(recenzoval Dom Salemi)

David F. Friedman je sympatický darebák, muž s dušou predavača ojazdených áut a plazivým šarmom a výrečnosťou jarmočného vyvolávača. Ó áno, v tejto nesmierne zábavnej autobiografii sám posmešne opisuje ako „vidieckehoy chlapca s naleštenými topánkami“, naivné, hoci trochu „extrovertné neviniatko“, ale hovorí to s úsmevom a žmurknutím. Je to súčasť podvodu, ktorý stojí v jadre filmového exploitation biznisu. A podvodu, ktorý Friedman ovláda lepšie než ktokoľvek iný. Ak o tom máte nejaké pochybnosti, stačí sa len pozrieť na smiešne absurdné názvy filmov, vďaka ktorým zbohatol: Bell, Bare And Beautiful, 2000 Maniacs, My Tale Is Hot. Každý, kto dokáže zarobiť milióny na takýchto filmoch, je všetko možné, len nie naivka – je akýmsi šialeným podnikateľským géniom.

Friedman dal svojej knihe podtitul Confessions Of A Trash Fiend King ako jasný signál, že nepôjde o typické opakovanie životného príbehu. Namiesto toho, v duchu spovednice, sa čitateľovi dostane odhalenia udalostí a pocitov, ktoré by normálny alebo duševne zdravý človek radšej nechal nepovšimnuté. Na rozdiel od svojich predchodcov, Rousseaua a Augustína, však Friedmanove priznania odhaľujú len temné hĺbky, do ktorých sa jeho duša ponorila. A tak to má byť. Napokon, naozaj by ste chceli vedieť mená charitatívnych organizácií, ktoré podporoval muž stojaci za filmom Ilsa, She Wolf Of The S.S.?

Sprievodcom Friedmanovho Danta na jeho prvej púti do pochybného podsvetia exploitation filmov je legendárny cestujúci promotér (roadshowman) Kroger Babb. V skutočnosti je to práve Babbov duch, ktorý preniká takmer každou stránkou tejto knihy. Friedman nikdy dlho nehovorí príbeh bez toho, aby doň nejako nezaplietol Babbovo meno.

Kroger Babb

Kroger Babb, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou knihy A Youth In Babylon, bol vynikajúcim cestovným showmanom, ktorý si zarobil majetok neustálym propagovaním filmu Mom And Dad po celej krajine. Ako bolo zvykom pri cestovných predstaveniach s témou sexuálnej hygieny, držiteľ vstupenky si mohol pozrieť rovnomenný film (vždy neškodnú morálnu drámu o mladom dievčati, ktoré otehotnie), po skončení filmu nasledovala prednáška – v podstate len jarmočný výklad pozostávajúci z výňatkov zo stredoškolských a vysokoškolských učebníc biológie vydávaných za sexuálne príručky – a po nej premietanie záberov pôrodu a filmov o pohlavných chorobách.

Babb zaviedol do tohto konceptu dve novinky, ktoré jeho predstavenie urobili príťažlivejším (a nakoniec aj výnosnejším) pre bežné publikum. Prvou inováciou bolo oddelenie divákov podľa pohlavia. To prirodzene vytváralo dojem, že mužskému divákovi bude premietnuté niečo oveľa odhaľujúcejšie ako to, čo uvidia citlivejšie ženy. Druhým vylepšením bolo zdokonalenie prednášky o sexuálnej hygiene. Namiesto toho, aby ju prednášal ledabolo zamaskovaný jarmočný vyvolávač, Babb najal hercov a skúsených kabaretných umelcov, ktorí stvárnili postavu Elliota Forbesa, „významného komentátora hygieny“. Nezáležalo na tom, že v rôznych častiach krajiny mohlo v rovnakom čase vystupovať až dvadsaťpäť Elliotov Forbesov – verejnosť to doslova hltala. Keď sa Friedman stretol s Babbom v roku 1946, spoločnosť Mom And Dad zamestnávala 50 až 60 ľudí a mala na cestách viac ako dve desiatky tímov.

Hoci Babb nakoniec zarobil viac ako štyridsať miliónov dolárov vďaka úspechu Mom And Dad, čo mu umožnilo produkovať aj distribuovať ďalšie úspešné filmy, zomrel takmer bez peňazí, pretože svoje bohatstvo minul na zhýralý život a okázalé večierky. Bol podvodníkom až do konca – jedným z jeho posledných projektov bola diéta, ktorá sľubovala rýchle a trvalé chudnutie prostredníctvom neobmedzenej konzumácie zmrzliny.

Friedman Babba očividne uctieva – a pre človeka, ktorý zasvätil svoj život honbe za rýchlym zárobkom, nie je ťažké pochopiť prečo. Kroger Babb zarobil viac ako štyridsať miliónov dolárov tým, že rok čo rok premietal ten istý film, čím dokázal, že možno nedokážete oklamať všetkých ľudí vždy, ale ak sa dostatočne snažíte, môžete na tom poriadne zbohatnúť.

Druhou kľúčovou postavou v Friedmanovom príbehu je H.G. Lewis, s ktorým spolupracoval na prelomových filmoch ako Lucky Pierre a Blood Feast. Čitatelia, ktorí si knihu zaobstarajú v nádeji, že sa dozvedia niečo nové o tejto tvorivej spolupráci, však budú sklamaní. Kinematografickým dejinám Blood Feast pridáva len málo a o filmoch 2000 Maniacs a Color Me Blood Red, posledných dvoch dieloch dnes už kultovej „Gore trilógie“, nehovorí takmer nič. Friedman venuje veľa priestoru pomerne známej „nudie-cutie“ snímke Lucky Pierre, no sotva spomína oveľa zaujímavejší „roughie“ Scum Of The Earth.

A Youth In Babylon môže sklamať aj filmových historikov, ktorí k nej pristupujú s očakávaním, že ju budú môcť využiť ako štandardné referenčné dielo (hoci kto by to mal byť, netuším). Friedman síce ponúka množstvo cenných informácií, ale bez indexu či filmografie je zrejmé, že Youth bola napísaná predovšetkým ako zábavné čítanie. A to je skutočne úžasná zábava, pretože Friedman je rodený rozprávač, majster v štýle Marka Twaina či Willa Rogersa. Ako každý skvelý raconteur vie, kedy preháňať pre komický efekt, kedy ustúpiť do úzadia a nechať vyniknúť iných (čo najlepšie predvádza v kapitolách o priekopníkoch roadshow ako S.S. Millard) a, čo je možno najdôležitejšie, kedy si uťahovať zo svojich vlastných pretencií.

Sľúbený bol aj druhý diel – jeho témy sú načrtnuté v prehnanej, jarmočnej reči, akú by použil skúsený vyvolávač. Dúfajme, že nás Friedman nenechá čakať príliš dlho [pozn. Rudolf – druhá časť Friedmanovej autobiografie nebola, bohužiaľ, nikdy publikovaná].

Skôr než sa David Friedman pustil do filmovej produkcie, bol mladším partnerom v spoločnosti Modern Pictures spolu s Krogerom Babbom a niekoľkými ďalšími. V apríli 1959 prišiel do Friedmanovej kancelárie muž z Chicaga, ktorý vlastnil malú filmovú spoločnosť špecializujúcu sa na priemyselné filmy a dokumenty. Hľadal distribútora pre svoj ešte nenatočený celovečerný film. Tým mužom bol Herschell Gordon Lewis. Friedman bol tak ohromený Lewisovou inteligenciou a rozhľadenosťou, že presvedčil Modern, aby mu poskytli finančnú podporu na výrobu kópií, trailery a propagačnú kampaň. Friedman mal pôsobiť ako verejný promotér projektu. Výsledkom tejto spolupráce bol film The Prime Time (1959), pomerne nezaujímavá tínedžerská dráma o dospievaní. Film prepadol a dnes je, ak vôbec, spomínaný len ako filmový debut Karen Black.

Lewis sa pri svojom ďalšom filme, Living Venus (1959), ujal réžie. Film bol nenápadne zamaskovanou biografiou Hugha Hefnera. Friedman bol požiadaný len o občasné rady, pričom Lewis si všetku reklamu a propagáciu vymyslel a napísal sám. Modern Pictures, aj napriek svojim kontaktom vo filmovom priemysle, nebola oslovená na distribúciu snímky. Výsledkom bolo, že Venus v pokladniach kín zhorela ešte rýchlejšie ako Prime Time. Friedman pripisoval neúspech filmu Lewisovej „veľmi slabej“ propagačnej kampani.

Krátko po uvedení Venus sa Friedman rozhodol, že jeho budúcnosť spočíva vo filmoch pre dospelých. Jeho posledný aktívny partner v Modern Films sa proti tomuto smerovaniu hlasno ohradzoval, a tak ho Friedman jednoducho vyplatil. Prvým krokom jeho nového filmového impéria bolo osloviť Lewisa s nápadom na nudie-cutie film. Lewis zareagoval nadšene a po víkende strávenom písaním scenára spolu s Friedmanom sa začala produkcia filmu Lucky Pierre (1959), ktorý Lewis opäť režíroval.

Lucky Pierre bol jedným z prvých nudie-cutie filmov a keďže náklady na reklamu a výrobu dosiahli menej ako 8 000 dolárov, film priniesol Lewisovi a Friedmanovi slušný zisk. Keďže obaja rýchlo pochopili, že majú dočinenia so zlatou baňou, začali chŕliť filmy o nudistických táboroch (Friedman ich nazýval „volejbalové eposy“), ako napríklad Nature’s Playmates (1960) a B-O-I-N-N-N-G! (1960). Prestali až v roku 1963, keď sa tento žáner úplne vyčerpal.

Filmy z tohto obdobia boli nakrútené rýchlo, s minimálnymi nákladmi a maximálnym výnosom, a preto nemajú veľký význam pre divákov. Nie sú ani vtipné, ani erotické a je ťažké predstaviť si, že by zaujali kohokoľvek iného než filmových historikov alebo nespavcov. Dokonca aj Friedman a Lewis sa za tieto snímky zrejme hanbili – titulky týchto „kinematografických skvostov“ uvádzajú ako producenta akéhosi „Davisa Freemana“ a režiséra „Lewisa H. Gordona“.

Ďalšia fáza ich spolupráce, ktorá viedla k vzniku „Gore trilógie“ (Blood Feast, 2000 Maniacs a Color Me Blood Red), už prebiehala pod ich skutočnými menami. Nebolo to možno najrozumnejšie rozhodnutie, keďže tieto filmy patrili medzi najviac kritizované v dejinách kinematografie. Kritici sa však nakoniec mýlili – trilógia je dnes považovaná za svojráznu táborovú zábavu, pričom Blood Feast si zasluhuje špeciálnu zmienku za svoju šialenú, nenávistnú, šokujúcu povahu.

Ironicky, práve posledný diel trilógie spôsobil neprekonateľný rozkol medzi Friedmanom a Lewisom, čo viedlo k tomu, že Friedman prijal ponuku na partnerstvo so synom Louisa Sonneyho, Danom. Toto partnerstvo, ktoré sa neskôr stalo spoločnosťou Entertainment Ventures Limited, uviedlo Friedmana do druhej a najúspešnejšej fázy jeho kariéry – obdobia, ktoré sa začalo vydaním filmu My Tale Is Hot.

THE ADVENTURES OF LUCKY PIERRE
(r) H. G. Lewis

Vo svojej autobiografii Friedman naznačuje, že Lucky Pierre (1959) bol prvý nudie-cutie film, keď tvrdí, že nápad na tento film mu dala bývalá striptérka, ktorá prevádzkovala grindhouse kino v Tolede. Takmer dvanásť mesiacov pred uvedením Pierra však Russ Meyer spôsobil škandálny úspech so svojím filmom The Immoral Mr. Teas, prvým celovečerným filmom, ktorý spojil erotické zobrazenie ženskej nahoty s naratívnym príbehom. Kvôli cenzúrnym obmedzeniam na americkom Stredozápade však Friedman nemal možnosť vidieť Meyerovu prácu, takže jeho tvrdenie má určitú opodstatnenosť.

Predtým, než Meyerov prelomový film uzrel svetlo sveta, existovali len dva typy filmov zobrazujúcich ženské telo, ktoré mohli byť verejne premietané bez hrozby právnych následkov (už samotné vlastníctvo tzv. „stag filmov“ mohlo viesť k obvineniu z nemravnosti). Prvým boli krátke, desať- až dvadsaťminútové burleskné filmy s vystúpeniami vtedajších slávnych striptérok. Druhým boli filmy o nudistických táboroch, ktoré neboli navrhnuté tak, aby vzbudzovali vzrušenie, ale aby „vzdelávali“. Hoci je ťažké pochopiť, čo sa dalo naučiť z deväťdesiatminútového sledovania nahých ľudí hrajúcich volejbal.

Samozrejme, burleskné filmy zdôrazňovali erotické čaro tanečníc, no vždy v nich panovala určitá umelosť – veď vystupovali na pódiu. Meyerov geniálny nápad spočíval v tom, že ženy zobral zo scény a z ešte umelšieho sveta nudistických táborov a umiestnil ich do bežného prostredia – na pláž, do kancelárie, do reštaurácie. Mužské publikum sa s tým dokázalo stotožniť. Kto by sa už len nezasníval o tom, ako si vezme kyprú sekretárku dozadu do skladu alebo ako si užije s krásnou čašníčkou v chladničke na mäso? A ak by sa úspech meral výškou tržieb, Meyerov nudie-cutie film bol jednoznačne nápad, ktorého čas práve prišiel. The Immoral Mr. Teas zarobil ohromujúce sumy peňazí. Lacné kiná aj seriózne kiná, ktoré by predtým v živote erotický film nepremietali, sa nevedeli dočkať ďalších kópií. Teas bol taký úspešný, že v priebehu troch rokov vzniklo vyše 150 napodobenín.

A teraz k samotnému The Adventures of Lucky Pierre. Film sa kvalitatívne neodlišuje od priemerného nudie-cutie filmu a až na absenciu dialógov sa drží všetkých žánrových konvencií. Neobsahuje žiadnu prednú nahotu, žiadne fyzické dotyky a muži sú v ňom vykreslení ako imbecilní klauni, ktorým na uspokojenie stačí pohľad na nahé ženy. Prečo sa Pierre vlastne chce na tieto ženy pozerať, zostáva záhadou. Friedman sám priznal, že väčšina týchto žien bola pravdepodobne najškaredšími stvoreniami, aké sa kedy objavili vo filme. Aj keď to môže byť prehnané tvrdenie, divák sa pri sledovaní bude rozhodne čudovať, kde tieto ženy vzali odvahu sa vyzliecť.

Samotný film je slabým reťazcom komických scénok zameraných na nesmelé dobrodružstvá hlavnej postavy, ktorú hrá nevýslovne nehumorný Billy Falbo – muž, ktorý dokáže preháňať dokonca aj pri pantomíme. Napriek tomu jeho groteskné prehrávanie prináša aspoň minimálnu zábavu do inak nudného filmu. Ak teda nepatríte k ľuďom, ktorých baví sledovať, ako sa bizarné ženy vyzliekajú – nesmejte sa, mnohých to naozaj baví. Stačí sa pozrieť na množstvo pornočasopisov s päťdesiat- a šesťdesiatročnými ženami, ktoré sa v poslednom čase objavujú na stánkoch.

Niektoré nudie-cutie filmy sa síce dokázali vymaniť zo striktných žánrových obmedzení. Kipling’s Women, založený na básni slávneho britského básnika, je nádherne natočený a vkusný. The Ruined Bruin a Pardon My Brush ponúkajú zopár vtipných momentov vďaka premysleným príbehom. Tieto filmy sú však skôr výnimkami v záplave nudných, bezduchých nezmyslov. Niet divu, že nudie-cutie žáner v priebehu troch rokov vymrel ako dinosaury. Filmy ako Lucky Pierre k jeho zániku len prispeli.

BLOOD FEAST
(r) H. G. Lewis (1963)

Dnes už takmer každý pozná príbeh šialeného Fauda, pomäteného kuchára, ktorý krája, seká, ničí a mrzačí mladé ženy v snahe presne zreprodukovať päťtisíc rokov starú egyptskú hostinu a tým priviesť k životu Ishtar, rovnako starobylú egyptskú bohyňu lásky. Takmer každý tiež vie, že tento údajný predchodca splatter filmu bol nakrútený za približne týždeň s minimálnym rozpočtom, svoju svetovú premiéru mal na drive-in premietaní a napriek tomuto nenápadnému začiatku zarobil milióny, čím si vyslúžil kultový status medzi fanúšikmi brakovej kinematografie. Čo však väčšina ľudí netuší – vrátane odborníkov na filmový odpad – je, že Lewis a Friedman považovali Blood Feast za strašný film a vôbec netušili, že sa stane takým úspešným. „Každého prekvapilo, aké zisky tento film dosiahol, vrátane mňa,“ povedal Lewis v roku 1975 v rozhovore s Toddom McCarthym. „Mnoho ľudí chcelo vrátiť peniaze za vstupenku. Iní si ho pozreli päť alebo šesťkrát, čo ma dodnes udivuje, pretože by som Blood Feast nikdy nenazval dobrým filmom.

Ironicky však obaja – producent Friedman aj scenárista a režisér Lewis – z filmu zarobili len veľmi málo. V lete roku 1964, menej než rok po uvedení Blood Feast, Friedman predal všetky svoje práva na film navždy. Lewis si svoj podiel ponechal, no zaplietol sa do súdneho sporu o autorské práva a – ako to Friedman opísal ako „monštruózne zlyhanie spravodlivosti“ – prišiel o väčšinu zisku, na ktorý mal nárok.

Niektorí by mohli považovať túto spravodlivosť za poetickú. Prečo by Friedman a Lewis mali profitovať z filmu, o ktorom neverili, že má nejakú hodnotu, a považovali ho za lacný brak?

Nech už mali k svojmu filmu akékoľvek výhrady, museli byť aspoň hrdí na mieru kontroverzie, ktorú vyvolal. Friedman sa s nemalou dávkou hrdosti vyjadril, že Blood Feast bol jedným z najviac hanobených filmov v dejinách kinematografie – a azda jediný raz v živote nepreháňal. Variety vo svojom vydaní z 6. mája 1964 uviedol v titulku: „Totálne neschopný hororový šok“ a ďalej sa pustil do filmu slovami: „neuveriteľne surový a neprofesionálny od začiatku do konca… je urážkou aj pre tých najprimitívnejších a najzvrhlejších divákov… fiasko vo všetkých smeroch.“ LA Times kričal: „Blood Feast je odporný, nudný filmový odpad… hanba pre americký filmový priemysel… urážka inteligencie každého okrem čitateľov hororových komiksov.“ NY Times ho označili za „amatérsku noc v mäsiarstve.“

Dnes by takéto recenzie od pilierov konzervatívneho vkusu mohli slúžiť ako ideálny dôvod na okamžitú návštevu videopožičovne. No ak opomenieme jeho historickú hodnotu pre filmových bádateľov a fanúšikov komiksového násilia, existuje nejaký dôvod, prečo by si Blood Feast mali pozrieť aj ľudia s aktívnym sexuálnym životom a stabilným zamestnaním?

Odpoveď je áno, samozrejme, áno – pretože Blood Feast je takým dokonalým dielom opovrhnutia, že len barbar by nevidel jeho genialitu. Vedľa neho vyzerá Pasoliniho Saló ako disneyovka. Zatiaľ čo Pasolini dodáva svojmu filmu umelú fasádu a určitý odstup, ktorý vám umožňuje povedať si: „Pozerám film. Film, ktorý natočil veľmi narušený a cynický človek, ale stále film,“ Blood Feast vám takýto luxus neponúka. Je nekompromisný a okamžitý – svet videný očami vražedných detí.

Nie je to však samotné zobrazovanie mizogýnneho násilia, čo je na tomto filme najznepokojujúcejšie, ale extatická opovržlivosť, s akou sú tieto scény natočené. A nikde to nie je vyjadrené tak krásne ako v neslávne známej scéne, kde „pneumatická kráska“ prichádza o jazyk. Normálne by aj v tom najodpornejšom horore taká scéna trvala len pár sekúnd. Tu však pôsobí, akoby trvala celé hodiny. Navyše nie je podaná brutálne, ale eroticky. Keď je žena napadnutá, nebráni sa divoko, ako by sme očakávali. Namiesto toho sa necháva zvaliť na posteľ a ovládnuť šialencom. Ten jej potom jemne zasúva dva prsty medzi vlhké pery a začína napodobňovať pohlavný akt, zatiaľ čo žena rozkošne vzdychá. Keď je jej jazyk konečne vytrhnutý, kamera neuhne – divák je nútený uprene hľadieť na spenené, zmrzačené ústa umierajúcej ženy.

Ako vidíte, nejde tu o opovrhnutie ustráchaných či banálnych duší. Nie! Je to nádherné opovrhnutie, hlboké opovrhnutie, vlastne nenávisť, ktorá sa prejavuje v nespočetných úžasných detailoch: voči hercom, ktorých nútia recitovať ponižujúco zlé dialógy a hrať s rekvizitami ako hnilý ovčí jazyk; voči pojmu filmárčiny ako remesla tým, že ignoruje aj tie najzákladnejšie princípy; a napokon voči divákom, ktorých si predstavuje ako nič iné než degenerovaných prasákov s tak brutálne primitívnymi apetítmi, že ich môže uspokojiť len najlacnejšia a najotrasnejšia podívaná. Inými slovami, Blood Feast je film vytvorený pre nikoho.

Toto tiež robí Blood Feast jedným z najväčších gest odporu v modernom umení. Oveľa oslavovanejšie diela v tomto duchu, ako Poundov Hugh Selwyn Mauberly či Eliotova Pustatina, sa jednoducho nemôžu rovnať Lewisovi a Friedmanovi. No možno ešte dôležitejšie pre vás, drahý čitateľ, je, že malomeštiacky parvenu, ku ktorému ste momentálne pripútaní, tiež nebude schopný pochopiť Blood Feast. Pustite mu tento film, a potom s ním hlasno a vášnivo diskutujte o jeho jedinečnom význame. Budete nazvaní bláznami a idiotmi, no váš vzťah sa skončí, putá biednej a neželanej lásky budú preč a vy budete opäť šťastní a slobodní. Nebude to prvýkrát, čo niekoho oslobodil tento monumentálny a prelomový film.

Filmy Ramrodder, Thar She Blows, Starlet a The Long Swift Sword of Siegfried, ktoré boli nedávno znovuobjavené a vydané na videu, boli všetky napísané a produkované Davidom Friedmanom. Hoci nepatria k jeho najlepším dielam (tento titul patrí Blood Feast a 2000 Maniacs, prelomovým a epochálnym gore festom, ktoré vytvoril s H. G. Lewisom), rozhodne nie sú bez svojho vlastného opičieho šarmu.

Vznikli a boli vydané v rokoch 1969 – 1971, v ére, ktorú Friedman označuje za „zlatý vek“ sexploitation filmov, a to vďaka rozhodnutiam Najvyššieho súdu, ktoré uvoľnili cenzúrne obmedzenia (uvoľnili, nie odstránili – preto tu stále chýbajú explicitné scény prieniku, „mokrých“ záberov a penisov všetkých tvarov a stupňov pripravenosti). Tieto Friedmanove filmy sú zároveň reprezentatívne pre svoju dobu, no zároveň úplne odlišné od všetkého, čo sa vtedy produkovalo.

To, čo majú spoločné s inými filmami tej éry, je rutinná réžia, cynizmus a smiešne prehnané sexuálne scény. Na rozdiel od iných „produktov“ tohto obdobia však Friedmanove kúsky s ich zámerne stupídnymi dialógmi, absurdne zamotanými zápletkami, ľahostajným herectvom a takmer surrealistickým uctievaním ženskej krásy zostávajú nepopierateľne zábavné. Stručne povedané, nie sú to „umenie“, ale sú to dokonalé filmy na vhodenie do vášho videorekordéra, keď si chcete s kamarátmi len vypiť a hádzať oplzlé urážky na polonahé ženy alebo improvizovať misogýnne odpovede na amatérske repliky, ktoré z úst vypúšťajú obchodníci a modelky hrajúce sa na hercov.

Pán Friedman by navyše pravdepodobne vôbec nebol urazený takýmto opisom svojich filmov. Ako opakovane vyhlasoval: „Väčšina ľudí natáča domýšľavý odpad. Ja natáčam zábavný odpad.“

RAMRODDER

Možno by pre tento špinavý western bol vhodnejší názov Bunrodder, keďže hlavnou starosťou tvorcov sú zadky štíhlych krások promenádujúcich sa po obrazovke. Režisér Von Guilder (čo je pseudonym, ak som niekedy nejaký počul) nenechá žiadnu polku nepovšimnutú – doslova vtiera divákovi do tváre krémové, mäkké pozadia v takých tesných detailoch, že je vidieť každú ryhu, záhyb a kúsok celulitídy. Napriek tomu vám nikdy nedovolí sa na nich skutočne zahľadieť; práve keď sa kamera dostane tak blízko, že by ste prisahali, že sa pozeráte zvnútra von, príde náhly odzoom a vzápätí zoom na ďalší absurdný uhol.

Ramrodder je westernová paródia, ktorá čerpá humor zo svojho očividne zámerného nedostatku autenticity. Indiáni vyzerajú ako komparzisti zo Psych-Out, dialógy sú zmesou vaudevillu – „Niekedy mám pocit, že na tých divochov myslíš viac ako na mňa.“ „Hej! Minulú noc si bol/a poriadny divoch aj ty.“ – a romantického gýča – „Neplytvajme zvyšnými okamihmi na slová,“ hovorí indiánska panna; „Ach, ako túžim po horúcom ohni biča,“ vzdychne iná. Príbeh pripomína strašné viktoriánske melodrámy, ktoré boli základom londýnskeho divadla na prelome storočí a raných amerických nemých filmov.

Film ešte viac porušuje konvencie westernu tým, že „ramrodder“ z názvu je úplne nehrdinská figúra. Nízky a skôr smiešne vyzerajúci, využíva každú príležitosť, aby si užil s indiánskymi pannami, hoci je ženatý, v jedinom súboji dostane poriadny výprask a dokonca zvažuje útek, keď sa dozvie, že bol neprávom obvinený z vraždy náčelníkovej dcéry a odsúdený na smrť. John Wayne alebo Gary Cooper to rozhodne nie je.

Nanešťastie pre diváka, tento slizák je zachránený divošskou Tawana a svojou manželkou, ktorá si pomstychtivý kmeň natoľko podmaní svojím nehanebným tancom zadku, že úplne zabudnú na svoju vendettu.

THAR SHE BLOWS

Tento film bol zjavne natočený len preto, aby sa zapísal do kinematografickej histórie ako prvý „nudistický“ príbeh na mori. Friedman si prenajal jachtu v Newport Beach za približne 2 500 dolárov, vymyslel názov, ktorý, ako sám hovorí, „sa napísal sám“, a projekt dokončil asi za týždeň. Ďalším pozoruhodným aspektom filmu je predstavenie postáv Phila Latia, režiséra, ktorý olizuje zadky, a Kenyona Adlera, jeho slizkého producenta-šéfa, ktorí sa neskôr stanú stálymi postavami v ďalších Friedmanových filmoch.

Thar She Blows však nie je príbehom týchto dvoch slizákov, ale príbehom kapitána Billa Frigita, moderného kapitána Ahaba, ktorý je posadnutý „svojím vlastným osobným Moby Dickom“. No v skutočnosti je to jeho absencia časti tela, na ktorej sa fixuje, keďže ju stratil niekoľko rokov predtým, než ho prvýkrát spoznáme, keď mu ju niektorí mladí gauneri odstránili pomocou háku. Teraz dobrý kapitán trávi svoje dni skrývaním svojho hrozného tajomstva a vedením svojej jachty so svojou sestrou Sally a jej bývalým priateľom. Do príbehu prichádzajú Phil a Kenyon, ktorí si prenajmú jachtu na „morskú“ zábavu s niekoľkými začínajúcimi hviezdičkami, a hry môžu začať.

Keď si Friedman uvedomí, že sto stopová kabínová jachta limituje to, čo môže urobiť kinematograficky, vkladá do scenára všetky druhy perverzných zábav. Objaví sa lesbická scéna, scéna s plácaním, sprchová scéna, scéna s masturbáciou a samozrejme, častá nahota. Našťastie tieto časti účinne vyvažujú filmové zameranie na jednoročné postavy Frigitovej sestry a jej neefektívneho priateľa. Friedmanove najlepšie momenty sa točia okolo postáv Latia a Adlera, a keď sa niektorý z nich objaví na obrazovke, film sa stáva absolútnym výbuchom smiechu.

STARLET

Hoci Starlet sa prezentuje ako ostrá exposé o demimonde priemyslu pre dospelých, v skutočnosti ide len o telenovelu, aj keď zábavnú. Friedmanov scenár sa zameriava na pokusy Carol, Allison a Lindy získať výhodné úlohy vo veľkom hollywoodskom filme. Kvôli ich nedostatku kontaktov sú herečky nútené natáčať nahé filmy s nepoctivým tímom Adler-Latio, ktorí, ako sme videli vo filme Thar She Blows, zaobchádzajú so ženami ako so zvieratami. Na rozdiel od svojich kolegýň však Carol vidí cez tento pár, a preto sa nechá vykorisťovať, kým nezíska dostatok peňazí a moci, aby otočila stôl na týchto dekadentných dvojici.

Kritici označili Friedmanove filmy za postavené rovnako rigidne ako kresťanské morálne hry. Považujem to za zaujímavý pohľad na Friedmana, pretože jeho vnímanie sveta sa zdá byť v podstate amoralne a niečo ako darwinistické. Tu napríklad, zdanlivá hrdinka filmu, Carol, triumfuje nie preto, že je láskavá alebo hrdinská, ale preto, že je silná a inteligentná. Jej priateľky, naopak skôr zúfalé a neústupné, sú zničené: Allison, zvláštna lesbička, je usmrtená elektrickým prúdom pri pokuse o vydieranie Carol a Adlera, a Linda, princípová panna, je znásilnená Latio (ktorý zostane bez trestu) a skončí ako zbedačená alkoholička.

Napriek melodramatickému príbehu Starlet zabáva vďaka vtipnému a inteligentnému scenáru. Friedman si drží krátke scény a často používa prestrihy, aby udržal zrak diváka stále zaujatý. Príbeh spomalí len počas „podľa predlohy“ sexuálnych scén (používa Friedman rovnaké storyboardy pre všetky svoje scény sexu?), ale tie sú našťastie veľmi krátke.

Zaujímavý historický detail, Starlet bol zabavený políciou v Alabame v šiestich rôznych kinách po tom, čo si policajti kúpili lístky, pozreli si film v jeho celistvosti a dospeli k záveru, že je obscénny. Prevádzkovatelia kín boli zatknutí a obvinení z premietania obscénnych materiálov, pričom jeden nešťastný prevádzkovateľ drive-in kina bol navyše obvinený z prispievania k delinquentnosti maloletého. Namiesto prechádzania zložitým procesom odvolania sa, Friedman prostredníctvom svojej filmovej spoločnosti Entertainment Ventures zažaloval guvernéra a štát Alabama na federálnom súde. Výsledkom bolo rozhodnutie, že zabavenie filmu a náhodné zatknutie prevádzkovateľa kina na základe záveru polície, že film je obscénny, predstavuje porušenie princípov slobody prejavu. Pokiaľ ide o nešťastného prevádzkovateľa drive-in kina, bol oslobodený od viny z dôvodu nejasnosti zákona Alabamy, ktorý porušil. Guvernér Alabamy, ktorý sa Friedmanovi zdá, že začal konanie v snahe získať publicitu, neskôr neuspel vo svojej kampani na znovuzvolenie.

THE LONG SWIFT SWORD OF SIEGFRIED

Keďže mnoho z Friedmanových produkcií sú paródie žánrových filmov, očakávalo by sa, že film zasadený do stredoveku bude satirou na drahé hollywoodske kostýmové drámy. Avšak, čo tu dostanete, je zaujímavý príbeh o legende o Siegfriedovi, ktorý je plný hojných nahot, softcore sexu a inscenovaných scén orálneho sexu.

Friedman napísal scenár k filmu, ktorý bol pôvodne natočený v nemčine a vydaný v dvojhodinovej verzii pod názvom Siegfried And His Lusty Maidens. Nespokojný s tým, čo sa stalo s jeho scenárom, vzal film do štúdií Paramount a prepracoval anglickú verziu sám, pričom sa postaral o prepis a réžiu.

Friedmanova úprava je príbehom putujúceho princa Siegfrieda, ktorý hľadá ženu dostatočne hrdinskú na to, aby sa stala jeho manželkou. Tento jednoduchý nápad je plný možností, ktoré Friedman využíva naplno, keď tlačí jeho zmyselný Siegfried do postele pri každej príležitosti.

Veľa humoru vo filme Siegfried pochádza z horlivých a trochu prehnaných milostných „techník“ Siegfrieda, ktorý sa zdá, že sa učil od Teda Bundyho: prsia sú násilne miesené ako staré cesto, zuby sa zaryjú do najcitlivejších častí ženského tela s vášňou a ženy sú hádzané ako handrové bábiky. Ako partnerky Siegfrieda prežijú, nieto ešte užívajú tieto zvláštne chvíle, to bude miasť aj tých najtvrdších sadistov.

Veľmi mladá Sybil Danning (uvádzaná ako Danninger) hrá objekt Siegfriedovej pozornosti. Tí, ktorí už v zhone vzrušene čakajú na možnosť vidieť Sybilin nahý trup, sú upozornení, že ide o soft-core produkciu, takže hoci budete mať príležitosť vidieť hojné záblesky tejto provokatívne proporčne vyvinutej pubertálnej ženy, žiadne z jej paphických portálov nebudú „priezračné“.

(táto recenzia autobiografie Davida F. Friedmana (vydalo vydavateľstvo PROMETHEUS BOOKS v roku 1990) z pera Doma Salemiho vyšla pôvodne v anglickom jazyku pod názvom „David Friedman: Trash Fiend King“ v undergroundovom magazíne Brutarian (ročník 1, číslo 2, 1991. Uverejnené s láskavým súhlasom autora)