Konečne film o metlákoch pre metlákov! Dobre, možno trošku preháňam, ale poďme pekne od začiatku, dobre?
We Summon The Darkness je nový… a teraz, ako ho nazvať? Pre mňa to je crossover. Naozaj, nájdete tu po troške zo všetkého – slasher, thriller aj trošku komediálnych prvkov, takže je to crossover. A bodka. Tak teda ešte raz – WSTD je crossover z roku 2020 (teda novinečka, v UK vyšla 20. apríla u Signature Entertainment, ktorým týmto ďakujem za poskytnutú recenzentskú kópiu), v hlavných úlohách s Alexandrou Daddario, Keanom Johnsonom, Maddie Hasson, Amy Forsyth, Loganom Millerom, Austinom Swiftom, Johnym Knowvilleom, Allison McAtee, Tannerom Beardom a pár ďalšími dobrými ľudkami. Scenár spáchal Alan Trezza (ktorý už má na konte film Burying the Ex) a všetko to kočíroval a režíroval Marc Meyers ( a ak ste videli My Friend Dahmer, tak aj ten režíroval on), a príbeh sa točí okolo skupinky metlákov, ktorí sa kdesi v Amerike vybrali na koncert počas obdobia 80. rokov 20. storočia, a ja už len zamudrujem a zamachrujem, že hovoríme o období tzv. Satanic Panic. To vám bola, panečku, zaujímavá doba (a hoci je to v podstate na smiech, ľudia sedeli v base – a poniektorí doteraz sedia – za niektoré vymyslené veci, čo už sranda rozhodne nie je), ale o tom niekedy inokedy.
A toto je krátka verzia, ktorá sa niekde môže objaviť v nejakej referenčnej bichli, ale predpokladám, že nám také čosi len tak stačiť nebude. Dobre, dajme si dlhšiu verziu.
Vo filme sledujeme dievčenské trio zložené z Alexis (Alexandra Daddario, ktorá sa mihla aj v snímkoch San Andreas, Baywatch, Burying the Ex), Val (Maddie Hasson, vo vedľajšej úlohe aj vo vynikajúcom filme God Bless America) a Beverly (Amy Forsyth, známa zo seriálov Defiance, The Lizzie Borden Chronicles a ďalších) cestujúce na metalový koncert uprostred zúriaceho mediálneho ošiaľu ohľadom všetkého satanského, ktorý dostal príhodný, už hore spomenutý, názor Satanic Panic. Takže sme v 80. rokoch 20. storočia, čo mi síce chvíľku trvalo, než som pochopil, ono totiž trošku chýbali niektoré ingrediencie tej doby, napr. trvalá na vlasoch báb, to skrátka muselo byť. Ale zorientoval som sa rýchlo, lebo mi bolo divné, že Mark (TV actor Keean Johnson hrajúci v seriáloch, ktoré absolútne nepoznám ani podľa názvov) spomína, že jeho prvým koncertným zážitkom bol posledný koncert Ozzyho s Randy Rhoadsom… a ja tak kukám ako puk a vravím si, si robí niekto srandu? Chlapík taký cucák a veci spred 30+ rokov? Nato hneď Val zakontrovala, že prišla o panenstvo na koncerte Def Leppard v roku 1983 a už som bol v obraze (teda nie, že by som si predstavoval daný čin, vy perverzáci!). A ich debata o Jasonovi Newstedovi ako náhrade za zosnulého Cliffa Burtona bola potom vcelku milá. Snažili sa, veľmi sa snažili.
Takže tri baby a traja metláci na metalovom koncerte. Zatiaľ, ako my na východe hovorievame, „šicko bavi“ (všetko v poriadku).
Rozmýšľam, či chcem ísť veľmi do príbehu, lebo normálne pri recenzovaní sa snažím vyhnúť sa tomu, čo sa len dá – koniec koncov, načo potom pozerať film, keď viete, čo a ako, že? Sa potom niekto diví, že ľudia pozerajú akurát tak trailery… Ale nedbám. Takže ohľadomo filmu – nič nie je tak, ako to vyzerá, a čo začína ako pekný večer končí trošku – menej pekne.
To ste sta dozvedeli, že?
Ale nechajme film filmom, ten si pozrite a spravte si názor sami. Čo ale chcem spomenúť je prístup k filmu.
Lebo bežný divák, čo tam, preňho je to ďalšia novinka, ktorú buď uvidí o nejaký čas na Netflixe (s najväčšou pravdepodobnosťou) alebo na káblovke, prinajhoršom to stiahne z torrentu, kukne, vymaže. V podstate je to taký filmový burger z Mekáča. Chutí? Chutí. Je to niečo špéci? Ani nie. Klišé? Tomu ver. Predvídateľný? Pri We Summon The Darkness si môžeme odfajknúť aj túto kolónku.
Ale pokiaľ sme metalisti, ktorí čosi pamätajú, to už je o čomsi inom.
Štastie, že sme boli pred týmto imperialistickým „zlom“ v podobe Satanic Panic chránení Železnou oponou, keďže súdruhom bol nejaký Satan ukradnutý, rovnako ako nejaká panika okolo neho. A samozrejme, nemali sme ani narcisických chamtivých televíznych kazateľov – a rovnako tak sme boli (hoci zjavne neúspešne) chránení aj pred tým nástrojom skazy socialistickej spoločnosti, metalovou muzikou. No nenecháme si predsa náš socialistický poriadok rozvracať, že?
Dodnes pamätám, ako nám nejaký angažovaný príslušník VB rozprával o vyčíňajúcich metalistoch, strihajúcich ľuďom hlavy dohola, prípadne vyhoľujúcich im do hláv hákové kríže (súdruh si evidentne plietol nazi-skinheads a metalistov, ale budiž mu odpustené, bolo to pre dobro socializmu). No ale, že „díky, Broňa“. No a nedá sa zabudnúť ani na kampane proti metalovej muzike v našich krajoch, viď protest biskupov proti koncertu Iron Maiden a Black Sabbath začiatkom 90. rokov minulého storočia).
A preto sa vo We Summon The Darkness metalový divák dokáže pekne identifikovať s našou partiou metlákov, hoci len sprostredkovane.
No ale späť k filmu. Ten je evidentne orientovaný na mladú generáciu, ktorej nebude určite divné, že naši metláci nie sú „máničky“. Metlák v 1986 či 1987 bez „deky“? Takmer nemysliteľné. Ale najväčšou peckou boli náušnice Alexis v podobe obrátených krížov, z toho som sa pučil neskutočne. Ale dobreeee, dobreeee…veď to nie je dokumentárny film.
A áno, niektoré veci vo filme boli úplne predvídateľné (konanie pastora, tam nebolo čo riešiť), rovnako aj (takmer koniec), to už zaváňalo takmer zámerom, niektoré veci boli #cjtbtocobolodpc – napr. návrat ťažko zraneného Kovacsa (Logan Miller, Scouts Guide to the Zombie Apocalypse, Escape Room) späť do domu, nehovoriac už o štýle, akým dom opustila Alexis, ale celkovo sa to pozerať dalo a bolo to vcelku fajn, hlavne to budovanie príbehu až do momentu, kedy mi, ako divákovi, došlo, že aha! (nebudem prezrádzať). Toto je skrátka film na sobotný večer s pizzou, pivkom, čipsami, kolou, vodkou…podľa vlastného výberu, nech sa páči, o zábavu bude postarané. A baby boli fakt parádne, to sa musí nechať!
Aby som to zhrnul – We Summon The Darkness nie je rozhodne žiaden Kubrick, a mix žánrov sťažuje kategorizáciu filmu a jeho porovnanie s inými filmami. Iste, nie je tu nič, čo by sme nevideli, ale funguje to, a ako sa vraví, ak to funguje, tak do toho nešprtajme. Výkony hlavných protagonistov boli OK (akurát chudák Tanner Beard v úlohe šerifa, tá úloha bola napísaná úplne nahovno), a ako metalhead som samozrejme držal chlapcom palce. Pridať k tomu pekné baby, nie je o čom. Aj keď najlepší bol Kovacs v podaní Logana Millera, to je presne bláznivý metlák jak má byť!
Tak čo poviete, dáme dnes nejaký 80tkový metal? Neviem, ako vy, ale ja rozhodne áno.
Nebudem klamať, rozhovory robím rád. Najmä – vzhľadom na to, že teraz publikujem v rodnej slovenčine – robím rozhovory s ľuďmi, ktorí sú čitateľom v tejto malej časti Zeme prakticky úplne neznámi, hoci by mohli byť známi, alebo byť – ako spievali Alphaville – ,,Big In Japan“.
A pár rozhovorov som aj spravil. Dobre, viac než niekoľko, ale kto ich bude počítať, že? Veľmi rád sa však rozprávam s ľuďmi môjho druhu – s autormi a vydavateľmi undergroundových publikácií, či už ide o strohý „cut’n’paste“ DIY zin o pár stranách alebo poloprofesionálny či plne profesionálny magazín.
Myslím si, že v dobe informácií, keď – paradoxne – možno pozorovať, že úroveň gramotnosti a vedomostí klesá, pričom kritické myslenie je na skutočne kritickej úrovni, dlhujeme sami sebe a spoločnosti, aby sme takéto aktivity udržiavali. Hoci neúnosne vysoké poštovné dnes v podstate zabíja každý pokus kúpiť si niečo tlačené spoza oceánu (v oboch smeroch) a mnohé z publikácií, o ktorých rád hovorím, už dávno neexistujú – mnohí vydavatelia ich už nevydávajú – pre mňa je to nielen práca, ktorú milujem, ale aj – ako to vnímam ja – dôležitá úloha zachovať minulosť pre potomkov.
Dnes som zase späť, a zase s ďalším zaujímavým rozhovorom so zaujímavým človekom. Tentoraz je to Dom Salemi, bývalý vydavateľ a redaktor skvelého časáku s názvom BRUTARIAN a spolumoderátor podcastu BEATSVILLE.
Čože, vy ste o ňom nikdy nepočuli? Tak dnes máte šťastný deň…
Zdravím, Dom a veľmi pekne ti ďakujem za tvoj čas, ktorý venuješ tomuto rozhovoru. Ako sa ti darí v týchto dňoch? Žijeme v celkom zaujímavej dobe, nemyslíš?
Mám sa dobre, ďakujem a zdravím ťa. Čo sa týka doby, o súčasnom stave sveta by som mohol napísať veľa, aspoň z mojej strany. Nebudem ťa unavovať svojím pohľadom na vec, len poviem, že by som si prial, aby sa moja krajina aktívnejšie usilovala o mier na Blízkom Východe a na Ukrajine. Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, znalí a vzdelaní ľudia, že prakticky najväčšou teroristickou organizáciou na svete sú Spojené štáty. Pri zbežnom štúdiu dokonca aj nedávnej histórie by sme našli množstvo dôkazov, ktoré tento názor podporujú.
Tí, ktorí nepreskočili úvod, vedia, že si známy a vydavateľ a redaktor časopisu Brutarian. Keď sa vrátime späť do skvelých deväťdesiatych rokov, v roku 1991 vyšlo úplne prvé číslo tohto znamenitého časopisu. Bolo to vaše úplne prvé dobrodružstvo v oblasti vydavateľstva? Spomeniete si, čo bolo dôvodom alebo inšpiráciou, že si vôbec začal Brutarian vydávať?
Bože môj, ani som si neuvedomil, že som začal tak skoro, zdá sa to tak dávno; počítače boli v plienkach, o internete sa nedalo hovoriť a používali sme diskety. Pokiaľ ide o to, že sme boli “ znamenitým“ časopisom, boli sme všetko iné, len nie to, ak pod slovom „znamenitý“ myslíš “ úctyhodný“, venovali sme sa úplne polárnej estetike; naším cieľom bolo otriasť svetom undergroundu a populárnej kultúry tým, že sme objavovali a oslavovali radikálne nové prístupy k filmu, literatúre a umeniu. Bol to môj prvý vydavateľský počin a moja inšpirácia bola jednoducho egoistická: veril som, že som veľký majiteľ vkusu vo všetkých veciach, a tak mám právo dať svetu vedieť, čo by mal podľa mňa čítať, počúvať a pozerať. Bolo to absurdné, ale keďže som mal aj úžasný zmysel pre sebaironický humor, moji čitatelia čoskoro zistili, že často žartujem.
Pred dnešným dňom som to nevedel, ale učím sa, učím… takže, z toho, čo sa mi podarilo zistiť, Brutarian svojím názvom odkazuje na art brut, ako ho definoval Jean Dubuffet. Mal si nejakú určitú predstavu o časopise, čo sa týka jeho obsahu, alebo čo bol art brut v tvojom ponímaní a prečo si ho zvoliť?
Áno, ako filozofická šablóna mal slúžiť ako sprievodca tým, čomu sa budeme venovať: tvorivej práci vo všetkých jej podobách, ktoré neboli zaťažené obavami z vplyvu. Akademické pohľady na to, čo buržoázia považovala za prijateľné, nás nezaujímali.
V roku 1991 som nemal ani potuchy o priehršti dobrôt v podobe časopisov a zinov, ktoré vychádzali v dobrých USA, a až teraz – pri prezeraní starých čísel Factsheet Five dostupných online, ktorý som vtedy tiež nepoznal – viem o mnohých tituloch, pri ktorých by som v okamihu predal svoju pečeň, aby som ich mohol získať. Teraz, keď čítam niektoré čísla Brutarianu, cítim známu atmosféru, najmä pri sekciách filmových/audio/knižných recenzií, ktoré mi pripomínajú skvelý časák Psychotronic Video a niekoľko ďalších s podobným štýlom… Možno si na túto otázku už odpovedal v otázke č. 2, ale aj tak, keďže som si takmer istý, že si počas prípravy Brutarianu poznal aj iné publikácie – čím sa podľa teba tvoja publikácia líšila od ostatných?
Boli sme veľmi sčítaní, vzdelaní a mimoriadne erudovaní. Časopisy ako Psychotronic síce oslavovali „zlý vkus“, ale kvôli nedostatočnej kultivovanosti – ktorú možno získať len dôkladným štúdiom a rozsiahlym čítaním – jednoducho nedokázali takpovediac oddeliť zrno od pliev. John Waters raz na margo toho poznamenal, že „aby mal človek zlý vkus, musí mať najprv veľmi dobrý vkus“. A hoci niektorí majú to šťastie, že sa s takouto predispozíciou narodia, väčšina si túto vlastnosť musí „vypestovať“.
A na tejto ceste k palácu múdrosti, teda k dobrému vkusu, sa okamžite zbavte predstavy, že vkus je subjektívny. Nie je; je objektívny. Aby ste dospeli k správnemu objektívnemu pohľadu na akékoľvek tvorivé dielo, položte si tri otázky: Čo sa umelec snaží urobiť alebo povedať? Robí to alebo hovorí to dobre? A napokon, stojí to za to?
Hoci sa môže zdať, že je hrubý a neotesaný, Brutarian od prvého čísla bol všetko iné, len nie to… Široká čitateľská verejnosť zvyčajne nemá ani potuchy o strastiach prípravy publikácie, ale pre nás, vydavateľov, si pripomeňme (dúfam, že s nostalgiou) tieto chvíle. Grafická úprava je celkom profesionálna, pomáhal vám s grafickou úpravou a tlačovými zostavami niekto z fachu?
Alternatívna umelecká scéna – nadzemná aj podzemná – v New Yorku v 90. rokoch a ja som mal to šťastie, že som počas bakalárskeho štúdia na Univerzite Notre Dame nadviazal kontakty s mnohými umelcami z tejto scény. Keď som spomínané kontakty oslovil s otázkou vydávania časopisu o alternatívnej kultúre, veľmi radi mi ponúkli svoje návrhy a v mnohých prípadoch mi podali pomocnú ruku.
Z toho, čo som bol schopný nájsť – začal si štýlovo a s chuťou! 1500 výtlačkov prvého čísla…? To celkom určite nie je malý náklad! Vo svete nezávislých vydavateľov ide o vcelku neslýchaný náklad pre prvé číslo, takže sa zjavne musím opýtať – keďže prvé číslo bolo distribuované zdarma, vrátili sa vôbec niekedy tieto náklady, napríklad, v podobe pravidelnej bázy predplatiteľov?
Prvé číslo časopisu Brutarian
Moja práca právnika mi priniesla nejaké drobné na prvé vydanie. Potom som potreboval predplatné, aby som mohol pokračovať. Predplatné som zúfalo potreboval, pretože som na rozdiel od takmer každého fanzinu – a o tom sa v undergroundovom vydavateľskom sektore hovorí len zriedka – platil svojim prispievateľom a platil som najvyššiu sadzbu zo všetkých samovydávaných, nezávislých časopisov. Robil som to rád, pretože som veril, že je hriešne využívať talent iných na osobný zisk. Vo svete fanzinov to bolo dobre strážené tajomstvo, pretože väčšina z nich sa spoliehala na darcovské príspevky, a ak by sa informácia o platobnej politike Brutarianu dostala na verejnosť, viedlo by to len k tomu, že by spomínaní prispievatelia odišli. Nie že by som týmto publikáciám konkuroval, to vôbec nie, v skutočnosti som mal v časopise pravidelnú rubriku, v ktorej som upozorňoval našich čitateľov na ziny a undergroundové publikácie, o ktorých sme si mysleli, že stoja za prečítanie.
Nikdy sa mi však nepodarilo získať širokú základňu predplatiteľov, a keďže distribúcia v tejto krajine bola v podstate zločinecká, jediný spôsob, ako som mohol pokračovať vo vydávaní Brutarianu, bolo vziať každú ušetrenú mincu, ktorú som mal, a vložiť ju do časopisu. Tak som sa každé tri mesiace trápil s tým, aby som dostal číslo do tlače, ale čo už, myslel som si, že som spisovateľ, básnik, umelec, a tak nech ide život právnika zo strednej vrstvy do čerta.
Čo som si mal možnosť všimnúť, nemálo amerických publikácií, ktoré som mal príležitosť čítať, mnohé z nich publikovali na svojich stránkach obsah pre dospelých, a to bez akejkoľvek hanby (teda nie, že by sa za to hanbiť mali), čo nebolo zvykom na kontinente (to je asi tá výhoda Prvého dodatku)…v prípade Brutarianu, tým obsahom bol často komiks pre dospelých … len tak pre zaujímavosť, mali ste ako Brutarian kvôli tomu niekedy problém s úradmi? Pýtam sa preto, lebo vždy, keď takýto obsah vidím, príde mi na um súdny proces s Mike Dianom, PMRC… toto všetko…
Mikea Dianu sme publikovali pred tým, ako sa stal celebritou, a aj po tom. Myslel som si, že jeho práca, hoci nie nevyhnutne brilantná, je skôr humorná, neúmyselne primitívny prístup k pornografii násilia. Veril som, podobne ako D. H. Lawrence, že „to, čo je pre niekoho pornografia, je pre iného často drsný výkrik génia“. Alebo niečo v tomto zmysle.
Mike Diana, undergroundový kreslič komiksov, prenasledovaný za svoju sériu Boiled Angel
Nemyslím si, že by som mal niekedy problém s úradmi, keďže Brutarian mal veľmi slabú distribúciu. A v tých obchodoch, ktoré nás zásobovali, naši distribútori umiestňovali časopis do zapečateného igelitu.
Aby som bol úprimný, vždy som – a pravdepodobne aj väčšina ľudí, vydavateľov i čitateľov – prekvapený, keď nejaký kolega od fachu získa rozhovor so známou osobou, celebritou, nech to nazveme, ako chceme… hoci osobne preferujem rozhovory s menej známymi či obskúrnymi umelcami, nedá sa mi neopýtať – ako si bol schopný získať pre Brutarian rozhovory s tak slávnymi ľuďmi? A keď sme už pri tom – ktoré interview (ak vôbec nejaké) považuješ za svoje najlepšie, či už kvôli celebrite (jaj, ako ja tento termín neznášam!) alebo kvalite rozhovoru?
Rozšírilo sa, že za autorský materiál platím – tak jednoduché to je. Preto sa na nás obracali profesionálnejší a uznávanejší autori, ak nemohli pre svoj materiál nájsť miesto u významnejších publikácií. Rád si namýšľam, že to bolo kvôli tomu, že inteligencia rozpoznala génia vo mne, ale naozaj, bolo to kvôli tomu, že umelci vedeli, že si stojím za svojím slovom a dostanú zaplatené okamžite.
Pokiaľ ide o rozhovory, tých parádnych bolo mnoho, ani neviem, kde začať: The Pretty Things, Ric Flair, Carl Perkins, John Carpenter.
Na Americane (som si istý, že tento termín môžeme použiť aj tu) absolútne zbožňujem nielen obrovskú veľkosť rôznych scén, žánrov atď., ale aj neuveriteľnú rozmanitosť, ktorú možno nájsť len v USA. Kluby, obchody s platňami… distrá, ziny… Samozrejme, že sa to za tie roky zmenilo, otázka však znie – ako veľmi? Je duch divokej kultúrnej krajiny 80. – 90. rokov stále prítomný?
Záviselo to od prostredia – L.A., San Francisco, Seattle, Boston, New York, D.C. – vo väčších mestách to prirodzene prebiehalo. To všetko je teraz preč. Malé obchodíky vyradil z prevádzky Amazon a podobné spoločnosti. Distribútori začali zabíjať zinovú scénu svojimi zločineckými praktikami a posledný klinec do jej rakvy zatĺkol nakoniec internet.
Brutarian, číslo 18
V poslednej dobe som tiež svedkom a pozorovateľom veľkej nostalgie (a tým som „vinný“ aj ja) za vecami z minulosti, napríklad nostalgiou za grindhouse/42nd Street a určitým romantizmom tejto éry. My, ľudia, máme tak trochu tendenciu spomínať si len na to dobré z našich mladých čias… tiež sa k tomuto pocitu hlásiš, alebo si k minulosti kritickejší?
Nie, ako staršiemu človeku mi grindhouseová scéna určite chýba. Bola však nebezpečná, na to ľudia zabúdajú. To preto, že len niekoľko neohrozených duší ako Michael Weldon, Rick Sullivan (Gore Gazette), Keith Crocker a ďalší sa odvážili prekročiť hranice filmového geta. Jediná vec, ktorá mi nechýba a nechápem kult, ktorý okolo nej vznikol, je kazeta VHS. Kvalita obrazu bola príšerná; ale možno práve v tom je pre niektorých jej čaro. Romantickým aspektom tej éry bolo vzrušenie z objavovania. Posadnutosť jednotlivca sa stala zinom, a tak sa jeho posadnutosť mohla stať aj tvojou. Alebo prinajmenšom predmetom ďalšieho štúdia. Ktoré ti vydavatelia ochotne dodávali s každým číslom. Nezabúdajme, že to bolo pred rozmachom internetu a založením Wikipédie.
Samozrejme, Brutarian bol kolektívnym dielom, o čom svedčí aj zoznam spolupracovníkov. Môžeme niektorých z nich vymenovať, najmä tých, ktorí sú ešte stále aktívni v písaní/vydávaní, aby sme im mohli vysloviť uznanie? Možno je to ťažká otázka, ale ktorý z vašich spolupracovníkov bol tvojím favoritom?
Mojím obľúbeným spolupracovníkom bol spoluzakladateľ a výtvarník Jarrett Huddleston. Brilantný redaktor, ktorý do časopisu zapojil mnoho svojich skvelých priateľov výtvarníkov a spisovateľov. Časopis po jeho odchode už nikdy nebol taký istý, pretože bol, bez nejakého priklášľovania, génius. To, že zanechal umenie, aby sa mohol venovať kariére v oblasti reštaurovania budov, bolo pre svet umenia veľkou stratou. Napriek tomu reštauruje historické budovy, ktoré sú samy o sebe umeleckými dielami, ako napríklad Empire State Building v centre New Yorku. Takže takto nejako to je.
Pre časopis pracovalo toľko skvelých talentov: nezávislý spisovateľ John Oliver, hudobný vedec a autor Ken Burke, výtvarník, karikaturista a hudobník Doug Allen, môj kolega právnik Andrew Baxley, veľa úžasných ľudí.
Kedysi Brutarian obsahoval aj vinylovú platňu. Môžete nám povedať, o aké kapely/umelcov išlo?
Všetky ich nájdete na Discogs pod názvom Brutarian Records. Vydali sme aj dva parádne kompilačné disky. Hmmm, pozrime sa: Áno, prvé dve vydania The Bordellos, ktoré vytvoril jeden z najlepších hudobných mozgov v Spojenom kráľovstve. Zo Spojených štátov vyšli dve nahrávky od úžasnej kapely The Ubangis, ktorá sa podobá na Cramps. Margaret Doll Rod z The Doll Rods nás poctila svojou debutovou nahrávkou. Rozkošná britská hororová punková kapela Zombina and The Skeletones nám umožnila znovu vydať jeden zo svojich najlepších diskov a bola by nám dovolila vydať reedíciu celej jej tvorby, keby sme nehodili uterák do ringu.
Brutarian prestal vychádzať v roku 2011, keď mal za sebou približne 50 vydaní. Stavím sa, že rozhodnutie ukončiť jeho vydávanie nebolo ľahké… aký bol dôvod alebo príčina takéhoto rozhodnutia? Uvažoval si niekedy o tom, že by si publikáciu obnovil?
Ľudia sú na telefónoch, už nečítajú (samozrejme, niektorí čítajú, ale nie dostatočne). Nedávny prieskum v tejto krajine ukázal, že priemerný dospelý Američan prečíta len päť kníh ročne, 52 % neprečítalo za posledný rok ani jednu knihu. Takže by som musel byť šialený, aby som sa vôbec začal zaoberať myšlienkou na oživenie tejto publikácie. Môj blog Beatsville sa však k časopisu vracia opätovným uverejňovaním vybraných knižných, filmových a hudobných recenzií. A duch časopisu sa udržiava pri živote v týždennej hudobnej streamovanej rozhlasovej relácii Beatsville na Mixcloude.
Rozhodnutie ukončiť vydávanie bolo pomerne jednoduché; nemal som žiadnu distribúciu a zostalo mi len málo predplatiteľov. Všetko sa umiestňovalo na sieť a mňa už nebavilo prichádzať o peniaze. Navyše som starol a musel som myslieť na odchod do dôchodku. V Spojených štátoch je zdravotná starostlivosť odporne drahá a v skutočnosti neexistuje žiadna záchranná sieť pre jednotlivých občanov, ktorí majú málo úspor.
Ako si spomínal v našej konverzácii, vydal si aj niekoľko CD pod značkou Brutarian. Čo ťa viedlo k prechodu od vydávania časopisu k hudobnému vydavateľstvu?
Neprešiel (neprešli) som/sme, bola to časť môjho vydavateľského impéria [trpký a hysterický smiech].
Tvoje aktivity neboli v skutočnosti ziskové, ale určite nie je na škodu zarobiť si nejaké peniaze. Z tvojho pohľadu, ktorá hudobná nahrávka od Brutarian bolo najlepšie prijatá? A s odstupom niekoľkých rokov – ktorý je tvoj najobľúbenejší z tých vydaných?
Obal kompilácie „We Went And Recorded It Anyway“ vydavateľstva Brutarian Records
Všetky sú mojimi deťmi, ale náš druhý album We Went And Recorded It Anyway získal najpriaznivejšie recenzie. Dokonca aj britskému The Guardian sa páčila.
To však nie je všetko, ako sa hovorí v nákupných kanáloch, haha. Je o vás známe, že sa angažujete aj v rôznych kultúrnych podujatiach, či už v nie tak dávnej minulosti, alebo v súčasnosti. Jedným z nich bolo organizovanie Colonial Beach Blues Festivalu vo Virgínii…. Nuž, nebudem jediný, kto o tom nemá ani potuchy, preto by si bol taký láskavý a prezradil nám o tom viac? Keďže byť organizátorom festivalu rozhodne nie je najľahšia akivita, čo ťa prinútilo vrhnúť sa do toho? Aj keď – keďže som na rovnakej vlne, odpoveď tak trochu tuším, aspoň trochu (uvidíme, ako veľmi sa mýlim, haha). Ako festival vznikol, ako dlho už prebieha… nejakí umelci, ktorí sa ho zúčastňujú, o ktorých by sme určite mali vedieť? Tvoja najvrúcnejšia a najmilšia spomienka za ten čas, čo si ho organizoval?
Opäť, ako súčasť môjho mediálneho impéria, som si myslel, že by to bol super, priniesť ľuďom späť trochu americkej atmosféry. A aké je na to lepšie miesto ako malé americké riečne mestečko vo Virgínii. Spolu s manželkou sme v Colonial Beach prevádzkovali obchod so zberateľskými a vintage predmetmi a mysleli sme si, že prostredníctvom tohto obchodu by sme mohli účinne propagovať festival. Ak ma pamäť neklame, bol pomerne úspešný, prebiehal v rokoch 2009 – 2014 a podarilo sa nám prilákať niekoľko veľkých mien – Johnny Winter, Bill Kirchen, The Derailers. Fest sa začal ako oslava blues, ale postupne sme ho diverzifikovali pridaním rockabilly, garážového rocku, alt-country atď. A bol to výlučne rodinný projekt. Spolu s mojou manželkou Charlene sme tlačili vstupenky, navrhovali a distribuovali reklamu, kontaktovali a uzatvárali zmluvy s kapelami (v tomto prípade nám pomohlo, že som právnik), privážali a pomáhali rozmiestňovať nezávislých predajcov na miesta s výhľadom na miesto konania, jednoducho komplet všetko.
Nemôžeme zabudnúť ani na vaše pôsobenie na rozhlasových vlnách a v online rozhlasovom priestore. Hovoríme o „Beatsville„! Cesta, ktorú ste si zvolili, je pochopiteľná (sám som sa istý čas pohyboval v oblasti podcastingu a online rádia a stále som sa tejto myšlienky nevzdal)… bola teda myšlienka Beatsville spojená s ukončením spomínaného festivalu?
Nie, festival sme už dávno zrušili – mesto začalo zasahovať v presvedčení, že práve ono je dôvodom úspechu festivalu – a presťahovali sme sa do plážového mestečka Cape May v štáte New Jersey. Keď sme tam boli, napadlo nás, že by mohlo byť zábavné robiť dídžeja v miestnom nízkofrekvenčnom nezávislom rádiu. Zobrali sme si polnočnú zmenu (00:00 – 2:00) od piatka do nedele, a keď nám šéfovia rozhlasovej stanice začali diktovať program, odišli sme a založili si vlastnú streamovaciu šou. S Beatsville sa nikomu nezodpovedáme a to je krásna vec.
Podľa dostupných informácií ste svoju šou začali vysielať na miestnej FM stanici v Cape May, NJ… ako dlho už vysielajú na rozhlasových vlnách? Bola zmena na podcastové epizódy spôsobená vaším presťahovaním sa do vášho súčasného pôsobiska, Baltimore?
Asi rok sme vysielali na dvoch rôznych staniciach, ale zistili sme, že je oveľa uvoľnenejšie a pre našu kreativitu priaznivejšie pripravovať programy len z nášho domova. Do Baltimoru sme sa presťahovali, pretože sa nám to mesto páčilo. Naše sťahovanie nemalo nič spoločné s programom. Nedávno sme boli doslova nútení presťahovať sa z Baltimoru, pretože žiť v ňom sa stalo príliš nebezpečným.
Prezerám si zoznam epizód a wow!…a to som si myslel, že ja mám široký hudobný záber 🙂 Priznám sa, že mám potrebu skloniť hlavu v úžase, pretože len v dvoch epizódach, ktoré som mal možnosť počúvať, je toľko skvostov! Ako vymýšľaš témy jednotlivých epizód? Tie halloweenske sa núkajú samé, samozrejme… ale ostatné? vychádzajú z tvojho konkrétneho hudobného vkusu alebo ich vytváraš za pochodu? Svoju podcastovú reláciu vedieš spolu s manželkou Charlene alias Diablou, aký je jej podiel na tvorbe obsahu podcastu – a hlavne, kto má konečné slovo? 🙂
Bez Charlene by nebola žiadna show, pretože ona je inžinierka; ja nemám žiadne mechanické schopnosti, takže bez nej by nebola žiadna show. Okrem toho slúži ako redaktorka mojich redakčných komentárov, radí mi, keď hovorím príliš rýchlo alebo zle vyslovujem a podobne. Urobila niekoľko relácií, v ktorých bola moderátorkou ona, a prial by som si, aby ich robila viac, pretože jej relácie sa bez problémov vyrovnajú mojim.
Pokiaľ ide o témy relácie, máme pomerne veľkú hudobnú knižnicu a dosť veľa čítame, takže sa zdá, že relácie sa samé ponúkajú. A hudbou sa tak či onak zaoberám celý život, počnúc štúdiom klasických huslí v siedmich rokoch!
Časopis, hudobné vydavateľstvo, festival, rádio FM, podcast… je to posledná aktivita, ktorej sa budeš venovať? Môžeme očakávať, že sa rozvetvíš na ešte jedno miesto, povedzme na Youtube videosérie alebo niečo podobné?
S manželkou by sme sa radi rozrástli, ale kým na nás nezaklope rádio FM alebo iný mediálny gigant, vystačíme si s vydávaním našej týždennej rozhlasovej relácie a prácou na blogu. Podcasty sú spojené s neúmerne vysokými platbami za komerčné práva, takže to je mimo. A aj keby nás oslovila nejaká FM stanica, pravdepodobne by mi to zobralo toľko času na výskum, čítanie a iné odborné činnosti (musíte napríklad stále počúvať, aby bola rozhlasová relácia čerstvá), že by to asi nestálo za to.
Všimol som si (podľa mňa veľmi vítanú aktivitu), že v poslednom čase sa v paperbackových/tvrdých väzbách znovu vydávajú celé série dávno vydaných publikácií, čím sa skvelé veci z minulosti dostávajú do pozornosti a rúk súčasných čitateľov. Plánuješ to isté urobiť možno aj s Brutarianom? Alebo sprístupniť celý náklad online?
Opäť platí, že mnohé z týchto vydavateľstiev si za opätovné vydanie vašej práce účtujú nemalé peniaze, takže kým mi niekto neurobí skvelú ponuku, budete si musieť vyhľadať spätné vydania na internete.
Na konci tohto skvelého rozhovoru by som ti chcel ešte raz poďakovať za tvoj čas a odpovede… nejaký záverečný odkaz pre čitateľov webmagazínu Rubber Axe?
Charlene a ja sme poctení a polichotení tvojím záujmom. Prajem ti veľa šťastia s tvojím webmagazínom a poprosím tvojich čitateľov, aby hojne využívali svoje preukazy do knižnice a neprestali ich hľadať mimo ich komfortnej zóny v umení.
Aatank je krásnym príkladom toho, prečo človek svetovú kinematografiu pozerá. Iste, niekto môže povedať, že veď Bergman alebo Fellini – a rozhodne mu dám za pravdu – ale tak nádhernú nedokonalosť, ktorá je zvečnená nielen v tomto filme… jednoducho, toto človek buď miluje pre to, čo to je, alebo ruky preč a utekať. Niet inej cesty.
Pre tých, ktorí nevedia o čom je reč, Aatank je indickou vykrádačkou Jaws (teda Čeľustí), pochádzajúcou z roku 1996. Aspoň podľa oficiálnych informácií, ale neverte tomu, film pravdepodobne vznikol niekedy v polovici 70. rokov, čo sa dá súdiť podľa odhadovaného veku hlavného protagonistu menom Jesu, ktorého hrá bollywoodska legenda Dharmendra. A pretože nemám ten dojem, že by bol v našich luhoch a hájoch nejak extra známy, tak len poviem, že sa narodil v roku 1935 a v 1996 by mal nejakých 61 a na to vo filme rozhodne nevyzerá.
To však nie je v našom filme podstatné, ako kedysi spievali Elán, „na mene nezáleží a ani na veku“. V tomto filme teda rozhodne nie.
Aatank nemôže v prehľadoch sharksploitation filmov (teda filmov, ktoré stavajú príbeh na žralokoch ako skoro hlavných protagonistoch) chýbať, a keďže rád pozerám aj absolútne neznáme veci a nemám problém ani s mimo-európskou a mimo-americkou kinematografiou, bolo jasné, že si tento film nemôžem nechať ujsť.
A cca 2 hodinách strávených sledovaným filmu z Youtube, kde sa nachádza (aspoň v čase písania recenzie) s anglickými titulkami, som dokonale pripravený sprostredkovať vám tento filmový zážitok aspoň takto – lebo čo si budeme klamať, nikto z vás ho pozerať nebude.
Keď už spomínam titulky, tie neboli úplne presné, ale skúsenejší filmosledovači vedia, že aj to patrí k čaru sledovania filmov, ktorým sa skrátka oficiálne spracovanie do slovenského jazyka, či už ide o dabing alebo o oficiálne publikované titulky, nedostalo.
Na rozdiel od moderných filmov, Aatank trávi prvých 50+ minút budovaním príbehu na pozadí naháňačky za morským predátorom. V podstate sa dá povedať, že chudák žralok je v danom prípade skôr do počtu. Posúďte sami.
Na začiatku príbehu spoznávame dvoch chlapcov, sirotu menom Jesu a jeho kamaráta Petra. Po záchrane druhého spomínaného zo studne, kde nedopatrením spadol, si Jesua Petrova matka adoptuje, a tak kameraden vyrastajú ako bratia, ale len do momentu smrti Petrovej matky, po čom nasleduje ich odlúčenie, keďže Peter odchádza žiť s rodinou inam.
Čosi kamsi uplynie kus vody, teda, chcel som povedať, času, Jesu vyrastie a stane sa z neho chlap ako buk. To už ale dedinčania majú problém s miestnym gangstrom menom Alfonso, ktorý vyberá od dedinčanov poplatok za rybolov a podobne. Čo už, miestny zemepán (teda takmer).
Jesu ale pár gangstrov vypráši v parádnej bitke (to skrátka treba vidieť) a tak majú „gadžove“ chvíľku pokoj.
Medzitým sa Jesu dopracuje k nevlastnému synovi a po nejakej tej chvíli aj k partnerke (ktorú zachráni pred znásilnením nadržanými gangstrami), ale ešte predtým sme svedkami návratu Petra, ktorý sa v dedine ožení s peknou dedinčankou. To by ale bolo, aby takéto šťastie trvalo…nevestu zožerie pri kúpaní žralok a Peter to tiež do konca filmu nedotiahne, a tak sa niet čomu diviť, že Jesu to extra psychicky nezvláda.
Ale neodchádzate – to nie je všetko! Presne ako v TV reklame, ani tu sa ešte všetko nekončí, pretože jeden z rybárov nájde v škebli čiernu perlu, a ako sa dá predpokladať, také čosi neujde záujmu bossa Alfonsa a jeho kolegu. Problém však je, že pri útesoch, kde sa tieto škeble či ustrice nachádzajú, krúži spomínaný žralok.
Nebudem vás napínať, nakoniec, samozrejme všetko dobre dopadne, žralokovi sa dostane priúčky, rovnako aj Alfonsovi a jeho komplicovi, a nás neminie – a v hojnej miere sa nám dostane – za priehrštie indických piesní a tancov, pretože Indovia to takto radi (a ak som dobre počítal, tak tých piesní bolo asi 4-5 kusov, čo tvorilo tak 20-25 minút z cca dvojhodinového filmu). Pre niekoho to bude nestráviteľné utrpenie, ja som sa vcelku bavil. Ide fakt o zvyk, a pri cudzokrajnej kinematografii si občas človek takýmto niečím musí prejsť.
Zábery na žraloka sú tiež super, občas mám dojem, že ide o nafukovacieho žraloka, občas je to obrovská papuľa v zábere, takže vcelku nesedí veľkosť, ale to je v takýchto filmoch zanedbateľné. Potešili zábery na miniatúry (tu sa nedá nespomenúť na Ruggera Deodata a Raiders of Atlantis, kde si spomínaný tiež takýmito miniatúrami vypomohol, ale rozhodne nebol sám, samozrejme).
Podčiarknuté a zhrnuté… z tých pár recenzií, ktoré som pred zhliadnutím čítal, som čakal oveľa horší fim, nakoniec to nebolo tak zlé, aj keď pochybujem, že by som sa k Aatank niekedy v budúcnosti vrátil (hlavne ak sharksploitation žáner ponúka ešte toľko zaujímavých kinematografických perál, že áno?).
Síce som mal včera večer pôvodne iný plán, ale plány sú na to, aby sa menili, a tak došlo aj k tomu. A teda namiesto jednotky Night of the Demons, na ktorú som dostal chuť po zverejnení recenzie na ducharinu Witchboard (ktorou začala nová éra Banduriek Na Gauču, len tak mimochodom) som včera usadol do môjho film-fotela a …
…a odtrpel som si sledovanie filmu, ktorý – poviem to tak slušne – bol aj na moje nízkopoložené štandardy príliš. A to pritom všetko vyzeralo celkom v pohode… Veď posúďte sami.
Stručná popiska k filmu vyzerala vcelku nádejne: “Lekárka a bývalá vojenská dôstojníčka sa ocitne v smrteľnom boji o prežitie, keď írska mafia prevezme kontrolu nad nemocnicou, kde pracuje, a jej syna vezmú ako rukojemníka.“ To z voleja vyzerá na vykrádačku willisovskej klasiky Die Hard (ergo, Smrtonostnej pasce), a také to ja môžem, preto rozhodnutie stlačiť prstíkom (prstíkom, nie prsníkom) tlačidlo PLAY práve pri tomto filme nebolo tak ťažké.
Čosi z deja
Hneď v úvode vidíme našu doktorku kdesi pánu Bohu za chrbtom v ďalekom Afghanistane, kde zachraňuje v poľnom stane životy ranených vojakov. Snaha fajna, a treba jej začapkať, ale tu zrazu jej privezú manžela. A keby len manžela! Spolu s ním aj bombu, ktorú má na sebe pripevnenú. Netreba pridlho tipovať, samozrejme, milá pani doktorka chce silou-mocou manželíka zachrániť, ten vie, že to jaksi nepôjde…až dôjde na to, čo musí prísť a BUM! Úvod máme za sebou. A aj manžel.
Pozorného diváka však napadne hneď dôležitá otázka – to na akú riť ťahajú do poľnej nemocnice chlapíka s bombou na hrudníku? Na Slovensku by som to pochopil, pri verejnom obstarávaní sa dajú pri nových prístrojoch uliať prachy z provízie… ale čo ja viem, ono to asi bude rovnaké aj v americkej armáde, no asi logickejšie vysvetlenie je, že scenárista Alex Wright (ktorý, ako pozerám, ma skôr skúsenosti s písaním scenárov k romantickým filmom) to nejako vážne nebral – to bude asi vysvetlenie, ktoré hľadáme, ako uvidíme neskôr.
Ale späť k filmu. Strihneme to na sprchovú scénu, pretože tá je vždy vďačná, a môžeme aspoň chvíľu obdivovať bujné poprsie hlavnej hrdinky, ale ak to býva – a veď sa to všetci tak robíme v sprche – samozrejme, baby sa zvyknú sprchovať s rukou na koze. Nevadí, minimálne rating je zachovaný. No a vidíme aj jazvy na brušku a boku, aby sme mohli s hlavnou hrdinkou súcitiť…i keď práve to ide veľmi, veľmi ťažko.
Naša čajočka už teraz pracuje v civilnej nemocnici, kde – samozrejme – zachraňuje životy civilistov, za čo ju aj hlavný lekár pochváli, a keďže má syna tak vo veku 11 rokov (tipujem), ktorý má v nasledujúci deň narodeniny, je čas vyraziť na nejakú oslavu, spojenú s návštevou futbalového zápasu (v tomto prípade, keďže ide o americký film, tak to nie je americký futbal, ale ten náš, európsky, čo treba povedať, že je v US filmoch rarita). Ma aj napadlo, či to nebude najskôr niečo na spôsob Sudden Death s JCVD, ale nie. Škoda. Nevadí, čajka vysmiata jak lečo, takže zatiaľ všetko v prijateľnej rovine.
Strih na scénu s dvoma agentami FBI, ktorí vypočúvajú syna írsko-amerického gangstra. Ako to už u fízlov chodí, všetci by radi nejakú dohodu uzatvoriť, ale synak, že nie a nie. A pritom to nie je len tak nejaký synak, ale fotríkovi spravoval celú administratívu (na rozdiel od brata, ktorého hneď spomeniem, tento synátor vyštudoval právo). Takže dohoda by sa federálom hodila. Čo už, treba chlapíka previezť do basy.
Americká administratíva by sa mala učiť od našich, slovenských úradov. Kým vo filme prevážajú v podstate dosť cenného a dôležitého človeka dvaja agenti (jeden z nich prakticky úplný nováčik), u nás v takom prípade nastupuje celé maskované komando. V tom prípade by sme ale nemali film Mercy (i keď neviem, či by to náhodou nebolo jedno z mála pozitív). Ale poďme my pekne ďalej k filmovému deju.
Ono to aj tak bežne býva, že pred budovou FBI v zaparkovanom športiaku sedí na prvý pohľad gangsterský týpek štýlu škaredý írsky takmer-hlavohruď a nikto si ho nevšimne, takže môže veselo prenasledovať federálne SUV s prevážaným synušom, a ešte zalarmovať synušovho bráchu s kumpánmi.
Brat sa vola Sean a evidentne trpí nejakým pocitom menejcennosti, tak sa rozhodne mladšieho brácha jednoducho odstrániť, veď určite s federálmi bije partiu, že…ono to u takýchto prefetencov logika pokrivkáva, ale to nevadí.
Johnatan Rhys Meyers ako Sean Quinn
Stane sa, čo sa má – podľa scenára – stať, írski lads auto s federálmi aj s bratom zablokujú, nastáva prestrelka, pár gangstrov kľakne, kúpia to aj federáli (jeden vcelku kriticky) a náš psychotický starší brácho Sean s kľudným svedomím strelí brata Ryana. I keď logiku tu tiež vcelku vidieť, strieľa naňho v podstate z blízka a strelí ho do boku a do brucha. Nieeeeee…do hlavy by ho to asi bolelo. Menej postrelenému federálovi sa však podarí nasadnúť do auta a docválať k najbližšej nemocnici, ktorá sa nazýva Mercy (odtiaľ názov filmu), a kde sa – zhodou náhod – nachádza aj naša mica, momentálne takmer na odchode z práce.
Poslanie je však dôležitejšie ako oslava synových narodiek (a prekvapivo, mladý šuhaj je v tomto uvedomelejší ako samotná mamička), tak sa naša doktorka opäť vrhá do záchrany životov.
Akoby to nestačilo (nebojte sa, ono toho fakt bude viac), z nejakého neznámeho dôvodu sa musíme dočkať aj scény vyťahovania guľky z tela tohto mafoša, kde sa dozvieme, že ide o ilegálne strelivo (v podstate explodujúca guľka). Tá síce nejakým zázrakom nevybuchla v tele brata Ryana, ale neopatrnej sestričke padne na zem. Bum! Rana ako z dela, síce nie s tým efektom, ako v úvode filmu, ale čo tým chcel básnik, pardon, scenárista, povedať, netuší evidentne nikto. Možno ani sám scenárista, kto vie.
To už ale Sean dochádza k poznaniu, že to mierne (teda poriadne) posr…kazil, a tak nasleduje telefonát hlave rodiny. Patrick (Paddy) Quinn je akurát na golfe, ale chápe vážnosť situácie a snaží sa to vyriešiť rýchlo a bez nejakých zbytočných komplikácii. Stará škola, vieme ako.
Ale ono to nejde len tak, navštíviť si postreleného synátora v nemocnici, ak je tento zároveň v rukách FBI. No mladí gangstri medzitým absolvujú výmenu názorov s nemocničným sekuriťákom a tušiac, že asi ide zalarmovať políciu, nasledujú dotyčného do nemocnice. A nastáva zmena situácie.
Recepčná dostane guľku do hlavy (nie každému sa hrdinstvo oplatí, a tiež nechápem, prečo bol panic button, teda tlačidlo policajného alarmu na stene, nie pod pultom) a nastáva vcelku bordel. I keď vzhľadom na počet gangstrov (snáď do 10) a veľkosť nemocnice divák netuší, ako sa nepodarilo väčšine osadenstva ujsť, ale je nám jasné, že scenár má diery v logike ako sitko na cestoviny.
Mamuša ukryje svojho malého synuša do skrine na odev a pssst, ani muk. Hej, jasne. A iniciatívne ide záležitosť riešiť.
Medzitým spolu s írskymi gangstrami zisťujeme, že postrelený synátor Ryan nie je tam, kde by mal byť (pretože ho menej zranený agent FBI menom Ellis presunul), Sean zabije agenta FBI ležiaceho v kóme, a začína prehľadávanie nemocnice a s ním spojená hra na mačku a myš.
No a čo nasleduje ďalej? Samozrejme, nájazd policajtov a FBI, kde začína vyjednávanie. Síce v tomto momente je to zvláštne, každý normálny človek by chápal, že írski mafiosos nemajú žiadnu šancu, tobôž nie pri pozabíjaní pár rukojemníkov, ale to najlepšie nás ešte len čaká, priatelia.
Federáli totiž sledujú kamery z nemocnice a vidia, že v jednej z miestností je spomínaný agent FBI, poranený synátor Ryan na invalidnom vozíku a naša babenka. Kvalita čiernobieleho záznamu je síce takmer na úrovni filmu Begotten (znalci vedia), to však federálom nebráni v rýchlej identifikácii našej hrdinky. Jej charakteristika je v podstate vymyslená (žiadna zlatá medaila za chrabrosť neexistuje, a teda ju nemohla ani čajočka získať, tobôž nie trikrát), ale hneď nato – opäť, ťažko povedať, či sa len potrebovala nadýchnuť čerstvého vzduchu – naša hrdinka vybehne na strechu nemocnice, a naši federáli, sledujúc ju zo zeme, jej všetci salutujú. A samozrejme, čajka salutuje späť….toto bol taký #ctjb moment, že sa to ťažko opisuje.
Na pozdrav si treba nájsť aj v čase krízy a napätia
To, že Američania trpia na pátos, prehnaný patriotizmus a podobné tie neduhy, je známa vec, ale toto je úplne iný level. Neskutočné čosi. Paradoxne, práve tento moment povýšil tento inak totálny filmový odpad na úroveň surreálneho zážitku, vhodného na komentár v štýle Cinematic Titanic či niekdajšej série Mystery Science Theater 3000 (o týchto si povieme niečo inokedy).
Moment, neodchádzajte, ešte sme neskončili! Pamätáte na nášho narodeninového syna skrytého v šatňovej skrinke? Ten tam ešte stále je, ale – to skrátka muselo prísť – sa prezradí, a tak ho Íri berú ako rukojemníka. A mamuši sa to teda rozhodne nepáči.
Tá medzitým na druhý svet odpravila niekoľko gangstrov, i keď jej to človek tak nejak neverí, ale nevadí, nad to sa vieme povzniesť.
Sean nakoniec vyšle k policajtom doktora opásaného výbušninami, a nešťastníka na diaľku odpáli. Mamuša sa s írskym tatkom dohodnú na gentlemanskej výmene synov, ale psychopatovi Seanovi prepne a nastane hádka medzi otcom a synom, ktorú naša hrdinka sleduje namiesto toho, aby ich oboch strelila jak besných psov. Čo už na to povedať.
Starý Quinn to nakoniec neprežije a Sean sa rozhodne utiecť cez kanály pod nemocnicou, do ktorých mamuša preventívne vyslala synátora. Ten, samozrejme, nemôže utekať až na koniec a vyliezť z kanálu von, ale skryje sa tak, aby ho náš zloduch našiel. A mamuša, namiesto toho, aby toho zkurvysyna hajzla strelila do hlavy od chrbta, sa s ním musí vykecávať.
Situácia je hodná bližšieho povšimnutia. Sean drží pri sebe malého Bobbyho, a mieri pištoľou na Michelle (to je naša doktorská cica). Tá mieri naňho a v podstate by ho aj mohla zase odpraviť do pekla, ale nieeeee…Sean teda namieri hlaveň pištole na Bobbyho hlavu, načo doktorka hneď uvedomelo pokladá pištoľ na zem. My ale vieme, že má ďalšiu pištoľ schovanú za chrbtom, takže nakoniec to všetko dobre dopadne, ale stále… #ctjb na druhú.
A dokonca aj zásahová jednotka sa medzitým odhodlala k zásahu (na čo teda čakali, ťažko povedať) a nemocnica je od zvyšku gangstrov vyčistená.
Ergo, koniec dobrý, všetko dobré, že? No, hlavne som to v zdraví prežil, ale poviem vám rovno – som ochotný pozrieť znova kadejaké filmové paškvily, ale Mercy rozhodne na zoznam filmov, ktoré stoja z nejakého dôvodu za opätovné zhliadnutie, nepribudne.
Poďme sa – tradične – pozrieť na…
Osoby a obsadenie
Režisér Tony Dean Smith je pre mňa absolútne neznámy, a z jeho doterajších režisérskych počinov tiež veľmi na vetvi nie som. Pár v podstate nezaujímavých televíznych filmov a krátkometrážnych snímkov, Mercy je jeho zatiaľ posledným počinom. Ono každý nejako začínal, ale zatiaľ nič extra. Bohužiaľ.
Scenáristu sme už spomínali, Alex Wright evidentne nevie napísať logický scenár k akčnému filmu, a úprimne, vykrádačka Die Hard zase až tak veľa nepotrebuje, ale ako je vidieť, aj to môže občas spôsobiť problémy. Nevadí, držíme palce k zlepšeniu.
Hlavnú úlohu doktorky Michelle Miller si zahrala Leah Gibson, pre mňa doteraz neznáma herečka, hoci som ju zhliadol v niektorých projektoch, na ktorých sa zúčastnila, keďže sa objavila v epizódnej úlohe v mojom obľúbenom seriáli Supernatural (2010), zahrala si aj v iZombie (2015) a The 100 (2016) a na Netflixe je tuším k zhliadnutiu v seriáli Manifest (2020), ale kto si má všetkých tých hercov vo vedľajších úlohách pamätať, že? Čajka má ale pekný úsmev, a ani za postavu sa nemusí hanbiť, takže uvidíme, aká budúcnosť ju čaká.
Leah Gibson v civile
Hlavného záporáka Seana Quinna si strihol Jonathan Rhys Meyers, tento charizmatický herec má za sebou množstvo úloh, spomenieme napr. životopisný film o zakladateľovi IRA Michael Collins (1996), v Bend it Like Beckham (2002), Mission: Impossible III (2006), či v seriáli Vikings 2019-2019) okrem mnohých ďalších.
Jonathan Rhys Meyers
Za peníze v Praze dům, vravia bratia Česi, a zrejme aj John Voight si povedal, že prilepšenie k dôchodku nezaškodí, a tak kývol na úlohu patriarchu mafiánskej rodiny v tomto filme. A ide mu to stále dobre, a aj ten írsky prízvuk, voči ktorému môžu rodení Íri namietať, mu tiež pekne sadol.
Z jeho početných filmových úloh spomeniem asi len Midnight Cowboy (1969), Catch-22 (1970), Deliverance (1972), The Odessa File (1974), Heat (1995), trashovú „lakocinku“ Anaconda (1997) s Jeniffer Lopez, môj obľúbený film Enemy of the State (1998) s Willom Smithom, duológiu National Treasure (2004 a 2008) a mnohé ďalšie.
A okrem toho, je to otec dnes príšerne vyzerajúcej Angeliny Jolie.
Jon Voight
Zvyšok obsadenia sú pre nás väčšinou neznámi herci, účinkujúci prevažne v televíznych filmoch a seriáloch, ale ak sa s nimi niekde ešte stretneme, určite si ich účinkovanie v Mercy spomenieme.
80tky (teda 80. roky 20. storočia), supernaturálny (ergo s nadprirodzenými silami) horror a tabuľa ouija. S filmami, kde sa ouija vyskytuje, sa v poslednej dobe akoby roztrhlo vrece (a na niektoré z nich sa možno pozrieme neskôr), dnes sa budeme venovať jednému známejšiemu filmu z daného žánru.
Tým snímkom je Witchboard (v českom preklade Hra s duchy) z roku 1986, ktorý predstavuje taký ten typický snímok daného žánru v danom období. Teraz som asi napísal ťažko pochopiteľnú koninu, poďme sa teda pozrieť na dej.
Ten nie je nejako zvlášť zložitý. Ťažko povedať, či je to dobré alebo zlé, ale také boli časy. Jim Morar (Tod Allen) a jeho snúbenica Linda Brewster (Tawny Kitaen) organizujú párty (teda, skôr Linda organizuje párty), kde sa nachádza aj Lindin bývalý, Brandon Sinclair (Stephen Nichols), ktorý je zároveň aj niekdajším najlepším Jimovým priateľom. Nuž, koľko zla jedna žena narobí, že?
Ale keďže každá párty musí mať nejakú zábavu, objaví sa tabuľa ouija. Hneď na začiatku sa človek musí zasmiať, nad výslovnosťou daného názvu. Keď jeden chlapík to vysloví ako „uidží“ Brandon ho opraví – a tu je to skrátka neskutočná blbosť…ako hovorí Brandon, názov pochádza z francúzskeho „oui“ a nemeckého „ja“, preto „uidža“. Teda ja by som povedal „uija“, ale čo ja môžem vedieť, že. Ale tak Amíci nikdy na jazyky neboli, čo si budeme hovoriť…
Každopádne, párty pekne šľape, a dôjde aj na spomenutie ouija, no a bol by v tom čert (teda, pardon, duch), aby sa zábavy nezúčastnila, že? A keďže Jim popíja Jacka (a tým pádom, ako sa dozvieme, nemá čistý systém), seansy sa aktívne zúčastní Brandon a Linda.
Čo si budeme hovoriť, nedopadne to nejako slávne a náš duch sa trošku naštve, čo si odnesie Brandonova pneumatika na aute. Stáva sa.
V strese si ten škatuľu s ouija u Jima s Lindou zabudne, čo Linda využije, pretože – ako sa zdá – jaksi ju komunikácia s duchom priťahuje. A prituhuje…
…čo si odnesie Jimov parťák Lloyd. A aby to nebolo všetko, tak sa o Jima začne zaujímať miestny poliš, ktorý ho podozrieva, že mal v v Lloydovej smrti prsty. Ešte šťastie, že sa to odohráva v USA, u nás doma by mu poliši klopkali na dvere o šiestej ráno…ale to už odbočujem, vráťme sa späť k príbehu.
Linda je ouija postupne čím ďalej, tým viac posadnutá a tak Brandon (ktorý znie ako expert na okultizmus) navrhne exorcizmus, k čomu privedie totálne #ctjb médium Zarabeth.
A to sme už v podstate v klasickom príbehu, kedy sa postupne dozvedáme, čo a ako, kto s kým, kto kde koho a tak ďalej, a tak podobne, čo ale nechcem veľmi prezrádať, ved načo by si potom človek film pozrel, že.
Našťastie – alebo nanešťastie – bol film natáčaný v čase, kedy boli filmy dosť priamočiare, takže koniec je vcelku predvídateľný. Ale čo je milé, je sprchová scéna, ktorá v dnešnej presexualizovanej dobe už nie je žiaden šok, ale v 1986tom (a v čase, kedy Tawny Kitaen ešte bola chic) bola príjemným bonusom navyše pre každého nadržaného teenagera.
Kevin Tenney, režisér filmu Witchboard
Poďme sa teraz pozrieť, kto za touto vcelku kultovou záležitosťou stál. Scenár a réžiu zvládol Kevin Tenney, ktorý pripravil scenáre aj k pokračovaniam tohto filmu (Witchboard: The Return a Witchboard III: The Possession), pričom dvojku opäť aj režíroval. Okrem toho by mohol byť aj domácim divákom známy ako scenárista a režisér takých béčkových filmov ako Witchtrap (čo, povedzme si úprimne, bola v podstate vykrádačka Witchboard, ale keď sa dá a darí sa, prečo nie?), Peacemaker (v podstate vykrádačka The Hidden) či totálna – a legendárna – béčková klasika Night of the Demons s Linneou Quigley (tento film, a aj jeho pokračovanie, sa u nás vo videopožičovniach na VHSkách vyskytovalo, tuším od MiDo).
Z hereckého obsadenia si človek vie vybaviť maximálne spomínanú Tawny Kitaen, ktorá – okrem toho, že v súčasnosti vyzerá strašne (pozn. autora: Tawny Kitaen zomrela v roku 2021, pôvodný text recenzie vznikol v roku 2018) – a to najmä z glam/hair metalových klipov od Ratt (Back for More), no najmä v troch klipoch od Whitesnake, menovite klasické pecky Still of the Night, Is This Love a Here I Go Again. A čajka sa na dva roky (1989-1991) stala aj manželkou Davida Coverdalea, speváka spomínanej kapely.
Z jej filmových úloh sa oplatí spomenúť filmy ako Gwendoline, úlohu Deianeiry v TV filmoch a seriáli Hercules: The Legendary Journeys (filmy Hercules and the Circle of Fire, Hercules in the Underworld a Hercules in the Maze of the Minoutaur) a pár ďalších snímkov a seriálov, o ktoré som nejako extra nezakopol, takže o nich nemôžem napísať ani čiarku.
O mŕtvych síce len v dobrom, ale faktom je, že mnoho kedysi pekných báb (Tawny Kitaen je toho príkladom) sa na staré kolená dokázalo neskutočne doj..zošpatiť. A ešte za to aj platili…
Todd Allen v úlohe Lindinho snúbenca Jima Morara má za sebou tiež vcelku peknú filmovú kariéru, tu i tam sa mihol aj v u nás známych (a v kope neznámych) seriáloch ako úplne vedľajšia postava (21 Jump Street, Freddy‘s Nightmares, Walker, Texas Ranger, JAG a ďalšie) a v pár filmoch, trebárs Wyatt Earp, The Postman a naposledy v Tarantinovom Django Unchained.
Todd Allen
Jeho soka v láske a bývalého najlepšieho kamoša si zahral Stephen Nichols s neskutočne parádnym účesom (áno, 80. roky boli bohaté aj na toto), ktorý v podstate zdieľal štýl svojej filmovej kariéry s Toddom Allenom – teda nejaké tie filmy, o ktorých človek nepočul, plus TV seriály (tu sa už pohybujeme trošku v známejších vodách, hoci pochybujem, že by si ho človek hneď vybavil v seriáloch ako Wizards and Warriors, T. J. Hooker, Matlock, Santa Barbara či General Hospital).
Stephen Nichols
Kathleen Wilhoite sa vo filme mihla v podstate len na chvíľku, ale zato si ju človek kvôli jej úlohe ekcentrického psychického média zapamätal snáď najviac z celého ansámblu. A ako je vidieť z prehľadu jej kariéry, Katka brala úlohy, ako prišli – usilovná to včielka. Väčšiu úlohu si strihla v Murphy‘s Law, kde si zahrala po boku legendárneho Charlesa Bronsona, mihla sa v známejších filmoch ako Angel Heart, Road House, Color of Night a pár ďalších, a v seriáloch ako Cop Rock, L. A. Law, ER, Gilmore Girls, v ktorých sa ohriala trošku dlhšie, a taktiež kope ďalších, jednoepizódových zastavení.
Kathleen Wilhoite
Za zmienku ešte stojí Jimov parťák Lloyd, teda presnejšie povedané, James W. Quinn, ktorý si ho zahral. Ten Tenneymu helfol aj v jeho snímkach Witchtrap, Pinocchio‘s Revenge a Endangered Species, a objavil sa aj v ďalších (napr. v snímke American Satan z roku 2017).
James W. Quinn
No a nakoniec spomeňme kúl démona Malfeitora, ktorého stvárnil J. P. Lubsen, ale to bola iba jedna z jeho troch filmových úloh – čomu sa vcelku aj človek divil, kukuč na filmové postavy mal, no okrem tuná spomínaného filmu si zahral ešte v Tenneyho ďalšej ducharine Witchtrap a po dlhých rokoch sa objavil v krátkom filme Flashback.
J. P. Lubsen v scéne z filmu Witchboard
Neviem, či sa niekomu podarí Witchboard nájsť v českej verzii (ak vôbec bola, síce informácie hovoria, že ho vo roku 1993 distribuovala spoločnosť Hollywood Classic Entertainment, ale títo sú tak nápomocní, že sa na moju otázku neunúvali ani odpovedať, veď načo aj), no v remastrovanej verzii ho v kombo verzii Blu-Ray + DVD vydala americká spoločnosť Shout! – ale, samozrejme, enem pro nás, čo vieme anglicky.
Áno, Bandurki Na Gauču, ten milý projekt zpred pár rokov, venovaný retrokultúre, nezávislej tvorbe a undergroundu, je späť.
Ako súčasť skupiny webov pod združených pod hlavičkou Vihorlat Media (spolu s webmi Rubber Axe webzine a Indokult) je poslaním tohto webu nielen zabávať čiteľov trefnými recenziami, ktoré sa na tomto webe budú objavovať, ale hlave prinášať do ich pozornosti zaujímavé kultúrne klenoty, predovšetkým z minulosti, ktorým sa v našich končinách nedostalo zaslúženej pozornosti.
Bez dlhých rečí – Bandurki sú späť… a tentoraz je to vážne!
To, že je poľská undergroundová metalová scéna veľká a ponúka kvalitu, o tom sa je škoda sporiť, a stále ju obohacujú nové kapely, čo je vždy dôvod na radosť a vyjadrenie podpory. S vznikom v roku 2022 je možné za takýto nový prídavok považovať aj Tortured Corpse zo sliezskeho mesta Gliwice. A keď sa teda naskytla príležitosť…poďme na nich hodiť oko, čo vy na to? Na otázky odpovedal bubeník Necro.
Czesć! Veľká vďaka za túto príležitosť zoznámiť sa s Tortured Corpse! A bez nejakých tanečkov, poďme rovno na vec. Hneď na úvod … môžeš našim čitateľom predstaviť vašu kapelu? Ako vyzerá súčasná zostava?
Necro: Hail Death! Súčasná zostava je takáto: Agressor (vokál), Anna (gitara), Artur (basa), Necro (bicie). Dúfam, že nás nečakajú žiadne prekvapenia a táto zostava zostane stabilná. Čas ukáže.
Začiatky kapely sa datujú do roku 2022. Ako k tomu došlo? Pamätám si, že COVID-19 bol takmer na ústupe, malo toto obdobie vplyv na formovanie kapely?
Nie, žiadny vplyv. Tortured Corpse som založil takmer okamžite po rozpade mojej predošlej kapely Kryptik. Veľmi ľutujem, že kapela prestala byť aktívna, pretože sme vydali album u Vrykoblast (Malajzia) a mala naozaj veľký potenciál. Čo už, taký je život. O chvíľu na to som založil Tortured Corpse, Greg sa pridal s gitarou, vo fitku sme stretli nášho vokalistu a okolo bežal chlapík s tričkom „Eaten Back To Life“… Potom sa s basou pridal Artur, najstarší a najsvedomitejší z nás, haha! V tejto zostave sme začali tvoriť prvé songy…
Ako sa do kapely dostala Ania? Pri zvážení textov kapely, dúfam, že ste ju neuniesli a k hre na gitare neprinútili násilím… Ale nie, vážne, hoci sa počet báb v extrémnom metale neustál ezvyšuje (za čo vďaka ktorémukoľvek božstvu chcete), je stále hodné sa opýtať – ako sa vám podarilo ju do Tortured Corpse získať?
V januári tohto roku naše rady opustil Greg….pár týždňov pred plánovanými koncertami….vôbec som o tom nevedel! Nemali sme žiadnych kandidátov, a ak boli, tak boli nepoužiteľní. Naše riffy sú naozaj brutálne a ťažko sa hrajú…pár ľudí, ktorým som dal naše tablatúry, to vzdalo, rovno mi povediac, že to zahrať nedokážu… bol som zdrvený, a tu zrazu, bum! Ako džin z fľaše sa objavila Ania… sledovala nás rok či viac a chcela nám napísať, ale ako vždy, život prináša prekážky, manžel, dieťa, rodinné starosti…vieš, taký ten normálny život…nakoniec sa všetko poriešilo a odvážila sa nás kontaktovať. Človeče! Baba! Ako super by bolo ju mať v kapele… dal som je pár songov na nacvičenie… zvládla prvý, potom druhý, tretí… nikdy predtým som nestretol tak odhodlaného človeka… za poldruha mesiaca nahrala 6 skladieb plus sme stvorili dve nové na album! To bol šok! Ania je mojím malým diamantom a nenechám ju nikam odísť, haha… už je odsúdená na život s Tortured Corpse… a myslím, že je šťastná… šťastná s nami… okrem toho, je to fajn baba s dobrou hrou na gitaru a vedomosťami o muzike dáva mnohých chlapov do smútku… ľúbime ju a nedáme ju nikomu, hahaha!
Ten úplne prvý oficiálny materiál Tortured Corpse sa objavil vo februári 2023 vo forme EP “Rites of Putridity and Death”. Musím povedať, že sa mi veľmi páči ten zahuhlený zvuk, ktorý dáva nahrávke tú neomylnú patinu undergroundu 90. rokov. Je tento zvuk niečo, čo ste chceli dosiahnuť, alebo je to len výsledok možností nahrávacieho štúdia?
Každý materiál, ktorý sa spod našich krídel vynorí, má svoj zamýšľaný zvuk. Som zo starej školy, mám rád špinu a neotesanosť… nenávidím sterilný sladký zvuk! Nepočúvam tie kapely novej vlny, ktoré nemajú čo ukázať… vypočuješ si 5 kapiel a furt máš dojem, že počúvaš tú istú! Taká je pravda! Všade je kopa sračiek, nielen v mojej krajine. Pozorne sledujem rôzne scény a hľadám hrozienka… rozosmeje ma, keď staré metalové kapely rozprávajú o nejakých sračkách a vydavateľstvá sa snažia presvedčiť fanúšikov, že určitá kapela je oldschool! hahaha, úbohé. Deväťdesiate roky boli skvelé. Metal som začal počúvať koncom 80. rokov. Nie som až taký starý, pretože poznám veľa starších maniakov a rešpektujem ich. Môžeš ma obviniť z mnohých vecí, ale nie z toho, že som sa vysmieval alebo začal počúvať ľahšiu hudbu. V žiadnom prípade. V mojich reproduktoroch stále dominuje death a black metal. Samozrejme, počúvam aj inú hudbu, ale 95 percent platní, ktoré mám, je len klasika a to, čo mám najradšej. Samozrejme, sú aj hrozienka v podobe nových kapiel, ako napríklad Funus z vašej krajiny. Naozaj dobrý materiál.
Som si istý, že poslucháči Rádia Maryja nebudú patriť medzi vašich fanúšikov (ale kto vie, že?). Kto bol zodpovedný za obal a kto je v kapele hlavným zvrhlíkom, obstarávajúcim texty piesní?
Mýliš sa, priateľu! Náš dobrodinec z Torune mi nedávno kúpil nové struny hahaha, pozval nás aj do svojej televízie …. aj tento….. sláva, priateľ môj, sláva…. Ale vážne. Obálku k Rites… namaľoval mladý umelec z Katovíc. Samozrejme, bol to obraz namaľovaný farbami… je to naša malá poklona “ Tomb of The Mutilated“ a myslím, že je to vidieť. Tento album mám rád rovnako ako môj spevák. Toto je naša pocta tomuto nádhernému dielu… CD verzia „Night Stalker“ obsahovala Ramirezovu fotografiu zo súdneho procesu a kazetová verzia obsahovala pentagram z jeho ruky… Chcel som, aby sa tieto verzie od seba líšili. Obrázok pre EP Burial Mounds a 7″ EP Necrophilic Lust nakreslila a vytvorila Kasia Jakubska z Dark Descent Design. Je to naša kamarátka, vždy sa na ňu môžeme spoľahnúť, robí skvelú prácu a naozaj stojí za to ju vyskúšať! Ďakujeme ti, Kasia! Keď príde na nápady na texty, vymýšľam, o čom by pieseň mala byť. Odovzdám to Agresorovi a on to pretaví do slov a dá na papier. Tento strašný úchyl sníva o tom, že urobí scénu z Woodmana so 6 babičkami hahaha, stále hovorí, že babička bez čeľuste by mu mohla vysať jeho veľkého vtáka! Hahaha…. Nie je normálny…. Je to zviera nebezpečné pre životné prostredie. Ale je to oddaný člen tímu a svoju prácu robí perfektne a ja ho za to chválim!
Pri toľkých kapelách len v samotnom Poľsku – nehovoriac už o tisíckach po celom svete, myslím, že je dnes ešte ťažšie dostať sa do povedomia poslucháčov, než bolo, dajme tomu, pred 30 rokmi. Aké boli reakcie na vaše debutové EP? Nejaké pamätihodné pozitívne či negatívne recenzie?
Myslím, že si chcel povedať, “Pri toľkých sračkách…” Jasné, samozrejme, že je to obtiažne, jedine, že máš poľské meno a hráš new wave black metal, čo nie je black metal, ale nejaký cirkus. Mnohé tieto kapely sú iba pozéri a smrdia ako hovno na kilometer. Existujú výnimky, ale tie sú naozaj zriedkavé. Prijatie „Rites Of Putridity…“ nás potešilo, recenzie v zinoch, webzinoch i od poslucháčov boli naozaj pozitívne, uskutočňovali sme aj rozhovory. Je milé dozvedieť sa, že niekomu sa to, čo robíš, páči. Nevidel som nijaké negatívne recenzie. Boli iba nejaké vyjadrenia ohľadom zvuku, ale ako je to zvykom, tie píšu tí, ktorí masturbujú nad kapelami, ktoré na záznamoch vydávajú svoj plastický zvuk.
Druhé EP z roku 2023, “Night Stalker” – tí z nás, ktorí vedia o udalostiach z 80. rokov 20. storočia v starých dobrých Spojených štátoch, taktiež vedia, že tento názov bol inšpirovaný neslávne známym Richardom Ramirezom (ktorého podobizen krášli obal EP). Je zrejmé, že to ide ruka v ruke s textovou témou, a hoci nie ste ani prví, ani poslední, ktorí v tvorbe kapely použili obraz sériového vraha, zaujímalo by ma – čo bolo dôvodom výberu neboráka Richarda na obal EP?
Prečítaj si jeho životopis. Potom pochopíš. Ramirez bol totálny blázon. Zabíjal v mene Satana. Čo viac si môžete priať, než venovať pieseň tomuto psychopatovi? Dokonale sa k nám hodí.
V novembri 2023 vyšiel živák „Live Death Madness“ (aj keď v dosť obmedzenom počte) a ja musím toto rozhodnutie pochváliť… čo je lepší darček pod vianočný stromček, ako nejaký dobrý poľský OSDM, že? Neviem však o ňom nájsť veľa informácií… predpokladám, že vydavateľstvo „Rotten Crematory“ je vydavateľstvo vašej kapely, nemýlim sa? A pokiaľ ide o danú živú nahrávku, z akého koncertu pochádza?
Album sa veľmi rýchlo vypredal a už nie je k dispozícii. Bolo ho len niekoľko desiatok kusov. Počas Winter Underground Assault v Częstochowej sme mali možnosť použiť nahrávku priamo z pultu zvukára, tak sme to využili. Prijatie maniakmi bolo vynikajúce. Nech žije Częstochowa! (aj keď tretí ročník bol, žiaľ, totálny prepadák… Częstochowa, čo je to s vami, sráči!) Znelo to veľmi dobre, tak sme vydali malú živú verziu. Rotten Crematory – pod touto hlavičkou vydávame malé, limitované produkcie TORTURED CORPSE a organizujeme koncerty. Urobili sme ich už niekoľko s lepšími či horšími výsledkami. Tento rok organizujeme 5 podujatí, medzi nimi Symbtomy, Bestial Therapy, Chainsword, Surgery… a ďalšie.
Rok 2023 pre mňa ubehol tak rýchlo, toľko vecí sa udialo takmer naraz… a aktivita Tortured Corpse v roku 2024 potvrdzuje, že ste ani vy nespali… Človek by si myslel, že po nejakej tej párty sa na Nový rok vyspíte, ale nie, 1. januára vyšlo ďalšie EP „Burial Mounds“. Toto prináša sakramentsky lepšiu zvukovú produkciu a celkovo je na ňom vidieť skok v napredovaní kapely. Vždy som za to, aby sme vyzdvihli všetkých zúčastnených umelcov, takže začnime obalom. Ten je kurva parádny, kto je jeho autorom?
Áno, bolo mojím zámerom vydať toto EP 1. januára. Obal vytvorila už spomínaná Kasia Jakubska z Dark Descent Design. Je fenomenálna. Podľa mňa je to jedna z jej najlepších prác! Zamiloval som sa do nej ako 14-ročný chlapec do o 20 rokov staršej učiteľky – na prvý pohľad! Vďačíme jej za veľa, jej pomoc je vždy na vysokej úrovni, sme kamošmi a veľmi dobre spolu vychádzame. Kasia pomáha mnohým undergroundovým kapelám. Odporúčam tohto úžasného, srdečného a citlivého človeka! Napíšte jej o akejkoľvek záležitosti! Som si istý, že si budete rozumieť.
EP je ešte lepšie vďaka coveru slávnej skladby „Boneyard“ od Impetigo, pretože kto by nemal rád klasický goregrind, že? Myslím, že s tým coverom nebolo ťažké súhlasiť… Hudba Tortured Corpse sa mi nezdá byť až tak ovplyvnená týmito americkými maniakmi, alebo sa mýlim?
Greg je Impetigo freak a toto bol jeho nápad. Myslím, že pieseň je skvelá a dokonale zapadá do zvyšku „Burial Mounds“. Mám veľmi rád Ultimo Mondo… a Horror… ale náš bývalý gitarista je do nich maniak. Vznikol nápad, ja som ho prijal a „Boneyard“ bol nahraný. Hrávame ju na koncertoch. Je to naozaj skvelá skladba, jednoduchá, živá a nabádajúca k headbangingu.
Aby ste nasýtili hlad po kvalitnom death metale, ponúkli ste vo februári fanúšikom ďalšiu krvavú porciu gore – „Necrophilic Lust“, dostupnú ako 7″ EP. Ak nerátam kompiláciu „Bind, Torture, Kill“, ktorá vyšla neskôr v tom istom mesiaci, „Necrophilic Lust“ bol posledný materiál s Gregom za gitarou. Môžeš nám priblížiť jeho odchod z kapely?
Áno, to bol posledný materiál nahraný so starým gitaristom. Prečo odišiel? To sú interné záležitosti tímu a nebudem o nich hovoriť. Môžem len povedať, že to urobil zámerne v najhoršom možnom momente, keď sme už mali dohodnutých niekoľko koncertov, vrátane Death Scythe Massacre I v Bielsku. Koncert sa uskutočnil, ale bez našej účasti. Svojím odchodom mi spôsobil problémy a ani teraz si neuvedomuje, aké veľké boli. Druhá vec je, že nie každý dokáže držať krok s pracovným tempom, ktoré vyžadujem. Nerád strácam čas, tlačím sa dopredu, nesedím a nemasturbujem nad jednou pesničkou tri mesiace. Všetci ostatní tento spôsob práce chápu. Sme ako naolejovaný stroj. Vražedný stroj.
O nahradení Grega Aniou sme už hovorili, a hoci si na jej deathmetalovú gitaru v oficiálnej nahrávke musím ešte chvíľu počkať, niektorí fanúšikovia ju už stihli počuť! Pred pár dňami (v apríli 2024, aby sme to zaznamenali pre potomkov, lol) ste sa objavili na pódiu spolu s Cry of the Nile, Bestial Therapy, Unborn Suffer, Himerah a Impermanence na Summer Underground Fest v poľskej Częstochowej. Spomienky sú ešte čerstvé (dúfam!), môžeš sa s nami podeliť o nejaké zaujímavosti z tohto festivalu?
Áno, koncert sa konal len pred týždňom. Bohužiaľ, tentoraz Częstochowa v porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi zlyhala. Bol to neúspech z hľadiska návštevnosti a pred kapelami som sa hanbil, že prišlo tak málo ľudí… predchádzajúce ročníky boli v tomto smere oveľa, oveľa lepšie. Neviem, čo sa tentoraz pokazilo. Propagácia tohto podujatia bola naozaj solídna a plagáty sa objavili po celom meste. Bol to strašný deň… našej Anii sa ráno pokazilo auto – auto bolo po strechu naložené aparatúrou, pár hodín pred koncertom sme si museli rýchlo požičať nové… v polovici druhého čísla “ Burial Mounds“ mi moja dvojšľapka dala zbohom a musel som hrať s na jednej a dopadlo to strašne. So svojím výkonom nie som spokojný. Bol to asi najslabší koncert TC, ktorý sme odohrali… bezpochyby. Všetko bolo zle. Plus hodinu a pol dlhé meškanie, veľa nervov a stresu. Všetci boli vyčerpaní… Celý deň som prespal. Na jeseň budeme hrať v Częstochowej opäť na Winter Underground Assault a ak nebude opäť dobrá účasť, budem nútený ukončiť spoluprácu s týmto klubom. Nemôžeš stále pridávať, príde čas, keď si povieš dosť… Je to škoda, pretože tam hrám veľmi rád, atmosféra je naozaj skvelá a majiteľ klubu je veľmi dobrý. Ale čo robiť, keď maniaci radšej podporujú pedofila a chodia na jeho koncerty. Dúfam, že toto čítaš, ty šmejd! . Vieme o tebe všetko a príde čas, keď ponesieš následky toho, čo si urobil, ty zasraný pedofil. Fuj.
Viem, že to bolo jej prvé živé vystúpenie, ako ho zvládla?
Áno, bol to Anin prvý koncert. Odviedla skvelú prácu, z jej strany bolo všetko v poriadku! Bola vystresovaná, ale zvládla to. Som na ňu veľmi hrdý, že to všetko takto zahrala. Tento rok má pred sebou ešte veľa výziev… Medzi nimi aj Rotten Open Air v Českej republike, plus množstvo ďalších koncertov… Ale ja jej verím, my všetci jej veríme, verí jej tím a štáb ľudí, ktorí s nami spolupracujú!
Dobre, poďme sa porozprávať o poslednej položke na zozname vydaní, o spomínanej kompilácii „Bind, Torture, Kill“. Opäť je odkaz viac než zrejmý, ale okrem toho, že sú na nej zozbierané skladby z predchádzajúcich – hádam teraz už oficiálne nedostupných – EP, došlo k nejakej zmene? Remastering, nové mixovanie…?
Dostali sme ponuku od Roberta z americkej spoločnosti Inverted Chalice Productions, aby sme vydali naše materiály v 6-panelovom digipaku a ja som súhlasil. Naše digi je takmer vypredané, mám len niekoľko kusov určených len na predaj na koncertoch. Rozhodol som sa zaradiť materiál z „Night Stalker“ na túto kompiláciu, pretože prvé vydanie CD bolo vypredané. Milujem tento materiál, je naozaj zlý, surový a nechutný. Taký, aký by mal byť skutočný death metal. Neboli na ňom žiadne masteringy. Všetko sa zachovalo v pôvodnej podobe. Treba dodať, že materiál z „Burial Mounds“ vyjde na CD u mexického vydavateľstva Satanic Porno Records, obohatený o niekoľko živých skladieb a nahrávok zo skúšok. Taktiež tento materiál čoskoro vyjde v sérii „Tortured Tapes“, ktorú vydá skvelý label z USA – Iron Fortress Records, momentálne čakáme na layout od Bena. Zdravím ťa, priateľu!
Blíži sa leto a s ním množstvo festivalov a individuálnych koncertov. Čo majú Tortured Corpse v rukáve, kde vás bude možné vidieť naživo v najbližších mesiacoch?
Áno, na tento rok už máme zarezervovaných niekoľko koncertov, vrátane už spomínaného Rotten Festu v Českej republike. Túto krajinu navštívime ešte dvakrát, na pozvanie Jane z Bestial Therapy (pozdravujem!) a na Fatal Flesh Feast. Okrem toho nás čaká niekoľko menších klubových koncertov a podujatí, ktoré organizujeme, vrátane Butchers Night, Christmass Terror Massacre a druhého ročníka Winter Underground Assault s naozaj silnou deathmetalovou zostavou. Stále sa niečo deje a to je super. Radi hráme naživo. Všade, kam prídeme, je smrť a deštrukcia! A to nie je môj názor! Budúci rok budeme hrať u teba v Poprade a dúfam, že sa uvidíme, priateľ môj!? Predstavíme sa aj na podujatí „Back To The Symbolic Air 2025“ v Českej republike. Na všetkom ostatnom sa pracuje. Konkrétne informácie budú zverejnené na FB a Insta. Momentálne pripravujeme materiál na plnohodnotný album. Ako vidíš, nenudíme sa.
Nemôžeme vynechať dôležitú otázku – pre tých, ktorí majú záujem o nejaký merchandise kapely… na čo môžu minúť svoje ťažko zarobené peniaze?
Dbám na to, aby bol merch pravidelne k dispozícii… Nedávno sme vyrobili tričká s motívom „Burial Mounds“ v čiernej a bielej farbe a vyzerajú úžasne (opäť sa skláňam pred našou Kasiou). K dispozícii sú aj mikiny a dlhé rukávy „Necrophilic Lust“ tiež s grafikou našej Kasi. Má neuveriteľný talent. Máme nahrávky, kazety, nášivky… Stále si privyrábam, merch ide na dračku a to je najdôležitejšie. Už existuje návrh na nové tričko, ktoré namaľovala naša Ania – má fantastický talent na maľovanie, sakra, pozrite sa na plagát k “ Butchers Night“! Plagáty na „Gleiwitz Death Mass“ a „Christmass Terror Massacre“ budú čoskoro k dispozícii, už ich mám, ale na zverejnenie si budete musieť chvíľu počkať. Sakra, našiel som neuveriteľný diamant, nielenže je to skvelý človek, milujem ju, hrá výborne a má veľký talent na maľovanie! Ak hovoríme o merchu, nemôžeme nespomenúť našu „kráľovnú merchu“ – Bogusiu Grabczynsku. Je to skutočný ženský orchester, v kapele je zodpovedná za predaj a rozmiestnenie stánku s merchom, je našou vodičkou, pripravuje jedlo a občerstvenie pre kapely a robí tisíc rôznych vecí!!!! Žena terminátorka, pre ktorú nie je nič nemožné! Úžasné dievča, ktoré je nám úplne oddané! Ďakujeme za pomoc! Milujeme ťa!
Sme takmer na konci nášho rozhovoru…vždy považujem za dôležité propagovať lokálne scény, a scéna v Gliwiciach (a sliezskom regióne ako takom) je obrovská. Samozrejme, máte tam aj známejšie kapely, no spomeňme kapely nové či menej známe, ktoré pochádzajú z vášho regiónu… čo by si našim čitateľom odporúčal pohľadať?
V Sliezsku je naozaj veľa kapiel. Čo sa týka Gliwíc, zmienku si určite zaslúžia Devilpriest (ich album ma totálne odrovnal) a Embrional, ale myslím, že tieto bandy pozná každý, starí harcovníci z Heretique, nováčikovia Hadesalia a Gilotyna. A to je všetko. Zvyšok ma nezaujíma, nepočúvam ich. Možno je niečo, o čom neviem, alebo čo som ešte nepočul, ale ako som povedal, miestnu scénu veľmi nesledujem. Je plná faloše, závisti a podobne…ale to je tak všade, chlapík sa na teba pri debate usmieva, no v skutočnosti by ti najradšej vrazil nôž do chrbta. Lepšie je využiť svoju energiu inak, ako starať sa o takýto odpad.
A myslím, že je to na dnes všetko. Nejaký záverečný odkaz čitateľom?
Ďakujeme za rozhovor! Zostaňte verní skutočnému old school death a black metalovému zvuku! Zašliapnite falošné pseudometalové kapely, pľujte na súčasný trend! Nech žije death metal až do smrti!!
Dnes sa konšpiračnými teóriami oháňa kadekto, od tzv. „fact-checkerov“ (teda overovačov faktov) cez facebookových grafomaniakov po štamgastov v kadejakých putikách, no nebolo tomu tak vždy. Konšpiračné teórie mali – a ako sme svedkami, aj dnes majú – svoje pevné miesto v spoločnosti, a to aj, na prekvapenie, u nás. Kto z čitateľov si pamätá na slávnu čiernu sanitku unášajúcu ľudí kvôli orgánom? Ťažko povedať, či táto konšpirácia, resp. urban legend, vznikla na základe filmu The Ambulance z roku 1990 alebo mala iný základ, no vzhľadom na poprepletané vzťahy v politike, spoločnosti, v náboženstve či v biznise, nie je div, že najviac sa rozmohli v tých najrozvinutejších krajinách. A teda nie je žiadnym prekvapením, že konšpirácie prekvitajú hlavne v USA.
Keď som koncom roku 1997 začal skúmať zákutia online sveta, samozrejme, došlo aj na túto zaujímavú kategóriu informácií. A mnohé z nich zneli presvedčivo, a dá sa povedať, že okrem tých, ktoré boli do istej miery ohraničené nejakým dátumom (trebárs neslávne známe Y2K), mnohé znejú presvedčivo dodnes.
Konšpiračné teórie sú dnes veľkým biznisom. To, čo sa kedysi šírilo prostredníctvom xeroxovaných brožúr a – v prípade USA – cez inzeráty v takých periodikách ako bol Spotlight, dnes presahujú do mainstreamu. David Icke či Alex Jones sa prakticky stali známymi menami aj pre tých, ktorí by o nich pred 20 rokmi nemali dôvod prečo zakopnúť.
Paradoxne, meno Williama Miltona Coopera, alebo Billa Coopera, ako bol taktiež známy, sa ku mne dostalo prakticky až po jeho smrti, hoci som konšpiračné kruhy v tej dobe celkom pravidelne sledoval. Pretože však som sa otázkou UFO nejako veľmi nezaujímal, a taktiež ma veľmi nezaujímali ani problémy okolo ústavy USA, a podobné záležitosti, ktoré zamestnávali amerických patriotov, len neskôr som sa dostal k jeho expozícii tajných spoločenstiev a niektorým ďalším témam.
Ako to však býva, mnohí z takýchto osôb bývajú prezentované prakticky len jednostranne. Človek, pokiaľ dotyčného nepozná osobne, nemá nijakú možnosť spoznať aj iné stránky danej osoby. A mnohokrát sú tieto stránky nemenej zaujímavé ako tá, ktorá je verejne prístupná.
Kniha Marka Jacobsona, venovaná životu Billa Coopera, je preto nesmierne zaujímava a dôležitá. Ukazuje nielen stránku tohto amerického konšpiračného teoretika ako sčítaného a problematiky znalého človeka, ale taktiež aj jeho negatívne ľudské vlastnosti, ako bol Cooperov alkoholizmus či násilná povaha. Zobrazuje ho ako človeka, ktorý vedel priznať, že sa v niektorom zo svojich tvrdení zmýlil, ale taktiež aj človeka, ktorý si vedel občas neskutočne vymýšľať (čo je vlastné nejednému z týchto šíriteľov konšpiračných teórií).
Jacobson by sa možno v niektorých momentoch dal opísať ako voči Cooperovi nepriateľsky naladený, ale vo všeobecnosti sa dá táto kniha, akási biografia Cooperovho života a aktivít, považovaž za vcelku vyváženú, a za to si autor zaslúži uznanie.
Osobne za najzaujímavejšiu časť knihy však považujem rozbor dopadu Cooperových teórií a jeho knihy Behold the Pale Horse napr. na černošských rapperov a prívržencov Nation of Islam, čo samo o sebe predstavuje tému, hodnú samostatného skúmania.
Pale Horse Rider:William Cooper, the Rise of Conspiracy, and the Fall of Trust in America určite nie je čítaním pre bežného čitateľa, ale zase nejde o nejaké akademické pojednanie. Nech je, ako chce, rozhodne pre záujemcu o konšpiračné teórie, ich vznik, prostriedky ich šírenia a známe osobnosti z konšpiračných kruhov, je táto kniha viac ako odporúčaná.
A ono sa ten Cooper v niektorých veciach rozhodne nemýlil…
Pre mnohých bude určite prekvapením, ale pravda je taká, že kedysi som veru býval veľkým fanúšikom amerického rappera menom Ice-T. Nuž, spackaný mládí, či ako sa tomu nadáva. Faktom ale je, že jeho album z roku 1993, „Home Invasion“ bol skutočne dobrý, rovnako ako prvý debut metalových Body Count. To bolo ešte v čase, kedy som bol mladý a hlúpy…
…čo vôbec nevylučuje možnosť, že už som len hlúpy, ale nech je ako chce, niektoré veci z „Home Invasion“ si v pohode pustím aj dnes. Síce dnes už kariéru Ice-T(ho) alebo nejakých iných hip-hop umelcov nesledujem, ale taká je pravda – koľkí z nás pozerali priam s náboženskou úctou sobotnajšie Yo! MTV Raps_Ale nie o tom som chcel, samozrejme, v tomto texte sa pozrieme na autobiografickú knihu, ktorú tento rapper z L. A. dal dokopy, za pomoci spisovateľa Douglas Centuryho.
Nie tak celkom dávno ma chytila dávka nostalgie, tak som na Youtube sledoval pár rozhovorov s touto legendou amerického gangsta rapu, a bol som preto prekvapený, že kniha je v podstate akoby prepisom týchto rozhovorov. Ale iba „akoby“, keďže táto knia vyšla v roku 2012, spomínané video rozhovory na Youtube boli z neskoršieho obdobia.
Ale jednu výhodu to má, komu sa nechce čítať, ten si môže pozrieť rozhovor na Yotube a v podstate dostane rovnaký obsah.
A pokiaľ ide o ten – kniha je nesporne zaujímavým pohľadom na život tejto hip-hopovej legendy, od jeho vyrastania v Newarku (štát New Jersey) po presťahovanie sa do Los Angeles, začiatky života v gangoch, drobnú kriminalitu…až po objavenie hip-hopu a následnú kariéru hip-hopového umelca.
Kniha samozrejme nevynecháva pohľad na jeho filmovú (New Jack City, Ricochet) a televíznu (Law & Order: Special Victims Unit) kariéru, rovnako sa dozvieme čo-to o jeho osobnom živote.
Čo povedať – pre milovníkov old school hip-hopu, ovládajúcich anglický jazyk, je to pekné zhrnutie kariéry dôležitej postavy daného žánru a rozhodne sa nedá inak, len doporučiť k prečítaniu.
Jednou z výhod – a predností – Rubber Axe je fakt, že si môžeme hovoriť o veciach aktuálnych i minulých, ktoré však pre mnohých z čítateľov (a čo si budeme klamať, mnohokrát aj pre mňa) sú prakticky novými objavmi. Samozrejme, vždy sa nájde nejaký hnidopich, ktorý povie – jaaaaj, to poznám už roky! A aj to je fajn.
A práve v roku 2024 sa chcem na týchto stránkach, v tomto online priestore – ak chcete – venovať aj veciam, ktorým som sa predtým nejako zvlášť nevenoval. Čo napríklad platí aj o industrial music.
Normálne by sa človek o industrial neobtrel, pretože v kruhu mojich priateľov (tých pár, ktorí ešte ostali) sa počúva všetko možné, akurát takéto extrémnosti nie, no keďže mám momentálne náladu na bode mrazu, spoločnosť ako taká mi tiež lezie na nervy, nie je lepší spoločník, ako rytmická, chladná nakladačka, akú na svojom debutovom singli z roku 1983 s názvom „Compulsion“ predvádzajú títo anglickí excentrici.
A keďže som v roku 1983 bol rád za Včielku Maju a podobné veci, tak muselo dolu Temžou pretiecť kopec hektolitrov vody, kým som sa dostal k tomu, aby som vlastne zistil, čo to vlastne tí Test Dept – niekedy vystupujúci aj ako Test Department – sú. A som milo prekvapený, takúto muziku ja rozhodne môžem
Svojimi hudobnými „nástrojmi“ sú dosť podobní nemeckým kolegom z Einstürzende Neubaten, ale s radosťou kvitujem, že na rozdiel od neriadeného chaosu kolegov Angličania prinášajú lomoz rytmický. Čo tým myslím? Určite asi každý z nás z nudy občas trieskal do nejakej popolnice, či železného zábradlia, prípadne brnkal na nejakú pružinu… a v podstate to je z veľkej časti Test Dept. Industriálna muzika tvorená kadejakými kovovými trubkami a iným kovovým odpadom, doprevádzané proklamáciami textov v anglickom jazyku (ako inak, že?)
A ono to, čuduj sa svete, funguje celý tento single je chytľavou záležitosťou. 16 minút hracej doby, kedy zaznievajú skladby „Compulsion“ a „Pulsation 1 & 2 (Human Run)“, ubehne ako voda, a ja sa prichytávam pri tom, že to dnes večer hrám v podstate dookola. A hoci by som sa asi s politickým postojom týchto anglických hudobníkov nestotožnil (anglická ľavicová politika, no…čo si budeme hovoriť…), hudobne tuná nie je čo vytknúť.