A Rudyboy sa konečne dokopal ku koncu ďalšej knižky. Tou knižkou nebol žiaden iný titul, ako THE GHASTLY ONE, odvodenina od názvu filmu Andyho Milligana The Ghastly Ones – lebo táto kniha, priatelia, je práve o Andym Milliganovi.
Ak Vám toto meno nič nehovorí, nerobte si z toho nič – nie tak dávno by som pri tomto mene vyvalil oči aj ja. Človek sa ale učí, získava nové informácie, súvislosti, nové cestičky životom, a ako to nasledovanie bieleho králika v Matrixe, aj táto recenzia je dôkazom, že človek sa občas dostane k záležitostiam, o ktorých by pred pár rokmi nezakopol…
Lebo The Ghastly One je biografia Andyho Milligana, divadelníka, ktorý sa neskôr upísal svetu filmu – ale tento typ filmu bol ten, ktorému sa bežný divák s radosťou (a úľavou) vyhne.
Priznám sa, keď som sa s menom Andyho Milligana stretol pri nasávaní informácií o grindhouse a 42nd Street – legendárnom „Deuce“ – a vždy som mal pocit, že toto jaksi nie je druh kinematografickej zábavy, ktorý by som nutne chcel vidieť.
Andy Milligan však k 42nd Street a grindhouse histórii patrí, a preto – ak sa chceme hrdiť tým, že sa grindhouse venujeme, nedá sa jeho divadelná a filmová kariéra prehliadnuť a ani prejsť mlčaním. Osobne mám rád akýsi druh „prípravy“ pred samotným pohrúžením sa do celuloidovej stoky, a neexistuje lepšia „učebnica“, než je biografia tohto legendárneho amerického trashového filmára z pera (alebo klávesnice) Jimmyho McDonougha – THE GHASTLY ONE.
Hoci kniha má len nejakých „biednych“ 250+ strán, čítanie mi zabralo pár dní, pričom začiatky boli vcelku ťažké – neustále som sa pýtal sám seba, prečo mám potrebu (či v tomto prípade išlo už asi o úchylku) čítať o aktivitách newyorských avantgardných, homosexuálnych, S&M, drogovo závislých umelcoch (a „umelcoch“)? Samozrejme, žiadnu takúto potrebu som nemal, a ani úchylku, ale s údivom musím konštatovať, že aj čítanie úvodných kapitol, ktoré sa venovali newyorskému podniku s názvom Café Cino a osadenstvu, ktoré tento podnik navštevovalo, a ktoré boli spojené s divadelnými predstaveniami, ma celkom zaujalo. A to nie som milovník divadla, ani v najmenšom, ale niektoré veci skrátka človeka pritiahnu …možno svojou odpudivosťou? Neviem, nie som tu od toho, aby som tu písal nejaké psychologické žvásty, na to sú iní.
Andy Miligan v neskoršom veku
Andy Milligan však pre mňa ani v jednom momente nepredstavuje nejakú pozitívnu postavu. Samozrejme, mnohí ľudia s podobným osudom, zneužívaní v rodinnom prostredí, sockári, feťáci, alkáči… u týchto človek tak nejak nepochybuje o nejakej tej duchovnej zblíženosti s podobne „postihnutými“ postavami (koniec koncov, čosi to vypovedá aj napr. o Andym Warholovi, ktorý sa v týchto kruhoch pohyboval). Napriek tomu, nakuknutie pod pomyselnú pokrývku umenia, ktoré bublá pod mainstreamovým povrchom, akokoľvek odporné občas môže byť, je zároveň rovnako fascinujúce – ak nie ešte nejaký ten level fascinácie nad tým.
Autoritatívny, sadistický, misogýnny Andy Milligan naozaj nie je pozitívnym príkladom, ale jeho neústupčivosť a odhodlanie „ísť si za svojím“, nech sa deje, čo chce, napriek všetkým neúspechom, hrabaniu sa v špine v totálne low-budget filmoch…napriek tomu všetkému je tento americký filmový všeumelec (lebo Andy Miligan, ak by stíhal, tak by robil pri filme všetko), hodný istého obdivu.
Táto biografia z pera Jimmyho McDonougha je jednoducho fantastickým pohľadom na život a kariéru kinematografického vyvrheľa, ktorý však viac ako ktokoľvek iný reprezentoval úpadok a šialenú, pulzujúcu atmosféru podhubia New Yorku, ktorým 42nd Street vo svojej záverečnej fáze bola. Okrem toho, fanúšik grindhouse nájde v knihe mnoho informácií týkajúcich sa histórie tohto legendárneho miesta, na jej stránkach ožívajú legendárni exploitation distribútori ako Chelly Wilson, William a Lew Mishkinovci, Sam Sherman, Terry Levene a ďalší, v riadkoch sa objavujú desiatky postáv, ktoré svojím spôsobom prispeli k formovaniu nielen Milliganovho filmového výstupu, ale občas aj k vývoju kultúry a spoločnosti v U.S.A. ako takých. A to je, podľa mňa, vcelku úspech.
Summa summarum – odporúčam? Pre ľudí, ktorí sa neboja iného pohľadu na inú kultúru, rozhodne áno. Znalci Farmy a Ruže pre nevestu – ruky preč. Hoci, mnohokrát by takéto charaktery do filmu Andyho Milligana zapadli najlepšie…
Kniha je dostupná napr. na Amazone, alebo u vydavateľstva FAB Press
Blíži sa nám Veľká noc, čo je najväčší kresťanský sviatok v roku, a ktorý sa z istého dôvodu spája s maľovanými kraslicami a zajačikmi. Pre niektorých z nepochopiteľného dôvodu, pre ľudí znalých veci je vec jasná – ale v jednej veci sa dá zhodnúť, zajačiky s úmrtím Ježiša Krista nemali fakt nič do činenia.
Čo nám však nebráni, aby sme si takto pred samotným sviatkom užili nejaké filmíky na túto tému, a začneme týmto malým, milým, roztomilým snímkom z roku 2010 s názvom Easter Bunny Bloodbath.
Ako už sám názov evokuje, o romantickú komédiu nepôjde… ale poďme na to hodiť očkom, čo poviete?
Takže, najprv oficiality – Easter Bunny Bloodbath je prvotinou režiséra Richarda Mogga z roku 2010. Samotné prevedenie vzdáva hold nielen niekdajším tzv. SOV filmom (SOV – shot-on-video, teda filmom, ktoré boli nahrávané priamo videokamerou, na rozdiel od niekdajšej filmovej kamery a skutočného filmu) ale je aj nostalgickým ohliadnutím sa za érou VHS. Čuduj sa svete, tento film bol distribuovaný na videokazete!
Osobne „trpím“ pár nostalgiami, ale akurát nostalgia za VHSkou mi chýba, nie, že by som si sledovanie videokaziet neužil (a neužíval), ale aby som opäť raz zacitoval Wyclefa Jeana, „that was then, this is now“. Chápem nostalgické spomínanie na návštevy videopožičovní (to rozhodne áno), formát ako taký ma však necháva rovnako chladným ako, ja neviem, laserdisc či video CD.
To len tak na okraj, samozrejme.
Richard Mogg
Film Easter Bunny Bloodbath je no budget záležitosťou, keďže veľa peňazí jeho realizácia určite nestála, čo je však jeho plus (teda, ako pre koho, u mňa áno). Richard Mogg a jeho partia kamošov totiž dokazuje – ako jeden z mnohých – že na nakrútenie filmu nepotrebujete tisíce dolárov (hoci čím viac, tým lepšie), hlavný je nápad a chuť do realizácie. Samozrejme, aj nejaký ten filmársky chochmes sa zíde, aby ten finálny produkt stál za pozretie.
Film nás zavedie do roku 1967, kedy sledujeme mladého Petra McKaya (ktorého vo veku 6 rokov stvárnil James Lawson), ako si delí cukríky s babou, ktorá bude asi jeho hore dobre vybavená sestra (ak nie babysitterka, to som nepostrehol), menom Sasha (Halie Hunter).
Mladý Peter očumuje scenériu z okna, keď tu zrazu vidí po ulici kráčiať urasteného bieleho králička. Navzájom si zamávajú a králik si to zamieri rovno k jeho dverám. Peter a Sasha dvere otvoria, očakávajúc nejaké tie sladké maškrty…chyba lávky, králiček vytiahne sekáč na mäso a Sasha prichádza o hlavu. Veľká noc ako lusk, povedal by som.
Sasha stratila hlavu…
…skok, 20 rokov dopredu, píše sa rok 1987. Peter, dnes už rozhodne nepodobný svojmu zovňajšku spred 20 rokov, spolu s partiou kamošov cestujú v aute – plán je stráviť veľkonočný víkend v dome, ktorý po smrti Petrovho otca pripadol nášmu mladému hrdinovi.
A nemusím hovoriť, že okrem zvedavého strážcu parku (oblečeného vo výpredajovej košeli nemeckého Bundeswehru, čo ma totálne rozbilo, haha) sa objaví aj veľkonočný králiček… ale viac z deja už neprezradím, ale to vyvrcholenie filmu stojí za to.
Film je rozhodne amatérskym počinom, a tak k tomu treba pristupovať. Osobne ma veľmi pobavila aj scénka, kedy sa mládež oboznamuje s domom, Peter vedie sprievod hore schodmi a míňajúc zasvietené svetlo, len tak mimochodom prehlási „svetlo je už zasvietené“ (ak som dobre rozumel). Tomu hovorím, sranda na vlastný účet. Normálne som si túto scénu pozrel dvakrát.
Jediným vážnym problémom, ktorým film trpí, je nevyváženosť zvuku, takže som film strávil s ovládačom v ruke, pretože dialógy boli v porovnaní s muzikou, ktorá niektoré filmové scény sprevádza, značne potichu (z tohto dôvodu moja poznámka vyššie, či som dobre rozumel). Nepoteší, ale tak zase, je to amatérsky film, tak toto prepáčiť viem, problém s úrovňou zvuku majú amatérske filmy často, ale je to pochopiteľné a dá sa to prepáčiť.
Film pracuje len s minimom postáv, prakticky len nejakých 9 dokopy, ak to dobre počítam, takže len tak stručne, kto-čo.
Hlavnú úlohu, Petra McKaya si zahral spomínaný Shayan Bayat, akože dvakrát sympatický mi nebol (rozhodne s bradou vyzerá lepšie), ale budiž. Shayan sa objavil aj v ďalších filmoch Richarda Mogga, ako Bangin’ Vengeance! (2011), Bigfoot Ate My Boyfriend (2016) či v pokračovaní Easter Bunny Bloodbath: No More Tears (2020). Okrem toho sa dal zhliadnuť v dvoch epizódach Prison Break v jednej epizóde Arrow a v šiestich epizódach The Flash, takže zase tak zlé to s jeho filmovou kariérou nie je.
Petrovu priateľku Lisu stvárnila Meghan Kinsley, ktorá sa objavila aj v Bigfoot Ate My Boyfriend (2016) a iných počinoch, jej zatiaľ posledným filmovým zásekom je Hot Chicks Blast Uranus (2021), a ten chcem vidieť už len kvôli názvu (angličtinári určite dvojzmysel pochopia).
Druhý pár vo filme tvorili Steve a Justin, Stevea si zahral Travis Turner, ktorý zväčša prispieva do kinematografie prepožičaním svojho hlasu animovaným postavám (a že hlas má dobrý, prevedie aj v Easter Bunny Bloodbath, a ide mu, treba uznať), okrem toho sa objavil aj v rôznych seriálch, ako je Caprica (spin-off Battlestar Galactica), Supernatural, či napr. v no-budget filmíku OGOPOGO: The Mythical Snake from the Lake (2022).
Justin je v tomto prípade ženská postava, ktorú stvárnila Adrian Daniels, ale tá sa evidentne filmu nevenuje, okrem tohto snímku sa objavila ešte v dvoch krátkometrážnych (short) filmíkoch a to je tak všetko.
Teraz je na rade jedno mystérium, lebo tretí pár tvoril Mike a Carol, ale Mikea hrá postava menom Laura Hope (????), takže neviem, či mužskú rolu hrala žena, alebo ide o transgender osobu, ale najlepšie bude opýtať sa priamo režiséra (čo mám v pláne). Laura Hope sa však objavila aj v Bangin’ Vengeance! (2011) a ďalších krátkometrážnych filmoch.
Jessica Hill, ktorá hrala Carol, mi pripomínala Floor Jansen z Nightwishu, táto herečka – v podstate ako všetci tuná zúčastnení – má na konte pár krátkometrážnych filmov, ale taktiež sa objavila aj v spomínanom Hot Chicks Blast Uranus (2021).
No a ešte ten spomínaný ranger – Chris J. Clemens sa dá zhliadnuť aj vo filmoch Bangin’ Vengeance! (2011) a Easter Bunny Bloodbath: No More Tears (2020).
Ako zvyknem hovorievať – summa summarum, čiže podčiarknuté a zhrnuté, Easter Bunny Bloodbath nie je film pre každého. Ak je vaším forte len najnovší trhách plný tých najlepších efektov, chlapík v kostýme bieleho zajaca nebude pre vás. No ak je váš obzor rozšírený aj na čosi viac ako na superhrdinov z Marvelu (nič proti), a cení sa u vás aj snaha o kreativitu, plus neberiete film – ako divák – až tak vážne, tak sa na tomto milom snímku môžete celkom aj pobaviť.
A kto vie, možno aj inšpirovať. Teda, nemyslím ku kilovačkám s mäsiarskym sekáčom, mám na mysli filmárčinu. Rozumieme sa? 🙂
Na duchariny mám slabosť a vcelku kvitujem aj to, keď sa spája s biblickou tématikou. Síce je výsledok teologicky zvyčajne totálne mimo, ale povedzme si úprimne, bežný divák horrorov šmrcnutých nadprirodzenom zväčša nie je zbehlý v biblickej teológii, a pokiaľ to vydá na dobrú zápletku a šťastný koniec, nebudem ani ja hnidopišiť. Koniec dobrý, všetko dobré (a ono to v týchto filmoch v podstate aj tak nejak vždy dopadne, snáď s výnimkou The Omen)
Našťastie, The Seventh Sign z roku 1988, hoci do týchto koľajničiek zapadá, celkom v pohode sa vystríha nejakých tých eschatologických klišé a lá Antikrist a podobne. Ale o čom vlastne to celé je?
Sledujeme príbeh rodiny Quinnovcov, teda Abby – ktorá je hlavnou hrdinkou filmu – a Russella, ktorí sa tešia na blížiaci sa prírastok do rodiny. Ale najprv sme svedkami zvláštnej scény, kedy divný chlapík, ktorému sa tak nejak domáci na Haiti vyhýbajú, nakráča k moru, prelomí pečať na nejakom tom pergamene – a ľaľa ho, zdochnuté ryby more vyplavuje na pláž.
Jürgen Prochnow, Demi Moore a Michael Biehn
Hoci by to mohlo znamenať nejakú ekologickú katastrofu, my dobre vieme, že ide o čosi mimo nášho normálneho chápania, teda čosi nadprirodzené. Samozrejme, keďže vieme, že ide o biblickú tématiku, tým znalejším by určite doplo nalistovať si knihu Zjavenia. Áno, jedná sa o jedno zo znamení konca sveta. Vyhliadka jak remeň, a to ešte nevedeli o transakčnej dani na Slovensku…
V Izraeli sa zase dočkáme osady pokrytej ľadom. Na Izrael vcelku výnimočná situácia, to bez debaty.
No ale to je všetko pekné, Abby však potrebuje kľud, pričom jej manžel, ktorý je advokát, sa snaží zachrániť retardovaného chlapíka, ktorý zavraždil svojich rodičov, pred plynovou komorou. Chlapík na to, že je retardovaný (rodičia boli súrodenci), nehovorí zle, ale tak zákon štátu California jaksi je momentálne ešte stále nad Božím Zákonom, takto to v 20. storočí skrátka chodilo (a v 21. storočí už duplom). A to ešte nevieme, ako to všetko do seba zapadá.
Abby s Russellom prenajmú izbu chlapíkovi z úvodu filmu. Chlapík je vážny, hovorí biblicky ladené veci a má narážky na nenarodené bábo, čo – pochopiteľne – mamička-čakateľka neberie humorne.
A do toho ešte občas nejaká tá nočná mora…
Celkom zaujímavé bolo zakomponovanie mladého židovského študenta, ktorý Abby pomáhal s prekladom pasáže zo spomínanej knihy Zjavenia. Tu treba povedať, že som bol vo svojom živle, tieto témy mám rád, hoci treba povedať, že logicky to veľmi nedávalo zmysel, Zjavenie bolo napísané v gréčtine…ale ako som napísal vyššie, ono to človek nejde rozoberať z hľadiska teológie. Dostať som to zo seba však musel, haha.
Film potreboval asi aj záporáka, hoci tento tu je v podstate aj pochopiteľný, diváci možno budú súhlasiť
Film však odsýpa svižne, logicky to všetko do seba zapadá a čuduj sa svete, ani som nemal nutkanie nejak pasáže pretáčať. Záver bol na americký film s takouto tématikou trošku nečakaný, ale v podstate možno sa aj predvídať dal.
Nebudem prezrádzať, lebo to by ste potom možno nechceli film pozrieť, a prišli by ste napr. scénu s nahou a veľmi tehotnou Demi Moore. Teda, ak to je váš kink, samozrejme.
Film vyvoláva dojem televízneho filmu, čo možno aj bol, neviem, v danom čase sme takýto druh filmov v našich kinách či televíziách nemali možnosť sledovať.
Film mal fajn obsadenie, Abby si zahrala spomínaná – a v tom čase mladá – Demi Moore, jej manžela Russella stvárnil jeden z mojich obľúbencov, Michael Biehn (kto by si ho nepamätal z Terminátora, že?), záhadného chlapíka, z ktorého sa nakoniec vykľul – podržte sa – Ježiš -, zase zahral Jürgen Prochnow, na ktorého tiež nedám dopustiť, je to skvelý herec.
Ani neviem, či to vôbec nazvať horrorom, ale ak máte radi drámy, kde sa do deja vmiešava trošku toho biblického mysticizmu a proroctva, plus filmy o konci sveta z biblického ponímania, tento film je vcelku dobrou voľbou.
A nie je ani nijako strašný, takže vhodný aj pre mamičky.
Grindhouse a svet exploitation kinematografie, to je aj erotika a hardcore filmy pre dospelých. Ako vravia znalci filmovej histórie, po vynáleze pohyblivých obrázkov netrvalo dlho, kým sa na na plátnach objavili prvé chúlostivé zábery.
Keďže sa Bandurki Na Gauču venujú hlavne téme grindhouse a exploitation, nemôžeme obísť ani túto kategóriu filmov, pretože či chceme alebo nie, aj táto kategória tvorila svet, ktorý sa skrýval pod označeným „Deuce“ či 42nd Street.
Mňa však zaujímajú ani nie tak filmy – koniec koncov, koľkokrát sa dá zhliadnuť v podstate to isté? – ako životné príbehy a osudy ľudí, ktorí sa v tejto branži pohybujú.
A preto som rád, že sa mi naskytla možnosť rozhovoru s amatérskym hercom v hardcore produkciách – a to priamo zo Slovenska!
Vzhľadom na zachovanie anonymity síce musíme oželieť fotografie a meno daného pána (zase nebuďte zvedaví, hej?!), ktorý sa skrýva pod pseudonymom lovespower, ale obsah rozhovoru je čisto autentický (pozn. rozhovor prešiel autorizáciou).
Keďže svet filmov pre dospelých je dodnes poznačený akousi spoločenskou stigmou, nie je prekvapením, že ľudia, ktorí sa produkcii adult videa venujú, veľmi po spoločenskom zviditeľňovaní netúžia. No práve také to tajomno ľudí priťahuje… aby sme vyhoveli všetkým, čo môžeš o sebe, ako o osobe, prezradiť?
Som obyčajný chalan, ktorý bude mať 40. Vo veľmi rannom detstve som prekonal detskú mozgovú obrnu. Časť mozgu mi odumrela, po operácii mi ostalo v mozgu ešte mechanicky poškodené emočné a rozhodovacie centrum. Do vyše tridsiatky som 2/3 môjho zdravotného stavu nepoznal. Prognózu som mal takú, že skončím ochrnutý na vozíku. Ale dostal som sa z toho. Najmä za pomoci svojich obetavých rodičov a Boha. Naučili ma plávať, bicyklovať,… Vďaka rehabilitáciám, ktoré boli v malom veku veľmi bolestivé, som však získal k pohybu v detstve odpor (Voitova metóda, obnovenie neurových sinapsií cez bolesť). Neskôr som si k nemu našiel cestu. A sex? Veď to je taký zábavný telocvik. Najskôr som autista/asperger. Všetci to o mne hovoria a aj sa tak cítim no diagnostikované to nemám. Po tridsiatke som sa rozhodol podstúpiť vasektómiu a padol mi kameň zo srdca. Nemám a nechcem mať vlastné deti. Viem, ako som na tom psychicky, zopár vecí mám dedičných a nechcem ich ďalej šíriť. Mať dieťa by som nezvládol. Byť bezdetný nie je cesta pre každého, vlastne to nie je cesta skoro pre nikoho. Ale pre mňa áno. Nepozerám sa na to, čo ostatní. Partnerský život mi vždy zlyhal. Potrebujem voľnosť, takže to riešim vzťahmi na báze „kamaráti s benefitmi“. Momentálne mám takýto vzťah s tromi ženami z rôznymi dynamikami.
S erotikou, či už softcore alebo hardcore, sa človek v istom veku stretne. Niekto skôr, niekto neskôr (mnohí možno nikdy, ale takú osobu som ešte nestretol). Pamätáš si to „tenkrát poprvé“, kedy si videl erotický film alebo nejakú publikáciu? O čo konkrétne išlo?
Pamätám si na hracie karty s holými babami, ktoré som našiel u asi o 10 rokov staršieho strýka a pretože som mal menej ako 10 rokov, nevnímal som to ešte sexuálne. Ale obzeral som si ich dlho. Predtým bola v Bratislave nuda pláž, kde chodilo celé mesto, no z nej si nič nepamätám (škoda). Deti to nevnímajú. Nuda pláže mám rád do dnes. Je to zdravé a prirodzené. Neskôr chlapci na druhom stupni základnej školy doniesli do triedy prvé pornočasopisy, pozerali sme si ich tajne na záchode.
Hej, hracie karty si pamätám aj ja – teda iba jednu, ktorá sa mi dostala do zbierky (a bola promptne zabavená rodičmi). Pád tzv. Železnej opony priniesol do – vtedy ešte Československa – aj legálnu erotiku, či už v podobe časopisov ako slovenské Sex Tabu (neskôr S Tabu a ešte neskôr Tabu), české LEO a neskôr aj hardcore magazíny ako Fantastic, Inspirace a podobne, spolu s tým sa začal rozvíjať aj trh s videopožičovňami, kde nechýbali ani oddelenia (pamätáme si legendárne oddelenia so závesmi, že?) s erotickými titulmi (vtedy vo forme legendárnych VHS kaziet). Bol tento žáner už vtedy pre teba prioritný?
V roku 1989 som mal 4 roky, takže toto bolo vtedy úplne mimo môjho záujmu. Až ku koncu základky sme sa s chalanmi dostali k dákym tím pornočasopisom, alebo prvému porno videu. Jeden kamarát mal staršieho brata a ten mu kúpil dáky CD-ROM so zopár videami. Pozerali sme to u neho v pivnici. Iný kamarát ponúkal susedom, že im vynesie papier do zberu. Možno si pamätáte tie časy, keď sa denne kupovali tlačené noviny a týždenné magazíny. Nielenže si chlapec privyrobil, ale občas tam našiel aj niečo zaujímavé. Vždy ma potom zavolal si to preštudovať. Bral som to vtedy celé ako sci-fi, mal som totiž extrémne nízke sebavedomie. Myslel som si, že bude zázrak, keď sa vôbec dostanem k sexu, tobôž k hraniu v porne. A aj keď som bol v detstve vychovávaný v kresťanskom duchu, túžba vo mne začala rásť. Neskôr na strednej som medzi chalanmi s triedy a jedným mojím kamarátom (áno, tým, čo nosil susedom papier do zberu) vymieňal napálené porno DVD. Samozrejme, som si ich vždy pozrel. Mal som vyčíhaný čas, keď nikto nebol doma. To už boli ale roky 2003/2005. A potom prišiel internet a čaosm som objavil YouPorn.com…
Začať sa aktívne podieľať na produkcii adult video filmov určite nie je ako zamestnať sa niekde v kancelárii, alebo v sklade (prípadne, možno je, neviem). Schválne, ak môžeš – ako si sa vlastne dostal do branže Ty osobne? Aké boli Tvoje prvé pocity pri prvom ocitnutí sa, takpovediac, „na pľaci“?
Venujem sa amatérskemu pornu a je to pre mňa hobby. Nie práca, hobby. Mám aj svoju normálnu prácu, vďaka ktorej sa môžem venovať svojim koníčkom. A toto je jeden z nich. Na jeseň v roku 2016 som s vtedajšou svojou priateľkou začal experimentovať. Navštívili sme dve swingers párty. Ono to bol aj pokus o záchranu nášho búrlivého vzťahu. Nejednalo sa tam o nevery, vôbec. Skôr išlo o to, že ja som chcel chodiť po koncertoch a DJ párty, a ona chcela, aby som bol doma s jej rodinou (pubertálnym synom a jeho kamarátmi), čo mňa nenapĺňalo. Takže ani swingers dobrodružstvá to nezachránili. Keď sa náš vzťah definitívne skončil, tak som si povedal, že to vyskúšam. To už bol január 2017. Našiel som si na internete v zahraničí jednu produkčnú spoločnosť, ktorá ponúka zahrať si chlapom v porne za peniaze. Áno, chlapi si v nej za hranie platia, ale za to môže prísť skoro hocikto (človek, ktorý je pod vplyvom alkoholu, alebo inej návykovej látky, alebo sa nevie správať nie). Vypýtal som sa skôr z roboty a išiel som to skúsiť. Bol som ten deň posledný, okrem kameramana sa na mňa pozerala ešte ďalšia žena. Bolo mi to jedno, veď aj tak to bolo na kameru. Tešil som sa a bol som neskutočne nadržaný.
legenda európskych filmov pre dospelých, Christoph Clark
Keď spomínaš svoje prvé nahrávanie, okrem „nadržanosti“…nejaký stres? Predpokladám, že sa vo svojej praxi stretávaš aj s inými hercami v tejto branži, a z toho, čo som sa mohol dočítať, ono to takéto jednoduché občas nie je…stretol si sa niekedy s tým, že ten-ktorý herec sa k svojej úlohe skrátka „nepostavil“, prípadne, stalo sa nejaký takýto trapas aj Tebe? Prvý/druhý raz som bol nadržaný jak kôň. Takže tam som fungoval ako hodinky. Neskôr som občas chcel byť veľmi dobrý a tlačil moc na seba a skončil som s penisom na pol šiestu. Každému sa to stalo, každému sa to občas stane. Opakujem, robím amatérske porno, takže sa to stáva (ne)hercom pravidelne. Okrem toho, že v tých filmoch hrám, aj ich snímam, strihám a vlastne aj režírujem. Máme isté postupy, ako z tej scény spraviť aspoň niečo. A kedy sa to stane mne? Keď nie som úplne v pohode, keď veľmi myslím na natáčanie (občas robím aj POV, ktoré sú najťažšie, lebo okrem sexu musím rozmýšľať aj nad kompozíciou a strihovou skladbou). Najlepšie je, keď na to nemyslím, sústredím sa iba na herečku a jej krásne telo a na to, čo s ňou idem urobiť. Vtedy to ide ako po masle. A keď občas nie, tak som len človek, každý má občas zlý deň.
Pre čitateľov, ktorí nemajú predstavu ako taký nahrávací deň prebieha – mohol by si nám ho stručne popísať? Ako dlho napr. trvá nahrávanie nejakej scény? Spomínali sme vyššie trapasy pri nahrávaní… čo všetko sa prípadne môže pri nahrávaní pornofilmu „pokaziť“?
Tak v tom amatérskom prostredí, kde ja pôsobím sú scénky dlhé cca 10 minút. Na natáčanie videí máme 3 hodiny. Na pľaci je jedna žena, niekedy sú aj dve. Za ten čas môžu prísť chlapi a natočiť scénku, ak sú schopní, tak aj dve/tri. Niektorí si berú masky, potom sa ide rovno na vec. Trochu osahávanie, vyzliekanie – ak už nie sú od začiatku obaja nahí. Žena začne zvyčajne muža orálne uspokojovať, niekedy potom aj on ju. Ak už je muž pripravený, nasadí si kondóm a vystrieda zo ženou jednu až tri polohy. Nakoniec sa muž urobí. Rôzne, podľa toho, ktorá herečka to má ako rada (čiže na telo, na tvár, do úst). Som u amatérov, všetko je prirodzené. A aj keď často chodia profesionálne herečky, sú si vedomé, že robia s amatérmi. Niekedy ich musím usmerniť, aby kamera videla akciu, ktorá má byť vidieť. Toto je veľmi citlivý bod, na ktorý je treba trpezlivosť, prax, pokora a aj oko kameramana, ktoré vie rýchlo reagovať a zachytiť podstatu akcie. Aby s toho nebolo také “porno bez porna”. Občas vymyslíme aj jednoduchý príbeh. Nič zložité, či hodné Oscara za scenár.
legendárna herečka a producentka filmov pre dospelých v Európe, poľská rodáčka Teresa Orlowski
Pre mňa bolo kedysi zaujímavým objavom, že aj tento video svet má svoje hviezdy, svojich legendárnych režisérov, známe štúdiá a podobne. Hoci kedysi nebolo rozhodne zvykom, takto to vnímať, väčšina hercov bola anonymná, buď kvôli amatérskej produkcii, alebo kvôli bootlegovej VHS kazete :), dnes je však situácia iná. Samozrejme, skôr je známejšia americká produkcia, ale ani Európa sa nemá za čo hanbiť. Ja síce pamätám skôr staršie hviezdy, ako boli Teresa Orlowski, Sarah Young, Dolly Buster, Cicciolina, Moana Pozzi, Christopher Clark, samozrejme, legendárny Rocco Siffredi…ale priznám sa, dnešné superstar videa pre dospelých mi viac-menej unikajú (dobre, mám jednu obľúbená, Tina Gabriel). Ty ako človek od fachu – koho Ty momentálne považuješ za najväčšie európske hviezdy v tomto odvetví showbusinessu – a prečo?
Vieš že neviem? Nesledujem to. Väčšina tých žien sa v tomto biznise len mihne. A mnohé to robia na stredoeurópskej úrovni. Alebo po čase začnú produkovať niečo pod svojím menom, alebo sa venujú hocičomu inému. Hviezdy a rebríčky nesledujem. Idem si amatérske porno v malej produkcii a tam sa to na mená nehrá. Ako sem-tam príde žena, ktorá hrala v dákej väčšej produkcii, alebo má aj vlastné štúdio. Občas príde žena, ktorú som pred tým videl na YouPorne, či PornHube a vravel som si:”Ej, túto by som chcel dať!” Potom je to takým splneným snom.
kolekcia 8mm „loops“ (teda krátkometrážnych filmov) z produkcie 42nd Street Petea
Je vcelku zaujímavé sledovať, ako sa adult film vlastne vyvíjal – od krátkometrážnych loops, cez hrané filmy s normálnymi scenármi, v podstate na úrovni mainstreamových normálnych filmov, cez gonzo, kvázi reality video… môžeš nám trošku priblížiť, čo je dnes hlavným trendom adult videa, ak už nie na európskej úrovni, tak aspoň na úrovni českej?
Trendy sa menia veľmi rýchlo a v podstate existuje všetko. Aj veľké produkcie s aspoň základným príbehom až po amatérske filmy kde sa ide v štúdiu rovno na vec. V Českej republike nerobím, ale občas zachytím dajaký český príbehový koncept, ktorý ide asi pol roka a potom skončí. Celkovo ľudia chcú zväčša vidieť kvalitný sex. Ak je to v lepších kulisách, tak fajn. S produkciou chodíme v lete k moru, alebo niekde na zámok. Tam sa snažíme aj o mikro-príbehy, ale nie vždy.
Ako vlastne vyzerá taký deň herca počas nakrúcania? Ono to možno vyznie smiešne, ale otázka smrteľne vážna – čo považuješ za najdôležitejšie v daný deň, aby si podal výkon, ktorý sa od teba ako herca na pľaci očakáva? Máš nejaký tajný rituál, nejaký jedálniček… alebo len kvalitný spánok a ide sa na vec?
Hrám v krátkych amatérskych scénkach od 10 do 20 minút. Niekedy idú bez strihu. Maximálne sa vystrihne pár minútové honenie si pred záverečným výstrekom. Otázka vôbec nie je smiešna. Snažím sa pred tým dobre sa vyspať, aj keď niekedy mám na spánok menej času. Potom tri hodiny cestujem dopravou do zahraničia. Po ceste si dám dáku tú bagetu. S prázdnym žaľúdkom je to nanič, rovanko ako s preplneným. Nesmiem zabúdať na pitný režim – čistá voda. Celkovo sa posledný rok a pol stravujem na asi 75 percent mäsitou – carnivore – stravou. No nie úplne fanaticky. Deň predtým sa vyhýbam štipľavým jedlám. Beriem vitamíny B,C,D, zinok, selén, vápnik a magnézium. Tiež kotvičník zemný (tabletky) a ešte kvapky Sperma Volume zo sex shopu na väčší objem ejakulátu pred točením. Zvyčajne si dávam pred točením jeden deň sexuálnu abstinenciu (čo neplatí, ak točím viac dni po sebe, to zvládnem aj dve/tri scénky denne). Tiež pred sexom abstinujem od alkoholu a drogy taktiež neberiem (vôbec, neznášam ich).
V jedle sa vyhýbam vyprážanému, rastlinným tukom, čipsom, polevám, energeťákom a väčšine sladených malinoviek. Radšej nesýtenú minerálku s magnéziom. Rituál nemám, keď idem na scénu tak sa sústredím na ženu/y pred sebou a idem si to užiť. Keď vypnem všetko ostatné a vychutnávam si len jej telo, tak natočím parádnu scénku. Nie som profesionál, som amatér, takže sa mi to sem-tam aj nepodarí, ale taký je život. Som bisexuál, na čo som prišiel po tridsiatke. Občas má scénka aj takéto prvky, čisto gay porno nerobím. Iba hetero a sem-tam bi.
Ako často nahrávaš? Je to na nejakej pravidelnej báze, čo ja viem, raz za mesiac alebo častejšie? Menej často?
Točíme minimálne raz za týždeň. Niekedy aj viac krát. Keď je špeciálna pornodovolenka, tak pracovný týždeň v kuse (raz za rok), iné špeciálne točenia majú zväčša od jedného do troch dní. Dátumi viem dopredu a čo je super, viem si tomu prispôsobiť aj svoju prácu a zosúladiť si to.
Predpokladám, že asi producenti asi disponujú nejakou databázou kontaktov, keď potrebujú nahrávať nejaké scény…ako si na tom s obľúbenosťou u producentov Ty? Volajú oni Tebe, alebo Ty im?
Točím stále v jednej produkcii. Skúšal som aj ďaľšie, ale táto mi akosi prirástla k srdcu a s inými nerobím. Ono je tam taká až rodinná atmosféra. Herečky sa pravidelne vracajú, občas obmieňajú, rovnako ako amatérsky herci. Za tie roky sa tam vytvorili kamarátsva. Občas sa skočíme po točení niekde najesť, alebo si spolu vypiť. Naozaj pohoda.
Je nejaký zážitok z nakrúcania, na ktorý spomínaš veľmi rád, a naopak, nejaký, ktorý Ti utkvel v pamäti ako zatiaľ najhorší?
Ako o tom by mohla byť celá kniha. Určite prvá skúsenosť. Najradšej mám, keď herečka pri tom spontánne squirtuje (ženský mokrý orgazmus), alebo keď funguje fajne chémia. O zlých zážitkoch nechcem písať. Bolo ich zopár, ale taký je život.
Pre niektorých čitateľov možno bude prekvapením, že aj hviezdy adult videa – a adult video samotné – majú aj svoje výstavy a slávnosti, nie nepodobné Oscarom. V USA je to AVN Awards (ak sa dobre pamätám), uskutočňuje sa niečo podobné aj v Európe?
Myslím, že niečo také je na najväčšom erotickom veľtrhu v Európe v Berlíne. Volá sa to Venus. Rovnako ako porno hviezdy ani toto nesledujem. Občas sa na dákom veľtrhu objavím, či už súkromne, alebo s produkciou, kde hrám. Ale som v amatérskej lige, kde to robíme od srdca a nie pre ceny. Tento svet je mimo mňa a nechýba mi. Prečo? Lebo svet amatérskeho porna je úprimný. Nie je v ňom tlak na výkon, stres, rivalita. Iba čistá radosť zo sexu. Neničím si telo chémiou a sex vo mne stále vyvoláva túžbu. Ani tam do toho ťažko profi porna nechcem ísť. Svoje ego som si nakŕmil a to mi stačí. Dokážem niečo, o čom kopu chlapov iba sníva, no nikdy to nespravia. Lebo spoločnosť, rodina a neviem ešte kto a čo. Akurát ja k tomu pristupujem, že som tu sám za seba. A že dokážem niečo, čo asi len dva percentá ľudí. Ja, ktorý som sa narodil s chorým telom, vrátane mechanicky poškodeného mozgu. To ma uspokojuje vlastne ešte viac ako samotný sex. Tiež považujem porno za dobrú vec. Ja som sa vďaka nemu mnohé naučil. A potom – nie vždy má človek pri sebe partnera/partnerku. Porno dokáže robiť osamelých ľudí šťastnými. Naopak ak sa stáva náhradou skutočného sexu, tak to už je podľa mňa zlé. Alebo, ak sa dostáva k deťom. Nechápem ten trend pornokanálov 16+. Alebo tú neskutočnú sexualizáciu a tlačenie tony aj marginálnych informácii do detí. Príde mi to ako zločin, kradnú tým deťom detstvo (a zároveň ničia ich sexualitu). Ak je toho veľa, tak to prirodzenú sexualitu (hocijakú) ničí. Rôzne sexuálne deviácie sú krásne v svojej intimite (myslím tie legálne samozrejme). V spálni. S partnerom/partnerkou. V klube kde je na to bezpečný priestor. A pokojne aj pred kamerou, určené dospelému publiku. Asi som posledná generácia, ktorá to detstvo ešte mala. Jasné, dostali sme sa k tomu pornu – ale nebolo to na dva kliky a malo to tú vzrušujúcu chuť niečoho zakázaného (ako aj ty k tej karte, zabavenej rodičmi – vzrúšo, či?). Asi starnem. Ale to nevadí, kým som pri chuti na sex, tak je všetko OK.
Logo AVN Awards, tzv. porno Oscary
A samozrejme, nemôžem nepoložiť klasickú otázku, na ktorú väčšina čitateľov určite čaká… Čo reakcie okolia? Aj keď si myslím – a možno sa mýlim –, že dnes už je ten „šok“ z toho, že niekto hrá v softcore/hardcore filmoch určite menší, než pred 20 rokmi, predsa len… aké sú zvyčajné reakcie na to, keď takúto veci pred niekým, ako sa hovorí, „vybalíš“?
Povedal som to skoro všetkým. Prečo? Aby ma tým nemohol nikto vydierať. A potom každá senzácia trvá tri dni. Kto ma pozná, vie aký som a berie ma tak aj naďalej. Kto nie, jeho problém. Niekedy sa stretávam aj s rekaciami, že to tým osobám nevadí a potom mi dajú najavo, že im to vlastne vadí. Niekedy ma to zabolí. Ale to je tá cena, ktorá patrí k tomu. Zažil som si vďaka pornu výšky aj pády. Je to vlastne ako hocičo iné v živote. Treba na to mať jednoducho gule a potom to stojí za to. Presne ako život, nech už sa človek vydá hocijakým smerom. V konečnom dôsledku sú ľudia skôr zvedaví, ako znechutení. Častokrát ani neveria.
legendárna americká herečka vo filmoch pre dospelých, Traci Lords, bola zodpovedná za takmer kompletné zrútenie amerického pornopriemyslu. Po ukončení kariéry sa začala venovať nakrúcaniu normálnych – zväčša béčkových – filmov.
Život „po“… teda po ukončení nakrúcania, čo jedného dňa zrejme príde. Plánuješ sa venovať svetu pornofilmu, či už amatérskeho alebo profesionálneho, aj potom, trebárs ako producent, režisér alebo v nejakej podobnej funkcii?
Budem to robiť dokedy mi bude stáť. A vidím aj ľudí po 70tke, čo strčia do vrecka tridsiatnikov. Dôležitý je tréning. Veď aj ten penis je len sval. Popri hraní aj točím/režírujem/strihám. Ale iba to bez toho sexu by ma nebavilo. Manažérske, či produkčné schopnosti nemám. Som remeselník/umelec, nie obchodník. Takže asi tak. Pozerať videá, časopisy a hlavne súložiť ma neprestane baviť nikdy.
Na záver tohto zaujímavého rozhovoru – je niečo, čo by si rád odkázal čitateľom Banduriek Na Gauču?
Jasné. Budte sami sebou a choďte si za svojími snami, nech sú akékoľvek. Vy si žijete svoj život. Buďte čestní a hovorte svojmu okoliu, po čom vaše srdce túži. Nerobte nič za chrbtom, neklamte. Nerobte nič nasilu, lebo to vyžaduje vaše okolie. Buďte zodpovední a rozmýšľajte nad následkami svojich činov. Ak nie, vypomstí sa vám to. Pravda bolí menej ako lož (a platí to aj k samému sebe). Uvedomte si, že vy a jedine vy si žijete svoj život. Nežijú ho za vás vaši rodičia, súrodenci, iní členovia rodiny (partnerky/partneri, deti, atď). Ani priatelia, ani kamaráti, ani susedia, spolužiaci, kolegovia, či náhodní okoloidúci na ulici. Nie je to sebecké. Práve naopak. Ak nebudete spokojní a šťastní vy, ako môžete dať niečo pozitívne a hodnotné svojmu okoliu? Ľuďom, na ktorých vám záleží? Nemusíte sa venovať hneď pornu, na svete je nekonečne veľa možností. Ako mi povedala moja múdra mama:”Kým po nociach v parku neznásilňuješ malé deti, rob si čo chceš.” Jasné, ani cez deň by to nebolo v poriadku, snáď chápete tú pointu. Snažiť sa neubližovať ostatným a jednať na rovinu. Aby sa vám raz nestalo, že sa obzriete za svojím životom a zaplačete, že ste nerobili to po čom vaše srdce, vaše vnútro túžilo. Lebo:”A čo povedia ostatní?” No, vždy niečo povedia a je to vlastne jedno. Zväčša aj tak závidia, že oni nenašli tú odvahu ako vy. Takže myslite na to, že vy žijete svoj život a nikto iný ho za vás žiť ani nebude.
Prvýkrát publikovaná na Nový rok v roku Pána 1972, kniha spisovateľa Lina Cartera (celým menom Linwood Vrooman Carter) venujúca sa predovšetkým stvoreniu a vývoju tzv. Cthulhu Mythos, čo zasvätení poznajú ako súbor literárnych diel spojených s literárnymi „vynálezmi“ amerického autora weird fantasy (ako sa zvykne občas označovať), legendárneho Muža z Providence, Howarda Philipsa Lovecrafta.
Lin Carter
Samozrejme, Lovecraft dnes nie je neznámym spisovateľom, jeho tvorba je znovu a znovu vydávaná v nových nákladoch a v nových prekladoch a nepoviem nič nové, ak spomeniem, že tvorba tohto (minimálne pre mňa) skvelého autora je dostupná aj v českom a slovenskom jazyku.
Carter označuje svoju dielo Lovecraft: A Look Behind the „Cthulhu Mythos“ nie ako Lovecraftovu biografiu, ale ako sledovanie vzniku a vývoja Cthulhu Mythos. To druhé tvrdenie je pravdivé, a hoci je faktom aj to, že kniha nejde ohľadom Lovecraftovho života nejak zvlášť do hĺbky, zvedavému čitateľovi sa dostane dostatok biografických údajov zo života tohto amerického autora. Takže to, čo niektorí pokladajú za slabinu tohto diela, ja rozhodne rovnako tak nevnímam. Za mňa dobré, lebo ako Lovecraftov fanúšik (i keď nie fanatik), ja si jeho životopis raz za čas kľudne prečítam z rôznych zdrojov.
Howard Philips Lovecraft
Oveľa zaujímavejšie však bolo rozprávanie o spomínaných Cthulhu Mythos a musím povedať, že táto knižka mi poskytla za priehršť zaujímavých informácií ohľadom jednotlivých poviedok a noviel, ktoré pôvodný Mythos predstavovali – a čo moje literárne srdiečko rozhodne potešilo, boli zmienky o iných autoroch, ktorí do Cthulhu Mythos prispievali nielen počas života samotného Lovecrafta, ale niesli jeho literárny odkaz aj po jeho smrti.
Mnohí sú aj bežnému čitateľovi známi – Robert E. Howard, August Derleth, Clark Ashton Smith či Robert Bloch, tieto mená sa zvyčajne v spojení s Cthulhu Mythos spomínajú, ale objavili sa aj mnohé ďalšie, o ktorých som až tak nevedel. A už len kvôli takýmto informáciám majú knihy ako Lovecraft: Look Behind the „Cthulhu Mythos“ svoju hodnotu. Samozrejme, ono to bude peňaženku bolieť, ale čo už…
Potešili, samozrejme, aj ďalšie informácie o dnes už legendárnych magazínoch ako Weird Tales a podobne, takže knihomoli ako ja majú stále čo nachádzať a z čoho sa vytešovať.
Podčiarknuté, zhrnuté – ak ste fanúšikom Lovecrafta, Cthulhu Mythos a weird fiction – a ak viete „americky“ – tak túto knižku možno len vrelo odporúčať.
A v podstate ju možno odporúčať aj vtedy, ak fanúšikom Lovecrafta nie ste. Veď nejako začať treba, nie?
Mimochodom, aj sám Lin Carter prispel do kánonu Cthulhu Mythos, viď zbierka The Xothic Legend Cycle: The Complete Mythos Fiction of Lin Carter (i keď titul trošku zavádza, pretože táto zbierka rozhodne nepredstavuje všetko to, čo Carter ohľadom Mythos napísal).
Okrem toho bol aj autorom rôznych sword & sorcery románov a cyklov, patrí aj medzi množstvo autorov, ktorí sa podieľali na písaní nových dobrodružstiev legendárneho Conana z Cimmerie (ktorého tvorcom, samozrejme, bol Robert E. Howard).
Na Killer Party som sa vcelku tešil. Kedysi som kdesi čítal zmienku o tomto kanadskom slasheri, ale veľmi som si z recenzie, alebo čo to bolo, nepamätal, ale zdal sa ako celkom dobrý film. A ako to je už u mňa asi zvykom, furt som to nejak odkladal a odkladal, až som naň prakticky úplne zabudol.
Občas sa však musí sfúknuť prach z kade-tade založených vecí, a tak aj Killer Party sa dostalo mojej limitovanej pozornosti. Ťažko povedať, či zaslúženej alebo nezaslúženej, ale veď posúďte sami.
Film je klasická 80tka, ako sa vraví „se vším všudy“. A to doslova, lebo po zhliadnutí filmu môžem zodpovedne prehlásiť, že asi nikto z kompetentných (režisér William Fruet či scenárista Barney Cohen) nemal ani šajnu o tom, aký film chcú vlastne natočiť. Schválne…
Začiatok nás zavedie do kostola, kde sa odohráva rozlúčka so zosnulou, evidentne „milovanou“, starou pani, túto pasáž nebudem rozoberať, len poviem toľko, že pri jej vyvrcholení (pasáže, nie starej pani, vy zvrhlíci) zisťujeme, že to vlastne sledujeme film spolu s dvojicou teenagerov v autokine, aby sme nakoniec dostali druhé prekvapenie, že aj to je vlastne všetko súčasťou videoklipu kapely White Sister k piesni „April (You’re No Fool). No…akože song OK, ale ak si niekto myslel, že týmto galimatiášom zaujme – možno áno, ale u mňa skôr palec dobre. Ale nevadí, poďme ďalej.
Film má základ v klasickom sorority príbehu (sorority sú tie rôzne – pre nás nepochopiteľné – bratstvá a sesterstvá na amerických univerzitách, s rôznymi gréckymi písmenami ako názvami), kde od začiatku sledujeme osud troch mladých slečien, práve do takého sorority spolku s názvom Sigma Alfa Pí (resp., pekne po americky, Sigma Alpha Pi).
Režisér to hneď na začiatku šmrcne aj študentskou komédiou, kedy sme svedkami vystrelenia si susediacich mladíkov z báb užívajúcich si bazén a horúci kúpeľ, ale aby som pravdu povedal, bol som trošku v rozpakoch, čo to vlastne sledujem. Nič proti komédiám zo študentského prostredia, ale tak chcem sledovať horror/slasher, nie komédiu (čo nás zase privádza k spomínanému postrehu vyššie – totálny chaos v tom, čo vlastne film má predstavovať).
Samozrejme, ako už vieme z iných filmov, takéto prijatia do spomínaných sorority spolkov sa spája s klasickou šikanou nových potenciálnych členiek (aj by ma celkom zaujímalo, ako toto prechádza v dnešnej politicky korektnej kultúre), a kľudne ma nazvite starým a uhundraným dedom, ale tieto praktiky sa mi vôbec nepáčili a nepáčia. OK vo filme, mali také zvyky, ale dvakrát mi to náladu nezdvihlo.
Film vlastne pojednáva o tom, že mládež si chce spraviť prvoaprílový mejdan v opustenom a uzatvorenom domove niekdajšieho bratstva/sesterstva, kde sa pred 20 rokmi odohrala tragédia, kedy pri takejto bujarej oslave zahynul jeden zo študentov.
Akože nemám nejaké brutálne očakávania od mladých ľudí v takom veku, ale vždy ma pobavia také nápady, lebo to istotne nikomu nepríde morbídne, ale že vôbec. Nevadí, bez takýchto nelogickostí by mnoho slasherov ani nevzniklo, takže už som ticho.
Killer Party nás potom prevedie rôznymi aprílovými žartíkmi, až kým nezačne ísť do tuhého a študenti nezačnú kapať ako muchy. Šmik sem, šmik tam, a zrazu je dom plný mŕtvol a keď si už človek myslel, že teda dobre, máme tu klasický mládežnícky (nechcem povedať teenagerský, predsa len, vysokoškoláci už teenagermi zväčša nie sú – vekom, rozumovo evidentne áno) slasher, opäť raz niekto dostal zvláštny nápad to okoreniť troškou nadprirodzena a tak sa záver zvrtne na zápletku s posadnutím zlým duchom…
Poviem to tak, ako to je, úplne na rovinu a bez obalu – Killer Party ako film zlyhal na celej čiare. Pozrieť sa, samozrejme, dá, aj sa človek zasmeje, aj si poškriabe hlavu pri pár nelogických scénach (napríklad tá prvá scéna s gilotínou, akože WTF?), ale výsledok je rozpačitý. Film nie je ani dobrým slasherom, ani dobrým supernaturálnym horrorom, nie je to ani študentská komédia… nečudo, že som sa pri jeho sledovaní občas nudil a priam zaspával. Lebo asi tak zaujímavý tento film je.
tak toto údržbár asi nebude…
A nie sú v ňom ani poriadne „killovačky“, všetko zaujímavé sa odohráva mimo kamery – inými slovami, ak si svoj čas strávený sledovaním filmov vážite, Killer Party s kľudom preskočte, neprišli ste rozhodne o nič zaujímavé.
Pokiaľ ale ste kompletistami horrorového žánru, tak to je potom iná vec, samozrejme. Ale v tom prípade bude vaše sklamanie asi ešte o to väčšie. Čo už, občas sa človek musí popasovať aj takýmito snímkami, o to viac si potom užívame tie lepšie filmy, nie?
A ešte ani ten plagát k filmu vôbec tématicky nesedel!!!!!
Keď sa povie „Personal Jesus“, tak každému, kto sa okolo muziky aspoň tak trochu obtrel, by mali napadnúť Depeche Mode, ktorí tento song uviedli na svojom albume Violator z roku 1990.
Bonusový bod by získal ten, kto by spomenul aj vydarenú cover-verziu v podobe legendárneho Johnnyho Casha a kto bude úplne, že totálne chrumkavý a cool, tak spomenie aj Projekt203, slovenský EBM projekt, momentálne personálne sídliaci v stovežatej Prahe.
Veru, osobného Ježiša vyznávame aj na Slovensku, a v roku 2024 spomínaný Projekt203 vytasil do boja s vlastným aranžmánom tejto – dnes už kultovej – klasiky.
Digitálne Epčko obsahuje 4 tracky, lebo čo je lepšie ako jeden Personal Jesus? Personal Jesus krát štyri. Ale nebojte sa, nebudeme počúvať to isté aranžmán (nakoniec, na to slúži funkcia „repeat song“, čo už vieme), ale Ondrej (čo je ten milý chlapík, ktorý toto všetko má na starosti) pripravil 4 rôzne verzie tejto našej obľúbenej pesničky. Lebo, ruku na srdce, kto ju nemá rád?
Prvou verziou je „Personal Jesus (203CASH mix)“, začínajúci – ako inak – gitarkou, ako keby ju Martin Gore nahrával…ale tie „búchacie“ spodky, to už nie je „depeš“, milá pani. Zaujímavé použitie dvojhlasu (klasický Ondrej versus záhrobný Ondrej), uši píliace (v dobrom) sample, zaujímavo využité klávesy…ale tak Projekt203, hoci ho mnohí nepoznajú, rozhodne nepatrí medzi nejakých nováčikov vo svete elektronickej muziky.
Mix končí milým náznakom na „Strangelove“ (tiež od Depeche Mode) a my hor sa k druhej verzii, tentokrát s príponou (Dance mix). A keďže „densujeme“, tak je jasné, že sa budeme pohybovať v trošku rezkejšom tempe, a tento mix rozhodne nesklamal. U mňa taký skvelý future-elektropop „jak sviňa“, kombinácie rytmov a melódie evokujú rôzne dystopické filmy (kto pamätá klip od Apoptygma Berzerk ku „Kathy’s Song“ (VNV Nation remix), kde bol využitý animák Animatrix, tak bude vedieť, čo tým myslím). S dobrou aparatúrou (alebo aspoň dobrým subwooferom) sú kopáky neskutočné a radosť to všetko počúvať. U mňa veeeeeľmi, ale veeeeľmi vydarená verzia – a to som si na začiatku myslel, že až tak ma neohúri. A to je dobre, som rád, keď niečo predčí očakávania.
Po dvojke nasleduje trojka, a tretia verzia personálneho Ježiša v podaní Projekt203 má v názve dodatok (Fairy Tale mix). Paradoxne, tento nie je až tak rozprávkový, ako by sa mohlo z názvu zdať (zdanie občas klame) a poslucháč ako ja sa dostáva na takú tú pomyselnú križovatku – viac ma asi tešia také tie priamočiarejšie verzie, ako boli prvé dve spomínané, no na strane druhej, Fairy Tale mix ponúka viac sonických podnetov, ktoré sa vynárajú pri opakovanom prehrávaní skladby. Inými slovami povedané…Dance mix mám radšej pre jeho priamočiarosť, tento je tak trošku brutálnejšou verziou – keď je človeku naprd, tak toto je „to go“ verzia. Asi tak.
A všetko to uzatvára Personal Jesus vo verzii (Guitar mix), a to je vám taká tá verzia, ktorú keď Ondrej zahrá niekde na koncerte, tak nohy dupú, ruky tlieskajú…a uši sa tešia gitarovému riffu, ktorý robí Personal Jesusa tým, čím je.
Čo je zaujímavé – stále je to tá istá skladba, stále v podstate rovnaké „stavebné“ prvky, a stále je to čosi nové. A to ja osobne nie som veľmi priateľ remixov (hoci musím povedať, že niektoré remixy skladieb, ktoré som počas života počul, boli lepšie ako originály, čo si budeme hovoriť, viď tí spomínaní Apoptygma Berzerk).
Podčiarknuté a zhrnuté, fanúšikovia Depeche Mode, myslím, nebudú mať prečo nadávať, postoj milovníkov Cashovej verzie je ťažko určiť, ale u mňa rozhodne za desať.
Netreba dlho chodiť okolo horúcej kaše, Bandurki Na Gauču sú hlavne o kultúrnych veciach doby minulej. Koniec-koncov, nostalgia za dobami, keď sme boli o čosi ohybnejší, poniektorí s viac vlasmi na hlave, s menej starosťami a podobne, je viac ako pochopiteľná. A to nehovorím o veciach, ktoré sme zo samotnej podstaty veci – napríklad kvôli takej „maličkosti“ ako bola Železná opona – zažiť v tých najlepších rokoch jednoducho nemohli.
Ale čosi sa dá zažiť aspoň sprostredkovane – napríklad čítaním memoárov rôznych zaujímavých osobností. Viac či menej subjektívne, mnohé z takýchto pamätí sú vynikajúcim oknom do udalostí, ktoré okrem ich priamych účastníkov nemá kto ako vedieť, niektoré skôr zahmlievajú či ospravedlňujú konanie toho-ktorého človeka.
Do kategórie memoárov patrí aj autobiografia Bobbyho Rocka s názvom „The Boy Is Gonna Rock“ z roku 2018. Priznám sa, omylom som si ho akosi splietol s bubeníkom Poison (ktorým nebol nikto iný, ako Rikki Rockett), na tom však záležalo pramálo. Mal som skrátka chuť na nejakú rockovú (auto)biografiu, a už z obálky tejto knihy je jasné, že Bobby’s got the look. A na svoju obranu musím povedať, že ku hair metalu (alebo glam metalu) a jeho histórii som sa vrátil len sporadicky celkom nedávno. To len aby sa vedelo.
Samotný Bobby Rock je, samozrejme, úspešným hudobníkom (bubeníkom), učiteľom hudby, autorom rôznych bubeníckych príručiek a dalo by sa pokračovať, rockeri ho však budú spájať hlavne s projektom (keďže to viac menej projekt bol, menej už regulérna kapela) niekdajšieho gitaristu legendárnych Kiss, Vinnieho Vincenta, s názvom Vinnie Vincent Invasion.
Bobby nás vo svojej autobiografii prevedie svojimi skromnými začiatkami svojej muzikantskej kariéry, ktoré, ako to už býva, sú spojené s rôznymi lokálnymi kapelami hrajúcimi cover-verzie po baroch a malých kluboch, cez svoje vážnejšie zameranie seriózneho bubeníka (jazz atď.), až k osudnému momentu, kedy sa prihlási do konkurzu na miesto bubeníka do spomínaného projektu Vinnie Vincent Invasion.
Väčšina knihy sa viaže práve k tomuto tri roky trvajúcemu dobrodružstvu s týmto projektom, od veľkých očakávaní až po neslávny rozchod členov po turné na propagáciu druhého albumu „All Systems Go“ (1988).
Kniha nikdy nie je prehnane škandalózna (kde sa veľmi neholduje drogám a alkoholu, tak to správanie je viac-menej na uzde), hoci občas Bobby spomenie – ale vcelku vecným spôsobom, bez nejakých búrlivých opisov – aj také to klasické rockerské správanie.
Vinnie Vincent Invasion, Bobby Rock prvý zľava
Táto autobiografia je však skôr zameraná na hudobnú časť Bobbyho kariéry vo Vinnie Vincent Invasion – zážitky s natáčaním a problémy počas celého tohto procesu, jeho pocity a myšlienky počas niektorých kľúčových chvíľ v projekte, to všetko v knihe, ktorá sa číta poľahky a so záujmom.
A hoci som predtým Vinnie Vincent Invasion nepočúval (no čo, nemôžem počuť všetko), priznám sa, po dočítaní knihy som si oba albumy vypočul – a nemôžem čas strávený touto aktivitou rozhodne považovať za stratený.
Bobbyho rocková kariéra sa však nevzťahuje len k spomínanému projektu, jeho paličky a bubenícke umenie sa dajú počuť aj v kapele Slaughter (kde hrali jeho niekdajší spoluhráči z VVI, Dana Strum a Mark Slaughter), Nitro, Nelson či v doprovodnej kapele Lity Ford.
Mám rád takéto memoáre. Nielenže človeka napĺňajú tým spomínaným nostalgickým sentimentom, ale spomínajúc aj rôzne kapely, ktoré sa okolo autora (v tomto prípade spomínaného Bobbyho Rocka) obtreli, čitateľ si má možnosť rozšíriť svoje hudobné obzory aj o iné kapely a albumy, ktoré by sa k nemu možno inak ani nedostali.
Takže, ako znie verdikt? Sa vážne musíte pýtať? Samozrejme, ak ste rockermi telom i dušou (a hlavne tou dušou), túto autobiografiu sa nedá inak, ako len doporučiť.
Greetings … alebo strasti a slasti Rudolfa mládenca pri sledovaní (aj) nízkorozpočtových filmov. V tomto prípade skôr mikro-rozpočtových, ale na tomto detaile až tak nezáleží.
Na čom však záleží je fakt, že v marketingu platí „obal predáva“, a kto si DVD kúpil (alebo aspoň požičal) na základe celkom zaujímavej obálky, mohol byť vcelku prekvapený, a nemuselo by to byť príjemné prekvapenie.
Nie, obálka filmu rozhodne s dejom nekorešponduje. Ale predáva, a o to ide.
Prečo? Schválne, poďme sa na film pozrieť.
Dej filmu nás privádza do obývačky jedného z britských domov (čo je samo o sebe zážitkom pre tých, ktorí klasickú britskú architektúru nezažili), kde sa na „kolaudačke“ stretáva partia známych i menej známych. Atmosféra je klasicky britská párty (zažil som, viem, o čom hovorím), takže to, čo by človek mimo britských ostrovov považoval za nedostatok dialógov, v podstate nedostatkom nie je. Áno, nejedna akcia, na ktorej som bol, bola presne taká…občas trápne ticho, občas silené rozhovory, len aby sa to trápne ticho nejako prerušilo.
Keď spomínam mikro-rozpočet, tak myslím naozaj mikro-rozpočet
V prípade filmu Greetings však tento fakt vnímam ako – paradoxne – pozitívum. Aj tú stiesnenosť v obývačke, neverili by ste, aké malé tieto miestnosti v klasickom dome v radovej zástavbe sú. Tak napríklad z mojej pracovne by boli v UK dve izby. Ale to len tak na okraj.
A tak naši protagonisti sedia, kecajú, popíjajú vínko, potom sa jedna dvojica odoberie domov, takže z 8 osôb na začiatku ostanú len 6ti, a čosi-kamsi objavia v dome kus starožitného nábytku, ktorým nie je nič iné ako malý stolík s ouija tabuľou na vrchnej stolovej lište. Put your glass on the stôl, ako by povedal nejaký ten profesionálny policajný tlmočník, ale evidentne by mu Briti vo filme aj rozumeli, lebo presne to aj spravili.
Samozrejme, ako to už počas ouija seanse býva, začína sa aj malá hádka a obviňovanie, kto to vlastne tým pohárom hýbe, čo už neprekvapuje, pretože to sa deje prakticky vo všetkých filmoch, kde sa zábava s ouija tabuľou objavuje. Skôr prekvapuje, že protagonistov baví tak dlho sa o tom dohadovať.
A krb…krb musí byť! Britská architektúra zachytená vo filme – a ono to v mnohých domoch v UK naozaj tak vyzerá.
No ak ste behom prvých 20 minút či tak nejak, kedy sa v podstate nič nedeje, film ešte nevypli, dočkáme sa aj nevysvetliteľných udalostí, ako je nápis na zrkadle (kedy sa baby začnú dohadovať, kto ho vlastne tam napísal), potom praskne žiarovka, stolík je prevrátený na nohami hore…a začína zábava. Teda, zábava…
Film je naozaj veľmi ťažkopádny a priznám sa, nepoznať správanie Britov, tak ho vypnem asi fakt po nejakých tých 15 minútach, ale našťastie som ho dal celý, hoci priznám aj to, že pocit unudenosti čoraz viac narastal, nehovoriac o niektorých zvratoch vo filme, pri ktorých som sa neveriacky pozeral, že akože fakt?
Odmyslíme si, že ten duch alebo čo to bolo, zanecháva správy v angličtine (to akože v ríši duchov majú nejak rozdelené, hej, teraz sa s ouija hrajú Briti, kto tu vie anglicky? Ty? Ideš…), záver mi tak nejak nedával zmysel, ale čo už.
Takže bežnému divákovi patrí odporúčanie – ruky rozhodne preč, inak budete nadávať, že ste strávili 72 minút sledovaním tohto filmu.
Ak však máte pochopenie pre amatérsku, low-micro-no budget tvorbu, tak je hodnotenie Greetings niekde inde a potenciálnym filmárom ukazuje, že aj pri minimálnych nákladoch sa dá natočiť pozerateľný film. Lebo netreba zase hádzať flintu do žitnej, či ako sa to vraví, film sa pozrieť dal, akurát nešlo o žiadnu slávu.
Nečakajte ale žiadne krvavé orgie, ani nahotu, tu sa na tieto obľúbené prvky nízkorozpočtoviek nehrá. Ale ak máte radi filmy, kde sa narába s ouija tabuľou, tak kvôli tej čiarke, že „videl(a) som“ to treba vidieť
Vo filme hrali v podstate neznámi britskí herci, maličkú úlohu si zahral aj režisér filmu Kenneth Colley (ako postarší pán menom Ken), ktorého slovenskí diváci môžu poznať zo Star Wars Episode V a VI ako veliteľa Darth Vaderovej lode.
Keďže história sa tak nejak zvykne opakovať, lebo ľudstvo je skrátka nepoučiteľné, opäť žijeme v nádhernej dobe, kedy nad nami visí hrozba atómového Armageddonu. A preto možno nezaškodí si pripomenúť dobu, kedy bola táto hrozba ešte o čosi aktuálnejšia – kubánsku krízu zo 60. rokov 20. storočia.
Nie, že by to bola téma, ktorú by človek navštevoval s radosťou. Ono je jedna vec sledovať rôzne post-apokalyptické béčkové trashoviny, úplne inou záležitosťou je pozerať na nukleárny holokaust, ktorý je až bolestivo príliš reálny. Žiadna sranda.
This Is Not A Test z roku 1962 je malým béčkovým príspevkom do tejto kategórie filmov. A napriek tomu, že moderný divák potrebuje efekty a farby, tento čiernobiely snímok si vystačí s 72 minútami praktického takmer minimalizmu. Posúďte sami.
Na začiatku filmu sledujeme osamelého amerického policajta v aute, rútiaceho sa po opustenej ceste. Ono je vlastne tak nejak štvrtá hodina ranná, takže veľká premávka sa nekoná ani v týchto končinách.
Úlohou šerifovho zástupcu (lebo ono to je vlastne deputy sheriff, nie policajt) je spraviť na ceste roadblock, čiže uzáveru cesty. Čo znamená, postaviť auto krížom cez cestu a nikoho nepustiť na opačnú stranu.
Ako sa postupne ukáže, ono aj o takej hodine sú ľudia, ktorí si to šinú po ceste, a tak je postupne z jednej osoby malá skupinka. Nikto nevie, o čo ide, ale skupinka ľudí, kde nechýba postarší vodič s vnučkou, kamionista so stopárom v kabíne či bohatý chlapík s alkoholickou manželkou, sa nakoniec prostredníctvom rádia dozvedá o možnom jadrovom útoku na U. S. A.
Film sa zameriava na reakcie ľudí konfrontovaných s blížiacou sa katastrofou, situáciu skomplikuje aj zistenie, že stopár Clint je psychopat hľadaný pre vraždu.
S blížiacim sa útokom sa naša skupinka snaží premeniť úložný priestor nákladiaku na improvizovaný protiatómový kryt, správanie zástupcu šerifa Coltera a zároveň stáva čoraz viac iracionálnym, čo vyústi do dramatického záveru filmu
Napriek svojmu nízkemu rozpočtu sa film This Is Not a Test snaží autenticky zachytiť atmosféru strachu a neistoty, ktorá v čase spomínanej kubánskej krízy v spoločnosti panovala.
Herecké výkony, hoci od menej známych hercov, sú presvedčivé a prispievajú k celkovej napätosti filmu. Režisér Fredric Gadette dokázal aj s obmedzenými prostriedkami vytvoriť dielo, ktoré núti diváka zamyslieť sa nad krehkosťou ľudskej civilizácie tvárou v tvár nukleárnej hrozbe.
Pre fanúšikov klasických sci-fi drám a študentov filmovej histórie predstavuje tento film zaujímavý pohľad na obavy a nálady spoločnosti v období studenej vojny, a vzhľadom na momentálnu geopolitickú situáciu s Ruskom opäť raz hroziacim jadrovými zbraňami je takýto snímok nanajvýš aktuálny aj po niekoľkých desaťročiach.
Režisér Fredric Gadette, napriek svojej relatívnej neskúsenosti, dokázal gneráciám filmových fanúšikov odovzdať zaujímavý snímok. Keď spomínam relatívnu neskúsenosť, nehovorím len tak do vetra, This Is Not A Test je jeho jediným filmovým počinom, pre ktorý napísal aj scenár a zároveň film produkoval – čo v podstate dosť vypovedá o tom, že otázka jadrového útoku na Spojené štáty bola preňho dostatočne naliehavá na to, aby sa do tohto projektu pustil. Pre úplnosť len dodám, že okrem tohto filmu režíroval aj 5 epizód zábavnej TV show You’ve Asked For It, ktorá bola vysielaná v 50. rokoch 20. storočia. Ako inak, v U. S. A.
Herecká spoločnosť, ktorá zvečnila jednotlivé postavy v tomto filme, bola zaujímavou zmesou známejších i neznámejších zástupcov tohto umeleckého povolania.
Tak napríklad hlavnú postavu, zástupcu šerifa Dana Coltera, stvárnil Seamon Glass (1925 – 2016). Tento americký herec sa objavil v epizódnych úlohách v mnohých známych i menej známych televíznych seriáloch, napr. v originálnom Perry Mason, taktiež v pôvodnej sérii Star Trek, v Tarzanovi (seriál zo 60. rokov 20. storočia), The Beverly Hillbillies, či napr. Banacek alebo Mannix (a ďalšie), všimnúť si ho diváci mohli aj vo filmoch ako Deliverance (1972), Slither (1973), Johnny Firecloud (1975) či Damnation Alley (1977), medzi inými.
Pre Thayera Robertsa (1902 – 1968) predstavovali film This Is Not A Test v podstate koniec jeho filmovej kariéry (po ňom sa objavil len v epizódnej úlohe v seriáli Our Man Higgins v roku 1963). Pôvodne člen vaudeville skupiny (teda potulných zabávačov, komikov atď), Roberts sa objavil aj v rôznych filmoch a seriáloch, ako napr. The Chinese Ring (1947), The Miracle of the Bells (1948), Sky High (1951), Day of Triumph (1954), či The Buccaneer (1958), medzi inými, a ak už spomíname seriály, tak ho bolo možné vidieť v detektívnom seriáli Boston Blackie (1951), Family Theatre (1951-1953), The Red Skelton Hour (1954-1955), The Living Bible: Old Testament (1958), Manhunt (1960) či Thriller (1961).
Pre seriálovú herečku Aubrey Martin bol This Is Not A Test naopak začiatkom jej krátkej kariéry vo filmovom a televíznom priemysle, ale ani ako seriálová herečka sa neobjavila v známejších sériách, snáď s výnimkou seriálu The F. B. I. (1967-1968) či epizódnej úlohy v The Streets of San Francisco (1975).
Hercom s najobsiahlejšou filmografiou v tomto filme bol jednoznačne Michael Greene (1933 – 2020) a pri prehliadaní filmov a seriálov, v ktorých si zahral – prípadne sa aspoň mihol – človeku dochádza, aké obrovské množstvo filmov a seriálov sa počas storočia filmového priemyslu natočilo. Ale koľko z toho vlastne poznáme? Príkladom je aj Greenova filmografia, kde veruže len máločo slovenskému divákovi bude hovoriť.
Pred účinkovaním v This Is Not A Test mal už Michael Greene za sebou pár epizódnych rolí v nám neznámych westernových seriáloch, objavil sa na chvíľku v originálnom TV seriáli Batman (1966), taktiež v pôvodnej verzii Lost in Space (1966), v Bonanze (1972, koniec-koncov, kto z hercov v danom období sa v Bonanze neobjavil, že?), v pôvodnom Kung Fu (1973-1974) a podobne, zahral si aj v mnohých, vcelku pre nás neznámych filmoch. Čo ale nie je na škodu veci – máme totiž čo objavovať!!!
Alan Austin (1920 – 1992), v tomto filme v úlohe Ala Westona, sa týmto filmom zo žiary filmových reflektorov porúčal (bol to je ho posledný film), za zmienku ale stojí, pretože sa objavil vo filme Pay or Die! (1960), o ktorom si čo-to povieme na inom mieste.
A v podstate podobne na tom sú aj zvyšní členovia hereckého osadenstva, ale dvoch hercov nemôžeme opomenúť.
Prvým z nich je Ron Starr (1942), tuná v úlohe psychopata Clinta, ktorý sa okrem rôznych epizódnych úloh v amerických seriáloch objavil aj v bikersploitation klasike Angels Hard As They Come (1971).
Druhým, ktorého ešte musíme spomenúť, je Jay Della (1926-2008), okrem malej úlohy v originálnom televíznom seriáli o Batmanovi sa objavil aj napr. v snímku Simon, King of the Witches (1971), strihol si malé úlohy v Lethal Weapon 2 (1989), Lethal Weapon 3 (1992) a Lethal Weapon 4 (1998), vidieť ho možno v béčkovej martial arts mlátičke Bloodfist VII: Manhunt (1995), a v Conspiracy Theory (1997).
