadkový film a azda najprorockejší názov, aký bol kedy nalepený na markíze v the Deuce, keď celá oblasť pomaly vymierala.
Basket Case
Nadčasová midnight movie klasika Franka Henenlottera o bratskej láske, pomste a „the Deuce“. Basket Case sa niekoľko rokov premietal v kine s názvom The Waverly Theater v New Yorku. Film venovaný H. G. Lewisovi umožnil vznik dvom pokračovaniam a spravil Frankovi meno možno jedného z posledných tvorcov grindhousových filmov.
Horror Express
Úplne nedocenený film o mimozemskej forme života, ktorá sa zmocní tiel v Transsibírskom exprese po vegetovaní v zamrznutom yetim z jaskyne. Po rozmrazení vytvorí vo vlaku hrôzovládu. Peter Cushing a Christopher Lee v hlavných úlohách a Telly Savalas ako ruský kozák, ktorého sa spomínaný mimozemský organizmus zmocní.
Aby som pravdu povedal, už si nepamätám presne, no zdá sa mi, že som čísla 0, 1, 2 and 3 magazínu Weng’s Chop (lebo o ňom sa bavíme, ak ste nepostrehli), kúpil naraz a keďže sme sa o nultom čísle už bavili tu, je čas sa pozrieť na ďalšie číslo v poradí, teda numero uno.
Pre tých, ktorí by to nevedeli – na obálke od umelca menom David Barnes je stvárnený herec Yaphet Kotto, a je na to aj dobrý dôvod. Len tak na okraj ….v tom čase som nemal vôbec žiadnu potuchu o tom, kto že to ten Yaphet Kotto je (čo, myslím, je pekný príklad toho, ako sa človek postupne menil z bežného diváka na filmového fanúšika), ale táto neznalosť sa mala týmto číslom WCH zmeniť. Len dodám, že číslo bolo publikované v septembri 2012. Ale že ten čas letí, čo poviete…?
A než sa pustíme do pitvania obsahu tohto čísla, poďme sa aspoň v krátkosti pozrieť na zoznam prispievateľov. Okrem vydavateľov a editorov Briana Harrisa and editor/designer Tima Paxtona vidíme pár tvárí z nultého čísla s novým materiálom – Bennie Woodell, Dan Taylor, Mike Haushalter, Phillip Escott a David Barnes, a popri nich noví prispievatelia ako Douglas Waltz (Divine Exploitation zine), slávny komiksový ilustrátor Stephen R. Bissette, Gary Baxter a Danae Dunning.
Jedna vec, ktorá mi ale vadí je zmena vo formáte publikácie. Nulka malá odlišný formát (veľkosť) ako jednotka, a okrem toho WCH publikovali aj tzv. „Spooktacular“ issues, ktoré mali normálnu veľkosť knihy. Škoda, že ich nemožno zoradiť pekne podľa doby publikovania, ale tak zase, viem ich pekne pridať k mojej kompletnej sérii čísel magazínu Monster! (a nebojte sa, ribjátočki, aj k nim sa dopracujeme), ale čo už. Ako sa vraví, je to tak, ako to je, nenarobíme s tým nič, tak do toho nerýpať. Ale musel som to spomenúť. Nie, že by to bol nejaký veľký problém, ale tak predsa…
Ale poďme už na obsah!
Na strane 2 nás vítajú malé úvodníky od Briana and Tima a stručné info o autoroch, ktorých som spomenul vyššie.
A od strany 3 do strany 16 nás čaká čerstvá dávka filmových recenzií. A ak ste serióznym zberateľom filmov, tak vaša finančná situácia bude trpieť. Niektoré z tu recenzovaných titulov vo svojej zbierke mám, niektoré sú nedostupné, a niektoré tak drahé, že som ich musel oželieť … nateraz. Takto sa však človek o filmoch dozvedá, moji milí! Dnes síce stačí otvoriť prehliadač a hurá, no ja – a niektorí ďalší – som odchovanec starej školy. Mám rád časáky a knihy, a ak naďabíte na pár filmových milovníkov, ako sú napr. títo dvaja filmoví závislácí (áno, pozerám na vás, Brian a Tim!), s vedomosťami o filmoch, ktoré ja snáď ani do konca života nenadobudnem, čo už, zaujmem teda pozíciu Padawana a informácie bez reptania prijmem.
Yaphet Kotto
Strany 17-20 nám prinášajú portrét Yapheta Kotta (spolu s krátkym rozhovorom s týmto hercom) a keďže si nevybavujem jeho účinkovanie v Nightmare on Elm Street 6, ani v Eye of the Tiger, asi nadišiel čas si tieto filmy znova pozrieť – hoci Freddy‘s Dead som nejak veľmi nemusel, Gary Busey ako hlavný hrdina druhého spomínaného snímku je vždy dôvodom na zhliadnutie filmu!
Strany 21-23 sú venované podrobnému článku Stephena R. Bissette-a o The Killer Shrews – a poviem vám, toto som teda nečakal!
Strany 24-28 zaberá článok Tima Paxtona (s pomocou od Chaitanyu Reddyho) o indickom režisérovi Vinodovi Talwarovi, a človek nemôže neobdivovať Timovu zanietenosť v upriamovaní našej pozornosti na tieto obskúrne filmy a ľudí, ktorí za nimi stoja. Neviem, ako vy, ale čím viac o týchto filmoch vo Weng’s Chop a Monster! čítam, tým viac ich túžim vidieť. A snáď neexistuje niekto, kto by odmietol vidieť nejaký fakt šialený indický horror…. Myslel som si, prečo inak by ste takýto magazín čítali, že?
Vinod Talwar
Strany 29-32 patria zaujímavému rozhovoru Briana Harrisa s Adamom Brooksom, jedným z chlapíkov stojacich za spoločnosťou Astron-6, zodpovednej za vecičky ako Astron-6: Year One, Manborg and Father‘s Day, The Editor a ďalšie. Parádne veci a myslím, že aj vám sa tento rozhovor bude pozdávať.
Strany 33-35 sú venované milej spomienke na Las Vegas Bloodbath, čo je úchylný SOV film (shot-on-video, teda film natáčaný na videokameru) z roku 1989 (osobne som tento film zatiaľ nevidel) a viete s určitosťou povedať, že Ryan Carey z blogu TrashFilmGuru tento film naozaj miluje. A hoci jeho blog už dávno nie je aktualizovaný, aj tak za prečítanie stojí!
Dvojstránka 36-37 prináša článok „Dr. Death: From Boy to Man, Cult Film and I“ od Garyho Baxtera a hoci je milé si prečítať o Garyho dospievaní s filmami, človek sa nemôže zbaviť pocitu, že ide tak trošku o vatu na výplnenie priestoru. Ale aj takéto články majú istotne svoje miesto, takže túto moju kritiku neberte ako niečo, čo by malo toto číslo znevažovať. To rozhodne nie..
A ďalší článok toto všetko napraví – ide o časť 2 série článkov Tima Paxtona o indických fantastických filmoch s názvom „The Take Away“. Tento článok zaberá strany pages 38-49 a obsahuje aj krátky životopis herečky Sapny Tanveer (Sapna Shah), manželky indického režiséra menom Kanti Shah. A vyzerá naozaj skvelo! Herečka, nie ten režisér… A čo sa týka filmov, ktoré Tim spomína… po prečítaní som hneď začal zháňať aspoň niektoré z nich..
Sapna Shah
Ďalšia dvojstránka, tentoraz 50-51 je venovaná knižnici – „The Bookshelf“ – teda recenziám rôznych kníh so zameraním na film. A toto je ďalší nápor na moju peňaženku, lebo postup – prečítať recenziu, ísť online, objednať…peniaze z účtu fuč, sa opakuje pomerne často. Toto fakt musí prestať!!! Robím si srandu, samozrejme…
Posledná strana, teda číslo 52, je venovaná reklamkám od WCH. Škoda, že poštovné zo starej dobrej Ameriky je tak vysoké, čo človeku bráni v kúpe mnohých nezávislých titulov. Ale minimálne sa ľudia môžu o ich existencii dozvedieť.
A zadná strana obálky? Tú okupuje koláž tzv. lobby card predovšetkým indických filmov (plus Astron-6), a predstavuje pekný záver tohto skvelého čísla jedného z momentálne najlepších filmových magazínov.
Podarilo sa našim vydavateľom prekonať toto číslo s číslom 2? Ak ho vo svojej knižnici nemáte (a akože na čo čakáte?), musíte si počkať na recenziu – ako inak na Bandurkoch Na Gauču.
Tim Hornbaker nie je čitateľom literatúry faktu z oblasti športu neznámym autorom. Toto tvrdenie prinajmenšom platí u americkej čitateľskej obce, keďže sa Tim venuje oblastiam rýdzo americkým – baseballu a profesionálnemu wrestlingu.
Titul National Wrestling Alliance: The Untold Story of the Monopoly that Strangled Pro Wrestling: The Untold Story of the Monopoly that Strangled Professional Wrestling, ktorý vydalo vydavateľstvo ECW Press v roku 2007 je celkovo jeho autorským debutom – ale aký to je debut, priatelia!
Nám, ktorí sme sa k wrestlingu dopracovali až po páde Železnej opony, názov organizácie NWA nebude hovoriť nič. Priaznivci hip-hopu by si skratku mohli zameniť s legendárnou formáciou z Comptonu, ale to je tak všetko. Pritom National Wrestling Aliance mala na vývoj pro-wrestlingu viac ako značný podiel.
Tim Hornbaker starostlivo – a v podstate dopodrobna – sleduje začiatky pro-wrestlingu v U.S.A. od konca 19. storočia, kedy šlo ešte o naozaj legitímne zápasenie, ako ho poznáme, či už v grécko-rímskom štýle, či rôznych iných lokálnych obmenách, v úvodných stranách sa čitateľ dozvedá o takých legendárnych postavách, ako boli Frank Gotch či Georg Hackenschmidt, postupne sa dostávame k menám ako „Strangler“ Lewis, Martin „Farmer“ Burns…až po tzv. Golden Trio (Sandow, Mondt, Lewis), vznik National Wrestling Association, a neskôr National Wrestling Alliance.
Autor prináša množstvo mien, faktov, dátumov, informácie z dobovej tlače a z dobových rozhovorov, interných dokumentov organizácie či federálnej vlády, sledujeme rozmach NWA na skutočný moloch, ktorý ovládal americký profesionálny wrestling doslova monopolne.
Napriek tomu, že ide o literatúru faktu, nechýbajú ani momenty napätia, svet pro-wrestlingu bol známy rôznymi čachrami, podfukmi a podobne (idylka to nebola), promotéri proti sebe bojovali i spolupracovali, wrestling bol dynamický rovnako v ringu, ako aj mimo neho.
Autor Tim Hornbaker
Pre európskeho – a obzvlášť pre slovenského – čitateľa, vyrastajúceho vo svete obmedzeného prístupu k informáciam o svete wrestlingu bude rozhodne prekvapujúce, koľko rôznych teritórií, rôznych wrestling promotions (teda organizácií, ktoré organizovali wrestlingové zápasy) a koľko wrestlerov sa v histórii tohto športového odvetvia objavilo. Od tých takmer neznámych, až po legendárne mená, kniha National Wrestling Alliance: The Untold Story of the Monopoly that Strangled Pro Wrestling: The Untold Story of the Monopoly that Strangled Professional Wrestling ich spomína väčšinu a tento príbeh, pretkaný nielen informáciami a dátami z profesionálneho života organizácie, ale nezriedka i osobnými príbehmi jednotlivých aktérov, vtiahne čitateľa do deja pútavým vykreslením jednotlivých epizód v dejinách NWA.
Toto množstvo informácií však so sebou prináša aj riziko únavy čitateľa, čo sa skoro stalo aj mne. Skrátka a dobre, je to naozaj vyčerpávajúca kronika života jednej dôležitej wrestlingovej organizácie a ako takú ju možno len doporučiť ako referenčnú publikáciu pre čokoľvek spojené s dejinami National Wrestling Aliance.
Môžem bez nadsádzky povedať, že po prečítaní tejto knihy som dobre vybavený na užívanie si skúmania dejín tohto amerického druhu zábavy – úplne a naplno.
Útla knižka A Year Inside MS-13: See, Hear, and Shut Up od autora Juana José Martínez d’Aubuisson je venovaná tým, ktorých zaujíma tématika gangov. Čo budú v podstate tí, ktorých zaujala dokumentárna séria Rossa Kempa s názvom Gangland.
MS-13 označuje jeden z najnebezpečnejších gangov na svete, Mara Salvatrucha (číslo 13 označuje príslušnosť k The Mexican Mafia, tzv. La eMe, čo je 13. písmeno abecedy).
Kniha nám umožňuje sprevádzať autora, ktorý je akademickým pracovníkom venujúcim sa problematike gangov, a predovšetkým MS-13, pri jeho ceste so zbieraním materiálov priamo v teréne. D’Aubuisson nesedí v kancelárii a nepíše pekné pojednania z bezpečia, spoliehajúc sa na Google search – naopak, na svojej starej motorke, ktorej pôvod nepozná snáď nikto na svete, vykonáva cestu do centrály miestnej „pobočky“ gangu, prechádzajúc cez nepriateľské územie iného, nemenej nebezpečného gangu, Barrio 18.
Autor čitateľovi podáva základné informácie o vzniku salvadorských gangov ako dôsledku občianskej vojny v Salvadore a následného masového exodu do Spojených štátov amerických, nárast počtu gangov a zintenzívnenie ich činnosti po deportáciách stoviek členov z U.S.A. späť do Salvadoru – a zároveň nám podáva obraz očitého svedka udalostí, ktoré formujú podhubie gangov v dnešnom Salvadore.
člen gangu MS-13
Bystrému čitateľovi neunikne dôvod existencie gangov a ich prežívanie, získavajúc stále nových a nových členov prakticky z radov detí a mládeže. Chudoba, nedostatok práce a patričného vzdelania, korupcia a dennodenné násilie sú živnou pôdou pre tieto zločinecké organizácie.
Ako taká, kniha A Year Inside MS-13: See, Hear, and Shut Up nie je v žiadnom prípade vyčerpávajúcou štúdiou tohto gangu. Slúži skôr ako úvod do štúdia tejto zložitej, no fascinujúcej problematiky.
Autorov štýl je prekvapivo živý (berúc do úvahy jeho akademické pozadie), udalosti sú opísané tak, že čitateľ môže mať dojem, že je ich účastníkom priamo sám, a kniha ako taká je dostatočne zaujímavá na to, aby ju človek odložil až po jej prečítaní.
Knihu vydalo vydavateľstvo OR Books v roku 2019, dostupná je a prostredníctvom Amazonu.
Chuck Norris patrí jednoznačne k ikonám popkultúry 20. storočia, ale jeho význam – ak rátame meméčka – presahuje aj do 21. storočia, o tom niet žiadnych pochybností. Stálica bootlegových VHSiek a neskorších oficiálnych videopožičovní, na rozdiel od desiatok iných filmových silákov je jeho meno stále pojmom.
Hoci sa Chuck venoval hlavne akčným filmom, vo filme Hellbound z roku 1994, ktorému sa dnes povenujeme, je príbeh okorenený apokalyptickým nadprirodzenom. A to ja rozhodne môžem, preto nie je žiadnym prekvapením, že som sa na zhliadnutie tohto filmu tešil. Čo na tom, že ho vidím 30 rokov po jeho uvedení do distribučných sietí, ako sa vraví – radšej neskôr, ako nikdy.
Hneď na začiatku potešilo známe logo legendárnej filmovej spoločnosti Cannon, pre ktoré bol tento snímok, bohužiaľ, labuťou piesňou, nakoľko šlo o ich posledný film pred bankrotom. Stáva sa, ale čo je isté je história plná zábavných a legendárnych filmov – ale o tom niekedy inokedy a inde.
A o čom to ten Hellbound je? Príbeh je absolútne tuctový, posúďte sami.
Na začiatku vidíme, ako Richard III. Lionheart (teda kráľ Richard Levie Srdce, hrá ho David Robb) zabráni diabolskému rituálu chlapíka menom Prosatanos (fantastický Christopher Neame), ktorý evidentne nemá nič lepšie na práci ako spôsobiť skazu sveta, ergo Armageddon, a keďže ono takého pekelníka nie je žiadna sranda zniesť zo sveta, partia okolo Richarda ho aspoň uväzní v kamennej hrobke zabezpečenej štyrmi rituálnymi dýkami.
sympatický zloduch menom Prosatanos
Malý princ zachránený (lebo ako inak, pri takomto rituáli sa vždy musia prinášať ľudské obete), Prosatanos uväznený, jeho žezlo rozseknuté na 9 kusov – koniec dobrý, všetko dobré, ako sa zvykne vravieť.
To by ale film skončil v podstate po pár minutách a Chuck by sa na obrazovke ani neobjavil. Ešte to tak!
Našťastie – alebo nanešťastie, záleží na uhle pohľadu – zabudnutú hrobku objavia dvaja mladiství vykrádači hrobov, a čo si budeme hovoriť, zlatom a drahokamami posádzané rukoväte spomínaných dýk sú priveľkým lákadlom. A čo sa čudujeme, veď omladina sa neprišla vzdelávať z dejín.
Dej filmu nás ale utvrdzuje v tom, že teenageri viac kradnúť nebudú. Nuž…dovtedy sa chodí s krčahom po vodu…poznáte to.
Strih! A už sme v Chicagu 90. rokov, kde sa drsný poliš Frank Shatter (no schválne si tipnite, kto ho hrá!) so svojím partnerom Calvinom Jacksonom (Calvin Levels), ktorý vyzerá ako pochudnutá transgender Whoopi Goldberg zaoberá získavaním informácií od miestneho feťáka. Klasická policajná rutina, ale mám dojem, že v 2024 by mu jeho prístup už veru neprešiel. Časy sa menia, bejby!
Hneď na to sme svedkami poriešenia pasáka a jeho bodyguarda, ale to už Chuck zachytil pohľadom dvoch chlapíkov smerujúcich do miestneho hotela. Keďže ide o nie veľmi vychytenú štvrť, takíto týpkovia určite vyzerajú netypicky.
A nepovedali by ste, ale v hotelovej izbe sa akurát nášmu známemu Prosatanasovi (OK, ja viem, že by sa to malo skloňovať Prosatanovi, ale Prosatanasovi znie lepšie) venuje miestna bábika ľahších mravov (Zoe Trilling).
Spomínanými dvomi chlapíkmi je izraelský obchodník so starožitnosťami Krieger (Jack Adalist) a rabín Shindler (Ori Levy), ktorý sa pokúsi nášho pekelníka poslať tam, odkiaľ prišiel. Nevyšlo.
Rabín prichádza o srdce, prostitútka vyletí von oknom, a aj keby neviem čo, tak keď vám pristane telo po páde z okna na prednej kapote auta, tak sa pôjdete pozrieť, čo sa to deje. A presne to sa aj stane.
Chuck si vymení malú povinnú zostavu s Prosatanom, ktorý ale zostáva zahalený v tieni, a tak okrem nás nikto nevie, ako vyzerá.
Chuck však nachádza vizitku, kde sa nachádza meno profesora Lockleyho. Návšteva univerzity je v podstate jasná záležitosť, akurát profesora sa im zastihnúť nepodarí, ale zoznamujú sa s jeho asistentkou, sympatickou čajočkou menom Leslie (Sheree J. Wilson)
Následne prichádza najlepší WTF moment filmu, kedy si naše policajné duo z Chicaga vyžiada k výsluchu izraelská polícia. Akože aby sa kvôli vražde izraelského rabína konala výprava do Izraela kvôli podaniu výpovede…iste, haha.
Ale kvôli deju je to dôležité, a tak Shatter a Cal menia podnebie i okolie Chicaga za Blízky Východ. Tu sa zoznamujú s maloletým pouličným zlodejom Bezim (Eret Atar) a pomaly rozplietavajú celú záhadu príbehu. Síce vzhľadom na ponúkanú príležitosť to nie je bohviečo, ale nejako sa k cieľu dostať treba…
Zvyšok prezrádzať nebudem, ale ako všetci vieme, Chuck prehrať skrátka nemôže, takže ak poviem, že Chuck versus Prosatanos je 1:0, neprezradím nič podstatné.
Hellbound ako film je jasne poplatný nielen dobe svojho vzniku, ale aj rukopisu scenáristov a režiséra (ktorým nebol nik iný, ako Chuckov brat, Aaron Norris). Nebudeme si mazať med okolo huby, film nie je žiadne veľké terno, ale na strane druhej – videl som aj horšie veci a prežil som.
Pre fanúšika Chucka Norrisa nie je možnosť, že si tento film nepozrieť.
Hellbound zároveň štartuje naše putovanie svetom fimu, pretože verte-neverte, je naším mostom k mnohým ďalším zaujímavým počinom a osobnostiam filmu.
Schválne, poďme sa na to pozrieť.
Ako bolo spomenuté, film režíroval Aaron Norris, a ako režisér sa podpísal pod filmy ako Braddock: Missing in Action III (1988), Platoon Leader (1988, kde si hlavnú úlohu strihol nemenej legendárny béčkar Michale Dudikoff), Delta Force 2 (1990), The Hitman (1991), či napr. Forest Warrior (1996).
Aaron Norris na archívnej snímke (dnes rozhodne na Jágra není, jasná pani)
Chucka predstavovať asi netreba, ale ak by náhodou bolo treba, tak všetci filmoví fanúšikovia vedia, že sa neváhal postaviť zoči-voči nesmrteľnej legende kung-fu, ktorým nebol nikto iný, ako Bruce Lee, vo filme The Way of the Dragon (1972), ale paradoxne, ešte predtým sa mu nepodarilo premôcť Deana Martina (v úlohe Matta Helma) v bondovskej vykrádačke The Wrecking Crew (1968), kde si svoju poslednú úlohu zahrala aj nebohá Sharon Tate. Ale o tom tiež niekedy inokedy.
Ale to boli také maličké nezdary, lebo odvtedy už na Chucka nikto nemal. Či už vo filmoch ako Force of One (1979), Octagon (1980, po boku legendárneho Lee Van Cleefa), Lone Wolf McQuade (1983), The Delta Force (1986 s Lee Marvinom vo vedľajšej úlohe), trilógii Missing in Action, či nedávno v sérii stallonovskej poklony béčkovému filmu 80. rokov, The Expendables.
Ak vám meno Calvin Levels nič nehovorí, nie ste sami, ale aj slovenskí diváci ho mohli na svojich obrazovkách zazrieť, pretože sa objavil napr. vo filme Point of No Return (1993, taktiež pod názvom The Assassin), ktorý bol v našich videopožičovniach dostupný, a objavil sa – okrem iných počinov – aj v Skyscraper, strašnej vykrádačke Die Hard, kde si hlavnú úlohu zahrala ešte strašnejšia Nicole Ann Smith (ale o mŕtvych len dobre). Zvyšok jeho filmových výkonov nie je nič, čo by sa k nám dostalo. Ale jaksi nezaujal ani v Hellbound, čo však bude skôr vina scenára.
Sympatická čajoris Sheree J. Wilson sa tu objavila v úlohe asistentky profesora Lockleyho (ktorý bol vlastne Prosatanos), táto milá pani sa objavila v známom seriáli Dallas (1986 – 1991), s Chuckom Norrisom sa stretla opäť v seriáli Walker, Texas Ranger a vo filmoch Walker, Texas Ranger 3: Deadly Reunion (1994) a Walker, Texas Ranger: Trial By Fire (2005). Ale i v strašnom prepadáku Easy Rider 2: The Ride Home (2012), okrem ďalších filmových a televíznych počinov.
Chuck je Chuck, ale najcharizmatickejšou postavou filmu Hellbound bol však záporák Prosatanos v podaní Christophera Neamea. Tento sympaťák debutoval v posta-apokaliptickom No Blade of Grass (1970), mohli sme ho vidieť ako Drakulovho asistenta v Dracula A.D. 1972 (1972), objavil sa aj vo filmoch ako D.O.A. (1988), v dobrodružnom Bloodstone (1988), v bondovke Licence to Kill (1989), v Ghostbusters II (1989), mohli sme ho zazrieť aj v Suburban Commando (1991), Diplomatic Immunity (1991), v béčkovom video-trashi Shadowchaser III (1995) či v Species III (2004), medzi inými.
Záverom už len zopakujem. Hellbound nie je ničím prelomovým – ani vo svojom žánri, ani vo filmografii filmovej legendy, ktorou Chuck Norris rozhodne je. Ale za zhliadnutie stojí, a to nielen pre kompletistov.
Človek nemôže plne oceniť Sound of Ruby, kým si najprv neosvojí niektoré fakty – títo chlapci pochádzajú zo Kráľovstva Saudskej Arábie, svoju kapelu založili v 90. rokoch, keď bola rocková a metalová hudba v tamojších končínách nelegálna (ak sa nemýlim, saudský vládca povolil kapelám hrať metalovú hudbu v roku 2006 alebo 2007) a sú najstaršou saudskou rockovou/metalovou kapelou. V skutočnosti ide skôr o punkovú/alternatívnu odrodu, ale to je vedľajšie.
Kompilácia skladieb s názvom „Early Years 1996-2005“ vyšla v roku 2005 a je to prekvapivo skvelý materiál pre každého, kto nevie, aké bohaté je ázijsko-arabské (a africké) domáci rockový a metalový underground.
Kompilačku otvára „Pokemons Are Punk“, chytľavá pesnička s mojím obľúbeným nástrojom (mimochodom, je to basa), ktorý zabezpečuje príjemnú rytmickú linku, kedysi by som na ňu s nadšením moshoval, haha. A aj teraz, ale dnes ma už bolia kosti. Chytľavé, pulzujúce, so zdravou dávkou hodeného postoja, skvelá vec.
A ďalší song nie je o nič menej fantastickejší! „ Green Fly “ sa volá a je rovnako dobrý ako je divný. Ukričaný vokál s čudným – WTF je to zvuk? – zvukom pripomínajúcim trúbku v kombinácii s agresívne do tváre ženúcou sa hudbou, zavŕšenou pekným gitarovým sólom. Čo viac si môžete priať?
„Abu Hadriyah Road“ by mohla byť jedinou indíciou, že kapela je arabská, to však v dnešnej dobe nie je samozrejmosť. Žijeme v globálnom svete, bejby! Hudobne je to však úplne iné monštrum ako to predchádzajúce, viac na indie strane, čo – priznám sa bez okolkov – nie je úplne moja šálka kávy, ale poznám len dva druhy hudby, dobrú a zlú. Toto je dobré, gitarové sólo je založené na arabskej melodickej schéme a mne sa fest páči! Hoci sa mi predchádzajúce dve skladby páčili, toto je zatiaľ o level vyššie, o tom niet pochýb.
S „Hide Your Problems“ sa vraciame do éry „Pokemons…“ a „Green Fly“, súdiac podľa dominantnej basovej linky a štýlu gitarového sóla, a čo sa saudským pankáčom musí uznať, je experimentovanie s rôznymi prístupmi v ich skladbách. Dobre, niečo z toho je nevyhnutný pokrok, ale používanie rôznych vokálnych štýlov (krik, výkriky a growling) je dobré. Nebudem klamať, je to ten zjednodušený alternatívny rock v jeho primitívnej podobe, ale či by som ho pri prehrávaní tejto kompilácie vynechal? Nie, to rozhodne nie.
Sme takmer v polovici tejto kompilačky a čaká nás „Mid-Night’s“. Páni, to je prekvapenie! Jednak je to skôr rocková balada, jednak je to niečo, čo by ste čakali od grungeových kapiel zo Seattlu. Povedal by som, že spomínaná scéna tu má veľký vplyv – a to nie je negatívne tvrdenie, práve naopak. Veľmi pekná skladba, aj keď sa mi, úprimne povedané, nepáčil začiatok gitarového sóla, ale otočilo sa to v poriadku. Opäť, ak chcete, môžete tu vystopovať vplyv arabskej tradičnej hudby, čo vždy považujem za plus. Choďte k svojim koreňom a nehanbite sa za ne. To je to, čo hovorím.
A „My Favourite Drill“ v tejto chrumkavej atmosfére pokračuje. Predstavte si Nirvanu zmiešanú s trochou Alice in Chains a dostanete predstavu o tejto skladbe. Priznám sa, že je to asi moja najmenej obľúbená skladba tu na tejto kompilácii, ale zase to nie je tak, že by ste pri jej počúvaní trpeli. Alebo možno budete, to neviete, kým si ju nevypočujete.
„ Weird Doll “ je divná pieseň, ale nemôžem sa rozhodnúť, či z dobrej divnej alebo zlej divnej odrody. Nie, robím si srandu, je dobrá. Už samotný začiatok skladby s chytľavým riffom a hitovkou stačí na upútanie pozornosti, takmer hypnotická basa a strojové bicie navodia v poslucháčovi (v tomto prípade vo mne) akýsi tranz. A práve keď sa začnete pýtať – to je všetko, skladba trochu zrýchli tempo, len aby ste nezaspali. A potom sa vraciame späť do tranzu. Zaujímavo zvláštna skladba, a potom – z ničoho nič – posledná minúta prináša skvelý záver. Je to naozaj zvláštna pieseň, ale zvláštne zaujímavá.
Pamätáte si na unplugged vystúpenie Nirvany? „I Found My Key“ tieto spomienky oživí. Akustické nástroje a – opäť – skvelá dominantná basová linka (ktorá, to nemôžem dostatočne zdôrazniť, je moja obľúbená). Ak stále milujete Kurtov unplugged, toto je vaša pieseň.
Niektorí ľudia túto skladbu možno nebudú mať v obľube, ale „Magic Touch“ svojou jednoduchosťou a drsnosťou ide opäť v tom primitívnom hardcore punkovom duchu, spolu s dĺžkou skladby 1:30. Nie som si istý, prečo sa mi páči, ale páči sa mi. A ak nie, tak aspoň nie je taká dlhá. Takže, myslím, že tu je výhra pre všetkých.
Nemáte dosť? Som rád, pretože je tu aj „Invisible Light“, a hádam tu môžeme spozorovať vzorec – od punku (a hardcore punku) cez grunge a trochu indie/alt rocku, dá sa povedať, že toto sú etapy, ktorými si Sound of Ruby prešli v období svojho formovania? Dobre, to nechám na odborníkov, „Invisible Light“ je opäť tou grungovou pomalou rockovou, hypnotickou skladbou, ktorá upokojí všetkých naokolo. Žiadny stres, ribjátočki! Hodí sa viac do malého klubu ako do veľkých hál a arén, je to taká intímna skladba a práve mi príde, že na mňa pôsobí podobne ako „It’s Been A While“ od Staind. Nie je to síce rip off skladba, ale ten pocit, človeče… ten pocit je naozaj podobný.
„The Early Years 1996-2005“ uzatvára ‚Meanwhile‘ s pekným, chytľavým, gitarovým riffom, ktorý (opäť) dokazuje, že títo Saudi vedia písať chytľavé piesne.
Takže… čo povedať o tejto kompilácii? Sound of Ruby sú stále jednou z najdôležitejších saudskoarabských kapiel (a to právom) a svoj status dokazujú každým vydaným albumom.
A pre tých z vás, ktorí sa – podobne ako ja – chcú dozvedieť viac nielen o ich začiatkoch tvárou v tvár rôznym prekážkam, ale aj o histórii saudskej rockovej a metalovej scény, je Sound of Ruby „The Early Years 1996-2005“ veľmi dôležitým vydaním, a to sa nedá dostatočne zdôrazniť.
