Americký režisér Robert Chinn nebude slovenskému divákovi veľmi známy. Alebo možno bude, a pritom si to ani nemusí uvedomovať.
Tento zdanlivý paradox sa dá ľahko vysvetliť. Robert Chinn (alebo Bob Chinn, ako ho nazývali priatelia a známi) bol totiž režisérom predovšetkým hardcore pornofilmov, a to praticky od 70. rokov 20. storočia. Ťažko predpokladať, či sa jeho filmy dostali na pirátske VHSky niekdajších čias (tipujem, že áno), ale nemusíme si nič hovoriť, divák tieto filmy nesledoval preto, aby čítal záverečné titulky obsahujúce mená (často pseudonymy) režiséra, scenáristu, kameramana a podobne.
Čitateľ titulu The Other Side of Paradise vôbec nemusí mať záujem o históriu adult videa (hoci, ako ho má, tak je zážitok z čítania tejto knihy oveľa hodnotnejší), samotný životný príbeh tohto amerického režiséra čínskeho pôvodu je dostatočne zaujímavý aj bez toho, aby sme museli zdôrazňovať jeho režisérsky „chlebíček“.
Chinn začína svoje rozprávanie stručným životopisom niektorých zo svojich predkov, ktorých rozhodnutia a činy spôsobili, že sa v U. S. A. malý Robert narodil. A hoci tieto životné príbehy nemajú de facto nič spoločné s neskoršími aktivitami tohto režiséra, pre mňa boli rozhodne zaujímavé, ak už pre nič iné, ako pre dôkaz toho, že pevná vôľa a odhodlanie dokáže divy.
Spolu s Robertom Chinnom prežívame stratu jeho otca počas 2. svetovej vojny, jeho vyrastanie na Hawaii, i návrat do Spojených štátov.
Pre mňa však najzaujímavejšou kapitolou Chinnovho života bol vstup do filmového priemyslu. Najprv ako študent filmového umenia, cez rôzne malé zamestnania a úlohy popri filme, až k režírovaniu prvých filmov.
Chinn podrobne opisuje strasti i „slasti“ režiséra „nemravných“ filmov v danej dobe (čo bolo značne rizikové zamestnanie v tom období, za natáčanie a účinkovanie v týchto filmoch hrozila minimálne pokuta, ale i basa pekne natvrdo).
Samozrejme, známou je jeho anekdota, ako sa stretol s budúcou hviezdou filmov pre dospelých, predovšetkým v 70. rokoch 20. storočia, neslávne známym Johnom C. Holmesom.
John Holmes
Holmes sa objavuje v mnohých príbehoch, ktoré Robert Chinn spomína, keďže práve tento režisér je zodpovedný za takú legendárnu sériu hardcore filmov, ako je séria o súkromnom detektívovi Johnovi Waddovi.
V Chinnovom životopise nechýbajú spomienky na rôzne nahrávania, hviezdy a hviezdičky, ktoré sa pred jeho kamerou objavili, zážitky z nahrávania i mimo neho, vzostupy a pády, zoznamovania sa, rozchody, svadby i rozvody, stretnutia s mafiánmi i kadejakými businessmanmi… to všetko Chinn podáva natoľko presvedčivo (a ako čitateľ som mu nemal dôvod neveriť), že všetko to som s ním, takpovediac, stranu za stranou prežíval.
Bob Chinn (nedatované foto z neskoršieho obdobia)
Adult video nemusí byť tou príslovečnou „šálkou čaju“ každého diváka, ale odhliadnuc od kontroverznosti obsahu Chinnových filmov, jeho životopis, ktorým kniha The Other Side of Paradise je, rozhodne stojí na prečítanie a odporúčam ju každému milovníkovi filmu. Hoci je pomerne rozsiahla, 500+ strán nie je rozhodne žiadna maličkosť.
Pokiaľ ide o hororovú a fantasy kinematografiu, ázijskej produkcii sa nič nevyrovná. Aspoň podľa mňa, samozrejme. Aj keď sa filmy z iných ázijských krajín do našich končín oficiálne dostávajú len veľmi zriedka, japonské filmy sú v slovenských luhoch a hájoch známejšie o čosi viac.
Stačí spomenúť na klasiky ako je Ringu, Ju-On či legendárna Gojira (ergo, Godzilla)… a aj ten bežný divák vie, o čom je reč. Hoci skôr bude poznať „Kruh“ (Ringu, americký remake The Ring), „Nenávisť“ (Ju-On, alebo jeho americký remake The Grudge) no a Godzilla je zase po rokoch v kurze.
Japonská fantasy kinematografia je však oveľa, oveľa viac než len tieto tri známejšie tituly. Aby sme toto tvrdenie nielen dokázal, ale aj upriamil vašu pozornosť na nejaký zaujímavý titul, vybral som s filmotéky film z roku 2004 s názvom Kibakichi (ale čítame, pekne po slovensky, Kibakiči).
Keďže japonsky asi nevie nikto z nás, či už z čitateľov alebo tvorcov Banduriek Na Gauču, titul samotný nám nepovie absolútne nič. Ale to ani Yojimbo, takže v tomto ohľade by som z toho žiadnu vedu nerobil a preto sa pozrime hneď na dej.
Film sleduje postavu vlkolačieho samuraja menom Kibakichi, ktorý sa na svojich potulkách dostáva do zvláštnej dediny…ako zvláštnej? Veď počkajte.
Diví sa niekto, prečo som sa na tento film tešil? Vlkolak a samuraj (dokonca v jednej osobe), to sa nedá nepozrieť. Vplyv klasických chambara samurajských filmov – a pocta Kurosawovi a v podstate aj Leonemu, ktorý od Kurosawu kopíroval základ svojich spaghetti westernov – je zjavný už v úvodnej scéne, kedy Kibakichiho prepadne banda chlapíkov, ktorých tipujem asi na nejakých banditov, prepadávajúcich pocestných.
Chlapíkom evidentne nedošlo, že keď niekto má toľko odvahy, že kráča sám po vidieku s lavórom na hlave (dobre, teraz si robím srandu, ale pokrývka hlavy, ktorú Kibakichi nosí, mi lavór naozaj pripomínala), asi nebude dobre doňho skákať. Za skúšku to síce stálo, ale výsledok bol podľa predstáv – Kibakichi kráča ďalej, banda banditov už dobanditila.
A práve na začiatku tejto bitky vidíme, že ono ten chlapík nebude len tak nejaký přizdisráč, ako by povedali bratia Česi, lebo mu vyrašili očné zúbky ako teenagerovi akné. Ale na totálnu premenu na spomínaného vlkolaka si bude musieť divák chvíľku počkať… čo až tak nevadí, lebo zatiaľ sa odvíja dej filmu.
Kibakichi prichádza do zvláštnej dediny a keď prechádza okolo slepca sediaceho kdesi na kraji cesty, dozvedáme sa, že z tohto „valalu“ (ako my, východniari, hovoríme) nikto živý nevyšiel. Perspektíva ako sviňa, povedal by klasik.
Spomínaná dedina je obývaná yokai, čo je všeobecný japonský termín pre monštrá, pre ktoré predstavuje útočisko pred ľuďmi. Ono totiž kedysi yokai a ľudia žili v harmónii – pekne v trojke: monštrá, ľudia a príroda – len ako to býva, ľudia sa začali rozťahovať a čo s monštrami? Tak, ako to máme vo zvyku aj so zvieratami – poďme ich kántriť, veď čo iné človeka napadne, že?
A hoci yokai tiež nevychádzajú z interakcii s ľudským druhom úplne nevinne (tá kopa lebiek a kostí o pohostinnosti nesvedčí), sú to ľudia, ktorí sú vo filme zobrazení ako skutočné monštrá. Pretože yokai sa správajú, ako sa správajú, z núdze. A to je ten podstatný rozdiel.
To nie je výraz tváre zákazníka v Lidli pri kontrole ceny masla, ale malý chlapec vo svojej pravej yokai podobe.
Práve toto je jedna morálna rovina filmu, druhou morálnou rovinou je vierolomnosť ľudí v dohodách s yokai. Vo flashbackoch vidíme, že Kibakichiho dedina bola zničená ľuďmi, pretože sám Kibakichi dôveroval ľuďom, ktorí jeho dôveru zradili.
A dejá vu sa odohráva aj v tejto aktuálnej dedine, kedy vidíme, že na tieto japonské monštrá sa chystá klan ľudí, ktorí si k tomuto účelu zaobstarajú aj predchodcu moderného guľometu, gatling gun.
Útok na dedinu sa odohrá práve v momente, kedy Kibakichi odchádza. Nie je žiadym prekvapením, že táto nová skutočnosť ho prinúti k prehodnoteniu svojho odchodu a my sa dočkávame očakávanej akcie, kedy svištia katany, krv strieka prúdom a Kibakichi sa premieňa na vlkolaka a poďho kántriť protivníkov. Čo nikdy neomrzí, je fakt, že pri transormácii z vlkolaka späť na ľudskú podobu je postava zase odená v tých istých šatách, ktoré mala na sebe pred premenou na vlkolaka, ale kto by sa zapodieval takýmito zbytočnosťami.
Toľko asi v skratke, samozrejme, film obsahuje o čosi viac deja, treba rozhodne vidieť. Film patrí k viac-menej nízkorozpočtovým snímkom (ale zase si nepredstavujte 500-eurovú produkciu, to zase nie), špeciálne efekty sú pre milovníkov ázijskej kinematografie tohto druhu vítané (praktické efekty aj s milou konstrbatosťou), ak teda čakáte nejaké vyšperkované CGI alebo neviem čo, tak na to rýchlo zabudnite.
Kibakichi nie je v japonskej horror-fantasy kinematografii ničím prevratným, ale rozhodne neurazil a tých cca 95 minút stopáže nielenže utieklo ako voda, ale film nenudil ani na chvíľu. Rozhodne ho treba odporúčať všetkým milovníkom spomínaných žánrov, a ak máte radi samurajské filmy, tak to je len a len bonus navyše. A odevy hlavných zloduchov s puškami sú cool, zjavne inšpirované fillami ako Equilibrium (2002).
Snáď jediné, čo sa dá tomuto filmu vytknúť, sú nevýrazné postavy. S výnimkou Kikyo (Nozomi Andô, známa z filmov ako Gamera 3: Revenge of Iris, Sakuya: The Slayer of Demons, duológie The Suicide Manual a ďalších) postavy nie sú nijako extra zapamätateľné a divák si k nim nemá ako vybudovať nejaký vzťah.
Film sa dočkal aj pokračovania, ale o tom niekedy nabudúce.
A ktože je za film zodpovedný? Ako to býva pri ázijskej produkcii, mená a ani filmy nám zatiaľ veľa hovoriť nebudú, ale pozrime sa aspoň na dve osoby, ktoré si zaslúžia našu pozornosť.
Režisér Tomoo Haraguchi
Musíme zmieniť režiséra filmu, ktorým bol Tomoo Haraguchi, ktorý debutoval robotickou akčnou lahôdkou Mikadroid (Mikadoroido, 1991), režíroval aj filmy ako fantasy yokai mlátičku Sakuya: Slayer of Demons (Sakuya: yôkaiden, 2000) kaiju Death Kappa (2010) a podieľal sa aj na tvorbe seriálu o Ultramanovi (Ultraman Ginga, 2013). Tomoo Haraguchi sa však venuje aj špeciálnym efektom, a jeho prácu sa dá vidieť vo filmoch ako je napr. Gamera, the Guardian of the Universe (1995), Bullet Ballet (1998) či napr. Ring 0: Birthday (2000) medzi inými.
Ryûji Harada
Hlavnú úlohu, vlkolačieho samuraja Kibakichiho, stvárnil Ryûji Harada, čo asi nie je veľmi známe meno pre slovenského diváka, ale nevadí, možno sa to časom zmení. Nateraz len spomeniem, že sa objavil v rôznych filmoch a seriáloch, napr. kaiju Kappa (1994), horrore Crossfire (2000), dráme The Firefly (2001), yakuza snímku New Leader of Japan (2004), kriminálnom thrilleri AIBOU: The Movie (2008), akčnej dráme The Negotiator (2010), akčňáku Partners: The Movie II (2010), chambara filme Musashi (2019) a v ďalších filmoch a seriáloch.
Môj kamoš Jamie E. Landsborough akurát pred pár dňami oslávil narodeniny a keď som mu na Facebooku písal zdravicu, so zdesením som zistil, že som úplne zabudol vypočuť si jeho zatiaľ posledný album, ktorý vyšiel v roku 2023. Hanba mi, a nepomôže ani vcelku pravdivé vysvetlenie, že som tak nejak stále zaneprázdnený.
Nie, toto už neprejde. A dobre, že nie, lebo som zistil aj fakt, že v poslednej dobe som na počúvanie muziky ani nie, že zanevrel – nebol čas si sadnúť a vychutnať si nejaký album v celej jeho dĺžke. Single a „spivanky“ (ako my, Rusnaci, hovoríme) sem-tam sú fajn, ale fakt, kedy som naposledy vypočul celý album?
Úprimne povedané, nepamätám. Preto nastal čas na zmenu a návrat do normálu.
Jamieho album Still Right Here je takým tým vítaným a potrebným svetlom v temnote, vedúcim ma späť do časov, kedy som súkal do prehrávača album za albumom a nadšene som objavoval nových interpretov a ich tvorbu.
Jamie má veľkú výhodu – robí super muziku. „Still Right Here“ je pre všetkých, ktorí majú radi akustickú gitarku a piesne nielen naplnené energiou, ale aj zádumčivosťou či občasným smútkom.
33 minút (a 7 sekúnd, nech sme presní) trvajúci album obsahuje 10 piesní, a úprimne, hoci na prvé počutie som mal hneď pár svojich favoritov, pri druhom vypočutí som zistil, že sa mi páčia úplne iné piesne, takže dá sa s úľavou povedať, že album nie je taká tá klasika – 4 hity a zvyšok vata. Nie, našťastie, pri tomto albume piesne nebudete musieť preskakovať.
No ale kuknime stručne na songy.
Hneď úvodná otváračka „Wide Open Road“ mi pripomenula chrobáky z Liverpoolu (hej, naozaj som myslel The Beatles, ak by niekomu nedošlo) a je to taká milá, pozitívne naladená pieseň, pri ktorej si predstavím nejaký ten roadtrip, najlepšie v kabriolete…čo sa mne nestane, takže snívania by na dnes stačilo. Ale song mi hneď, ako sa vraví, zabrnkal na tú správnu strunu. Radosť počúvať album, ak už úvod je skvelý.
Bude aj „Where Forever Never Ends“ rovnako skvelý track? Tempo sa spomaľuje, a ponárame sa do nádhernej dark folk balady, ktorú treba jednoducho počuť. Jamie má skvelý hlas, ktorý je tuná umocnený zdvojenými vokálmi, čo znie skrátka parádne. Samozrejme, svoje na tom robia aj celkové aranžmány a produkcia, oboje si zaslúžia pochvalu.
Ak ste si mysleli, že celý album bude tak nejak variáciou na prvé dva songy, ste mimo. A dokáže vám to „Fire to the Sky“, začínajúca takou tou ponorkovou sirénou, čo človek rozhodne nečaká. OK, a song? Samozrejme, akustická gitarka dominuje (to by nemalo byť prekvapením), samotný song je opäť plný energie, ale našťastie, je skvelé zisťovať, že aj pri akustickej muzike sa stále dá nájsť niečo, čím zaujať.
Dobre, môže to tak vyzerať, že som napísať blbosť, lebo po energiou naplnenom tracku sa opäť dostávame k nostalgickej balade, takže ak mi chcete vyčítať dejá vu, hádať sa nebudem. Nie je to ale podstatné, lebo „So Cold“ je nádherná balada, kde Jamieho gitarku doprevádza – čo to je, akordeón? Tak nejak je z piesne cítiť smútok, a to človek nemusí ani rozumieť textu. Ak ste po rozchode alebo prežívate nejakú krízu, tak pri tomto songu budete vytápať susedov. Ale song je to nádherný.
„Empty, Hollow“, to platí aj na mňa občas, ale v tomto prípade je to ďalší song, pri ktorom platí oäť to, čo som napísal vyššie. Skvelé aranžmán v tomto mid-tempo songu, zaujímavé zvukmi nástrojov, ako aj background vokálmi. Pravdpodobne jedna z mojich budúcich veľmi obľúbených skladieb. Možno na prvé vypočutie človeka za srdce nechytí tak, ako niektoré iné z tohto albumu, ale už pri druhom vypočutí to vidím úplne inak.
Najväčšie prekvapenie albumu je „The Killer In Me“ a to bez debaty. Kto by pri dark folk/americana gothic/(death) country albume čakal v podstate tanečný track? Ja nie, a verím, že mnoho ďalších taktiež nie, ale Jamie má odvahu búrať mantinely a s týmto songom sa mu to rozhodne podarilo. Rozhodne stojí za vypočutie. Ani neviem, k čomu by som to prirovnal, pravdu povediac, lebo stále som z tohto tracku ako vyoraná myš.
„Black Northern Rain“ nás však vracia späť do pochmúrnej atmosféry, ktorou je dark folk známy. Song pripomína nápev indiánskeho šamana za temnej noci a ako taký mi skôr pripadá ako nejaké intermezzo než ako song per se. Po predchádzajúcom tracku je toto zase nečakaná zmena. Ale ak vám nebude po chuti, tak netreba zúfať, je len 2 minúty dlhý.
Ak máte radi skôr melancholickú akustickú gitarku, tak „A Fire In You“ je presne ako stvorená pre vás. A pre mňa, lebo ja takéto piesne môžem. Tento song ma vracia takých dobrých…19 rokov späť, keď som cestou do práce prechádzal jesennou alejou plnou opadaných listov. Pre takéto obdobie je tento song ten pravý. Viete, o čom hovorím, že?
A „Grandmas Garden“ – opäť fantastický súzvuk akustickej gitary, akordeónu a peknej basovej linky v mid-tempo optimisticky znejúcom podaní, vzdialene mi pripomínajúcom Beatiful South (mínus ženský vokál, samozrejme). Keďže sa pomaly blížime k záveru albumu, tak ako záver viac ako vydarený.
Záver nespomínam zbytočne, lebo „End of the Road“ je pre nás – čo sa týka tohto albumu – naozaj koncom cesty. Tento song zároveň znie asi najviac dark folkovo z celého albumu a do 1:26 celkovej stopáže dokáže napumpovať neskutočnú pocitovosť. Asi tak nejak sa človek na konci cesty cíti.
Netreba ale zúfať. Aj keď je to koniec albumu, Jamie E. Landsborough s tvorbou muziky rozhodne nekončí. A to je dobre, lebo muzika mu teda ide veľmi dobre.
Jar už je takmer pred dverami a to je čas si pripomenúť nejaký ten folk horror, pretože jednak som už dlho nejaký nepozrel a jednak preto, že skrátka spomenúť si na nejaké tie ľudové zvyky nie je od veci. Pokiaľ, samozrejme, nejde pritom o život.
Rites of Spring som už kedysi dávno videl, ale pamätal som si z tohto filmu máločo. Preto slovo dalo slovo, ako sa vraví, a keďže opakovanie je matkou múdrosti, začať malý cyklus folk horrorových filmov sa dá všelijako, tak prečo nie práve týmto snímkom.
No…ehm.
Treba uznať, že filmy distribuované cez 101 Films majú lákavé obálky…a v tom je šarm exploitation filmov
V podstate ide o vcelku ambiciózny projekt. Vo filme sledujeme dve hlavné línie – jednou je príbeh partie únoscov, snažiacich sa získať výkupné od bohatého chlapíka, druhou je osud dvoch babeniek, ktoré – pre zmenu – uniesol neznámy chlapík nevedno prečo. Teda, my, ako diváci, tušíme už od začiatku prečo, ale osobe na obrazovke to nemáš ako povedať, chápeš, bratm? Nakoniec sa to tak nejak všetko prepletie, až… ale nebudem predbiehať.
Film nám úvodnou obrazovkou oznamuje, že v nejakom mestečku (Hope Springs, ak by niekto chcel vedieť) sa od roku 1984 každoročne strácajú nejaké tie mladice. A že to pokračuje už 24 rokov a nikto nevie, čo a ako.
Kamera nám potom predstaví protagonistky druhej spomínanej línie, pričom neviem ako vy, ale ja byť baba, tak 20. marca (prípadne 21. marca, lebo ten začiatok jari trošku „vibruje“) nevytiahnem pätu z domu, nieto že by som šiel do baru na panáka. To som ale ja, ono to tie americké slečinky asi tak nevnímajú. V každom prípade to tak majú v scenári, tak čo majú robiť, že.
Kto dáva dobrý pozor, tak sa z rozhovoru Rachel a Alyssy dozvie, že Rachel urobila v práci nejaký prúser, ktorý stál danú spoločnosť pekných pár miliónov dolárov, čo spôsobilo, že majiteľ musel pár ľudí prepustiť. A hoci sa na jej zavinenie neprišlo, tak ju žerie svedomie…
Tým majiteľom je práve bohatý businessman Ryan Hayden a jedným z tých prepustených je Ben Geringer, ktorý sa spolu s bratom Tommym a chlapíkom menom Paul rozhodnú získať nejaké tie prachy iným spôsobom, ako je práca – teda, únosom podnikateľovej dcéry. A Ben Rachel pozná z práce… a takto sa to pekne všetko dáva dokopy.
No baby si síce pohrkútajú, no z parkoviska ich unesie starší chlapík. Človek by si povedal, že aké chlípne myšlienky americký dôchodca má (a ono by to ani neprekvapilo), ale chyba lávky, ľudkovia. Náš nemenovaný dedulo (v titulkoch označený len ako The Stranger, teda Neznámy) totiž uctieva nejaké to pohanské božstvo, ktorému prináša obete, hoci mne ako divákovi asi zrejme niečo ušlo, lebo som nepochopil, k čomu to bolo dobré. Ale tak evidentne nepestujem haldu kukurice kdesi v strede Spojených štátov, tak čo ja môžem vedieť. No a v nejakej tej kutici v stodole pod zámkom skrýva nejaké to záhadné monštrum, ktoré sa tiež s kozmetikou nekamaráti, lebo prostredníctvom kamery vidíme, že mu ksicht rozožierajú červíky. Môže však ísť o nejaký nový spôsob zbavovania sa podkožného tuku, jeden nikdy nevie.
Film odsýpa veľmi rýchlo, dejú sa rôzne zvraty, dôjde aj na klasické slasherovské vyvražďovačky, a tu sa prejavuje aj slabina celého filmu. Ono je to síce pekné spojiť krimi thriller s horor/slasherom, bohužiaľ, ten výsledok je viac ako rozpačitý.
Film prináša rôzne situácie, ktoré sú svojím spôsobom absurdné a nedávajú zmysel. Napríklad zmiznutie Alyssy pred autom na parkovisku, ktoré prebehlo ako lusknutím prstu, taktiež jej prinesenie do stodoly – nedávalo zmysel. Rovnako nedával zmysel odchod zabijaka zo záchodov, kde sa skrývala Rachel tesne pred kabínkou, v ktorej sa krčila, len preto, lebo chlapík začul volanie jedného z únoscov. To bol čistý WTF moment – veď zakilujem babu a idem, nie? To by sme však nemohli mať tzv. „final girl“ samozrejme.
A takých momentov sme tam mali viac. Film navyše trpí plnohodnotnejším pozadím jednotlivých postáv, motiváciu niektorých vieme, pri iných absolútne chýba.
Dobýjanie sa do zamknutej benzínky je už klasikou žánru
Nehovoriac už o samotnom závere. Ten bol – podľa môjho skromného názoru – totálne z kategórie WTF a skôr vypovedá o snahe čo najskôr to trápenie ukončiť, než o nejakom zmysluplnom, plánovanom finiši.
Čo je škoda, lebo film vôbec nemusel vypáliť tak, ako nakoniec vyšiel. Len to by asi musel mať raz toľkú stopáž, čo by evidentne neuniesol.
Takto je z Rites of Spring len ďalší priemerný slasher z vidieckeho prostredia, šmrcnutý krimi thrillerom, pokropený dávkou folk horrorovej tématiky. A to je aj pre priemerného diváka pomerne málo, mám dojem.
Klasicky hodíme očkom aj na pár ľudí, ktorí za filmom stáli a ktorých tvorba je tak nejak „right up our alley“, ako hovoria Američania.
Režisér Padraig Reynolds
Film bol prvým serióznym počinom pre scenáristu a režiséra Padraiga Reynoldsa, ktorý sa v poslednej dobe venuje réžii hudobných videoklipov, na konte však má aj ďalšie horrorové filmy, ako The Devil’s Dolls (2016), Open 24 Hours (2018) a Dark Light (2019).
Anessa Ramsay
Rites of Spring je pre Anessu Ramsay niekde v polovice doterajšej hereckej kariéry, táto sympatická herečka sa objavila mišmaši žánrov z roku 2007 s názvom The Signal (posúďte sami, sci-fi-horrorová dark komédia), v čiernobielom tribúte nemeckým expresionistickým filmom Golgotha (2008), v horrore YellowBrickRoad (2010), v športovej dráme The 5th Quarter (2010), v romanticko-hudobnom Footloose (2011), v kriminálnej dráme Devil’s Knot (2013), v horrore Southbound (2015) a naposledy v pokračovaní dnes už takmer nekonečnej série Death Race v s názvom Death Race 2050 (2017).
Hannah Bryan
Hannah Bryan sa na obrazovke veľmi dlho neohriala, ale prispela aj asi potrebnou nahotou (i keď neviem ako vy, ale mňa holá baba priviazaná v stodole vôbec neberie), táto mladá herečka sa objavila v Abraham Lincoln vs. Zombies (2012), biografickej dráme o Errollovi Flynnovi The Last of Robin Hood (2013), v romantickej komédii Four Senses (2013) a taktiež aj v akčnom sci-fi horrore Big Bad (2016).
AJ Bowen
Bena, chlapíka, ktorý sa po vyhadzove z práce podujme k zúfalému činu, stvárnil AJ Bowen, tento skúsený herec má za sebou množstvo úloh, spomeniem len tak námatkovo hororry ako The House of the Devil (2009), Hatchet II (2010), Chillerama (2011), home invasion film You’re Next (2011), horrorový thriller The Sacrament (2013), krimi drámu The Frontier (2015), supernatural horror Dead Night (2017), nemôžem opomenúť Satanic Panic (2019), sci-fi thriller Night Sky (2022), sci-fi horrorový muzikál Edge of Insanity (2023) či zatiaľ posledný počin, horror Traumatika (2024).
Zvyšok osadenstva je tvorený hercami z filmov a TV seriálov, ktoré u nás bežný človek nemá kde a ako zhliadnuť, takže o nich niekedy inokedy…
Mirror Mirror predstavuje jeden malý míľnik. Nie, nejdeme sa tu sporiť o kvalite kinematografie. Míľnikom som to nazval preto, lebo som sa rozhodol ponoriť sa do svojej zbierky DVD a Blu Ray nosičov, ktoré sa mi tu nakopili, a pekne ich – titul za titulom – zhliadnuť a zrecenzovať. A keďže je nový mesiac (pre ľudí z budúcnosti, marec 2025), tak prečo nezačať dnes, že?
Preto, systémom „idem od spodnej poličky z pravej strany doľava“ som vybral práve tento milý, troškou psychologickej drámy a tínedžerským coming-of-age šmrcnutý, supernatural horror z roku 1990. I keď, tínedžerským..o tom ale neskôr.
Nenechajte sa oklamať jedným z obalov na DVD či kazete, žiadna slečna v bielom pred zrkadlom sa nekoná, ale treba uznať, že chytľavý je – a o tom vo filmovom marketingu ide (len neviem, čo sa v posledných rokoch stalo, umenie filmového plagátu a obalu šlo pekne do …preč…)
O čo ide? Hneď na začiatku sme svedkami jednej milej vraždy v spálni, kedy jedna evidentne vyšinutá zabije druhú pani a zo záberov kamery by nám malo docvaknúť, že išlo o sestry. Takže sestrovražda, či ako sa to odborne nazýva.
Samozrejme, nechýba ani pohľad na titulné zrkadlo, a keďže nie sme dnešní a ani včerajší, tak vieme, že bude nejakým spôsobom očarované a mať tie svoje hnusné prstíky v tom všetkom, čo sa deje. A veru tak.
No ako by povedal Wyclef Jean, „that was then, this is now“, a tak aj my sa prenášame z minulosti (podľa muziky tipujem tak 20te, 30te roky 20. storočia) do vtedajšej súčasnosti, teda 90. roky 20. storočia. Inými slovami, pár rokov hore-dole.
Dom, ktorý patril tej preživšej pani spomínanej vyššie, z ktorého – ako sa dozvedáme – do smrti nevychádzala, prechádzal vypratávaním, lebo sa doň sťahuje naša titulná postava menom Megan (Rainbow Harvest) spolu so svojou matkou (Karen Black). Alebo, že by to bolo naopak? Matka s dcérou? To už je asi jedno, ale po smrti manžela sa teda matka s dcérou sťahujú do tohto – my vieme, že nejakým spôsobom prekliateho – domu. Síce nie dom je problémom, ale to zrkadlo v izbe.
Že o zábavu bude postarané, vieme už z toho, že to zrkadlo, ktoré sťahováci (alebo, lepšie povedané, vypratávači) odviezli, sa nejakým spôsobom zase ocitlo v spálni. Nebol by som proti, ak by sa takýto štýl teleportácie naučili moje rodinné nákupy…ale to už odbočujem. Pekne späť k deju.
Karen Black v úlohe matky
Zoznamujeme sa teda s mutti, ktorú stvárňuje Karen Black a ktorá vyzerá v podstate strašne. Ten botox nebol nič extra ani v 90. rokoch 20. storočia, ale aspoň to bola nejaká novinka, takže človek to pichal kade-tade a ono to potom aj tak dopadlo. Čo už.
Outsiderka Megan (Rainbow Forest)
Aká Katka, taká dcérka. Megan je od pohľadu divná, odetá celá v čiernom s bielym makeupom na tvári, čistá gotička – a ešte o tom evidentne ani nevedela. No, kedy to nastúpilo emo? Už si nepamätám, ale ak chcel scenárista vykresliť postavu outsidera v americkej škole na konci 20. storočia, tak Megan vystihuje tento postoj dokonale. A my všetci, ktorí sme občas prestupovali zo školy na školu, vieme presne, ako sa taký človek cíti.
Keď som spomínal teenagerov – pamätáte sa, ako v Beverly Hills 90210 hrali teenagerov herci 20+? Ani v Mirror Mirror tomu nie je inak, ale tak nevadí, aspoň sa v sprchovej scéne mohol divák pokochať vyspelou krásou nahej Charlie Spradling, ktorá rozhodne ako teenagerka nevyzerala (mala v čase nahrávania filmu 22 rokov, ale pripusťme to post-teen obdobie, dobre, beriem).
Charlie Spradling v sprchovej scéne
Megan prakticky náhodou príde na to, že zrkadlo jej dokáže splniť sny (a tak sa napr. vo sne stretáva so svojim zosnulým otcom, hoci to stretnutie nekončí príjemne), ale čo viac, dokáže spôsobovať ľuďom zlé veci. To je, čo?
A na rozdiel od Megan my vieme prečo, pretože majiteľka zberných surovín, teda, chcel som povedať, antikvariátu, ktorá mala na starosti vypratanie domu, sa začíta do denníka zosnulej samotárskej okultistky i kníh, ktoré mala, a spolu s ňou dostávame taký ten rýchly kurz zrkadlového okultizmu. A babča neskôr aj úlomok skla do hrudníka. Tak.
Aj pani matke sa dostalo pozornosti
A medzitým sme svedkami pár iných úmrtí a spolužiaci si myslia, že Megan zašibáva, až kým neprídu na to, že nie. Nemusím dodávať, že v tom momente je už pre dotyčných neskoro…
Vyvrcholenie filmu je vcelku zaujímavé a nečakané, ale svoju logiku to malo, takže aj v tomto ohľade spokojnosť.
Film sám o sebe je milým pripomenutím štýlu, akým sa točili direct-to-video filmy v tom čase, a daný film sa objavil aj v našich videopožičovniach. Samozrejme, prezrádza v podstate nízky rozpočet, no napriek tomu je vcelku efektívny a rozhodne nenudil. Ako som už párkrát poznamenal, ak vás film nenúti pretáčať, tak sa dá označiť za dobrý.
No a poďme ešte pozrieť jedným očkom na to, kto je za tento milý béčkový horror zodpovedný.
Réžiu mala pod palcom Marina Sargenti (ktorá sa podieľala na filme aj námetom ako jedna z tvorcov), Mirror Mirror bola jej prvotina, ale nebudeme si klamať, vyhľadávanou režisérkou či producentkou nie je. Tých pár TV produkcií to rozhodne nevylepší. V každom prípade, pani Sargenti je ako filmárka úspešnejšia než väčšina z nás, tak čo tu budeme okolo toho mudrovať.
Scenárom prispelo, domnievam sa, sesterské duo Annette a Gina Cascone (hmm…ono to podľa mien vyzerá ako produkcia Američanov talianskeho pôvodu), tieto dve panie prispeli scenárom aj k Mirror Mirror 2: Raven Dance a Mirror Mirror 4: Reflections, no súdiac podľa hodnotenia, žiadne terno to nebolo. Nevadí, nie je každý deň výplata.
A herecké obsadenie? Samozrejme, najväčšou hviezdou bola Karen Black (1939-2013), aj keď nebola hlavnou postavou, vo filme stvárnila postavu Meganinej mutti. Karen patrí medzi legendárne herečky, objavila sa v množstve filmov a seriálov, námatkovo stačí spomenúť tie známejšie z nich: Easy Rider (1969), The Great Gatsby (1974), Airport 1975 (1974), Capricorn One (1977), Cut and Run (1984), Savage Dawn (1985), It’s Alive III: Island of the Alive (1987), Caged Fear (1991), Curse of the Forty-Niner (2002), House of 1000 Corpses (2003) a v mnohých ďalších.
Hlavnou postavou však určite bola Rainbow Harvest (1966), ktorá stvárnila Megan. Táto herečka sa objavila v pár nie veľmi významných produkciách v 80. rokoch 20. storočiach, začiatkom 90. rokov sa z filmového showbusinessu úplne stiahla, jej posledným filmom bol TV film Pink Lightning z roku 1991. Škoda, lebo pohľadná táto pani rozhodne bola. Ako vyzerá teraz, netušíme.
Megan a Nikki
Jej jedinú (takmer) priateľku Nikki stvárnila Kristin Dattilo, a treba povedať, že Kristin rozhodne v mladšom vydaní vyzerala lepšie než po rokoch. Aj u nej asi platí, že platiť za kozmetické operácie a vyjsť z nich škaredšia, to zrejme nebude dobrá investícia, ale každému podľa chuti, všakáno.
Schválne, pozrime sa na tento klip, v ktorom Kristin hrala hlavnú úlohu:
Našinec ju mohol zazrieť v seriáli The Office, epizódne úlohy mala aj vo Friends, JAG…a zvyšok jej hereckej kariéry, hoci nie zanedbateľný, je slovenskému divákovi neznámy, a netreba si klamať, v ničom tak zaujímavom sa neobjavila. Ale tak ten Aerosmith je večný.
Charlie Spradling
Charlie Spradling sme už spomenuli, táto americká herečka sa objavila v The Blob (1988), Wild at Heart (1990), Puppet Master II (1990), Ski School (1991), Caged Fear (1991) a podobných záležitostiach, ako aj v pár softcore erotických snímkoch, čo neprekvapuje, ukazovať mala čo.
Yvonne De Carlo
Popri zvyšku v podstate neznámych mien z druhej a tretej hollywoodskej hereckej ligy vystupuje akurát Yvonne De Carlo (1922-2007) v úlohe starej vetešníčky, a aj to kvôli tomu, že sa objavila v pár zaujímavých filmoch, ktoré stoja za zmienku, napr. The Ten Commandments (1956), Guyana: Cult of the Damned (1979), American Gothic (1987), Cellar Dweller (1987), a v mnohých ďalších menej známych béčkových filmoch a seriáloch.
Summa summarum, film obstojný, človek si ho asi veľmi nebude po rokoch pamätať, ale ani opätovným zhliadnutím v takom prípade človek nič nepokazí. Solídna béčková produkcia.
Abbott and Costello Meet the Mummy je momentálne naším posledným (ale vravím, momentálne!) ohliadnutím sa za legendárnou komickou dvojicou.
Egypt, múmia (a nie jedna), záhadný kult uctievajúci dávno mŕtvu princeznú, kadejakí zloduchovia snažiaci sa získať poklad – a do toho naši dvaja hrdinovia.
Ako inak, celý film je znôškou vtipných gagov, a kurióznych situácií, do ktorých sa naši dvaja svetobežníci dostávajú, aby sa nejakým zázrakom aj z nich dostali.
O čo vlastne ide?
Egyptológ Dr. Zoomer (Kurt Katch) objaví múmiu menom Klaris (čo je evidentne neskrývaný odkaz na cyklus filmov z Universal Studios, kde vystupovala múmia s menom Kharis), a plánuje jej presun, k čomu sa podujmú naši dvaja hrdinovia.
Na múmiu však majú zálusk aj iné kruhy, a tak Dr. Zoomera stihne nepekný osud (inými slovami, je zavraždený), pričom podozrenie padne na Buda Abbotta (prečo, to treba vidieť).
Nehovoriac už o tom, že múmiu síce kultisti odnesú, ale tej chýba dôležitá časť – zlatý medailón, ktorý predstavuje mapu k hrobke s pokladom dávno mŕtvej princeznej, ktorú múmiu strážila.
Lou Costello, Bud Abbott a Marie Windsor
No tak poďme, tipnite si, kto ten medailón nájde?
Správne, Abbot s Costellom, no len čo sa ho snažia predať, s hrôzou sa dozvedajú, že ide o prekliaty predmet, ktorý majiteľovi prinesie smrť. Veru, Dr. Zoomer by vedel o tom svoje…
Niet preto divu, že sa ho naši dvaja komici snažia zbaviť – a ono to veľmi nejde!
Samozrejme, ono to nakoniec všetko dobre dopadne, ale hoci dĺžka filmu nie je nijako závratná, užijeme si hromadu humoru a srandy. Netreba ani pripomínať, že film si užijú všetci, ktorí ovládajú angličtinu na obstojnej úrovni – pri scéne s lopatou a čakanom som sa smial ako už dávno nie!
Nie, ono to nie je tak, ako to vyzerá…. 🙂
Abbott and Costello Meet the Mummy predstavoval jeden z posledných filmov tejto legendárnej dvojice, mnohí experti ho zároveň vnímajú ako jeden zo slabších snímkov z cyklu „recyklácie“ horrorových postáv z filmov spomínaného štúdia Universal.
Pokiaľ sa spýtate mňa – a to nie som žiaden expert – ja som sa bavil rovnako tak ako napr. u Abbott and Costello Meet Frankenstein alebo ďalších filmov z tohto cyklu. Ono asi veľmi závisí na dávkovaní takejto zábavy. Verím, že pri maratóne všetkých tých 30+ filmov, ktoré Bud a Lou za sebou zanechali, by určite človek postupne zíval nudou. Ale po malých dávkach, tieto komédie sa dajú pozerať opakovane snáď donekonečna.
Lou Costello, Bud Abbott, Richard Deacon a Marie Windsor
Musím ale pochváliť aj hudobné číslo vo filme, a to pieseň „You Came A Long Way From St. Louis“, ktorú spievala Peggy King (narodená v roku 1930), o ktorej som dovtedy vôbec netušil, že existuje, a ktorá ma okamžite očarila. Raz darmo, staré šlágre, to nie je žiaden autotune, bratia a sestry, keď je pieseň dobrá, tak je dobrá aj po rokoch. Bez debaty, treba ale mať na starinky chuť. Posúďte sami:
Peggy King sa objavila aj vo filmoch Zero Hour! (1957) a Hans Brinker and the Silver Skates (1958) a v pár epizódnych úlohách v TV seriáloch (napr. Maverick).
Bud Abbott a Lou Costello si rozhodne zaslúžia aj plnohodnotný článok alebo recenziu životopisov, takže nateraz ich nechajme tak. Veď oni nám neujdú.
Ako som spomínal, Kurt Katch (1896-1958), pôvodom z Nemecka, stvárnil úlohu Dr. Zoomera, ktorý sa síce na plátne dlho neohrial, ale rozhodne nebol nezapamätateľnou postavou. Paradoxne, Kurt Katch si zahral aj vo filme zo spomínaného cyklu klasických horrorov z Universalu, konkrétne The Mummy’s Curse (1944). Zvyčajne sa objavoval v béčkových filmoch, napr. Ali Baba and Forty Thieves (1943), v rôznych dobových špionážnych filmoch (tak, obdobie 2. svetovej vojny, kto lepší na stvárnenie nemeckých špiónov ako herec pôvodom z Nemecka, to dá rozum), jedným z takýchto dobových snímkov je napr. aj The Strange Death of Adolf Hitler (1943). Sekli sa síce o 2 roky, ale nevadí, prianie je otcom myšlienky evidentne. No A milého Kurta človek mohol zhliadnuť aj v mnohých ďalších filmoch a seriáloch, o ktorých našinec nemá ani potuchy.
S takým výzorom, aký Marie Windsor (1911-2000) (tu v úlohe Madame Rontru) mala, človek neváha počastovať ju prívlastkom femme fatale, lebo tá ma dokázala očariť na prvý pohľad. Ako vravím, tie staré filmy a časy mali čosi do seba.
Marie k filmovému showbusinessu privoňala už v roku 1941, no v prvých pár filmoch sa jej dostali len komparzné úlohy, čo je stále viac, ako som stvárnil ja, takže to neberte ako kritiku.
Prvú skutočnú úlohu – a prvý filmový kredit – si pripísala v roku 1942 filmom Smart Alecks, a potom to už išlo. Samozrejme, komparzným rolám sa nevyhla ani potom, ale objavila sa aj v úlohách v rôzych westernoch, ktoré, pravdaže, v tom čase v starej dobrej Amerike fičali vo veľkom. Neskôr sa jej kariéra uberala skôr v smere účinkovania v rôznych televíznych seriáloch.
Hlavného zloducha, veľkňaza kultu si zahral Richard Deacon (1922-1954) a s hrôzou a zahanbením musím priznať, že z jeho úloh na filmovom plátne či televíznej obrazovke poznám len jeho úlohu v kultovom snímku Piranha (1978) režiséra Joea Danteho. Nečudo, napriek bohatej filmografii a TV-grafii (ak chcete), šlo o mnohokrát epizódne úlohy v dnes už takmer zabudnutých amerických seriáloch, ktoré sa k nám nikdy nedostali – a pochybujem, že aj niekedy ešte dostanú.
To zato Michael Ansara (1922-2013) sám stredovýchodného pôvodu (pochádzal zo Sýrie), si vo svojej bohatej kôpke filmových a televíznych úloh zahral aj v pár filmoch, o ktorých šajnu mám.
Samozrejme, nie z jeho ranného pôsobenia, to sú filmy, ku ktorým sa ešte musím dokopať, ale filmy ako Voyage to the Bottom of the Sea (1961), The Comancheros (1961), The Greatest Story Ever Told (1965), Guns of the Magnificent Seven (1969), Dear Dead Delilah (1972), The Doll Squad (1973) či It’s Alive (1974), tam už sa nám rozjasnieva.
Josefa, ďalšieho z pomocníkov spomínanej madame Rotru, stvárnil Dan Seymour (1915-1993), a ten sa objavil napr. v slávnom filme Casablanca (1942), i keď treba povedať, že len ako komparz, s Abbottom a Costellom sa stretol aj v cudzineckej légii vo filme Abbott and Costello in the Foreign Legion (1950), zahral si v pokračovaní pôvodnej Muchy (teda The Fly), s názvom Return of the Fly (1959), čo v Escape to the Witch Mountain (1975), ale to, samozrejme nie je všetko. Dan Seymour mal totiž za sebou dlhú filmovú a televíznu kariéru.
Všetci ale blednú pred kariérou Eddieho Parkera (1900-1960), ktorý so svojimi 444 kreditmi je tuná jednoznačne kráľom. Treba však povedať, že Eddie bol kaskadérom, a tak sa objavoval všade tam, kde kaskadérske kúsky boli potrebné. Prakticky sa objavil vo všetkých známych i menej známych filmoch a seriáloch od 30. do 50. rokov 20. storočia. Ako sa vraví, spomeňte názov a s veľkou pravdepodobnosťou tam Eddie Parker svoje kaskadérske zručnosti predvádzal.
Komiksy ma vždy fascinovali, aj keď bez okolkov priznávam, že okrem zbežného čítania niekoľkých kníh, ktoré sa mi za tie roky dostali do rúk, nemám o nich a ich histórii žiadne skutočné vedomosti. A pokiaľ zvážime svet nezávislého komiksu a jeho tvorcami – tam je to ešte evidentnejšie. No keď ma niečo z toho či onoho dôvodu zaujme, nuž… chcem o tom čosi vedieť!
Danny Hellman
Preto som viac než rád, že mám možnosť porozprávať sa o komiksoch s jedným z autorov – pánom Dannym Hellmanom! Nepoznáte ho? Tak dúfam, že po dočítaní tohto rozhovoru už áno!
Dobré ráno zo Slovenska, Danny, v prvom rade ďakujem za Tvoj čas, ktorý si venoval odpovediam na moje otázky! Ako sa ti darí v týchto dňoch? Čo Ťa v týchto dňoch zamestnáva?
Keďže väčšina printových publikácií, pre ktoré som kedysi pracoval, za posledné desaťročie zanikla, musím sa dnes udržiavať v aktívnej forme sám. Túto situáciu vlastne považujem za výhodnejšiu, pretože sa môžem rozhodnúť, čo budem v daný deň kresliť. Už sa nemusím snažiť uspokojiť rotujúce obsadenie umeleckých riaditeľov časopisov, z ktorých mnohí žiadali, aby som nakreslil témy, ktoré som považoval za nudné alebo odpudzujúce.
Samozrejme, ako inak začať takýto rozhovor ako návratom na začiatok… Takže, ako to už chodí, na začiatku Boh stvoril… potom prešlo veľa rokov a potom sa Danny Hellman narodil v roku 1964 v … a teraz otázka. Niektoré zdroje (konkrétne Wikipedia) uvádzajú Wiesbaden v Nemecku, iné trvajú na New Yorku. Poďme si to ujasniť… kto sa mýli, Wikipédia alebo tie ostatné zdroje?
Môj otec bol v roku 1964 kapitánom americkej armády a pôsobil vo Wiesbadene, kde ma moja matka porodila. O rok neskôr sme sa vrátili do Queensu v New Yorku, kde obaja moji rodičia vyrastali. Okrem toho prvého roku v Nemecku a dvoch rokov strávených v Evanstone v štáte Illinois v polovici 70. rokov som celý život prežil v New Yorku.
Vždy som obdivoval svojich spolužiakov, ktorí vedeli kresliť prirodzene. Len tak, dostať ceruzku a už to ide… kedy si si začal uvedomovať, že vieš kresliť, a to dobre?
Väčšina malých detí kreslí, ale myslím si, že na druhom stupni (11-14 rokov) sa dieťa buď začne venovať kresleniu, alebo ho opustí. Ja som sa začal zaujímať o kreslenie okolo 10. roku života, ale trvalo ďalších šesť alebo sedem rokov, kým sa dalo povedať, že kreslím „dobre“.
Komiksy – hoci sú už mnoho rokov medzinárodným fenoménom – sa zvyčajne považujú (podobne ako niekoľko ďalších vecí) za americkú záležitosť. Boli komiksy neoddeliteľnou súčasťou Tvojho detstva? Ak áno, ktorý si mal najradšej a prečo?
Jedna z mojich najstarších spomienok (pravdepodobne z obdobia, keď som mal štyri alebo päť rokov) sa viaže k tomu, že som narazil na jeden z komiksov X-Men mojich starších bratrancov, ktorého obálka bola počmáraná pastelkami. Obrázok mi pripadal zvláštny a odstrašujúci, pretože jeho násilný obsah jasne naznačoval, že je určený pre vekovú skupinu staršiu, ako bola tá moja. Potom si už nepamätám, že by existovalo obdobie môjho detstva, keď by som nečítal komiksy všetkého druhu. V mladšom veku som čítal najmä komiksy značiek Dell, DC, Mad Magazine a Archie, v tínedžerskom veku Marvel a ako dvadsiatnik undergroundový komiks.
Podľa toho, čo som sa už dozvedel, mnohí komiksoví tvorcovia obdivujú legendárne postavy, ako bol napríklad Jack Kirby. Kto bol pre vás najväčšou inšpiráciou, alebo možno lepšia otázka bude znieť – čo sa týka kolegov kresličov/komiksových umelcov, koho najviac obdivujete?
Je veľa komiksových autorov, ktorých diela obdivujem, a vždy som bol fanúšikom Jacka Kirbyho, ale komiksový autor, ktorý ma v období dospievania fascinoval najviac, bol Jim Steranko. V čase, keď som objavil jeho tvorbu, Steranko už nebol v mainstreame, ale spätné čísla jeho komiksov o Nickovi Furym pre Marvel boli k dispozícii v komiksových obchodoch (komiksové obchody boli v tom čase, v polovici 70. rokov, pomerne novou záležitosťou). Grafický román bol v tých rokoch ďalšou novinkou a Sterankov „Red Tide“ bol jedným z najlepších prvých diel v tejto kategórii. Strávil som nespočetné hodiny čítaním a opätovným čítaním Sterankových komiksov, ktoré sa mi zdali byť sofistikovanejšie ako to, čo v tom čase robili iní komiksoví umelci. Keď ľuďom hovorím, že Sterankove komiksy ma ako tínedžera fascinovali, zvyčajne mi odpovedajú, že v mojich kresbách žiadny Sterankov vplyv nevidia.
Jim Steranko
Mal by som dodať, že v tých istých rokoch som objavoval ilustračnú tvorbu secesných umelcov ako Aubrey Beardsley, Alfons Mucha, Kay Nielsen a ďalší. Moja láska k umeniu z obdobia Jugendstilu pretrváva dodnes a vyhľadávame ho pri akýchkoľvek výletoch.
legendárny komiksový maliar Jack Kirby
Aby som bol úplne úprimný, vždy sa snažím, aby moje rozhovory boli čo najinformatívnejšie kvôli čitateľom a tiež preto, aby som mohol vyzdvihnúť ľudí, ktorí si to zaslúžia, alebo – ak chcete – aby sa im dostalo väčšieho uznania. Preto si myslím, že by bolo len vhodné porozprávať sa trochu o vašej spolupráci s Billom Mantlom. Pre tých, ktorí ho nepoznajú, môžete nám o ňom tiež niečo povedať?
V roku 1982 som bol čerstvým absolventom High School of Art & Design. S mamou sme bývali v Park Slope v Brooklyne a naši susedia na poschodí sa priatelili so scenáristom Marvelu Billom Mantlom. Milí susedia ma skontaktovali s Mantlom, ktorý v tom čase písal niekoľko titulov Marvelu založených na licencovaných hračkárskych postavičkách, ako napríklad „Micronauts“ a „Rom, Space Knight“. Navštívil som Mantla v jeho byte v manhattanskej štvrti Upper West Side a ukázal mu svoje kresby, ktoré podľa neho mali potenciál. Dal mi scenár, ktorý napísal pre komiks založený na arkádovej hre „Robotron 3000“, a nechal ma nakresliť niekoľko vzorových strán pre navrhovaný komiks. Po niekoľkých týždňoch kreslenia a upravovania stránok Mantlo dohodol stretnutie v kanceláriách Marvelu na Park Avenue South na Manhattane, kde mal editor Tom DeFalco preskúmať moju prácu. V tomto momente sa môj osud zvrtol.
Približne deň pred stretnutím v spoločnosti Marvel som sa sťažoval svojmu zlomyseľnému kamarátovi zo strednej školy Joeovi Hurleymu, že sa chcem pred stretnutím dať ostrihať. Ubezpečil ma, že je odborník na strihanie, a tak som mu podal nožnice. Začal mi strihať vlasy spôsobom, ktorý okamžite signalizoval, že o strihaní vlasov nič nevie. Po tom, čo som ho udrel päsťou (ako tvrdil o niekoľko rokov neskôr), som bežal k zrkadlu v kúpeľni, aby som videl, aký neporiadok mi na hlave urobil. V panike som sa rozhodol, že jediným spôsobom, ako zachrániť situáciu, je vziať žiletku a úplne si hlavu oholiť. Keď som sa o deň alebo dva neskôr objavil na stretnutí v Marveli, Mantlo pri pohľade na mňa okamžite začal kričať (uvedomte si, že to bolo v roku 1983, keď boli oholené hlavy oveľa menej bežné ako dnes a spájali sa s tými najhoršími prvkami punkrocku). Mantlo sa mračil, no k stretnutiu došlo, počas ktorého redaktor DeFalco odmietol moje kresby ako amatérsky „fanart“. Zostáva záhadou, či DeFalcovo odsúdenie vyplývalo len z kvality mojej práce, alebo z hrôzy, ktorú prirodzene pociťoval v prítomnosti skinheada.
Bill Mantlo
Približne desať rokov po tomto stretnutí utrpel Mantlo ťažký úraz hlavy počas jazdy na kolieskových korčuliach a odvtedy je v zlom zdravotnom stave. Spomínam naňho s láskou, ako na inteligentného, vtipného chlapíka, a som mu vďačný za záujem, ktorý o moju prácu prejavil.
Tvoju prácu pôvodne odmietol kolega ilustrátor Tom DeFalco, vtedajší šéfredaktor Marvelu. Viem si predstaviť ten pocit odmietnutia… zmarené ambície. Ako si spomínaš na toto obdobie svojho života? A z pohľadu roku 2024, mal si možnosť stretnúť sa s ním neskôr a povedať mu, neviem, niečo ako… hej, Tom, mýlil si sa vo mne?
Nevedel som, že Tom DeFalco je/bol ilustrátor. Keď som sa s ním krátko stretol v spoločnosti Billa Mantla, bol DeFalco redaktorom v Marvel Comics. Samozrejme, že po jeho odmietnutí som bol zdrvený, ale pri spätnom pohľade si myslím, že urobil správne rozhodnutie pre Marvel aj pre mňa. Môj štýl kreslenia by v Marveli nikdy nebol vhodný a desím sa pri pomyslení na to, že by som mal v mesačných termínoch od umelcov odvádzať také množstvo práce, aké Marvel zvyčajne požaduje. Je pravda, že kreslenie pre Marvel bolo mojím tínedžerským snom, ale ako mnohým tínedžerským predstavám, aj mne chýbala perspektíva. Odmietnutie zo strany Marvelu ma viedlo k tomu, že som začal uvažovať o iných možnostiach, napríklad o redakčnej ilustrácii (oblasť, v ktorej som nakoniec strávil väčšinu svojej komerčnej umeleckej kariéry). Práca redakčného ilustrátora mi umožnila kresliť oveľa širšie spektrum tém, než aké by som mal ako kreslič pre Marvel. Umožnilo mi to skrížiť cesty s oveľa širším okruhom ľudí, než keby som pracoval výlučne v mainstreamovom komikse. Ilustrácie ma zoznámili s priateľmi na celý život (počas práce na voľnej nohe v New York Press som dokonca spoznal svoju manželku Lindu). Zdá sa, že ako pracovný titul je „ Editorial Illustrator“ na rebríčku spoločenskej vážnosti na vyššej pozícii ako „Comic Book Artist.“ Takže, ak by som dnes Toma DeFalca stretol, možno by som mu poďakoval.
Tom DeFalco
Tvoju prácu som spoznal prostredníctvom časopisu Brutarian (vďaka nášmu spoločnému priateľovi Domovi Salemimu, vydavateľovi tohto uznávaného časopisu) a netrvalo dlho, kým som objavil tvoju skoršiu prácu pre legendárny bulvárny časopis SCREW. Keď už hovoríme o SCREW, to je asi téma na iný článok, ale mňa zaujíma – keďže SCREW bol, evidentne, pornografickou publikáciou, s akými reakciami si sa stretol u ľudí, ktorí vedeli, že sa Tvoje diela objavili na obálkach a stránkach tohto legendárneho bulvárneho plátku? Mimochodom, mal si predplatné?
Priznať sa niekomu, koho som práve spoznal, že som pracoval na voľnej nohe pre SCREW, bolo riskantné a zároveň to bol užitočný lakmusový test na určenie toho, či si s danou osobou budem rozumieť. Ak sa niekto pri zmienke o SCREW silno urazil, bol to celkom dobrý ukazovateľ toho, že sme na veľmi odlišných vlnových dĺžkach, zatiaľ čo tí, ktorých to zaujalo, bývajú ľahko prístupní, otvorení ľudia, ktorých spoločnosť by som si pravdepodobne užil. Pre SCREW som pracoval takmer dvadsať rokov a s pribúdajúcimi rokmi som čoraz častejšie zisťoval, že ma predchádza moja povesť, čo pravdepodobne pomohlo odsunúť netolerantných prudérov z môjho spoločenského okruhu.
Nepamätám si, koľko stálo predplatné Screw v tých časoch, ale medzi rokmi 1988 a 1995 som bol dosť na mizine, takže predplácať si časopisy neprichádzalo do úvahy. Navyše som často navštevoval redakciu Screw a bral si toľko výtlačkov, koľko som chcel, takže platiť za predplatné bolo to posledné, na čo by som myslel. 🤣
Keď sa povie SCREW, vybaví sa mi New York 80. rokov so všetkými tými zapadnutými grindhouse kinami na 42nd Street, malými obchodmi s platňami, klubmi… venoval si sa okrem písania komiksov aj niektorým z týchto kultúrnych aktivít?
V 70. a 80. rokoch som niekoľkokrát videl filmy v grindhousoch na Times Square a na tieto zážitky nespomínam rád, pretože sa mi zdalo, že skromné publikum sa skladá najmä z bývalých trestancov a bezdomovcov. V tých časoch bolo v New Yorku veľa lacných revivalových domov, z ktorých mnohé boli čistejšie a bezpečnejšie ako tie na Times Square. Dve, ktoré som navštevoval najčastejšie, boli St Marks Theater na Second Avenue v East Village a Cinema Village na 12. ulici v Greenwich Village. V tých časoch som veľa času strávil aj obchádzaním obchodov s použitými platňami a kníhkupectiev, z ktorých väčšina už dávno neexistuje.
Al Goldstein
Al Goldstein bol nemenej legendárnym vydavateľom časopisu SCREW. Stretol si sa s ním niekedy? Ak áno, aké máš naňho spomienky?
Počas približne dvadsiatich rokov, keď som pracoval na voľnej nohe pre SCREW, som sa s Alom Goldsteinom stretol len dvakrát alebo trikrát a vždy to boli krátke stretnutia. V roku 1991 ma šéfredaktor SCREW Manny Neuhaus požiadal, aby som každý týždeň dochádzal do tlačiarne SCREW v Long Island City v Queense a dohliadal na tlač novín (v tom čase som žil v Queense a vedel som rozlíšiť medzi dobrou a nekvalitnou tlačou, takže som sa zdal byť dobrou voľbou pre túto povinnosť). Na vianočnom večierku spoločnosti SCREW v tom roku som stál v rade zamestnancov SCREW a čakal som, kým si budem môcť potriasť rukou s Veľkým Šéfom. Prišiel som na rad a Neuhaus ma predstavil Goldsteinovi ako „chlapíka, ktorý nám dohliada na tlač“, na čo Goldstein odvetil: „Takže si napoly užitočný.“
O mnoho rokov neskôr (pravdepodobne v roku 2003 alebo 2004, keď Goldstein vyhlásil bankrot a SCREW zatváral svoje brány) mi zavolal umelecký riaditeľ Kevin Hein a oznámil mi, že ak chcem získať niektorú z mojich vytlačených obálok SCREW, musím okamžite navštíviť kancelárie, pretože neskôr popoludní sa dvere nadobro zatvoria. Položil som telefón a čo najrýchlejšie som sa vybral do kancelárie SCREW na 24th Street. Po príchode som našiel kancelárie v stave niekde medzi plienením Ríma a Führerbunkrom v apríli 1945. Keď som horúčkovito pozbieral všetky vytlačené obaly SCREW, ktoré som mohol odniesť, počul som žalostné kvílenie a pozrel som sa na chodbu k jeho zdroju. Uvidel som Ala Goldsteina, oblečeného len v červených športových šortkách a ponožkách, revúceho ako nahnevané štvorročné dieťa: „Chcem ísť domov!“ V nasledujúcich rokoch sa Goldstein ďalej rútil do hajzla života a nakoniec ho čakal koniec v roku 2014 v brooklynskom domove dôchodcov.
Ja sám som o nezávislej komiksovej scéne prakticky až do neskorého veku nemal ani potuchy, ale rovnako ako mnoho iných vecí, ktoré nepochádzajú z establišmentu (hudba, knihy, amatérska žurnalistika), aj undergroundový komiks patrí k mojim minoritným záujmom, pretože na stránkach týchto rôznych publikácií sa nachádza obrovské množstvo tém a šialeností. Aké témy/témy vo svojej vlastnej tvorbe zvyčajne sleduješ? Politika? Život? Podivnosti?
Ak sa v mojej práci nachádza nejaká nosná téma, nie som si jej vedomý. Vyrastal som na undergroundových komiksoch a satirických humoristických časopisoch ako MAD a National Lampoon a rád by som si myslel, že v tejto tradícii pokračujem.
Si dosť známy vďaka dvom antológiám Legal Action Comics, ktoré ste vydali, a hoci sa nechcem zaoberať dôvodmi, prečo to tak bolo, a všetkými tými vecami, ktoré ľudia buď poznajú, alebo si ich môžu nájsť na internete (naozaj, čo sa stalo so schopnosťou ľudí skutočne si niečo vyhľadať na internete namiesto toho, aby dostali vopred pripravené informácie?), moja otázka znie… Prvý dodatok a Danny Hellman – aké sú Tvoje osobné hranice v rámci slobody prejavu? Inými slovami, akých tém alebo námetov sa vo svojej tvorbe nedotýkaš, akože… nikdy?
Keď som pracoval pre magazín SCREW, existovali dve témy, ktoré boli pre freelancerov tabu: pedofília a zoofília. Osobne som nikdy nemal problém tieto hranice dodržiavať a riadim sa nimi dodnes.
Už som spomínal Doma Salemiho a jeho publikáciu BRUTARIAN, ako si sa dostal k tomu, že si v tomto magazíne svoje veci publikoval? Ako si spomínaš na spoluprácu s Brutarian a inými publikáciami?
Nepamätám si, ako som sa s Domom Salemim z Brutarianu prvýkrát skontaktoval. Pravdepodobne som videl nejaké skoré čísla Brutarianu v redakcii Screw, obsah ma zaujal a poslal som ukážky svojej tvorby na adresu magazínu. Pamätám si však stretnutie s Domom a jeho spolupracovníkom z Brutarianu, talentovaným umelcom Jarettom Huddlestonom, v Huddlestonovom lofte v Hell’s Kitchen (štvrť na západnej strane Manhattanu). Okamžite sme si sadli a čoskoro som začal prispievať ilustráciami do zinov.
Brutarian bol jedným z mnohých skvelých zinov, pre ktoré som kreslil začiatkom 90. rokov. Medzi ďalšie patrili Happyland, Boing Boing, Exit, Motorbooty a XYY. Myslím, že väčšina z nás, ktorí sme v tom čase prispievali do zinov, si tie roky uchováva ako vzácnu spomienku – a zároveň preklína internet za to, že ukončil tú zvláštnu, krátku éru kreativity.
Ako by som mohol zabudnúť na prácu, ktorú si odviedol pre Cinema Sewer! Robin Bougie je určite majster v písaní o filmoch pre dospelých, o tom niet pochýb… kto koho kontaktoval ako prvý, že chce robiť veci pre Cinema Sewer?
Bohužiaľ si nepamätám, ako sme sa s Robinom Bougiem pôvodne skontaktovali. Svoju prvú obálku pre Cinema Sewer som nakreslil v roku 2005, takže je pravdepodobné, že sme sa stretli online. Obálky, ktoré som nakreslil pre Robina, patria dodnes medzi moje obľúbené ilustrácie z tých čias.
Keď už hovoríme o publikáciách… ktoré sú Tvoje obľúbené publikácie z minulosti (povedzme, ktoré už nevychádzajú) a tie súčasné?
Ak by som si mal vybrať obľúbenú publikáciu z minulosti, vždy to bude SCREW, pretože práve tam som začal svoju ilustrátorskú kariéru. Bolo to miesto, kde som si našiel celoživotných priateľov a užíval si takmer úplnú tvorivú slobodu. Veľmi tesne za ním je New York Press, obľúbený alternatívny týždenník v New Yorku, kde som pracoval ako freelancer takmer rovnako dlho ako pre SCREW, mal som podobnú mieru kreatívnej slobody a spoznal ešte viac priateľov (ako som už spomenul, práve tam sme sa s mojou manželkou Lindou prvýkrát stretli). Ďalšou publikáciou, pre ktorú som rád pracoval, bol Royal Flush, voľnomyšlienkársky magazín plný ilustrácií o popkultúre, ktorý koncom 2000-tych rokov vydával Josh Bernstein.
Medzi ďalšie publikácie, ktoré som mal rád (ale pre ktoré som nikdy nepracoval), patria Spy Magazine, Stop Magazine (vedľajší projekt zamestnancov SCREW z 80. rokov), The Monster Times (vedľajší projekt autorov SCREW zo 70. rokov), National Lampoon, Weirdo, Arcade a Punk Magazine (technicky som pre Punk pracoval, ale nikdy som doň neprispieval počas jeho klasickej éry).
Pokiaľ ide o moje súčasné obľúbené publikácie, už netrávim život v komiksových obchodoch a kníhkupectvách tak ako v dvadsiatke, takže sa primárne sústreďujem na tvorbu ľudí, s ktorými spolupracujem. Môj priateľ Uncle Gil z Montrealu takmer sám udržuje ducha undergroundových komiksov pri živote so svojou sériou Spread Love a Klon Waldrip z Athens, GA podobne zachováva zinovú kultúru s publikáciami ako New Horizine, Ghastly Horror Society a ďalšími zinmi venovanými hororu a brakovej kinematografii.
Nie je tajomstvom, že nezávislé publikovanie v 21. storočí je čoraz ťažšie, všetko je drahšie, disponibilný príjem ľudí je čoraz nižší, poštovné je šialené… Ako sa ako nezávislý umelec pozeráš na túto situáciu, v ktorej sa aktuálne nachádzame?
Súčasný stav vydavateľského priemyslu vnímam s hrôzou. Chápem, že časy sa menia a kultúra sa vyvíja, ale keď sa pozriem na skazu, ktorú internet napáchal na vydavateľskej činnosti, je pre mňa ťažké nevidieť v tom katastrofu. Moja hrôza nepochádza ani tak z poklesu kvality obsahu (hoci je podľa mňa ťažké poprieť, že internetový obsah je väčšinou hlúpejší než ten tlačený). To, čo ma skutočne znepokojuje, je pominuteľnosť digitálnych médií. Obsah z internetu neustále mizne, akoby ho vymazávalo nejaké orwellovské Ministerstvo pravdy.
Ako sa umenie a písanie vytvorené umelou inteligenciou stáva čoraz rozšírenejším, rád by som veril, že porastie aj hlad po obsahu vytvorenom ľudskými tvorcami. No cynik vo mne si myslí, že je to málo pravdepodobné.
U nás doma máme príslovie… ak sa nepochváliš sám, nepochváli Ťa nikto. Nie že by Ťa ľudia za Tvoje dielo nechválil, ale vypočujme si to od Teba samého. Ak by ste bol nútený vybrať 5 svojich prác, o ktorých si myslíte, že sú najlepšie, ktoré ste urobil (aspoň doteraz), ktoré to budú?
Moja dielo je roztrúsené v nespočetných publikáciách, z ktorých mnohé sa stávajú čoraz ťažšie dostupnými, takže je pre mňa ťažké nasmerovať zvedavých čitateľov na konkrétne miesto. V roku 2008 som vydal komiksovú antológiu s názvom TYPHON, ktorá obsahuje môj päťstranový komiks, s ktorým som celkom spokojný, ako aj diela 70 ďalších talentovaných karikaturistov. Nakreslil som niekoľko komiksov, ktoré podľa mňa stále dobre obstáli v čase, napríklad pre DC Comics’ Bizarro World (spolupráca so spisovateľom a hudobníkom Mikeom Doughtym) a sériu Big Books (z ich vydavateľskej značky Paradox Press). V 2000-tych rokoch som tiež prispel niekoľkými vydarenými stripmi do antologickej série HOTWIRE od Fantagraphics, ktorú redigoval karikaturista Glenn Head.
Ak si čitatelia chcú pozrieť zbierku mojej práce pre Screw, majú šťastie – presne takáto kolekcia čoskoro vyjde vo výbornom britskom vydavateľstve Korero Press.
Na čom v súčasnosti pracuješ, ak to nie je tajomstvo?
Momentálne pracujem na dvoch knižných projektoch. Prvým je JACKED TRACTS, paródia na neslávne známe kresťanské komiksy, ktoré v 70. a 80. rokoch vytvoril karikaturista Jack Chick. Knihu upravujem, píšem scenár a navrhujem jej dizajn, pričom obsahuje ilustrácie od viac ako 70 karikaturistov z USA, Kanady a Európy. Minulý október sme pre JACKED TRACTS úspešne spustili kampaň na crowdfundingovej platforme Zoop, a dúfam, že čitatelia budú mať do leta 2025 tlačené knihy v rukách.
Druhým knižným projektom je THE VIEW FROM SCREW, zbierka obálok a komiksových stripov, ktoré som kreslil pre Screw v rokoch 1988 až 2006. Zbierať tento materiál je náročná úloha, pretože musím naskenovať a farebne upraviť viac než 100 obálok Screw (väčšina z nich bola vytlačená na nekvalitnom novinovom papieri a sú dosť krehké). Okrem toho pridávam farby do komiksových stripov, ktoré pôvodne vychádzali v čiernobielej verzii, čo je tiež časovo náročná práca. Myslím, že vydavateľstvo Korero Press ešte nestanovilo pevný dátum vydania THE VIEW FROM SCREW, ale predpokladám, že si čitatelia budú môcť knihu kúpiť začiatkom roku 2026.
Kde by mali záujemcovia o Tvoju prácu pátrať?
Od počiatkov internetu trpím ochromujúcou závislosťou na sociálnych sieťach, takže tí, ktorí chcú vidieť moju prácu, by mali sledovať rôzne platformy, ako Instagram, Twitter/X, Tumblr, Facebook, Flickr atď.
Nejaký záverečný odkaz pre čitateľov tohto rozhovoru?
Čím viac sa ponáram do starých čísel jedného z najprominentnejších undergroundových filmových magazínov dneška – a to rozhodne nie je nadsádzka, berúc do úvahy obsah a jeho kvantitu -, tým viac opätovne objavujem veci, pre ktoré by som mal mať kdesi uloženú mentálnu poznámku „zohnať“, len z nejakého divného dôvodu na to neustále zabúdam. Ale čo tam…“tenkrát podruhé“ je tiež fajn?
S numerom #3, vydanom v apríli 2013, začal Weng’s Chop magazine, takpovediac, „priberať“.. 117 veľkých strán textu a ilustrácií kadejakých možných žánrov kinematografie obskúrnej, starej, zabudnutej – a čo ja viem, aké ešte označenia si niekto vymyslí -, kinematografie exploitation a horroru, skvele navrhnutých na utíšenie vášho smädu po nových i neznámych filmoch, knihách, komiksoch či zinoch. A to všetko skryté pod obálkou s fotkou (ne)slávneho auteur režiséra menom Jesús Franco Manera (resp. Jess Franco a kopa ďalších pseudonymov), čo je obálka, pre ktorú som sa rozhodol (teda nie, že by ďalšie dve neboli zaujímavé, ale Jesus je Jesus, viete ako).
Toto číslo taktiež prinieslo posilnenie redakcie o tretieho člena – okrem Briana a Tima čitatelia mali možnosť privítať Tonyho Straussa, debutujúceho dlhou, podrobnou analýzou filmu Possession Andrzeja Zulawského (čo je – mimochodom – tiež jeden z filmov, ktorý si musím pozrieť, hneď ako si spomeniem, v ktorej polici s DVDčkami sa nachádza).
V apríli 2013 prišiel svet milovníkov kinematografie o jedného zo svojich najväčších – spomínaného Jesúsa Franca. Dobre, to „najväčšie“ môže byť trochu náročné, ale áno, vzhľadom na jeho výkon a trvalý vplyv, bez ohľadu na to, ako sa na neho a jeho prácu pozeráme, nie je to prehnané. Aspoň nie pre mňa, takže buď berte alebo nechajte tak.
A tak sú strany 3-5 venované nekrológu tohto skvelého Španiela s citátmi rôznych ľudí zo sveta kinematografie, ktoré tiež svedčia o trvalom vplyve Franca na generácie milovníkov filmu.
A teraz sa dostávame niekam, kde som ešte nebol – strany 6 – 11 nás privádzajú ku Christploitation a musím sa priznať, že som tento termín nepočul, kým som si neprečítal tento skvelý článok s názvom „ Please Bow Your Heads For Prayer.“ od Andrewa Leavolda.
Strany 12 – 15 pokračujú v naratíve článkom Briana Harrisa o subžánre v Christploitation, konkrétne o čomsi, čo znalci označujú ako „Rapturesploitation“. No…toto určite nie je moja šálka kávy (a hoci som sa po rokoch rozhodol prehrýzť aj týmto), pretože v mojom kresťanskom presvedčení nie je pre „vytrhnutie“ či „vychvátenie“ miesto, ale čert to ber…ale späť k článku. Brian rozoberá filmy A Thief In the Night, A Distant Thunder, Image of the Beast a The Prodigal Planet, a mňa chytá pokušenie zohnať si ich a zhliadnuť. Ale len také malé pokušenie, takže možno sa k tomu nakoniec nedokopem (pssst…dokopem, ale to len medzi nami!).
Steve Ronquillo má svoj „stĺpček“ Steve‘s Video Mania na stranách nesúcich čísla 16 a 17. Debutuje diskusiou o filmoch poprednej mexploitation famílie – Las Cardonas (René Sr. a René Jr.) a čo je na tom to najkrajšie – ja normálne aj viem, o koho ide! Veru, tomuto sa, ľudkovia, hovorí „pokrok vo vedomostiach“, a to že nepreháňam. Vážne, keď sa človek prehrabáva a nasáva info z rôznych zdrojov (knihy, magazíny, fanziny, webstránky), istá časť informácií a vedomostí sa na vás nalepí. Čo je na tom všetko smutné je fakt, že čas sa nedá natiahnuť, a tak všetky tie nádherné filmy človek za život nestihne pozrieť. Ale pamätáme na The Rolling Stones? You can’t always get what you want. A to je, ribjátočki, veľká pravda, hoci rozhodne musím zhliadnuť Cardonovo spracovanie masakry v Jonestowne (viete, Jim Jones, Kool-Aid…nič?), a to jeho film Guyana: Cult of the Damned from 1979.
Na stranách 18 – 20 v článku o post-apokalyptickej mexickej kinematografii od Aarona Sota nájdete ďalšie mexické filmy. Musím sa priznať, že mám rád, keď si môžem pozrieť filmy s ich pôvodnou zvukovou stopou, a to platí aj o filmoch s pôvodným znením v španielčine (jedinou výnimkou sú kung-fu filmy zo 70. rokov dabované do tej správnej nóbl britskej angličtiny, lebo to je úplne iný level). Takže keď väčšina týchto filmov nie je dostupná s anglickým dabingom, stále mi to nevadí.
Mary Mendum
Význam undergroundových publikácií pri udržiavaní pamiatky na niektoré menej známe osobnosti a šírení informácií o nich a ich filmoch sa nedá dostatočne zdôrazniť. Príklad? Strany 21 a 22 s článkom Distant Dreams: The Haunting Career of Mary Mendum” od Jeremyho Richeyho. O tejto herečke a jej filmoch by som nemal ani potuchy!!! A nezáleží na tom, či sú dobré alebo zlé, práve vedomosť o ich existencii podnieti mnohých čitateľov (o tom som presvedčený), aby sa ich pokúsili nájsť a presvedčiť sa o nich na vlastné oči.
Mexploitation je späť – opäť! Tentoraz s článkami Douglasa Waltza o mexických monster filmoch na stranách 23 a 24 a stále platí to, čo som uviedol predtým. Jednoducho chuť zhliadnuť nejakú takúto šialenosť je veľká, no na druhej strane človek trnie obavami, čo za strašné béčko to môže byť! Ale tak to chodí, bejby! Nech sa páči!
Ďalším článkom, ktorý tu máme, je prezentácia filmu The Incubus od Ryana Careyho s Johnom Cassavetesom v hlavnej úlohe. Ani si nepamätám, že by som ho čítal, takže mi dovoľte malú prestávku.
Strany 27 – 38… áno, 11 dlhých strán, folks!!!! Pamätáte si, ako som spomínal Tonyho Straussa ako nového člena redakcie? Pri jeho podrobnej – čo podrobnej, totálne mikroskopicky detailnej – pitve filmu Andrzeja Zulawského Possession by zatajoval dych aj samotný Zulawski – a možno by sa o svojom vlastnom filme aj niečo nové dozvedel. Úžasný článok a som si celkom istý, že po jeho prečítaní sa už na Possession nebudete pozerať rovnako.
Článok Larryho Contiho “From Jakarta With Love: Ferocious Female Frightmakers” sa zapodieva indonézskymi filmami, v ktorých figuruje ženský duch, a rozhodne nie som jediný, kto sa zamiloval do ázijskej kinematografie mimo bežnej japonskej alebo hongkonskej produkcie. Samozrejme, indonézska kinematografia nie je zanedbateľná, roky idú na plné obrátky a oboznámiť sa s ich filmami je čistá radosť. Súhlasíte?
Na strane 42 nájdete zoznam prispievateľov do tohto čísla, ktorý považujem za vcelku dôležitú súčasť magazínu. Prečo? Nuž, nájdete tu pomerne veľa mien, s ktorými sa môžete zoznámiť, niektoré staré tváre, niektoré čerstvé nové, a čo je lepšie ako nadviazať kontakty s kolegami-kulturológmi?
Strany 43 – 61 sú plné zaujímavých recenzií na nie vždy zaujímavé filmy, ale verte mi, že si ich budete chcieť pozrieť všetky, ak už pre nič iné, tak len preto, aby ste mohli pri rozhovore s priateľmi povedať: „To som videl!“. No, ak sú vaši priatelia podobní tým mojim, tak vám budú tak či tak ukradnutí, ale hej, je to ich strata, takže žiadny problém!
Strana 62 prináša vítanú prestávku vo filmovom rozprávaní a predstavuje recenziu knihy „The Seven Deadly Synths“, ktorá sa zaoberá zbierkou vzácnych videozáznamov synth-punkových bánk z 80. rokov z newyorského klubu „Harrah“. Ak vás tieto veci zaujímajú, určite to čeknite!
Ryan Carey opäť zasahuje so svojím uznaním pre film Simon, King of the Witches v článku „All I Touch, I Corrupt“ (síce to s týmto nesúvisí, ale hneď ma napadla skladba od Scandinavian deathmetalistov Demigod, „As I Behold, I Despise“ – aká zvláštna asociácia, lol). Podľa toho, čo som si prečítal, to vyzerá na ďalší zaujímavý filmový zážitok, takže – citujúc Chrisa Jericha – „’You’re just made the list!“ 🙂
Pokračovaním časti strany 64 a 65 s reklamami sa dostávame ku „ Cult Cinema Under the Gun“ od Danae Dunning, ďalšej várke recenzií klasických a nie až tak klasických kultových filmov, strany 66 – 68.
A to nie je od Danae všetko, vážení! Na strane 69 nájdete jej článok o trojke Ronnyho Yu („The Bride with White Hair 1+2“ a „The Phantom Lover“) a páni, tie potrebujem vo svojom živote! Danaeino písanie sa mi páči najmä preto, že je krátke (ako to moje) a vecné („pozerám sa na muža v zrkadle, ktorý sa uškŕňa… no, snažím sa!“).
Brian Harris nám predstavuje tancujúceho Yetiho Stephena Taka v rozhovore, ktorý so Stephenom viedol (strany 70-71). Milé zistenie – čítam a zaujímam sa aj o veci, ktoré by mi boli ešte donedávna úplne ľahostajné. Až tak hlboko siaha láska k filmu a kultúre. Keď si vás raz získa, drží vás ako superlepidlo. A to je kvalita, ktorú chceme.
Strany 72-98 (26 strán! Opakujem, 26 STRÁN!!!) Poprosím drumroll!!! Tim Paxton práve všetkých „na ústa“ zabil svojou vyčerpávajúcou diskusiou o indických filmoch, v ktorých sa objavujú hady, alebo lepšie povedané osoby, ktoré s hadmi nejako súvisia, hadie dámy, hadie bohyne… v podstate všetko hadie. A hoci si väčšinu z nich nepozriem (s výnimkou niektorých šialeností ako Anakonda, Piranhaconda a podobné milé odpady) kvôli svojmu silnému odporu k hadom, článok je sakramentské čítanie. Jednoducho čosi neskutočné. Klobúk dolu, lebo toto je dôkaz, že niekto je filmovým expertom.
Strany 99-102 sú venované tlačovinám, t. j. recenziám kníh a časopisov, a nemusím hovoriť, že som v tejto sekcii našiel niekoľko dobrôt (a niektoré už mám vo svojej zbierke). Milujem najmä ziny (no, spriaznenie duší je pekná vec), takže všetko, čo súvisí so zínmi, je mi po chuti.
Strany 103-113 a oh noooo… errr…sakra, áno, ďalšie mexické šialenstvo!!! Ale s bonusom navyše, na týchto stranách nájdete preprint článku Steva Fentonea z Monster!International #2 o mexických monster filmoch. A je zaujímavé vidieť, aká profesionálna bola práca Tima Paxtona z roku 1992. Kurník, chcem si prečítať celé číslo!! Chcem ich všetky – a chcem ich hneď! Žiaľ, nestane sa tak, aspoň nie „teraz“. Ale rád si počkám, veď to poznáte – všetky dobré veci prichádzajú k tým, ktorí čakajú.
Strany 114-116 a ďalšia zaujímavá repríza, tentoraz z Video Voice č. 9 z roku 1988, zaujímavý (a pre mňa rozhodne dosť vzácny) rozhovor Davida Todarella s Michaelom Weldonom, človekom, ktorý stojí za legendárnymi bichlami s názvami The Psychotronic Encyclopedia of Film, The Psychotronic Video Guide a, samozrejme, Psychotronic Video magazine!!! Parádal!
A to je takmer koniec. Ale až po dočítaní Weng’s Chop B-Movie Krisword Puzzle #1 od Krisa Gilpina. Nebojte sa, odpovede sú na strane 61, ale skúste to urobiť bez toho, aby ste si ich najprv pozreli!!! Poďme, kto si trúfa?
A to bol, vážení, Weng’s Chop #3 v celej svojej kráse. Teraz už viete, čo máte robiť, však?
Nech si hovorí, kto-čo chce, ja mám na filmy so žralokmi slabosť. Teda žiadne hardcore, že nespím, lebo som nejaký film nevidel, to by ste chceli odo mňa trošku veľa, zase odtiaľ-potiaľ, hej? Ale keď sa pritrafí možnosť, tak si filmy so žralokmi s radosťou pozriem – a predovšetkým, ak nejde o nič vážne. Čím väčšia šialenosť, tým lepšie.
Lebo Rudyboy pri filmoch nemedituje a nerozoberá každý záber, ale relaxuje.
A keďže Bandurki sú hlavne o exploitation filmoch, tak nemožno vynechať ani momentálne vcelku obľúbený subžáner, v ktorom sú hlavnými predstaviteľmi žraloky. Alebo ich obete? To už je na hlbokú filozofickú debatu, v každom prípade ide o sharksploitation. A že filmov, ktoré do tohto zábavného žánru patria, je požehnane, rovnako požehnane bude aj zábavy pri ich sledovaní. Či utrpenia….?
Nebudem vás klamať, aj zábavy, aj utrpenia si človek pri sharksploitation filmoch užije až-až a aby sme len tak nechodili okolo horúcej kaše, dnes sa pozrieme na jeden – v podstate klasický – príklad z daného žánru.
Rôzne crossovery (teda žánrové prelínačky) nie sú žiadnou novinkou, a ľudkovia z oblasti exploitation kinematografie dobre poznajú príslovie, že železo sa kuje za horúca. Inými slovami, z popularity žánrov treba vyžmýkať, čo to len dá. Sharknado nám nie tak dávno predviedlo, že žraloky nemusia byť nutne obmedzené len na vodné plochy morí a oceánov, a keďže ouija tabule sú ešte stále v kurze, tak si tvorcovia Ouija Shark evidentne povedali, že spojením týchto dvoch zaujímavých tém sa iste nedá nič pokaziť. No, nedá…
Babenky sa hrajú s ouija tabuľou…
Hneď z voleja treba povedať, že tak ako nová slovenská hymna, ani Ouija Shark (a podobné filmy) nie je pre každého. Ak nemáte pochopenie pre nezávislú, častokrát amatérsku, produkciu s nulovým alebo miniatúrnym rozpočtom, s ktorým by som asi ani svojej rodine nezaplatil v nedeľu obed v reštike, tak dajte od tohto žraloka ruky preč. A najlepšie utekať čo najďalej. Lebo Ouija Shark je skutočne presne tým typom filmu.
No dobre, povie si už netrpezlivý čitateľ tejto recenzie – o čom teda ten film vlastne je? Rudoooooo!!!! Poviem, jasné, že poviem.
Hneď v úvode filmu sa zoznamujeme s Jill (Steph Goodwin), ktorá – ako sa dozvedáme o pár záberov neskôr – sa má na pláži stretnúť s kamoškou a jej ďalšími kamoškami. Zatiaľ síce nevieme prečo a načo, ale nevadí, sledujeme Jill, ako si to namieri na pláž, rozprestrie deku, hodí do bikín a poďme ho naberať slnko.
To jej však nevydrží dlho, a keďže Oskar (nie Rózsa) svieti, voda láka, Jill si to namieri do vodičky. Ale nie veľmi, len tak maximálne poniže pása, lebo veď sa idem osviežiť, nie kúpať, že? Nebojte sa, ani tam dlho nevydrží, lebo má pocit, že nie je v tej vode sama. Samozrejme, čo napadne človeka ako prvé pri takom pocite? „Je tu niekto?“ je skutočne vhodná otázka, keď navôkol niet ani živej duše.
A tak Jill vylezie z vody a… človek by nepovedal, čo ľudia na pláži neodhodia! Ľala, ouija tabuľa! No neber to. A mladica to naozaj zoberie, načo zazvoní telefón, a na bezdráte je kamoška Kim (Robin Hodge). Ako to už býva, došlo k nedorozumeniu, a stretko sa koná na inom mieste. Nevadí, peši to je, čo by kameňom dohodil.
Tak sa nakoniec stretne celé naše babské osadenstvo, aby nič nerobilo, len sa slnilo, rochnilo v bazéne a pchalo dobrým BBQ, ale ako to už býva, po čase nastáva nuda. Čo robiť? Tiffany (Amy Osborne) si aspoň nájde zábavku v podobe pomáhania susedovi s umývaním auta, kedy netrvá dlho, a čajka je v podprsenke. A keďže sa dovtedy nič extra neudialo, divák čaká, že možno dôjde k nejakej tej mierne pikantnej scéne a lá myčka áut (poznáte, že?), kozy ven a podobne…a nič. Absolútne nič sa neudeje. Nevadí (…a vlastne, vadí, základná premisa takýchto filmov predsa je, že obnažené devy nesmú chýbať).
….a taký to mohol byť dobrý film….
Ako som už povedal, mládež sa nudí, a tak Jill napadne – veď mám predsa ouija tabuľu, neeeee? Zvyšok osadenstva síce nadšená nie je, ale nechá sa ukecať.
Hu!!!!! Bacha, hryziem!!!!
A baby nejakým spôsobom vyvolajú z ouija žraločieho ducha. Žraločí duch? Duch žraloka? Duch-žralok? Kto sa v tom má vyznať… Tak či tak, naše zvieratko začne likvidovať osadenstvo, kde to len príde, a až tu začína ta pravá zábava. Lebo brániť sa transparentnému žralokovi nejakou lieskovou halúzkou, to je naozaj múdra voľba. Mňam, babenka chutila ako višňe v čokoláde…
s bubnom na zajace, s lieskovou vetvou na sharka 🙂
Takýchto divočín je vo filme – vzhladom na cca hodinovú dĺžku celého filmu, ak si odmyslíme úvodné titulky – naozaj dosť.
K tomu pridajte Jillinho otca (John Migliore), ktorý v kuchyni na laptope hľadá info, ako ouija žraloka poraziť (a tá bitka medzi ním a žralokom kdesi v nebi stojí za zhliadnutie, Mortal Kombat kúzla šuviks) či šerifa (Peter Whitaker), ktorý spojí sily s Jill, aby ducha porazili… tento film je skrátka jedna veľká šialenosť.
John Migliore
A to nehovorím o tajomnej postave v hábite a Donaldovi Trumpovi (Simon Wheeldon), ktorý sa na konci filmu tiež objaví!!!!
Ale ako som napísal vyššie – nie je to film pre všetkých. Pre fanúšikov amatérskeho filmu, ktorí sa sami snažia čosi vlastné vytvoriť, je to určite vhodná voľba. Pre ľudí, hľadajúcich niečo umelecké – toto je nočná mora každého filmového fajnšmekra.
No pre tých, ktorí dokážu oceniť nielen hodnotenie 1.9/10 na IMDB, ale aj odhodlanie tvorcov tohto filmu nenechať sa odradiť a točiť ďalej… cesta do hlbín filmového pekla je naozaj tŕnistá, ale aspoň je to (občas) zábava.
Režisér Brett Kelly (občas režírujúci pod pseudonymom Scott Patrick) má na konte takmer 50tku počinov, vrátane ďalších sharksploitation kúskov ako Jurassic Shark (2012), Raiders of the Lost Shark (2015) či Kaiju Glam Metal Shark Attack (2024) plus ďalšie rôzne výtvory kategórie Z.
Brett Kelly
Väčšinou využíva miestne talenty, takže so spomínaným Petrom Whitakerom sa stretneme v niekoľkých z týchto počinov, to isté platí aj o Johnovi Miglioreovi, ktorý – len tak mimochodom – režíroval pokračovanie Ouija Shark, logicky nazvané Ouija Shark 2 (a k filmu napísal aj scenár).
Film sa dá zhliadnuť na Tubi (napríklad), takže ak máte radi amatérsku filmovú tvorbu a táto recenzia vás neodradila….nech sa páči!!
Na začiatok jedna dobrá a jedna zlá správa – Abbott and Costello Meet the Killer, Boris Karloff pokračuje v našom putovaní svetom psychotronických filmov. No ešte 3 ďalšie a prejdeme inam.
Čo je tuná dobrá a čo zlá správa, záleží na uhle pohľadu.
Ale bez dlhých rečí, poďme sa pozrieť na tento film. V kinách sa objavil v roku 1949 a naša komediálna dvojka zabrúsi do žánru murder mystery, inak známom aj ako „whodunnit?“. Teda klasika – máme vraždu (alebo vraždy), plno podozrivých a hľadáme vraha. Lebo Boris Karloff, napriek zmienke v názve filmu, ním rozhodne nie je.
No ale zbytočne nezdržujme – nachádzame sa v hoteli, kde Bud Abbott hrá hotelového detektíva menom Casey Edward a Lou Costello sa vyžíva v úlohe Freddieho Phillipsa, hotelového poslíčka. Aj keď len chvíľku, keďže dostane padáka (opäť raz), keď jeho zaobchádzanie s batožinou dôležitého hosťa nie je veľmi žiaduce.
Tým dôležitým hosťom nie je nik iný, ako známy advokát Amos Strickland (Nicholas Joy). Ale ani ten sa na plátne dlho neohreje, pretože ho ktosi zakilluje v jeho izbe.
Nanešťastie všetky indície ukazujú na nešťastného Freddieho, ktorý – za pomoci parťáka Caseyho – musí nielen prísť na to, kto skutočným vrahom je, ale aj vyhnúť sa predčasnému zatknutiu pre podozrenie z viacnásobných vrážd. Veru, mŕtvol vo filme je požehnane, ale zase žiadne jatky. Predsa len, píše sa rok 1949 a ide o mainstreamovú komédiu.
Ale kto môže byť tým vrahom? Podozriví sú v podstate všetci (ak neberiem do úvahy policajných detektívov a manikérky). Správanie hostí rozhodne nášmu tipovaniu nenapomáha, pretože prakticky každý z hostí má, takpovediac, „za ušami“.
Nakoniec sa však všetko vysvetlí a vrah je spravodlivo dolapený. Zároveň sa však dozvedáme, čo bolo dôvodom vraždy advokáta Stricklanda i ďalších obetí.
To všetko zaobalené do metráže komediálnych výstupov našej hlavnej dvojice, a hoci by som všetkých ich 39 či 40 spoločných filmov naraz po sebe nedal, zatiaľ nemôžem povedať, že by sa mi prejedli. Vtipy sú svižné, dialógy taktiež, film odsýpa jedna radosť…akurát ten záver sa zdal byť trošku uponáhľaný, ale to tak nejak prepáčim. Koniec koncov, je to žáner ľahkej, nenáročnej zábavy.
Ako to v starých filmoch býva, filmári dokázali z minima vyťažiť maximum, a aj v tomto sa veľa hercov nemihlo. Poďme sa na nich pozrieť.
Abbott a Costello, o tých si povieme viac v samostatnom článku, takže, ak dovolíte, aj dnes ich preskočíme.
Boris Karloff je vo filme v podstate do počtu, aj keď má peknú scénu, ako v úlohe Swami Talpura, indického oného (fakt neviem, ako ho nazvať), hypnotizuje spiaceho Frankieho. On sám však slúžil skôr ako reklamný ťahák, keďže – čo si budeme hovoriť – jeho meno malo v tom čase nejakú váhu.
Spolu s Belom Lugosim a Lonom Chaneym Jr. je Karloff právom považovaný za jednu z ikon klasického horrorového filmu (kvôli svojej úlohe Frankensteinovho monštra vo filme Frankenstein (1931). A túto úlohu si zopakoval aj vo filme Bride of Frankenstein a Son of Frankenstein, v ďalších filmoch týkajúcich sa Frankensteina však už nehral (a odmietol hrať monštrum v Abbott and Costello Meet Frankenstein, načo úloha pripadla, ako vieme, Glennovi Strangeovi). Okrem týchto filmov však hral v mnohých ďalších skvelých filmoch, trebárs v sérii o Mr. Wongovi, či v The Mummy, The Ghoul, Black Sabbath, House of Evil či Curse of the Crimson Altar. Ale aj o ňom sú knižky, pretože si ich zaslúži.
Amosa Stricklanda, advokáta, ktorý sa stal prvou obeťou neznámeho vraha, si zahral Nicholas Joy, a v porovnaní s inými hercami, ktorí sa vo filmoch s Abbottom a Costellom objavili, si toho veľa nezahral, zato bol však často obsadzovaný do divadelných úloh. Z filmov, kde sa objavil, však – zatiaľ – nepoznám nič.
Na rozdiel od neho si Alan Mowbray (tuná v úlohe Meltona) si toho zahral až až, a okrem filmového plátna bol aktívny aj v iných filmu sa týkajúcich aktivitách. Objavil sa vo filmoch ako The World and the Flesh, A Study in Scarlet (1933), Androcles and the Lion a mnohých ďalších (plus pár TV seriálov).
Spomeniem hádam ešte nádhernú Donnu Martell, v úlohe netere majiteľa hotela, pána Crandalla, tá debutovala vo filme Apache Rose v roku 1947, objavila sa aj v ďalších westernoch a TV seriáloch, v našich končinách, samozrejme, úplne neznámych.
No a nakoniec u mňa sánka dole (zase), lebo James Flavin, v tomto filme v úlohe policajného inšpektora Wellmana, má n IMDB spomenutých 510!!!!! fimových kreditov, čo akože nechápačka. Objavil sa aj v Abbott and Costello Go to Mars (v malej úlohe policajta v banke), ale väčšinou účinkoval vo filmoch a seriáloch, o ktorých veľmi vedomosť nemám. Ale klobúk dolu každopádne.
Summa summarum, Abbot and Costello Meet the Killer, Boris Karloff je v príjemnou komédiou v štýle mystery murder, ktorá rozhodne neurazí a dá sa pozrieť aj opakovane.
