Nebudem klamať, rozhovory robím rád. Najmä – vzhľadom na to, že teraz publikujem v rodnej slovenčine – robím rozhovory s ľuďmi, ktorí sú čitateľom v tejto malej časti Zeme prakticky úplne neznámi, hoci by mohli byť známi, alebo byť – ako spievali Alphaville – ,,Big In Japan“.

A pár rozhovorov som aj spravil. Dobre, viac než niekoľko, ale kto ich bude počítať, že? Veľmi rád sa však rozprávam s ľuďmi môjho druhu – s autormi a vydavateľmi undergroundových publikácií, či už ide o strohý „cut’n’paste“ DIY zin o pár stranách alebo poloprofesionálny či plne profesionálny magazín.

Myslím si, že v dobe informácií, keď – paradoxne – možno pozorovať, že úroveň gramotnosti a vedomostí klesá, pričom kritické myslenie je na skutočne kritickej úrovni, dlhujeme sami sebe a spoločnosti, aby sme takéto aktivity udržiavali. Hoci neúnosne vysoké poštovné dnes v podstate zabíja každý pokus kúpiť si niečo tlačené spoza oceánu (v oboch smeroch) a mnohé z publikácií, o ktorých rád hovorím, už dávno neexistujú – mnohí vydavatelia ich už nevydávajú – pre mňa je to nielen práca, ktorú milujem, ale aj – ako to vnímam ja – dôležitá úloha zachovať minulosť pre potomkov.

Dnes som zase späť, a zase s ďalším zaujímavým rozhovorom so zaujímavým človekom. Tentoraz je to Dom Salemi, bývalý vydavateľ a redaktor skvelého časáku s názvom BRUTARIAN a spolumoderátor podcastu BEATSVILLE.

Čože, vy ste o ňom nikdy nepočuli? Tak dnes máte šťastný deň…

Zdravím, Dom a veľmi pekne ti ďakujem za tvoj čas, ktorý venuješ tomuto rozhovoru. Ako sa ti darí v týchto dňoch? Žijeme v celkom zaujímavej dobe, nemyslíš?

Mám sa dobre, ďakujem a zdravím ťa. Čo sa týka doby, o súčasnom stave sveta by som mohol napísať veľa, aspoň z mojej strany. Nebudem ťa unavovať svojím pohľadom na vec, len poviem, že by som si prial, aby sa moja krajina aktívnejšie usilovala o mier na Blízkom Východe a na Ukrajine. Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, znalí a vzdelaní ľudia, že prakticky najväčšou teroristickou organizáciou na svete sú Spojené štáty. Pri zbežnom štúdiu dokonca aj nedávnej histórie by sme našli množstvo dôkazov, ktoré tento názor podporujú.

Tí, ktorí nepreskočili úvod, vedia, že si známy a vydavateľ a redaktor časopisu Brutarian. Keď sa vrátime späť do skvelých deväťdesiatych rokov, v roku 1991 vyšlo úplne prvé číslo tohto znamenitého časopisu. Bolo to vaše úplne prvé dobrodružstvo v oblasti vydavateľstva? Spomeniete si, čo bolo dôvodom alebo inšpiráciou, že si vôbec začal Brutarian vydávať?

Bože môj, ani som si neuvedomil, že som začal tak skoro, zdá sa to tak dávno; počítače boli v plienkach, o internete sa nedalo hovoriť a používali sme diskety. Pokiaľ ide o to, že sme boli “ znamenitým“ časopisom, boli sme všetko iné, len nie to, ak pod slovom „znamenitý“ myslíš “ úctyhodný“, venovali sme sa úplne polárnej estetike; naším cieľom bolo otriasť svetom undergroundu a populárnej kultúry tým, že sme objavovali a oslavovali radikálne nové prístupy k filmu, literatúre a umeniu. Bol to môj prvý vydavateľský počin a moja inšpirácia bola jednoducho egoistická: veril som, že som veľký majiteľ vkusu vo všetkých veciach, a tak mám právo dať svetu vedieť, čo by mal podľa mňa čítať, počúvať a pozerať. Bolo to absurdné, ale keďže som mal aj úžasný zmysel pre sebaironický humor, moji čitatelia čoskoro zistili, že často žartujem.

Pred dnešným dňom som to nevedel, ale učím sa, učím… takže, z toho, čo sa mi podarilo zistiť, Brutarian svojím názvom odkazuje na art brut, ako ho definoval Jean Dubuffet. Mal si nejakú určitú predstavu o časopise, čo sa týka jeho obsahu, alebo čo bol art brut v tvojom ponímaní a prečo si ho zvoliť?

Áno, ako filozofická šablóna mal slúžiť ako sprievodca tým, čomu sa budeme venovať: tvorivej práci vo všetkých jej podobách, ktoré neboli zaťažené obavami z vplyvu. Akademické pohľady na to, čo buržoázia považovala za prijateľné, nás nezaujímali.

V roku 1991 som nemal ani potuchy o priehršti dobrôt v podobe časopisov a zinov, ktoré vychádzali v dobrých USA, a až teraz – pri prezeraní starých čísel Factsheet Five dostupných online, ktorý som vtedy tiež nepoznal – viem o mnohých tituloch, pri ktorých by som v okamihu predal svoju pečeň, aby som ich mohol získať. Teraz, keď čítam niektoré čísla Brutarianu, cítim známu atmosféru, najmä pri sekciách filmových/audio/knižných recenzií, ktoré mi pripomínajú skvelý časák Psychotronic Video a niekoľko ďalších s podobným štýlom… Možno si na túto otázku už odpovedal v otázke č. 2, ale aj tak, keďže som si takmer istý, že si počas prípravy Brutarianu poznal aj iné publikácie – čím sa podľa teba tvoja publikácia líšila od ostatných?

Boli sme veľmi sčítaní, vzdelaní a mimoriadne erudovaní. Časopisy ako Psychotronic síce oslavovali „zlý vkus“, ale kvôli nedostatočnej kultivovanosti – ktorú možno získať len dôkladným štúdiom a rozsiahlym čítaním – jednoducho nedokázali takpovediac oddeliť zrno od pliev. John Waters raz na margo toho poznamenal, že „aby mal človek zlý vkus, musí mať najprv veľmi dobrý vkus“. A hoci niektorí majú to šťastie, že sa s takouto predispozíciou narodia, väčšina si túto vlastnosť musí „vypestovať“.

A na tejto ceste k palácu múdrosti, teda k dobrému vkusu, sa okamžite zbavte predstavy, že vkus je subjektívny. Nie je; je objektívny. Aby ste dospeli k správnemu objektívnemu pohľadu na akékoľvek tvorivé dielo, položte si tri otázky: Čo sa umelec snaží urobiť alebo povedať? Robí to alebo hovorí to dobre? A napokon, stojí to za to?

Hoci sa môže zdať, že je hrubý a neotesaný, Brutarian od prvého čísla bol všetko iné, len nie to… Široká čitateľská verejnosť zvyčajne nemá ani potuchy o strastiach prípravy publikácie, ale pre nás, vydavateľov, si pripomeňme (dúfam, že s nostalgiou) tieto chvíle. Grafická úprava je celkom profesionálna, pomáhal vám s grafickou úpravou a tlačovými zostavami niekto z fachu?

Alternatívna umelecká scéna – nadzemná aj podzemná – v New Yorku v 90. rokoch a ja som mal to šťastie, že som počas bakalárskeho štúdia na Univerzite Notre Dame nadviazal kontakty s mnohými umelcami z tejto scény. Keď som spomínané kontakty oslovil s otázkou vydávania časopisu o alternatívnej kultúre, veľmi radi mi ponúkli svoje návrhy a v mnohých prípadoch mi podali pomocnú ruku.

Z toho, čo som bol schopný nájsť – začal si štýlovo a s chuťou! 1500 výtlačkov prvého čísla…? To celkom určite nie je malý náklad! Vo svete nezávislých vydavateľov ide o vcelku neslýchaný náklad pre prvé číslo, takže sa zjavne musím opýtať – keďže prvé číslo bolo distribuované zdarma, vrátili sa vôbec niekedy tieto náklady, napríklad, v podobe pravidelnej bázy predplatiteľov?

Moja práca právnika mi priniesla nejaké drobné na prvé vydanie. Potom som potreboval predplatné, aby som mohol pokračovať. Predplatné som zúfalo potreboval, pretože som na rozdiel od takmer každého fanzinu – a o tom sa v undergroundovom vydavateľskom sektore hovorí len zriedka – platil svojim prispievateľom a platil som najvyššiu sadzbu zo všetkých samovydávaných, nezávislých časopisov. Robil som to rád, pretože som veril, že je hriešne využívať talent iných na osobný zisk. Vo svete fanzinov to bolo dobre strážené tajomstvo, pretože väčšina z nich sa spoliehala na darcovské príspevky, a ak by sa informácia o platobnej politike Brutarianu dostala na verejnosť, viedlo by to len k tomu, že by spomínaní prispievatelia odišli. Nie že by som týmto publikáciám konkuroval, to vôbec nie, v skutočnosti som mal v časopise pravidelnú rubriku, v ktorej som upozorňoval našich čitateľov na ziny a undergroundové publikácie, o ktorých sme si mysleli, že stoja za prečítanie.

Nikdy sa mi však nepodarilo získať širokú základňu predplatiteľov, a keďže distribúcia v tejto krajine bola v podstate zločinecká, jediný spôsob, ako som mohol pokračovať vo vydávaní Brutarianu, bolo vziať každú ušetrenú mincu, ktorú som mal, a vložiť ju do časopisu. Tak som sa každé tri mesiace trápil s tým, aby som dostal číslo do tlače, ale čo už, myslel som si, že som spisovateľ, básnik, umelec, a tak nech ide život právnika zo strednej vrstvy do čerta.

Čo som si mal možnosť všimnúť, nemálo amerických publikácií, ktoré som mal príležitosť čítať, mnohé z nich publikovali na svojich stránkach obsah pre dospelých, a to bez akejkoľvek hanby (teda nie, že by sa za to hanbiť mali), čo nebolo zvykom na kontinente (to je asi tá výhoda Prvého dodatku)…v prípade Brutarianu, tým obsahom bol často komiks pre dospelých … len tak pre zaujímavosť, mali ste ako Brutarian kvôli tomu niekedy problém s úradmi? Pýtam sa preto, lebo vždy, keď takýto obsah vidím, príde mi na um súdny proces s Mike Dianom, PMRC… toto všetko…

Mikea Dianu sme publikovali pred tým, ako sa stal celebritou, a aj po tom. Myslel som si, že jeho práca, hoci nie nevyhnutne brilantná, je skôr humorná, neúmyselne primitívny prístup k pornografii násilia. Veril som, podobne ako D. H. Lawrence, že „to, čo je pre niekoho pornografia, je pre iného často drsný výkrik génia“. Alebo niečo v tomto zmysle.

Nemyslím si, že by som mal niekedy problém s úradmi, keďže Brutarian mal veľmi slabú distribúciu. A v tých obchodoch, ktoré nás zásobovali, naši distribútori umiestňovali časopis do zapečateného igelitu.

Aby som bol úprimný, vždy som – a pravdepodobne aj väčšina ľudí, vydavateľov i čitateľov – prekvapený, keď nejaký kolega od fachu získa rozhovor so známou osobou, celebritou, nech to nazveme, ako chceme… hoci osobne preferujem rozhovory s menej známymi či obskúrnymi umelcami, nedá sa mi neopýtať – ako si bol schopný získať pre Brutarian rozhovory s tak slávnymi ľuďmi? A keď sme už pri tom – ktoré interview (ak vôbec nejaké) považuješ za svoje najlepšie, či už kvôli celebrite (jaj, ako ja tento termín neznášam!) alebo kvalite rozhovoru?

Rozšírilo sa, že za autorský materiál platím – tak jednoduché to je. Preto sa na nás obracali profesionálnejší a uznávanejší autori, ak nemohli pre svoj materiál nájsť miesto u významnejších publikácií. Rád si namýšľam, že to bolo kvôli tomu, že inteligencia rozpoznala génia vo mne, ale naozaj, bolo to kvôli tomu, že umelci vedeli, že si stojím za svojím slovom a dostanú zaplatené okamžite.

Pokiaľ ide o rozhovory, tých parádnych bolo mnoho, ani neviem, kde začať: The Pretty Things, Ric Flair, Carl Perkins, John Carpenter.

Na Americane (som si istý, že tento termín môžeme použiť aj tu) absolútne zbožňujem nielen obrovskú veľkosť rôznych scén, žánrov atď., ale aj neuveriteľnú rozmanitosť, ktorú možno nájsť len v USA. Kluby, obchody s platňami… distrá, ziny… Samozrejme, že sa to za tie roky zmenilo, otázka však znie – ako veľmi? Je duch divokej kultúrnej krajiny 80. – 90. rokov stále prítomný?

Záviselo to od prostredia – L.A., San Francisco, Seattle, Boston, New York, D.C. – vo väčších mestách to prirodzene prebiehalo. To všetko je teraz preč. Malé obchodíky vyradil z prevádzky Amazon a podobné spoločnosti. Distribútori začali zabíjať zinovú scénu svojimi zločineckými praktikami a posledný klinec do jej rakvy zatĺkol nakoniec internet.

V poslednej dobe som tiež svedkom a pozorovateľom veľkej nostalgie (a tým som „vinný“ aj ja) za vecami z minulosti, napríklad nostalgiou za grindhouse/42nd Street a určitým romantizmom tejto éry. My, ľudia, máme tak trochu tendenciu spomínať si len na to dobré z našich mladých čias… tiež sa k tomuto pocitu hlásiš, alebo si k minulosti kritickejší?

Nie, ako staršiemu človeku mi grindhouseová scéna určite chýba. Bola však nebezpečná, na to ľudia zabúdajú. To preto, že len niekoľko neohrozených duší ako Michael Weldon, Rick Sullivan (Gore Gazette), Keith Crocker a ďalší sa odvážili prekročiť hranice filmového geta. Jediná vec, ktorá mi nechýba a nechápem kult, ktorý okolo nej vznikol, je kazeta VHS. Kvalita obrazu bola príšerná; ale možno práve v tom je pre niektorých jej čaro. Romantickým aspektom tej éry bolo vzrušenie z objavovania. Posadnutosť jednotlivca sa stala zinom, a tak sa jeho posadnutosť mohla stať aj tvojou. Alebo prinajmenšom predmetom ďalšieho štúdia. Ktoré ti vydavatelia ochotne dodávali s každým číslom. Nezabúdajme, že to bolo pred rozmachom internetu a založením Wikipédie.

Samozrejme, Brutarian bol kolektívnym dielom, o čom svedčí aj zoznam spolupracovníkov. Môžeme niektorých z nich vymenovať, najmä tých, ktorí sú ešte stále aktívni v písaní/vydávaní, aby sme im mohli vysloviť uznanie? Možno je to ťažká otázka, ale ktorý z vašich spolupracovníkov bol tvojím favoritom?

Mojím obľúbeným spolupracovníkom bol spoluzakladateľ a výtvarník Jarrett Huddleston. Brilantný redaktor, ktorý do časopisu zapojil mnoho svojich skvelých priateľov výtvarníkov a spisovateľov. Časopis po jeho odchode už nikdy nebol taký istý, pretože bol, bez nejakého priklášľovania, génius. To, že zanechal umenie, aby sa mohol venovať kariére v oblasti reštaurovania budov, bolo pre svet umenia veľkou stratou. Napriek tomu reštauruje historické budovy, ktoré sú samy o sebe umeleckými dielami, ako napríklad Empire State Building v centre New Yorku. Takže takto nejako to je.

Pre časopis pracovalo toľko skvelých talentov: nezávislý spisovateľ John Oliver, hudobný vedec a autor Ken Burke, výtvarník, karikaturista a hudobník Doug Allen, môj kolega právnik Andrew Baxley, veľa úžasných ľudí.

Kedysi Brutarian obsahoval aj vinylovú platňu. Môžete nám povedať, o aké kapely/umelcov išlo?

Všetky ich nájdete na Discogs pod názvom Brutarian Records. Vydali sme aj dva parádne kompilačné disky. Hmmm, pozrime sa: Áno, prvé dve vydania The Bordellos, ktoré vytvoril jeden z najlepších hudobných mozgov v Spojenom kráľovstve. Zo Spojených štátov vyšli dve nahrávky od úžasnej kapely The Ubangis, ktorá sa podobá na Cramps. Margaret Doll Rod z The Doll Rods nás poctila svojou debutovou nahrávkou. Rozkošná britská hororová punková kapela Zombina and The Skeletones nám umožnila znovu vydať jeden zo svojich najlepších diskov a bola by nám dovolila vydať reedíciu celej jej tvorby, keby sme nehodili uterák do ringu.

Brutarian prestal vychádzať v roku 2011, keď mal za sebou približne 50 vydaní. Stavím sa, že rozhodnutie ukončiť jeho vydávanie nebolo ľahké… aký bol dôvod alebo príčina takéhoto rozhodnutia? Uvažoval si niekedy o tom, že by si publikáciu obnovil?

Ľudia sú na telefónoch, už nečítajú (samozrejme, niektorí čítajú, ale nie dostatočne). Nedávny prieskum v tejto krajine ukázal, že priemerný dospelý Američan prečíta len päť kníh ročne, 52 % neprečítalo za posledný rok ani jednu knihu. Takže by som musel byť šialený, aby som sa vôbec začal zaoberať myšlienkou na oživenie tejto publikácie. Môj blog Beatsville sa však k časopisu vracia opätovným uverejňovaním vybraných knižných, filmových a hudobných recenzií. A duch časopisu sa udržiava pri živote v týždennej hudobnej streamovanej rozhlasovej relácii Beatsville na Mixcloude.

Rozhodnutie ukončiť vydávanie bolo pomerne jednoduché; nemal som žiadnu distribúciu a zostalo mi len málo predplatiteľov. Všetko sa umiestňovalo na sieť a mňa už nebavilo prichádzať o peniaze. Navyše som starol a musel som myslieť na odchod do dôchodku. V Spojených štátoch je zdravotná starostlivosť odporne drahá a v skutočnosti neexistuje žiadna záchranná sieť pre jednotlivých občanov, ktorí majú málo úspor.

Ako si spomínal v našej konverzácii, vydal si aj niekoľko CD pod značkou Brutarian. Čo ťa viedlo k prechodu od vydávania časopisu k hudobnému vydavateľstvu?

Neprešiel (neprešli) som/sme, bola to časť môjho vydavateľského impéria [trpký a hysterický smiech].

Tvoje aktivity neboli v skutočnosti ziskové, ale určite nie je na škodu zarobiť si nejaké peniaze. Z tvojho pohľadu, ktorá hudobná nahrávka od Brutarian bolo najlepšie prijatá? A s odstupom niekoľkých rokov – ktorý je tvoj najobľúbenejší z tých vydaných?

Všetky sú mojimi deťmi, ale náš druhý album We Went And Recorded It Anyway získal najpriaznivejšie recenzie. Dokonca aj britskému The Guardian sa páčila.

To však nie je všetko, ako sa hovorí v nákupných kanáloch, haha. Je o vás známe, že sa angažujete aj v rôznych kultúrnych podujatiach, či už v nie tak dávnej minulosti, alebo v súčasnosti. Jedným z nich bolo organizovanie Colonial Beach Blues Festivalu vo Virgínii…. Nuž, nebudem jediný, kto o tom nemá ani potuchy, preto by si bol taký láskavý a prezradil nám o tom viac? Keďže byť organizátorom festivalu rozhodne nie je najľahšia akivita, čo ťa prinútilo vrhnúť sa do toho? Aj keď – keďže som na rovnakej vlne, odpoveď tak trochu tuším, aspoň trochu (uvidíme, ako veľmi sa mýlim, haha). Ako festival vznikol, ako dlho už prebieha… nejakí umelci, ktorí sa ho zúčastňujú, o ktorých by sme určite mali vedieť? Tvoja najvrúcnejšia a najmilšia spomienka za ten čas, čo si ho organizoval?

Opäť, ako súčasť môjho mediálneho impéria, som si myslel, že by to bol super, priniesť ľuďom späť trochu americkej atmosféry. A aké je na to lepšie miesto ako malé americké riečne mestečko vo Virgínii. Spolu s manželkou sme v Colonial Beach prevádzkovali obchod so zberateľskými a vintage predmetmi a mysleli sme si, že prostredníctvom tohto obchodu by sme mohli účinne propagovať festival. Ak ma pamäť neklame, bol pomerne úspešný, prebiehal v rokoch 2009 – 2014 a podarilo sa nám prilákať niekoľko veľkých mien – Johnny Winter, Bill Kirchen, The Derailers. Fest sa začal ako oslava blues, ale postupne sme ho diverzifikovali pridaním rockabilly, garážového rocku, alt-country atď. A bol to výlučne rodinný projekt. Spolu s mojou manželkou Charlene sme tlačili vstupenky, navrhovali a distribuovali reklamu, kontaktovali a uzatvárali zmluvy s kapelami (v tomto prípade nám pomohlo, že som právnik), privážali a pomáhali rozmiestňovať nezávislých predajcov na miesta s výhľadom na miesto konania, jednoducho komplet všetko.

Nemôžeme zabudnúť ani na vaše pôsobenie na rozhlasových vlnách a v online rozhlasovom priestore. Hovoríme o „Beatsville„! Cesta, ktorú ste si zvolili, je pochopiteľná (sám som sa istý čas pohyboval v oblasti podcastingu a online rádia a stále som sa tejto myšlienky nevzdal)… bola teda myšlienka Beatsville spojená s ukončením spomínaného festivalu?

Nie, festival sme už dávno zrušili – mesto začalo zasahovať v presvedčení, že práve ono je dôvodom úspechu festivalu – a presťahovali sme sa do plážového mestečka Cape May v štáte New Jersey. Keď sme tam boli, napadlo nás, že by mohlo byť zábavné robiť dídžeja v miestnom nízkofrekvenčnom nezávislom rádiu. Zobrali sme si polnočnú zmenu (00:00 – 2:00) od piatka do nedele, a keď nám šéfovia rozhlasovej stanice začali diktovať program, odišli sme a založili si vlastnú streamovaciu šou. S Beatsville sa nikomu nezodpovedáme a to je krásna vec.

Podľa dostupných informácií ste svoju šou začali vysielať na miestnej FM stanici v Cape May, NJ… ako dlho už vysielajú na rozhlasových vlnách? Bola zmena na podcastové epizódy spôsobená vaším presťahovaním sa do vášho súčasného pôsobiska, Baltimore?

Asi rok sme vysielali na dvoch rôznych staniciach, ale zistili sme, že je oveľa uvoľnenejšie a pre našu kreativitu priaznivejšie pripravovať programy len z nášho domova. Do Baltimoru sme sa presťahovali, pretože sa nám to mesto páčilo. Naše sťahovanie nemalo nič spoločné s programom. Nedávno sme boli doslova nútení presťahovať sa z Baltimoru, pretože žiť v ňom sa stalo príliš nebezpečným.

Prezerám si zoznam epizód a wow!…a to som si myslel, že ja mám široký hudobný záber 🙂 Priznám sa, že mám potrebu skloniť hlavu v úžase, pretože len v dvoch epizódach, ktoré som mal možnosť počúvať, je toľko skvostov! Ako vymýšľaš témy jednotlivých epizód? Tie halloweenske sa núkajú samé, samozrejme… ale ostatné? vychádzajú z tvojho konkrétneho hudobného vkusu alebo ich vytváraš za pochodu? Svoju podcastovú reláciu vedieš spolu s manželkou Charlene alias Diablou, aký je jej podiel na tvorbe obsahu podcastu – a hlavne, kto má konečné slovo? 🙂

Bez Charlene by nebola žiadna show, pretože ona je inžinierka; ja nemám žiadne mechanické schopnosti, takže bez nej by nebola žiadna show. Okrem toho slúži ako redaktorka mojich redakčných komentárov, radí mi, keď hovorím príliš rýchlo alebo zle vyslovujem a podobne. Urobila niekoľko relácií, v ktorých bola moderátorkou ona, a prial by som si, aby ich robila viac, pretože jej relácie sa bez problémov vyrovnajú mojim.

Pokiaľ ide o témy relácie, máme pomerne veľkú hudobnú knižnicu a dosť veľa čítame, takže sa zdá, že relácie sa samé ponúkajú. A hudbou sa tak či onak zaoberám celý život, počnúc štúdiom klasických huslí v siedmich rokoch!

Časopis, hudobné vydavateľstvo, festival, rádio FM, podcast… je to posledná aktivita, ktorej sa budeš venovať? Môžeme očakávať, že sa rozvetvíš na ešte jedno miesto, povedzme na Youtube videosérie alebo niečo podobné?

S manželkou by sme sa radi rozrástli, ale kým na nás nezaklope rádio FM alebo iný mediálny gigant, vystačíme si s vydávaním našej týždennej rozhlasovej relácie a prácou na blogu. Podcasty sú spojené s neúmerne vysokými platbami za komerčné práva, takže to je mimo. A aj keby nás oslovila nejaká FM stanica, pravdepodobne by mi to zobralo toľko času na výskum, čítanie a iné odborné činnosti (musíte napríklad stále počúvať, aby bola rozhlasová relácia čerstvá), že by to asi nestálo za to.

Všimol som si (podľa mňa veľmi vítanú aktivitu), že v poslednom čase sa v paperbackových/tvrdých väzbách znovu vydávajú celé série dávno vydaných publikácií, čím sa skvelé veci z minulosti dostávajú do pozornosti a rúk súčasných čitateľov. Plánuješ to isté urobiť možno aj s Brutarianom? Alebo sprístupniť celý náklad online?

Opäť platí, že mnohé z týchto vydavateľstiev si za opätovné vydanie vašej práce účtujú nemalé peniaze, takže kým mi niekto neurobí skvelú ponuku, budete si musieť vyhľadať spätné vydania na internete.

Na konci tohto skvelého rozhovoru by som ti chcel ešte raz poďakovať za tvoj čas a odpovede… nejaký záverečný odkaz pre čitateľov webmagazínu Rubber Axe?

Charlene a ja sme poctení a polichotení tvojím záujmom. Prajem ti veľa šťastia s tvojím webmagazínom a poprosím tvojich čitateľov, aby hojne využívali svoje preukazy do knižnice a neprestali ich hľadať mimo ich komfortnej zóny v umení.

To, že je poľská undergroundová metalová scéna veľká a ponúka kvalitu, o tom sa je škoda sporiť, a stále ju obohacujú nové kapely, čo je vždy dôvod na radosť a vyjadrenie podpory.
S vznikom v roku 2022 je možné za takýto nový prídavok považovať aj Tortured Corpse zo sliezskeho mesta Gliwice.
A keď sa teda naskytla príležitosť…poďme na nich hodiť oko, čo vy na to? Na otázky odpovedal bubeník Necro.

Czesć! Veľká vďaka za túto príležitosť zoznámiť sa s Tortured Corpse! A bez nejakých tanečkov, poďme rovno na vec. Hneď na úvod … môžeš našim čitateľom predstaviť vašu kapelu? Ako vyzerá súčasná zostava?

Necro: Hail Death! Súčasná zostava je takáto: Agressor (vokál), Anna (gitara), Artur (basa), Necro (bicie). Dúfam, že nás nečakajú žiadne prekvapenia a táto zostava zostane stabilná. Čas ukáže.

Začiatky kapely sa datujú do roku 2022. Ako k tomu došlo? Pamätám si, že COVID-19 bol takmer na ústupe, malo toto obdobie vplyv na formovanie kapely?

Nie, žiadny vplyv. Tortured Corpse som založil takmer okamžite po rozpade mojej predošlej kapely Kryptik. Veľmi ľutujem, že kapela prestala byť aktívna, pretože sme vydali album u Vrykoblast (Malajzia) a mala naozaj veľký potenciál. Čo už, taký je život. O chvíľu na to som založil Tortured Corpse, Greg sa pridal s gitarou, vo fitku sme stretli nášho vokalistu a okolo bežal chlapík s tričkom „Eaten Back To Life“…
Potom sa s basou pridal Artur, najstarší a najsvedomitejší z nás, haha! V tejto zostave sme začali tvoriť prvé songy…

Ako sa do kapely dostala Ania? Pri zvážení textov kapely, dúfam, že ste ju neuniesli a k hre na gitare neprinútili násilím… Ale nie, vážne, hoci sa počet báb v extrémnom metale neustál ezvyšuje (za čo vďaka ktorémukoľvek božstvu chcete), je stále hodné sa opýtať – ako sa vám podarilo ju do Tortured Corpse získať?

V januári tohto roku naše rady opustil Greg….pár týždňov pred plánovanými koncertami….vôbec som o tom nevedel! Nemali sme žiadnych kandidátov, a ak boli, tak boli nepoužiteľní. Naše riffy sú naozaj brutálne a ťažko sa hrajú…pár ľudí, ktorým som dal naše tablatúry, to vzdalo, rovno mi povediac, že to zahrať nedokážu… bol som zdrvený, a tu zrazu, bum! Ako džin z fľaše sa objavila Ania… sledovala nás rok či viac a chcela nám napísať, ale ako vždy, život prináša prekážky, manžel, dieťa, rodinné starosti…vieš, taký ten normálny život…nakoniec sa všetko poriešilo a odvážila sa nás kontaktovať. Človeče! Baba! Ako super by bolo ju mať v kapele… dal som je pár songov na nacvičenie… zvládla prvý, potom druhý, tretí… nikdy predtým som nestretol tak odhodlaného človeka… za poldruha mesiaca nahrala 6 skladieb plus sme stvorili dve nové na album! To bol šok! Ania je mojím malým diamantom a nenechám ju nikam odísť, haha… už je odsúdená na život s Tortured Corpse… a myslím, že je šťastná… šťastná s nami… okrem toho, je to fajn baba s dobrou hrou na gitaru a vedomosťami o muzike dáva mnohých chlapov do smútku… ľúbime ju a nedáme ju nikomu, hahaha!

Ten úplne prvý oficiálny materiál Tortured Corpse sa objavil vo februári 2023 vo forme EP “Rites of Putridity and Death”. Musím povedať, že sa mi veľmi páči ten zahuhlený zvuk, ktorý dáva nahrávke tú neomylnú patinu undergroundu 90. rokov. Je tento zvuk niečo, čo ste chceli dosiahnuť, alebo je to len výsledok možností nahrávacieho štúdia?

Každý materiál, ktorý sa spod našich krídel vynorí, má svoj zamýšľaný zvuk. Som zo starej školy, mám rád špinu a neotesanosť… nenávidím sterilný sladký zvuk! Nepočúvam tie kapely novej vlny, ktoré nemajú čo ukázať… vypočuješ si 5 kapiel a furt máš dojem, že počúvaš tú istú! Taká je pravda! Všade je kopa sračiek, nielen v mojej krajine. Pozorne sledujem rôzne scény a hľadám hrozienka… rozosmeje ma, keď staré metalové kapely rozprávajú o nejakých sračkách a vydavateľstvá sa snažia presvedčiť fanúšikov, že určitá kapela je oldschool! hahaha, úbohé. Deväťdesiate roky boli skvelé. Metal som začal počúvať koncom 80. rokov. Nie som až taký starý, pretože poznám veľa starších maniakov a rešpektujem ich. Môžeš ma obviniť z mnohých vecí, ale nie z toho, že som sa vysmieval alebo začal počúvať ľahšiu hudbu. V žiadnom prípade. V mojich reproduktoroch stále dominuje death a black metal. Samozrejme, počúvam aj inú hudbu, ale 95 percent platní, ktoré mám, je len klasika a to, čo mám najradšej. Samozrejme, sú aj hrozienka v podobe nových kapiel, ako napríklad Funus z vašej krajiny. Naozaj dobrý materiál.

Som si istý, že poslucháči Rádia Maryja nebudú patriť medzi vašich fanúšikov (ale kto vie, že?). Kto bol zodpovedný za obal a kto je v kapele hlavným zvrhlíkom, obstarávajúcim texty piesní?

Mýliš sa, priateľu! Náš dobrodinec z Torune mi nedávno kúpil nové struny hahaha, pozval nás aj do svojej televízie …. aj tento….. sláva, priateľ môj, sláva….
Ale vážne. Obálku k Rites… namaľoval mladý umelec z Katovíc. Samozrejme, bol to obraz namaľovaný farbami… je to naša malá poklona “ Tomb of The Mutilated“ a myslím, že je to vidieť. Tento album mám rád rovnako ako môj spevák. Toto je naša pocta tomuto nádhernému dielu… CD verzia „Night Stalker“ obsahovala Ramirezovu fotografiu zo súdneho procesu a kazetová verzia obsahovala pentagram z jeho ruky… Chcel som, aby sa tieto verzie od seba líšili. Obrázok pre EP Burial Mounds a 7″ EP Necrophilic Lust nakreslila a vytvorila Kasia Jakubska z Dark Descent Design. Je to naša kamarátka, vždy sa na ňu môžeme spoľahnúť, robí skvelú prácu a naozaj stojí za to ju vyskúšať! Ďakujeme ti, Kasia!
Keď príde na nápady na texty, vymýšľam, o čom by pieseň mala byť. Odovzdám to Agresorovi a on to pretaví do slov a dá na papier. Tento strašný úchyl sníva o tom, že urobí scénu z Woodmana so 6 babičkami hahaha, stále hovorí, že babička bez čeľuste by mu mohla vysať jeho veľkého vtáka! Hahaha…. Nie je normálny…. Je to zviera nebezpečné pre životné prostredie. Ale je to oddaný člen tímu a svoju prácu robí perfektne a ja ho za to chválim!

Pri toľkých kapelách len v samotnom Poľsku – nehovoriac už o tisíckach po celom svete, myslím, že je dnes ešte ťažšie dostať sa do povedomia poslucháčov, než bolo, dajme tomu, pred 30 rokmi. Aké boli reakcie na vaše debutové EP? Nejaké pamätihodné pozitívne či negatívne recenzie?

Myslím, že si chcel povedať, “Pri toľkých sračkách…” Jasné, samozrejme, že je to obtiažne, jedine, že máš poľské meno a hráš new wave black metal, čo nie je black metal, ale nejaký cirkus. Mnohé tieto kapely sú iba pozéri a smrdia ako hovno na kilometer. Existujú výnimky, ale tie sú naozaj zriedkavé.
Prijatie „Rites Of Putridity…“ nás potešilo, recenzie v zinoch, webzinoch i od poslucháčov boli naozaj pozitívne, uskutočňovali sme aj rozhovory. Je milé dozvedieť sa, že niekomu sa to, čo robíš, páči.
Nevidel som nijaké negatívne recenzie. Boli iba nejaké vyjadrenia ohľadom zvuku, ale ako je to zvykom, tie píšu tí, ktorí masturbujú nad kapelami, ktoré na záznamoch vydávajú svoj plastický zvuk.

Druhé EP z roku 2023, “Night Stalker” – tí z nás, ktorí vedia o udalostiach z 80. rokov 20. storočia v starých dobrých Spojených štátoch, taktiež vedia, že tento názov bol inšpirovaný neslávne známym Richardom Ramirezom (ktorého podobizen krášli obal EP). Je zrejmé, že to ide ruka v ruke s textovou témou, a hoci nie ste ani prví, ani poslední, ktorí v tvorbe kapely použili obraz sériového vraha, zaujímalo by ma – čo bolo dôvodom výberu neboráka Richarda na obal EP?

Prečítaj si jeho životopis. Potom pochopíš. Ramirez bol totálny blázon. Zabíjal v mene Satana. Čo viac si môžete priať, než venovať pieseň tomuto psychopatovi? Dokonale sa k nám hodí.

V novembri 2023 vyšiel živák „Live Death Madness“ (aj keď v dosť obmedzenom počte) a ja musím toto rozhodnutie pochváliť… čo je lepší darček pod vianočný stromček, ako nejaký dobrý poľský OSDM, že? Neviem však o ňom nájsť veľa informácií… predpokladám, že vydavateľstvo „Rotten Crematory“ je vydavateľstvo vašej kapely, nemýlim sa? A pokiaľ ide o danú živú nahrávku, z akého koncertu pochádza?

Album sa veľmi rýchlo vypredal a už nie je k dispozícii. Bolo ho len niekoľko desiatok kusov. Počas Winter Underground Assault v Częstochowej sme mali možnosť použiť nahrávku priamo z pultu zvukára, tak sme to využili. Prijatie maniakmi bolo vynikajúce. Nech žije Częstochowa! (aj keď tretí ročník bol, žiaľ, totálny prepadák… Częstochowa, čo je to s vami, sráči!)
Znelo to veľmi dobre, tak sme vydali malú živú verziu. Rotten Crematory – pod touto hlavičkou vydávame malé, limitované produkcie TORTURED CORPSE a organizujeme koncerty. Urobili sme ich už niekoľko s lepšími či horšími výsledkami. Tento rok organizujeme 5 podujatí, medzi nimi Symbtomy, Bestial Therapy, Chainsword, Surgery… a ďalšie.

Rok 2023 pre mňa ubehol tak rýchlo, toľko vecí sa udialo takmer naraz… a aktivita Tortured Corpse v roku 2024 potvrdzuje, že ste ani vy nespali… Človek by si myslel, že po nejakej tej párty sa na Nový rok vyspíte, ale nie, 1. januára vyšlo ďalšie EP „Burial Mounds“. Toto prináša sakramentsky lepšiu zvukovú produkciu a celkovo je na ňom vidieť skok v napredovaní kapely. Vždy som za to, aby sme vyzdvihli všetkých zúčastnených umelcov, takže začnime obalom. Ten je kurva parádny, kto je jeho autorom?

Áno, bolo mojím zámerom vydať toto EP 1. januára. Obal vytvorila už spomínaná Kasia Jakubska z Dark Descent Design. Je fenomenálna. Podľa mňa je to jedna z jej najlepších prác! Zamiloval som sa do nej ako 14-ročný chlapec do o 20 rokov staršej učiteľky – na prvý pohľad! Vďačíme jej za veľa, jej pomoc je vždy na vysokej úrovni, sme kamošmi a veľmi dobre spolu vychádzame. Kasia pomáha mnohým undergroundovým kapelám. Odporúčam tohto úžasného, srdečného a citlivého človeka! Napíšte jej o akejkoľvek záležitosti! Som si istý, že si budete rozumieť.

EP je ešte lepšie vďaka coveru slávnej skladby „Boneyard“ od Impetigo, pretože kto by nemal rád klasický goregrind, že? Myslím, že s tým coverom nebolo ťažké súhlasiť… Hudba Tortured Corpse sa mi nezdá byť až tak ovplyvnená týmito americkými maniakmi, alebo sa mýlim?

Greg je Impetigo freak a toto bol jeho nápad. Myslím, že pieseň je skvelá a dokonale zapadá do zvyšku „Burial Mounds“. Mám veľmi rád Ultimo Mondo… a Horror… ale náš bývalý gitarista je do nich maniak. Vznikol nápad, ja som ho prijal a „Boneyard“ bol nahraný. Hrávame ju na koncertoch. Je to naozaj skvelá skladba, jednoduchá, živá a nabádajúca k headbangingu.

Aby ste nasýtili hlad po kvalitnom death metale, ponúkli ste vo februári fanúšikom ďalšiu krvavú porciu gore – „Necrophilic Lust“, dostupnú ako 7″ EP. Ak nerátam kompiláciu „Bind, Torture, Kill“, ktorá vyšla neskôr v tom istom mesiaci, „Necrophilic Lust“ bol posledný materiál s Gregom za gitarou. Môžeš nám priblížiť jeho odchod z kapely?

Áno, to bol posledný materiál nahraný so starým gitaristom. Prečo odišiel? To sú interné záležitosti tímu a nebudem o nich hovoriť.
Môžem len povedať, že to urobil zámerne v najhoršom možnom momente, keď sme už mali dohodnutých niekoľko koncertov, vrátane Death Scythe Massacre I v Bielsku. Koncert sa uskutočnil, ale bez našej účasti. Svojím odchodom mi spôsobil problémy a ani teraz si neuvedomuje, aké veľké boli. Druhá vec je, že nie každý dokáže držať krok s pracovným tempom, ktoré vyžadujem. Nerád strácam čas, tlačím sa dopredu, nesedím a nemasturbujem nad jednou pesničkou tri mesiace. Všetci ostatní tento spôsob práce chápu. Sme ako naolejovaný stroj. Vražedný stroj.

O nahradení Grega Aniou sme už hovorili, a hoci si na jej deathmetalovú gitaru v oficiálnej nahrávke musím ešte chvíľu počkať, niektorí fanúšikovia ju už stihli počuť! Pred pár dňami (v apríli 2024, aby sme to zaznamenali pre potomkov, lol) ste sa objavili na pódiu spolu s Cry of the Nile, Bestial Therapy, Unborn Suffer, Himerah a Impermanence na Summer Underground Fest v poľskej Częstochowej. Spomienky sú ešte čerstvé (dúfam!), môžeš sa s nami podeliť o nejaké zaujímavosti z tohto festivalu?

Áno, koncert sa konal len pred týždňom. Bohužiaľ, tentoraz Częstochowa v porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi zlyhala. Bol to neúspech z hľadiska návštevnosti a pred kapelami som sa hanbil, že prišlo tak málo ľudí… predchádzajúce ročníky boli v tomto smere oveľa, oveľa lepšie. Neviem, čo sa tentoraz pokazilo. Propagácia tohto podujatia bola naozaj solídna a plagáty sa objavili po celom meste. Bol to strašný deň… našej Anii sa ráno pokazilo auto – auto bolo po strechu naložené aparatúrou, pár hodín pred koncertom sme si museli rýchlo požičať nové… v polovici druhého čísla “ Burial Mounds“ mi moja dvojšľapka dala zbohom a musel som hrať s na jednej a dopadlo to strašne. So svojím výkonom nie som spokojný. Bol to asi najslabší koncert TC, ktorý sme odohrali… bezpochyby. Všetko bolo zle. Plus hodinu a pol dlhé meškanie, veľa nervov a stresu. Všetci boli vyčerpaní… Celý deň som prespal. Na jeseň budeme hrať v Częstochowej opäť na Winter Underground Assault a ak nebude opäť dobrá účasť, budem nútený ukončiť spoluprácu s týmto klubom. Nemôžeš stále pridávať, príde čas, keď si povieš dosť… Je to škoda, pretože tam hrám veľmi rád, atmosféra je naozaj skvelá a majiteľ klubu je veľmi dobrý. Ale čo robiť, keď maniaci radšej podporujú pedofila a chodia na jeho koncerty. Dúfam, že toto čítaš, ty šmejd! . Vieme o tebe všetko a príde čas, keď ponesieš následky toho, čo si urobil, ty zasraný pedofil. Fuj.

Viem, že to bolo jej prvé živé vystúpenie, ako ho zvládla?

Áno, bol to Anin prvý koncert. Odviedla skvelú prácu, z jej strany bolo všetko v poriadku! Bola vystresovaná, ale zvládla to. Som na ňu veľmi hrdý, že to všetko takto zahrala. Tento rok má pred sebou ešte veľa výziev… Medzi nimi aj Rotten Open Air v Českej republike, plus množstvo ďalších koncertov… Ale ja jej verím, my všetci jej veríme, verí jej tím a štáb ľudí, ktorí s nami spolupracujú!

Dobre, poďme sa porozprávať o poslednej položke na zozname vydaní, o spomínanej kompilácii „Bind, Torture, Kill“. Opäť je odkaz viac než zrejmý, ale okrem toho, že sú na nej zozbierané skladby z predchádzajúcich – hádam teraz už oficiálne nedostupných – EP, došlo k nejakej zmene? Remastering, nové mixovanie…?

Dostali sme ponuku od Roberta z americkej spoločnosti Inverted Chalice Productions, aby sme vydali naše materiály v 6-panelovom digipaku a ja som súhlasil. Naše digi je takmer vypredané, mám len niekoľko kusov určených len na predaj na koncertoch. Rozhodol som sa zaradiť materiál z „Night Stalker“ na túto kompiláciu, pretože prvé vydanie CD bolo vypredané. Milujem tento materiál, je naozaj zlý, surový a nechutný. Taký, aký by mal byť skutočný death metal. Neboli na ňom žiadne masteringy. Všetko sa zachovalo v pôvodnej podobe.
Treba dodať, že materiál z „Burial Mounds“ vyjde na CD u mexického vydavateľstva Satanic Porno Records, obohatený o niekoľko živých skladieb a nahrávok zo skúšok. Taktiež tento materiál čoskoro vyjde v sérii „Tortured Tapes“, ktorú vydá skvelý label z USA – Iron Fortress Records, momentálne čakáme na layout od Bena. Zdravím ťa, priateľu!

Blíži sa leto a s ním množstvo festivalov a individuálnych koncertov. Čo majú Tortured Corpse v rukáve, kde vás bude možné vidieť naživo v najbližších mesiacoch?

Áno, na tento rok už máme zarezervovaných niekoľko koncertov, vrátane už spomínaného Rotten Festu v Českej republike. Túto krajinu navštívime ešte dvakrát, na pozvanie Jane z Bestial Therapy (pozdravujem!) a na Fatal Flesh Feast. Okrem toho nás čaká niekoľko menších klubových koncertov a podujatí, ktoré organizujeme, vrátane Butchers Night, Christmass Terror Massacre a druhého ročníka Winter Underground Assault s naozaj silnou deathmetalovou zostavou. Stále sa niečo deje a to je super. Radi hráme naživo. Všade, kam prídeme, je smrť a deštrukcia! A to nie je môj názor!
Budúci rok budeme hrať u teba v Poprade a dúfam, že sa uvidíme, priateľ môj!? Predstavíme sa aj na podujatí „Back To The Symbolic Air 2025“ v Českej republike. Na všetkom ostatnom sa pracuje. Konkrétne informácie budú zverejnené na FB a Insta. Momentálne pripravujeme materiál na plnohodnotný album. Ako vidíš, nenudíme sa.

Nemôžeme vynechať dôležitú otázku – pre tých, ktorí majú záujem o nejaký merchandise kapely… na čo môžu minúť svoje ťažko zarobené peniaze?

Dbám na to, aby bol merch pravidelne k dispozícii… Nedávno sme vyrobili tričká s motívom „Burial Mounds“ v čiernej a bielej farbe a vyzerajú úžasne (opäť sa skláňam pred našou Kasiou). K dispozícii sú aj mikiny a dlhé rukávy „Necrophilic Lust“ tiež s grafikou našej Kasi. Má neuveriteľný talent. Máme nahrávky, kazety, nášivky… Stále si privyrábam, merch ide na dračku a to je najdôležitejšie. Už existuje návrh na nové tričko, ktoré namaľovala naša Ania – má fantastický talent na maľovanie, sakra, pozrite sa na plagát k “ Butchers Night“! Plagáty na „Gleiwitz Death Mass“ a „Christmass Terror Massacre“ budú čoskoro k dispozícii, už ich mám, ale na zverejnenie si budete musieť chvíľu počkať. Sakra, našiel som neuveriteľný diamant, nielenže je to skvelý človek, milujem ju, hrá výborne a má veľký talent na maľovanie! Ak hovoríme o merchu, nemôžeme nespomenúť našu „kráľovnú merchu“ – Bogusiu Grabczynsku. Je to skutočný ženský orchester, v kapele je zodpovedná za predaj a rozmiestnenie stánku s merchom, je našou vodičkou, pripravuje jedlo a občerstvenie pre kapely a robí tisíc rôznych vecí!!!! Žena terminátorka, pre ktorú nie je nič nemožné! Úžasné dievča, ktoré je nám úplne oddané! Ďakujeme za pomoc! Milujeme ťa!

Sme takmer na konci nášho rozhovoru…vždy považujem za dôležité propagovať lokálne scény, a scéna v Gliwiciach (a sliezskom regióne ako takom) je obrovská. Samozrejme, máte tam aj známejšie kapely, no spomeňme kapely nové či menej známe, ktoré pochádzajú z vášho regiónu… čo by si našim čitateľom odporúčal pohľadať?

V Sliezsku je naozaj veľa kapiel. Čo sa týka Gliwíc, zmienku si určite zaslúžia Devilpriest (ich album ma totálne odrovnal) a Embrional, ale myslím, že tieto bandy pozná každý, starí harcovníci z Heretique, nováčikovia Hadesalia a Gilotyna. A to je všetko. Zvyšok ma nezaujíma, nepočúvam ich. Možno je niečo, o čom neviem, alebo čo som ešte nepočul, ale ako som povedal, miestnu scénu veľmi nesledujem. Je plná faloše, závisti a podobne…ale to je tak všade, chlapík sa na teba pri debate usmieva, no v skutočnosti by ti najradšej vrazil nôž do chrbta. Lepšie je využiť svoju energiu inak, ako starať sa o takýto odpad.

A myslím, že je to na dnes všetko. Nejaký záverečný odkaz čitateľom?

Ďakujeme za rozhovor! Zostaňte verní skutočnému old school death a black metalovému zvuku! Zašliapnite falošné pseudometalové kapely, pľujte na súčasný trend! Nech žije death metal až do smrti!!