V pohľade démonov: rozhovor s Luboshiom (Demonic-eyed)

Podľa

-

30. septembra 2025

Nazdar, Luboshio, vďaka za Tvoj čas strávený týmto rozhovorom! Pre tých, ktorí nevedia, o čo ide, môžeš nám pár slovami vašu kapelku predstaviť? Kto ste, kto na čo hrá…ja neviem, čísla kreditných kariet aj s PIN kódom… 😀

Nechcel by si môj účet, keby si ho videl, tak by si mi kartu aj s PIN kódom hneď vrátil hehe. Čo sa týka kapely, sme taká partička zozbieraná vo Zvolene cca v roku 2019, žiadny mainstream, čistý nájeb z undergroundu. Ja na gitare a revem, Vlad eS jebe do bicích, Mishyr honí basový krk a Doom (pridal sa asi v 22-om) v znepríjemňuje dni a hlavne víkendy náhodným návštevníkom klubov svojím lyrizovaných škrekomurmurom (ostatným sa to vraj páči).

Kapela má vonku nový videoklip ku sklade “Samotár” zo zatiaľ posledného albumu s jednoduchým názvom “5”. I keď je to len pár dní zatiaľ, aké sú na klip ohlasy?

Vraj sme sa zlepšili, takže sme sa zlepšili už asi x-tý krát, bo nám to občas vždy niekto napíše hehe. Podľa tohoto by sme mali byť najlepší, v skutočnosti sa snažíme byť, čo najnepríjemnejší, trochu hejtujeme, texty vždy o nejakej nepríjemnosti a nechcenosti, takže sa skôr zhoršujeme, dokonca keby si ľudia poriadne preštudovali naše texty, tak by sa mnohým nepáčili ani ideovo a prestali by nás mať radi. Hold, našťastie sú niektoré po anglicky a to by sme asi veľa chceli, aby ich niekto skúmal do hĺbky muhehe.

Čo vás, ako kapelu, viedlo k výberu práve tejto skladby? Čo ju robí tak jedinečnou – z vášho pohľadu – že si táto skladba vyslúžila vlastné oficiálne videjko?

Podľa mňa má vyspelý text- Doom sa v ňom blysol. Plus tam je sólo na bicie- tam sa blysol zas Vlad eS, tým pádom je to nablýskaná skladba- čo viac treba?

Pre úplnosť dodajme, že oficiálneho klipu sa dočkala aj otváračka “Nostromo”… oba tieto klipy sú skvelé, o tom bez debaty, otázka však znie – aký veľký vplyv na záverečný vizuál klipu ste ako kapela mali? Myslím tým, je vizuál klipu výsledkom aj vašich predstáv, alebo ste to nechali na režiséra a nekafrali mu, ako sa vraví, do remesla?

Veľký podiel na klipoch má hlavne Martin Ploky. Natočil ich obidva plus natočil aj Inkvizíciu zo 4tého albumu. Má svojský pohľad na veci, snaží sa vždy vydolovať niečo originálne a osobité. Samozrejme mu aj my povieme vlastné predstavy. Výsledok je akoby spoločný náhľad na skladbu a jej vizuál. Nie vždy to vyjde podľa predstáv, ale na druhej strane aj nečakané vyznenie môže prekvapiť. Okrem Plokyho veľa pre Inkvizíciu a Nostromo spravila jeho priateľka Petra Murín (kostýmová dizajnérka)- kostými vyrobila vlastnoručne.

Čo sa týka Samotára- Ploky vymyslel vcelku originálne a emočne výborné osvetlenie.

Spomenuli sme album “5”. Ten vyšiel na Halloween 2024 (pre domácich, ak by niekto nevedel – 31. októbra) a naväzuje na líniu číselne označených predchádzajúcich albumov. Ozaj, síce blbá otázka, ale ako sa vraví, kto sa neopýta, nebude vedieť… Prečo takéto číselné označenie? Kto prišiel s týmto nápadom?

Ja osobne sa s vecami moc „nepáram“. Proste albumy idú v poradí a tak sú aj nazvané. Doteraz to nikto na Slovensklu takto nespravil, zo svetových kapiel si pamätám len Zappelin (použili ale rímske číslice, my arabské) a Morbid Angel (tí idú podľa abecedy- takže tiež niečo podobné). Nikto v kapele s tým nemá problém, takže môže byť aj z tohoto uhla pohľadu.

Toto bude strašná otázka, ale treba ju rozhodne položiť – z pohľadu kapely, v čom je album “5” odlišný od predchádzajúcich albumov? V čom je, opäť z pohľadu kapely, lepší, či výnimočnejší než predošlé počiny?

Je to asi náš najrozmanitejší album, tiež má podľa mňa dobrý zvuk, asi najtransparentnejší aký sme doteraz mali. Samozrejme, nie je to žiadna komercia ani strednoprúdová sračka. Je ostrý ako žiletka a duní ako lokomotíva. Myslím, že stojí za vypočutie. Na svedomí ho má Adam Mičinec, tuná chalan od Kremnice, má to v krvi, dobre to vie. Robil aj našu 4ku- tá je trochu iná- jednoducho nájeb, taký mangel, nekompromisný valec. 5ka je viac do moderna. To je zvuk. Čo sa týka tématiky albumu, tentokrát sme vsadili všetko na jebanie do spoločnosti a jej nedostatkov. Internety, komouši, fašouni, konzum, nájdeš tam všetko.

Pôvodne som síce chcel položiť inú otázku, ale opýtam sa takto… dá sa vcelku smelo povedať, že kapela, ktorá má za sebou 4 albumy, už nejaké to svoje verné publikum má. Keďže album je už vonku nejaký ten piatok, tu sa už určite dá položiť otázka – aké boli a sú ohlasy na tento materiál?

Ohlasy boli viac než dobré, teda asi dobré, lebo nikto na to nespomínal nič zlé :D. Ale je pozitívne, že ľudia sa nás pýtajú pred koncertami, či budeme hrať tú alebo onú skladbu, takže majú nejaké obľúbené, čo je ppč informácia.

Menil sa nejako zásadne prístup pri tvorbe materiálu? Kto má najväčší podiel na songoch a textoch?

Riffy robím ja, texty Pa(e)tka, Rachel Herrmanová, Doom a ja, ale každý prispieva svojou kreativitou, bicie si Vlad eS ošéfuváva sám, tak isto Mishyr basu a Doom svoje frázovanie. Je to proces, ktorý sa vyvíja a môže sa líšiť od skladby ku skladbe. Najväčší podiel majú však kkti, ktorý nás provokujú/inšpirujú k textom :D.

Pomerne skoro v existencii kapely (ak sa nemýlim, u EP “Ohňooký” z roku 2021) ste začali v piesňach používať (aj) našu rodnú reč, čo ja osobne hodnotím veľmi pozitívne. Paradoxne, najprv som si myslel, že to pri thrash/HC fungovať nebude, ale momentálne som prekvapený, že sa mi slovensky spievané songy páčia viac…a opäť tá všetečná otázka, prečo dvojjazyčnosť?

Áno, vidím, že máš prehľad, je to od Ohňookého… Mne sa páči oboje, k angličtine dokážeme byť my Slováci nekritickejší, kopec skladieb má napiču texty, ale keď im nerozumieme, tak nás to neserie. Predstav si skladbu s nahovno textom v Slovenčine- asi by úspešná nebola. Ja som za obidva jazyky, nacionalizmus tu nemá miesto (u mňa ani nikde inde), ide o kvalitu a prevedenie, feeling skladby a v neposlednom rade chceme osloviť aj mimo Sk.

S textami sa spája aj nasledujúca otázka – thrash a HC sa väčšinou venujú sociálne ladeným otázkam, nie je tomu inak ani u vás. Ktoré problémy považujete za tie najpálčivejšie, o ktorých vaše texty a songy ako také vypovedajú?

Najviac ma serú fašouni (uctievači Tisa) a pohrobkovia komoušov. Plus nemám rád autoritarizmus a imperializmus. Viem, že niektorí by ma možno za to hneď poslali bojovať na Ukrainu, ale pravda je taká, že napr. v Severnej Kórei sa metalu veľmi nedarí a pred 89tym dlhovlasých a číroidných policajti chytali a bili. Máničky proste často hnili v base. Každý si musí zodpovedať sám ako by sa našej subkultúre darilo, byť niekde viac na východ.

Čo sa týka textov: sú tam medziľudské vzťahy, sú tam vnútorní démoni, je tam vojna, je tam politika. Komu sa nepáči, nech to nepočúva. Nedávno sme na náš FB pridali jedno krátke video z koncíku v Zv- to video sa z mne neznámych príčin trochen odtrhlo a začalo sa ukazovať aj nesledovateľom a nefanúšikom (bez debaty- bol tam Doomov dosť neľudský škreko-rev)- to si prečítaj tie komenty tam 😀 – jeden náš fanúšik to vystihol úplne top, citujem: „KOMU SA NEPÁČI PAĽTE DO PIČI“, tak asi tak. Ľudia si nevedia zahryznúť do jazyka- len komentujú a komentujú. Mlčať je zlato.

Každý máme nejaký názor, hlavne sa potom nesmieme čudovať, keď metal skončí spolu so zánikom demokracie a slobody.

S predchádzajúcou otázkou sa bude spájať aj táto… nebudeme sa sporiť o tom, prečo anglické texty, lebo ak je možnosť zaujať zahraničie, tak prečo nie. Avšak natíska sa záludná otázka – z hľadiska kapely, je pre vás dôležitejšie silné zázemie a fanúšikovská základňa na rodnej hrude, alebo dosah a úspech (nech už ho definujeme akokoľvek) v zahraničí?

Tak ťažko očakávať, že zahraniční fanúškovia prídu na koncert na Sk, na druhej strane, ak ich je veľa, môže kapela ísť za nimi, dnes vďaka stream službám presne vieš v akom meste ťa koľkí počúvajú. Ale niekomu sa proste v metale páči angličtina a stretol som sa aj s tým, že tunajší nemajú radi slovenské texty- proste vnímajú spev ako ďalší nástroj, možno ich texty ani nezaujímajú- je to menšinový názor, ale existuje. Mne osobne slovenčina v hube sedí, však rodný jazyk. Mám však rád aj AJ, veď Slayer, Biohazard, Sepultura (mimochodom tiež nespievajú po portugalsky) atď…

Momentálne patríte medzi bandy, ktoré vydávajú svoje veci u Ghost Label Records, ako ste sa k tomuto labelu dostali a ako ste spokojní s touto spoluprácou?

V čase nahrávania prvého albumu D-E som skúmal možnosti, kde by sa to dalo vydať. Jedine tento label bol dostatočne ústretový a ochotný to vziať pod svoje krídla. Odvtedy som to neriešil, nebolo treba. Leandro (šéf labelu) je spoľahlivý a zatiaľ nesklamal. Verím mu.

Demonic-Eyed a koncertná činnosť…lebo povedzme si, ono tá energia z hrania na živo je kdesi úplne inde, než pri masteringu v štúdiu. Krátky pohľad do minulosti – ktorý koncert by kapela vedela označiť za prelomový, legendárny, pamätný, skrátka taký ten top – a čo je oveľa dôležitejšie, kde vás môžu ľudkovia zhliadnuť do konca roka 2025? Prípadne v 2026, ak máte nejaké koncerty naplánované aj v nasledujúcom roku?

Presne, hráme, aby sme hrali koncerty! Bez debaty. Cesty bývajú únavné, ale to je proste muzikantský život. Je to skvelý pocit počúvať novú skladbu práve vylezenú zo štúdia a je to skvelý pocit hrať naživo pred ľuďmi. Obidvoje milujeme. Na koncerte však vidíš spätnú väzbu okamžite a dobrý koncert dokáže vzbudiť v ľuďoch záujem o tvoju hudbu tak, že si potom pustia aj štúdiové albumy. A to je mega.

Čo sa týka konkrétnych koncertov- za veľa vďačíme Mišovi Očovanovi z ProMusic.sk, on nás volá koncerty, ktoré organizuje, či už s ČAD, Catastrofy alebo Soulfly… Je to borec.

Zoznam koncertov nájdu všetci na našom FB alebo Insta.

Dá sa ľahko všimnúť, že zatiaľ sa vám darilo vydať album každý rok. Plánujete v tejto (už) tradícii pokračovať aj v 2026?

Nie, neplánujeme, teraz sa sústredíme na koncertovanie a možno, keď príde nejaký nápad, tak dáme dohromady skladbu alebo viac. Nemáme však žiadny deadline, proste si teraz chceme užívať hudbu.

Netreba zabúdať ani na vedľajšie hudobné vyžitie…poďme dať nejaký ten shout-out, ale taktiež (pre ľudí, ktorí slovenskú UG scénu až tak nesledujú), poďme doporučiť nejaké tie kapelky. Takže, first things first, ako my, Angličania (haha) vravíme – v akých ďalších kapelách sa členovia Demonic-Eyed ešte realizujú?

Čo sa týka iných kapiel, kde sme alebo sme boli, tak určite treba spomenúť Hecate, Dadcare, Pathology Stench, Nevaloth, The Infinite Within, Mäso. A čo sa týka mojich obľúbencov, tak Testimony (škoda ich- Cibi ppš drummer), Kritická Situace (Češi), zo súčasných sú dobrí ČAD, Catastrofy, Besna, Obliterate, Abstract, Wayd, Wastage,…

Zvolen, toť Vaše pôsobisko, mal (a verím, že aj naďalej má) silnú hudobnú scénu. Aké kapely by si z Vášho lokálneho “košiara” čitateľom tohto rozhovoru doporučil? Sú na scéne nejakí nováčikovia, ktorí stoja za zmienku?

Vo Zvolene bolo vždy veľa metalových kapiel- momentálne sú aktívny Jakubysko, Ruineum, Brain Dealers, Raznutra, Plastery, Sedem minút strachu, Declaration Of Death a dúfam, že som na nikoho nezabudol (určite mi prepáčia).

Rok 2025 sa nám pomaly končí, a pri varení konsolidačného džemu je určite čas nielen bilancovať, ale aj plánovať nejaké tie činnosti na rok budúci. Možný nový album sme už spomenuli, aj nejaké tie možné koncertné aktivity…zostalo ešte niečo, čo máte vo fáze plánovania, ja neviem, nejaký merch alebo podobné vecičky?

Určite vystúpime na nejakých koncertoch, to je gro nášho života, kôli tomu to všetko robíme. Na merchi sa pracuje priebežne, niečo máme a niečo nové bude, len dopredu radšej nepoviem, aby som nebol za kkta, ak to nevyjde.

Keďže som si všimol, že nejaké tie nosiče sú ešte vo vašej ponuke, pre priaznivcov a zberateľov – dajme nejaký ten ofiko web, kontakty, kde by si mohli hudbu Demonic-Eyed na fyzickom nosiči objednať? Čo vaše sociálne médiá, kde vás môže človek nájsť a dať nejaký ten lajk?

Na bandcampe sa dá:

https://demonic-eyed.bandcamp.com/merch

Ak niekto niečo potrebuje ohľadne koncertov, organizácie alebo aj merchu atď, nech píše na FB, Insta alebo mail…

FB: https://www.facebook.com/demoniceyed

Insta: https://www.instagram.com/demoniceyed/

YT: https://www.youtube.com/@demonic-eyed

Spotify: https://open.spotify.com/artist/1uOCL86z388XXZ4hvkKsMX

Luboshio, to by bolo na dnes všetko!!! Veľká vďaka za Tvoj čas pri zodpovedaní mojich otázok! Nejaké to záverečné posolstvo pre čitateľov Banduriek Na Gauču?

Psia mater je už slabota, teraz sa začne KONSKÁ MATER.

5 najvplyvnejších filmov žánru blaxploitation

Podľa

Rudolf Schütz

-

21. septembra 2025

0

Blaxploitation je jedným z dôležitých žánrov grindhouse kinematografie, o tom niet žiadnych pochýb, preto nie je možné sa mu v Bandurkách Na Gauču vyhnúť. A ani nechceme, pretože mnoho filmov z tohto žánru predstavujú skutočne zaujímavé kúsky.

V dnešnom krátkom prehľade sa pozrieme na 5 najdôležitejších blaxploitaiton filmov. Nech sa páči!

Shaft (1971)

Režisér: Gordon Parks
Prečo je dôležitý: Tento film pomohal dostať žáner blaxploitation do mainstreamu. Richard Roundtree vo svojom stvárnení súkromného detektíva Johna Shafta predstavil sebavedomého, silného černošského hrdinu. Jeho Oscarom ocenený soundtrack od Isaaca Hayesa takisto nastavil nový štandard pre filmovú hudbu.

Sweet Sweetback’s Baadasssss Song (1971)

Režisér: Melvin Van Peebles
Prečo je dôležitý: Často považovaný za prvý skutočný blaxploitation film, bol to radikálny, nezávislý projekt vytvorený mimo hollywoodskeho systému. Van Peebles ho financoval, režíroval, hral v ňom hlavnú úlohu aj k nemu komponoval hudbu. Jeho surovýrev, revolučný odkaz o posilnení pozície černochov bol bezprecedentný.

Super Fly (1972)

Režisér: Gordon Parks Jr.
Prečo je dôležitý: Tento štýlový, uhladený film o kokainovom dílerovi, ktorý sa snaží uniknúť zo sveta drog, dosiahol obrovský kasovýsuccess úspech. Soundtrack Curtisa Mayfielda je legendárny a často sa mu pripisuje, že posilnil kultúrny dosah filmu.

Foxy Brown (1974)

Režisér: Jack Hill
Prečo je dôležitý: Pam Grier sa stala tvárou ženskej emancipácie v blaxploitation žánre. Ako Foxy Brown bola tvrdá, zvodná a neústupná. Feministický podtón filmu a Grierinej ikonickej výkonu z neho urobil kľúčový pilier tohto žánru.

Coffy (1973)

Režisér: Jack Hill
Prečo je dôležitý: Ďalšia klasika s Pam Grier, kde hrá sestru, ktorá sa stane samozvaným stražcom spravodlivosti v boji proti drogovým dílerom. Film bol drsný, násilný a pomohol zaviesť vzorec pre príbehy ženských pomstiteliek v rámci blaxploitation žánru aj mimo neho.

Strange Septembers: The Hill Abduction & The Exeter Encounter

Podľa

Rudolf Schütz

-

16. septembra 2025

0

September nie je len mesiacom, kedy sa opäť otvárajú školy (prázdniny sa skončili, detiská!), ale je zaujímavý aj mnohými inými udalosťami, ktoré rozhodne nebude od veci si pripomenúť.

Tak napríklad dve udalosti, ktorým sa venuje práve tento dokumentárny film.

Strange Septembers: The Hill Abduction & The Exeter Encounter patrí medzi tie dokumentárne filmy, ktoré sa nesnažia za každú cenu šokovať alebo lacno zabaviť. Naopak, jeho ambícia je úplne iná – zobraziť dve udalosti, ktoré sa v dejinách americkej ufologickej scény zapísali ako kľúčové, a to s dôrazom na ľudský rozmer. To, čo často chýba v televíznych produkciách tohto typu – cit, rešpekt a trpezlivosť – je tu prítomné od prvých minút až po záverečné titulky. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že téma únosov mimozemšťanmi či záhadných svetiel na oblohe je už dávno vyčerpaná. Lenže práve Strange Septembers ukazuje, že pri správnom prístupe môžu tieto udalosti stále pôsobiť silno a zaujímavo, najmä ak sa na ne pozeráme cez optiku ľudí, ktorí ich zažili. Film nie je o ‚lietajúcich tanieroch‘ v klasickom hollywoodskom duchu – je o emóciách, dôvere, pamäti a o tom, čo sa stane, keď sa človek ocitne zoči-voči niečomu, čo presahuje jeho chápanie.

Dva príbehy, jeden mesiac

Režiséri Jeff a Jess Finn si zvolili dva známe prípady, ktoré sa stali v septembri – a práve preto nesie film výstižný názov Strange Septembers. Prvým z nich je notoricky známy únos manželov Hillovcov v roku 1961. Betty a Barney Hillovci sa vracali z dovolenky, keď na ceste v New Hampshire zažili udalosť, ktorá navždy zmenila ich životy. Tvrdili, že boli unesení na palubu neznámeho objektu a podrobení zvláštnym vyšetreniam. Ich prípad sa stal doslova základným kameňom modernej literatúry o únosoch UFO – a dodnes patrí medzi najpodrobnejšie zdokumentované. Druhý prípad, ktorý film skúma, je Incident v Exeteri z roku 1965. Všetko sa začalo svedectvom tínedžera Normana Muscarella, ktorý uprostred noci pozoroval obrovský objekt s pulzujúcimi červenými svetlami. Neskôr sa k nemu pridali aj dvaja policajti, ktorí nezávisle potvrdili, že na oblohe videli niečo, čo nedokázali racionálne vysvetliť. Exeter sa stal symbolom ‚seriózneho‘ ufológie – pretože ak aj skeptici odmietali výpoveď tínedžera, policajné hlásenia už tak ľahko ignorovať nemohli.

Prístup režisérov

Jeff a Jess Finn nesiahli po klasickej televíznej šablóne typu ‚zábery lietajúcich tanierov + dramatický komentár‘. Ich prístup je premyslený: kombinujú archívne materiály, rekonštrukcie a predovšetkým množstvo rozhovorov. Kamera sa neponáhľa, dáva priestor svedkom, odborníkom aj príbuzným. Veľkým prekvapením je prítomnosť hercov Jamesa Earla Jonesa a Estelle Parsonsovej, ktorí v roku 1975 stvárnili Hillovcov vo filme The UFO Incident. Ich spomienky a reflexie pôsobia ako most medzi dokumentovanou udalosťou a jej kultúrnym spracovaním. Ukazuje sa tak, že príbeh Hillovcov nie je len ufológia – je to aj súčasť popkultúrnej pamäti Ameriky. Nemenej dôležitá je aj úloha rozprávača. Film komentuje Peter Weller (známy predovšetkým z filmu Robocop), a jeho hlas dodáva celému dielu vážnosť a autoritu. Vďaka tomu dokument nepôsobí lacno ani prvoplánovo, ale skôr ako seriózna historická sonda.

Obsah a spracovanie

To, čo film robí výnimočným, je jeho dôraz na ľudský rozmer. Hillovci boli obyčajní ľudia – Betty pracovala ako sociálna pracovníčka, Barney bol poštový zamestnanec. Incident v Exeteri sa dotkol tínedžera a policajtov, ktorí nikdy predtým nemali čo do činenia s niečím podobným. Režiséri zdôrazňujú, že tieto udalosti neboli len ‚príbehy o UFO‘, ale zážitky, ktoré hlboko zasiahli do osobných životov. Hillovci sa stali verejne známymi, čo ich vystavilo mediálnemu tlaku a kritike. Norman Muscarello zas musel čeliť posmechu a skepsii, hoci jeho príbeh potvrdili muži zákona. Film sa nesnaží všetko vysvetliť – práve naopak, veľa priestoru necháva otázkam. To však neznamená, že by sklzol do lacnej senzácie. Naopak, Strange Septembers je pozoruhodný tým, že nepodsúva jednoznačné odpovede, ale zároveň berie svedkov vážne. A to je v tomto žánri veľká vzácnosť.

Celkový dojem

Ako divák mám pocit, že Strange Septembers stojí niekde na pomedzí ufologického dokumentu a psychologickej drámy. Je to film, ktorý vám neukáže ‚dôkazy‘ v zmysle fyzických artefaktov, ale ukáže vám niečo možno ešte cennejšie – to, ako sa ľudia vyrovnávajú s nepochopiteľným. Technicky je film spracovaný veľmi dobre: strih je dynamický, hudba decentná, vizuál čistý a pôsobivý. Je to presne ten typ dokumentu, ktorý zvládne udržať pozornosť aj diváka, ktorý UFO inak nevyhľadáva. Ak by som ho mal zaradiť do kontextu iných filmov o podobnej téme, určite patrí medzi tie najlepšie. Nepôsobí smiešne, nepreháňa, ale ani nezľahčuje.

Záver

Strange Septembers je dokument, ktorý sa oplatí vidieť – nielen pre fanúšikov UFO tém, ale aj pre tých, ktorí sa zaujímajú o to, ako sa vytvárajú moderné mýty a aký vplyv majú nevysvetliteľné zážitky na život obyčajných ľudí. Nie je to lacný ‚ufologický triler‘, ale film, ktorý rešpektuje svojich protagonistov a snaží sa zachytiť atmosféru čias, keď boli tieto príbehy ešte čerstvé. Vďaka tomu pôsobí ako seriózny, emocionálne silný dokument a bez preháňania sa dá povedať, že patrí medzi najlepšie spracované filmy v tomto žánri. Ak hľadáte niečo, čo vás prinúti zamyslieť sa nad tým, ako krehká je hranica medzi realitou a záhadou, Strange Septembers je tou správnou voľbou. A navyše – je to film, ku ktorému sa dá aj po rokoch vrátiť a stále v ňom nájsť niečo nové.

Sean Donohue: Celoživotná láska k filmu

Podľa

Rudolf Schütz

-

15. septembra 2025

0

Sean Donohue a Gatorblade Films… jeden režisér a jedna spoločnosť z rozsiahleho, stále nie úplne objaveného oceánu – alebo je to močiar? – nezávislého filmového priemyslu, najmä hororového a lacného žánru. Sean je režisér, scenárista a producent ((ale zoznam sa tým nekončí, verte mi) so sídlom na Floride a je najvyšší čas, aby sme ho a jeho prácu predstavili našim divákom na Slovensku.

Takže bez ďalších okolkov, poďme sa dozvedieť niečo o tejto zaujímavej filmovej osobnosti!

Čítal som, že názov tvojej spoločnosti, Gatorblade Films, bol inšpirovaný nápojom Gatorade, a myslím si, že je to celkom fajn. Ak by si však mal svojej spoločnosti dať nový názov a inšpirovať sa nápojmi, ktoré piješ v súčasnosti… bolo by to stále niečo súvisiace s Gatorom? 😀

Vždy som chcel spoločnosť s názvom „Cinema Gold Productions“.

Než sa pustíme do vážnych vecí… bude to trochu gýčovité, ale aj tak sa opýtam – čo ti príde na um, keď počuješ „42nd Street“, „grindhouse“ alebo „the Deuce“? Aký je tvoj názor na takzvané oživenie grindhouseu spred niekoľkých rokov, vieš, s tými falošnými škrabancami a digitálne vypálenými filmami a všetkými týmiserepetičkami?

Práve takéto filmy sa snažím robiť a tam by som chcel byť. Bohužiaľ, 42nd Street sa zmenila na Disneyland.

Neviem, ako to je s bežnými ľuďmi v Spojených štátoch, ale tu na Slovensku som presvedčený, že bežní ľudia vnímajú filmový priemysel v podstate ako „Hollywood“ (plus miestna kinematografia, aby nikto nebol vyberavý, haha). A národná televízna produkcia. To je všetko. Preto je celkom pochopiteľné, že ľudia nemajú veľké sny o tom, že by sa stali filmovými osobnosťami… Aký bol tvoj počiatočný bod v živote, keď si sa rozhodol, že toto je niečo, čomu sa chceš venovať?

No, verte alebo nie, chcel som to robiť celý život. Takže keď sa ma ľudia pýtajú, ako dlho mi trvalo, kým som sa tomu začal venovať profesionálne, odpovedám im, že celý život.

A naozaj sa filmu venuješ celý svoj život, dokonca si navštevoval filmovú školu. Teraz ma to zaujalo – štúdium na filmovej škole… ako to vyzerá? Čo si vlastne študoval a čo je najlepšie, čo si sa naučil počas štúdia?

Keby som sa mohol vrátiť späť a urobiť to znova, na filmovú školu by som nešiel. Na ulici som sa naučil viac ako kedykoľvek v škole. Ak by som však nešiel na filmovú školu, možno by som sa nevydal tou istou cestou, možno by som nestretol ľudí, ktorých som stretol, a možno by som nenatočil filmy, ktoré som natočil.

Bol horor prvým a jediným žánrom, v ktorom si sa chcel realizovať? Nemal si ambície pracovať v „skutočnom filmovom“ artovom prostredí? :))))

Napísal som a produkoval film s názvom Franklin: A Symphony of Pain. Je to veľmi umelecký (arthouse) a bizarný film. Je to jedna z najlepších produkcií, na ktorých som sa podieľal. Bohužiaľ, je k dispozícii len na DVD. Nájdete ho na Amazon, je to úžasný film.

Si dosť zaneprázdnený človek vo filmovom priemysle, o tom niet pochýb. Režisér, producent, herec, distribútor, organizátor conov, proste komplet všetko. Ktorá z týchto činností je tvojou najobľúbenejšou?

No, con (Tampa Bay Screams – pozn. red.) som predal v roku 2023, stále distribuujem filmy, ale teraz hlavne svoje vlastné, herectvo sa venujem len vo svojich filmoch a nakrúcanie filmov môže byť naozaj stresujúce. Myslím, že teraz ma najviac baví propagovať svoje filmy, predávať ich na conoch a nadväzovať kontakty s fanúšikmi.

Najlepšie je asi opýtať sa na to tých, ktorí s tebou pracujú, ale poďme si to vypočuť od teba – ak by si mal opísať sám seba ako režiséra, aký typ si? Kričiaci, cholerický, alebo pokojný, bezproblémový? Je niečo počas natáčania filmu, čo ti zaručene zvýši krvný tlak?

Myslím, že som niekedy dosť pohodový. Nerád podrobujem hercov podrobnej kontrole. Boli však situácie, keď sa mi s hercom či herečkou pracovalo ťažko a nemal som inú možnosť, ako im „prehovoriť do duše“. Ak narúšajú moju víziu, je to neprijateľné. Našťastie v súčasnosti pracujem s mnohými hercami, ktorí mi dôverujú a robia presne to, čo im poviem. Keď potrebujem, aby vtip alebo dialóg v mojom filme dával zmysel, niekedy to musí byť povedané určitým spôsobom, a ak to nehrajú tak, ako som to naplánoval, na plátne to jednoducho nebude fungovať. To sú jediné situácie, keď sa môžem trochu nahnevať, ak chcú robiť veci „po svojom“.

Vo filme „Die Die Delta Pi“ si sa rozhodol pre klasický teenagerský slasher s nahotou a krvou, pretože krv a kozy predávali filmy v minulosti a predávajú ich aj dnes. Okrem toho – čo dnes oslovuje filmové publikum? Pozoruješ nejaký zaujímavý trend vo svete filmu?

Úprimne povedané, tento film a Death-Scort Service sú moje najpopulárnejšie. Bohužiaľ, keď sa odkloním od osvedčenej receptúry a pokúsim sa ísť iným smerom, väčšina mojich fanúšikov to nemá rada. Nenávidím to, keď musím točiť stále ten istý film, ale to sa predáva.

Tvoj najnovší projekt sa volá „Fatal Desires“. Čo nám môžeš povedať k tomuto snímku?

Je to erotický thriller. Vždy som mal rád takéto filmy, tak som chcel jeden natočiť. Už som dostal dve recenzie a obe v podstate hovorili, že chcú typickú vulgárnosť, ktorú zvyčajne ponúkam, a dali mu priemerné hodnotenie. Napriek tomu je to podľa mňa jeden z najlepších filmov, ktoré som natočil, a tiež môj najdrahší.

Myslím, že okrem „Die Die Delta Pi“ si pravdepodobne najznámejší vďaka sérii Death-Scort Servis… No, asi by bolo vhodnejšie povedať „trilógia“. Keďže čitatelia Bandurki Na Gauču nemajú o týchto filmoch ani potuchy, čo keby si nám ich stručne opísal? Nebojím sa povedať, že sú to tvoje najúspešnejšie filmy.

Je to „extrémny“ slasher film. Extrémne krvavý a plný nahoty. Dosiahol úspech, ktorý Die Die Delta Pi nedosiahol, čo bolo mojím zámerom. Je to tiež jediná séria, na ktorej som sa podieľal, ktorá je trilógiou.

Z tvojej zaujímavej filmografie som vybral 3 ďalšie filmy, o ktorých by som sa rád dozvedel viac (a mám na to dobrý dôvod, haha). No, prvý z nich – Naked Cannibal Campers! Kto by nemal rád takýto názov! Kanibalizmus, čarodejníctvo, krv a holé baby, to beriem :-)… spomenieš si na nejaký zaujímavý príbeh, ktorý stál za vznikom tohto pekného malého nezávislého hororu? Ako bol prijatý?

Naked Cannibal Campers bol napísaný za 1 týždeň, natočený za 3 dni a kompletne zostrihaný za 60 dní od začiatku. Je to moja najrýchlejšia produkcia a najmenšie obsadenie. Bol natočený počas covidu, keď sa mohli zhromažďovať len skupiny maximálne 10 ľudí! To je presný počet ľudí, ktorí na ňom pracovali. To povedané, film je hodný svojho názvu a je to jeden z mojich najúspešnejších projektov, ktorý má aj komiksové vydanie.

Musím priznať, že sa mi páči nápad, ktorý stojí za tvojím druhým filmom, ktorý chcem chcem spomenúť – Zed’s Dead. Odkaz je samozrejme jasný (pssst, je to z Pulp Fiction, ak vám to nedošlo!), ale moja otázka znie – ako si prišiel na nápad, ktorý stojí za filmom? Okrem toho, že postavy sú slizkí šialenci? 🙂

V podstate je to nevyrozprávaný príbeh postáv Zeda a Maynarda, ktorí prevádzkujú záložňu z Pulp Fiction. Kradnú a plienia naľavo i napravo. Príbeh sa odohráva v čase, keď sa odohráva Pulp Fiction, a na konci filmu nadväzuje na časovú os, keď sa Butch a Marcellas Wallace objavujú v záložni. Je dostupný na Tubi, ale bohužiaľ ide o cenzurovanú verziu.

A tretí film – Satan Lives: The Rise of the Illuminati Hotties!!! Prežívame opäť dni satanistickej paniky? Nemôžem tento film nechať bez povšimnutia a nepýtať sa na hlavné herečky…

Je to fiktívny príbeh Antona Laveya a iluminátov natočený v štýle reality TV. Získal zmiešané recenzie. Xhyvette Holder a Jessa Flux odviedli úžasnú prácu pri udržaní pozornosť divákov.

V poslednej dobe najviac sledujem dokumentárne filmy, najmä filmové dokumenty, a viem, že sa podieľaš na tvorbe veľmi zaujímavých dokumentov o natáčaní hororových filmov na Floride (ktorá je tvojou domovskou oblasťou). Blood, Guts and Sunshine (a jeho pokračovanie) boli nepochybne veľmi vzrušujúce projekty! Odkiaľ prišiel nápad natočiť takéto dokumentárne filmy? Som si istý, že recenzie na ne boli (a sú) skvelé… čo bolo najzaujímavejšie na práci na týchto filmoch? Stretnutie s niekým výnimočným alebo legendárnym?

Chcel som natočiť dokumentárny film, ktorý by predstavoval hororové filmy natočené na Floride. Tu sa nakrúca veľa filmov a myslím si, že veľa ľudí nevie o filmoch nakrútených na Floride. Recenzie boli zmiešané. Ľudia, ktorým sa to páčilo, to milovali. Ale ľudia, ktorým sa to nepáčilo, to nemali radi, pretože to ukázalo príliš veľa filmov, o ktorých nikdy nepočuli. Čo mi príde hlúpe, pretože prečo by ste chceli počuť o niečom, o čom už viete.

Vždy ma fascinujú príbehy ľudí, ktorí organizujú rôzne podujatia – koncerty, festivaly, stretnutia, čo len chcete… alebo, ako vo vašom prípade, filmové zrazy! Musím priznať, že im veľmi závidím… Tampa Bay Screams, váš vlastný hororový zraz – ako ťažké bolo začať? Spomínate si na úplné začiatky tohto dnes už dosť legendárneho nízkorozpočtového/nezávislého/kultového filmového zrazu?

Organizoval som ho 8 rokov. Mal svoje vzostupy a pády. Som rád, že stále existuje, ale už by som nechcel organizovať ďalší festival, je to veľmi stresujúce. Podľa mňa je to ešte stresujúcejšie ako nakrúcať film. Prvý ročník, ktorý sme zorganizovali, je stále môj najobľúbenejší, pretože bol veľmi experimentálny a nemyslel som si, že vydrží dlhšie ako jeden rok. Ľudia, ktorí sa ho zúčastnili, však milovali nízke ceny a indie atmosféru, takže prežil a bol úspešným podnikom.

Pokiaľ viem, už nie si majiteľom, šéfom tohto festivalu. Čo sa stalo? Prečo bola táto zmena vedúcej osobnosti potrebná?

Predal som ho, bol čas posunúť sa ďalej. Novým majiteľom je Andy Lalino.

Existuje smutný trend upúšťania od fyzických nosičov v prospech streamovania, najmä medzi mladšou generáciou. Z tvojho pohľadu ako distribútora svojich filmov – aký je pomer, ak vieš odhadnúť, medzi ľuďmi, ktorí kupujú tvoje filmy, a tými, ktorí uprednostňujú streamovanie?

Stále zarobím viac na predaji fyzických nosičov ako na streamovaní, ale väčšina mojich fanúšikov sú zberatelia. Úprimne povedané, bohužiaľ nevidím, že by fyzické médiá v blízkej budúcnosti prekonali trh zberateľov.

Sám som vždy bol za fyzické kópie, ale s neustále rastúcimi nákladmi na medzinárodné poštovné si myslím, že táto možnosť neprichádza do úvahy pri väčšine neeurópskych vydaní (pre nás Európania, ale som si istý, že v USA ste na tom rovnako, čo sa týka európskych vydaní). Distribuujú sa vaše filmy niekde v Európe? Alebo by sa ľudia, ktorí čítajú tento rozhovor, mali zamerať len na streamovanie?

Bohužiaľ, kvôli rastúcim nákladom som prestal s medzinárodnou prepravou, takže svojich európskych fanúšikov smerujem k streamovaniu.

Nie je žiadnym tajomstvom, že komunita hororových fanúšikov na Floride je skvelá, je tam toľko talentovaných ľudí a ja sám sa stále len zoznamujem s týmto režisérom, týmto hercom, producentom tohto neznámeho filmu… a hoci by bola ďalšia otázka v americkom prostredí, kde je SOV, indie a nízkorozpočtové kino pevne zakorenené, dosť hlúpa, pre čitateľov tu… OK, poďme na to… ak by ste mohli vymenovať päť… päť najdôležitejších nezávislých režisérov, hercov, herečiek a filmov, všetko z nezávislej filmovej scény na Floride, čo by sme sa dozvedeli? Aké by boli tieto východiskové body?

Naozaj nechcem nikoho konkrétne vyzdvihovať, pretože v tejto oblasti je toľko talentovaných ľudí. To povedané, Florida je skvelé miesto na nakrúcanie filmov, ale hrozné miesto na ich predaj. Väčšina mojich fanúšikov je v iných štátoch alebo v zahraničí. Bohužiaľ, v mojom domovskom štáte nemám veľký vplyv. Ak máte kameru a možnosť editovať zábery, môžete nakrútiť film. Začnite v malom, učte sa zo svojich chýb. Každý môže urobiť to, čo som urobil ja, jediný rozdiel je v tom, že ja som sa na to podujal a konal.

FB: https://www.facebook.com/picardo.limbo

IG: https://www.instagram.com/gatorbladefilms/

Shock

Podľa

Rudolf Schütz

-

11. septembra 2025

0

Síce nie tak „šokantný“, ako by názov naznačoval, taliansky psychologický horror legendárneho režiséra Maria Bavu (občas uvádzaný pod názvom Beyond the Door II, v snahe „zaryžovať“ na úspechu snímku Beyond the Door, čo bola štandardná prax producentov exploitation filmov) je posledným režisérskym počinom tohto filmára, ktorého dielo je hodné povšimnutia nielen preto, že sa tento snímok objavil v roku 1979 v newyorských grindhouse kinách.

Film nás prakticky in medias res uvádza do deja – do domu sa sťahuje mladá rodina, a ako sa dozvieme, ide o Doru (Daria Nicolodi), jej syna Marca (David Collin Jr.) a jej druhého manžela Bruna (John Steiner).

A dom je ten istý, v ktorom Dora žila so svojím predošlým manželom, o ktorom sa vo filme dozvedáme, že bol drogovo závislým a pravdepodobne spáchal samovraždu utopením sa v mori.

Začiatok ako jeden kvet.

Ťažko povedať, či Dora nepozná klasické príslovie „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“, ale ja by som sa do takéhoto obydlia asi nevracal, obzvlášť, keď to nevyzeralo, že by dvojica trpela finančnou núdzou, Bruno je pilotom komerčných aeroliniek, kde za minimálku zrejme nepracuje, ale neodbáčajme.

Netrvá dlho a začínajú sa diať zvláštne veci. Hojdačka sa hýbe sama od seba, malému Marcovi zajebáva začína šibať a evidentne začína šibať aj našej hlavnej hrdinke. Lebo práve Dora je tou hlavnou hrdinkou filmu. A šibe jej teda kvalitne. Alebo je to dôsledok strašenia duchom?

Je to film s nadprirodzenou tématikou alebo film o psychologickom a nervovom zrútení? Hoci by film naznačoval to prvé, opak je pravdou.

Film naozaj vykresľuje – a to aj za pomoci klasických horrorových prvkov – Dorin postupný mentálny rozklad a úpadok až do záverečného desivého finále.

Vzhľadom na nastavenie diváka niektoré užité technicky buď potešia, alebo vyvolajú nudu. Bava ako režisér – a s praxou aj ako kameraman – prišiel počas svojej kariéry s niekoľkými zaujímavými technikami, ktoré sú využívané aj v tomto filme, a ako to v talianskom filmovom priemysle chodí, ak je niečo dobré, tak sa to kopíruje do bludu. A tak je tomu aj tu, takže nadšenci buď budú radosťou bez seba, alebo budú zívať tou spomínanou nudou.

Film však odsýpa celkom svižne a našťastie nepatrí medzi tie, pri ktorých by ste boli nútení pretáčať.

Pokiaľ ide o efekty, poteší vcelku nečakaný záver aj pekný efekt prechodu medzi Marcom a Doriným mŕtvym manželom a dostane sa nám aj trošku tej krvičky, ale zase nečakajte tu nejaké jatky a prehliadku špeciálnych efektov, tu sa na to naozaj nehrá.

A ak vyznievam tak nejako nemastno-neslano, ono to tak nejako bude. Bava má vo svojej kinematografii určite mnohé lepšie snímky a jeho labutia pieseň nejako extra z bledého priemeru nevyčnieva, ale jedným dychom treba pochváliť klasicky stabilného Johna Steinera v úlohe Bruna Baldiniho a predovšetkým Dariu Nicolodi. Tá bola v úlohe Dory Baldini viac ako presvedčivá a rozhodne určite zaujala viac ako v Profondo Rosso režiséra Daria Argenta.

Pokiaľ máte radi pomaly sa rozvíjajúce psychologické horrory typu Hereditary či The Babadook, bude Shock (alebo ak chcete, Beyond the Door II) z roku 1977 pre vás viac ako vhodný.

A ako obvykle, pozrieme sa aj na to, kto, čo kedy…teda, osoby a obsadenie.

Ako som už spomínal režisérom tohto snímku bol Mario Bava, ktorému sekundoval jeho nemenej slávny syn Lamberto.

Hoci má na konte len 39 režisérskych počinov (a to v niektorých nebol ani ako režisér uvedený), režíroval snímky, z ktorých mnohé sú uznávanými klasikami vo svojich žánroch, napr. peplum Hercules Unchained (1959), The Giant of Marathon (1959), Esther and the King (1960) a predovšetkým úchvatný Hercules in the Haunted World (1961), eurohorrory ako Caltiki: The Immortal Monster (1959, aj keď treba pre upresnenie povedať, že pôvodným režisérom tohto filmu bol nemenej známy taliansky režisér Ricardo Freda, Bava film zaňho dokončil), legendárny film Black Sunday (1960), Black Sabbath (1963), nemožno nespomenúť Planet of the Vampires (1965), ktorým sa inšpiroval nemenej slávny snímok Alien (1979), westerny ako The Road to Fort Alamo (1964), Savage Gringo (1966) či Roy Colt & Winchester Jack (1970), dobrodružný film Knives of the Avenger (1966), či gialli ako The Girl Who Knew Too Much (1963), The Whip and the Body (1963), legendárny Blood and Black Lace (1964), Five Dolls for an August Moon (1970), či jeden z prvých slasherov Bay of Blood (1971) alebo eurospy Danger Diabolik (1968) okrem iných.

Lamberto Bava Shock 1977 — Lamberto Bava

A ak som spomenul synátora, tak Lamberto Bava je určite známy aj milovníkom filmu na Slovensku, pretože – ak by človek nepoznal legendárne eurohorrory Demons (1985) a Demons 2 (1986), tak určite bude nejeden z čitateľov pamätať na seriál o princeznej Fantaghiro – a veru, ten režíroval práve Lamberto Bava. A okrem týchto aj ďalšie zaujímavé počiny.

Ak si odmyslíme nesympatického Davida Colina Jr. v úlohe malého Marca (pre tohto to bola jeho druhá a záverečná filmová úloha, predtým sa objavil aj v pôvodnom Beyond the Door (1974)), ktorému navyše nepomohol anglický dabing – ktorý je inak kultový rovnako ako dabingy starých kung-fu filmov, ak viete, čo mám na mysli – vo filme nám ostávajú dve-tri dôležité osoby.

Ako na to? Od najdôležitejšej? Dajme najprv chlapíka, čo sa vo filme v podstate len mihol. Tým nebol nikto iný, ako Ivan Rassimov, tuná v malej, epizódnej úlohe Dr. Alda Spidiniho.

Zato vo svojej hereckej kariére sa Rassimov objavil v hlavnej úlohe v pár zásadných filmoch. Schválne, koho môžu nechať chladným filmy ako spomínaný snímok Planet of the Vampires (1965), Sacrifice! (1972), Emanuelle in Bangkok (1976), Last Cannibal World (1977), Eaten Alive! (1980), či Body Count (1986)? A to rozhodne nie sú všetky filmy, v ktorých sa tento legendárny taliansky herec objavil.

Nemenej slávnym a osvedčeným hercom bol John Steiner, tu v úlohe Dorinho manžela, Bruna Baldiniho.

Steiner sa objavil vo filmoch ako bol spaghetti western Tepepa (1969), dobrodružnej komédii 12+1 (1969, čo bol posledný film Sharon Tate pred jej zavraždením Mansonovým gangom), Massacre in Rome (1973), Challenge to White Fang (1974), Violent Rome (1975), Violent Milan (1976), Deported Women of the SS Special Section (1976), A Man Called Blade (1977), Caligula (1979), The Salamander (1981), The Hunters of the Golden Cobra (1982), Tenebrae (1982), Yor: Hunter from the Future (1983), The Ark of the Sun God (1984), Kommando Leopard (1985), Cut and Run (1984), Cobra Mission (1986) či Paprika (1991) medzi inými.

Ako už bolo spomenuté, hlavná úloha pripadla Darii Nicolodi, dlhoročnej partnerke režiséra Daria Argenta (s ktorým mala dcéru Asiu Argento). Tá sa okrem už spomínaného snímku Deep Red (Profondo Rosso, 1975) objavila aj vo filmoch Inferno (1980), Tenebrae (1982), Phenomena (1985), Delirium (1987), Opera (1987), Paganini Horror (1988), The Sect (1991) či Mother of Tears (2007).

I May Be a Guild Receptionist, But I’ll Solo Any Boss to Clock Out on Time

Podľa

Rudolf Schütz

-

8. septembra 2025

0

Dve veci sú jasné hneď z voleja. Rozhodne sa nepokladám za anime panica, takže u I May Be a Guild Receptionist, But I’ll Solo Any Boss to Clock Out on Time (v originálnom znení Guild no Uketsukejou desu ga, Zangyou wa Iya nanode Boss wo Solo Toubatsu Shiyou to Omoimasu) neplatí to klasické z Brava, že „tenkrát poprvé“, ale zase nie som nejaký veľký expert na túto oblasť. Takže je to asi tak, že som nejaký ten japonský animák videl, ale to je tak všetko.

Treba však povedať, že rozhodne to nie je tým, že by boli nezaujímavé. To veru nie. Len akosi nebolo času.

Nedávno som si ale povedal, že nebude od veci sa pohrúžiť aj do tejto kultúrnej sféry – koniec koncov, ázijskú kultúru objavujem rád, nejaké to RPG orientované anime rozhodne poteší, čo sa môže pokaziť, že?

I May Be a Guild Receptionist, But I’ll Solo Any Boss to Clock Out on Time som si vybral úplnou náhodou, kdesi som čítal nejaký Top 10 či čo to bolo – fakt si nepamätám, ale nejako mi daný názov utkvel v pamäti.

Už len tým, že je to názov dlhý, ale ako som sa už stihol dozvedieť, vo svete anime to nie je nič nezvyčajné.

No ale nechoďme okolo tohto anime ako mačka okolo horúcej kaše. O čo v tomto 12-dielnom seriáli ide?

Premisa seriálu je až infantilná, aby som pravdu povedal. Sledujeme totiž príbeh Aliny Clover, milej (berúc to v anime štýle, samozrejme) babenky, ktorá si zvolila za svoje povolanie byť cechovou recepčnou. Čo znamená vypisovať kadejaké papiere týkajúce sa questov (treba toto prekladať?), teda dobrodružných výprav rôznych hrdinov do kadejakých jaskýň atď…a čajoris sa tešila, že to bude jednoduché, milé, pohodové zamestnanie.

S čím ale nerátala, boli nadčasy. A že ich je veľa! Prakticky celý príbeh tohto anime je o tom, že sa Alina vydáva (pod maskou „Veľkého Kata“) na pomoc hrdinom uviaznutým v boji proti kadejakým mocným príšerám. Nie, že by ju bojovať bavilo, ale naťahovačky tvoria papierovačky a papierovačky treba spracovať. A keď ich je veľa, tak sa robia nadčasy. Chápeme sa?

V jednotlivých epizódach spoznávame aj ďalšie postavy v príbehu a sledujeme aj vývoj takej tej jemnej romantiky medzi Alinou a Jadeom, ktorý vedie cech (guildu, alebo takú tú družinu, ak teda chcete) Strieborného meča, kde je vlastne Alina aj zamestnaná.

Celá séria odsýpa v pohode, koniec koncov, každá epizóda má cca 24 minút, u mňa ale totálne zabodovala znelka, a aj záverečná melódia je tak správne kawaii.

Úvodná znelka:

Záverečná znelka:

Čo zamrzí, je ale koniec, posledné 2-3 epizódy seriál viditeľne strácal dych, boj so záverečným bossom (temným bohom) bol oproti prvým dvom na málo uveriteľný, ale človek chápe, že ono to chcelo nejaký ten happyend aj napriek okolnostiam. Ale aj mňa, hoci ma seriál bavil, práve ten záver dosť rozladil.

Taktiež neustále fňukanie Aliny nad tým, ako ona nenávidí robiť nadčasy…zo začiatku to bolo fajn, ale ako sa vraví, čoho je veľa toho je príliš. A ku koncu seriálu toho bolo fakt až viac, než je zdravé.

Ale už som pochválil úvodnú znelku, a za tú je zodpovedná japonská speváčka, skrývajúca sa pod číselným označením 310. Veru, len tak, 310. Song „Perfect Day“, ktorý anime May Be a Guild Receptionist, But I’ll Solo Any Boss to Clock Out on Time otvára, bol jej debutovým singlom. A je parádny, tam sa nie je čo baviť.

Trailer:

Oficiálny web: https://girumasu.com/

Zvuky Uzbekistanu: Nilufar Usmonova a „Baxtingni kutgin“

Podľa

Rudolf Schütz

-

7. septembra 2025

0

Počas mojej snahy objaviť a písať o umelcoch z rozsiahleho ázijského regiónu som sa zastavil pri hudobnej scéne Uzbekistanu, krajiny, ktorá stále nie je na Západe taká známa, ako by si možno zaslúžila a tak prečo sa nezoznámiť.

Netreba ani hovoriť, že ma celkom zaujímalo, čo sa tam dá nájsť a čo je dostupné aj pre bežného internetového používateľa, lebo rýchlo zistíte, že nájsť a zohnať, to sú úplne dve rozdielne veci.

A hoci nejde o úplne prvého interpreta z Uzbekistanu, s ktorým mám do činenia (deň pred napísaním tohto textu počúval inú uzbeckú popovú speváčku – a nebojte sa, dostaneme sa aj k nej), v rámci objavovania neznámych kultúrnych pokladov sa dnes zastavíme na posluch u jednej z veľkých hviezd uzbeckej hudobnej scény – Nilufar Usmonovej.

Ak je vaša matka slávna uzbecká speváčka a herečka – v tomto prípade Yulduz Usmonova –, nie je prekvapením zdediť umelecké gény (a čo si budeme hovoriť, kariére to vôbec neublíži), a Nilufar to ukazuje aj na tomto albume.

Mimochodom, chcel som začať objavovať jej hudobnú kariéru s jej debutovým albumom „Taslim boʻldim“ (2008), ale neviem ho nájsť online. Nie je to uspokojivý výsledok, ale čo môžem robiť – aspoň nateraz, však?

Každopádne, nasledujúci album, o ktorom sa budeme rozprávať, je ten z roku 2009 a našťastie pre mňa – a aj pre vás, ak si chcete vyskúšať nejakú uzbeckú popovú hudbu – je tento album dostupný na Spotify.

Zaujímavé je, že rok vydania je uvedený ako 2014. Ale verte mi, pri umelcoch a albumoch zo vzdialených krajín je takáto nepresnosť tým nejmenším problémom.

Podľa dostupných informácií ponúka tento album poslucháčovi 14 piesní a bez váhania musím povedať, že som nimi viac než ohromený.

Album otvára „Armonli muhabbat“, čo je celkom neočakávané, keďže balady sa zvyčajne umiestňujú do stredu alebo do neskoršej časti albumov. Toto nemá byť brané ako kritika, len ako moje malé prekvapko. Musím priznať, že s takýmto začiatkom som predpokladal, že celý album bude v tomto pomalom až strednom tempe, náladovom, romantickom duchu, ale rýchlo som bol vyvedený z omylu. Netreba dodávať, že túto pieseň som si vcelku obľúbil.

Na albume je celkom slušná rozmanitosť piesní – nasledujúca, „Aylonaman“, je folkpopová melódia, doplnená o tradičné uzbecké hudobné nástroje, a štruktúra piesne a štýl spevu sa tomu tiež prispôsobujú.

Pre západné ucho, ktoré nie je zvyknuté na ľudovú hudbu Ázie, by to bolo samozrejme zvláštne a dá sa s istotou povedať, že to môže byť prvý test, či príležitostný poslucháč bude pokračovať v počúvaní albumu alebo nie. Našťastie, v prípade, že sa niekomu pieseň nepáči, funkcia „preskočiť“ je vždy k dispozícii, však?

Treťou skladbou je titulná pieseň, „Baxtingni kutgin“, a opäť sme v pomalšom a ľahšom tempe. Musím pochváliť fúziu tradičného nástroja s moderným zvukom a efektmi, čo – hoci v dnešnej dobe nič neočakávané – vtedy (hovoríme o roku 2009, nezabúdajte) stále nebolo niečo, na čo by boli ľudia zvyknutí. Pre mňa je táto skladba úžasná, veľmi sa mi páči.

So sláčikmi na začiatku sa pieseň môže uberať rôznymi smermi, ale „Bevafoyim“ pokračuje v R&B-ovom charaktere piesní, v romantickom, ľahkom pocite hudby, kde je výrazná akustická gitara. Ako som už spomenul, Nilufar má skvelý hlas a dokonalo nás o tom presviedča. Spojte to s chytľavou melódiou a máte hit, a aj bez schopnosti čokoľvek rozumieť (ako ste už mohli uhádnuť, spieva sa v uzbeckom jazyku), by ste si ju kedykoľvek vychutnali v popoludňajšom rádiovom playliste.

S „Deyman“ sa vraciame k folk-popu a hoci ochotne priznám, že všetky tieto piesne mi znejú rovnako, aj tak sa mi páčia, majú tú exotickú atmosféru a tú chytľavú hudobnú pasáž, ktorá vás prinúti kývať hlavou alebo klepať prstíkmi po doske stola. Áno, to mi vyhovuje, a ako spieva Marián Čekovský s IMT Smile, myslím, že môže byť.

„Hayot go’zal“, ktorá nasleduje, je zvláštna pieseň. V prvom rade sa otvára zborom, čo ma zaskočilo, samotná pieseň je tanečný track, ktorý sa dokonale hodí k tomuto slnečnému dňu, ale napriek tomu – po vychutnaní si predchádzajúcich piesní to bolo naozaj neočakávané. Napriek tomu ma zvuk sitary (som si celkom istý, že sa mýlim v názve nástroja) vždy dostane, a je to naozaj jeden z dôvodov, prečo sa mi pieseň páči.

Zatiaľ som naozaj ohromený a to v dobrom.

„Mayli-mayli“ je nielen ďalšia skladba, ale aj prvá z troch spoluprác na albume, tentoraz s uzbeckým popovým spevákom Otabekom Mutalxo’jayevom. A mňa to úplne dostalo, beaty piesne sa zdajú byť tak známe, len ich neviem zaradiť medzi piesne v podobnom žánri. Pekný duet v strednom tempe, v tanečnom štýle, jediná negatívna vec je – nie je dostatočne dlhá. Len 3:39, ale mohol by som ju počúvať ešte o niečo dlhšie.

„Mendan ortiq mendan“ je opäť Nilufarin vpád do tanečnej hudby založenej na folku a dá sa s istotou povedať, že by ste už mali vedieť, či sa vám páči, čo dostávate, alebo nie. Ja osobne áno. Spomeňte si na „Simarik“ od Tarkana a budete mať predstavu. Podobná atmosféra, ale pieseň je, samozrejme, úplne iná.

Je tu druhá spolupráca! Tentoraz je to so spevákom menom Akbar, o ktorom nemám poňatia, kto to je. Pieseň „Oshiqligim bilmading“ – taký je názov – je veľmi krátka, len 2:48 a je to zvláštne chytľavá melódia. Folkový základ je stále prítomný, ale je odlišný od tých, ktoré som spomenul predtým. Naozaj ju treba počuť.

Pamätáte, čo som povedal o baladách? No, teraz je čas na jednu! Názov je „Sen etim emassan“. Garantujem vám toto – opäť, ak nehovoríte uzbecky, nebudete rozumieť ani slovo, ale ak ste na tanečnom parkete s osobou, o ktorú máte záujem, v náručí, nebudete si všímať jazykovú bariéru ani na sekundu. Hádal by som, že je to pravdepodobne nejaká vlastenecká pieseň, ale je to krásna pieseň zaspievaná speváčkou s krásnym a silným hlasom. Úplne v poriadku pre mňa.

Nezaspávajte, ešte nekončíme! „Sevgi“ je opäť silne postavená na koreňoch etnickej hudby, so sláčikmi pekne usporiadanými, moje potešenie bolo zničené len zjavným problémom piesne, ktorá bola digitalizovaná pre Spotify, a jaksi to nedopadlo dobre. Takže hoci som musel preskočiť neskoršiu polovicu piesne, stále som si ju užil pokiaľ sa to dalo.

Našťastie, „Uchar qiz“ hrá bez akýchkoľvek problémov a ja si naplno užívam stredné tempo a romantickú náladu. Akustická gitara je opäť prítomná a ja mám na akustickú gitarku slabosť, musím priznať.

Predposledná je „Voy-dode“ a toto je úplná letná atmosféra, pri ktorej – ak si ju pustím niekde pri bazéne alebo vodnej priehrade – by ľudia tancovali, nech sa deje čokoľvek. A netreba zabudnúť, že toto je posledná zo spoluprác na albume, opäť so spevákom menom Akhbar. Etnické bicie nástroje sú parádne a majú šmrc, a nikto ma v tom nepresvedčí.

A koniec. „Yangi yil“. Opäť som prekvapený, ako sa pieseň vyvinula z úvodných tónov, pretože toto je – opäť – čistý tanečný track. Možno to nie je správne porovnanie, ale predstavte si piesne Cher po roku 2000 (bez autotune a Nilufar má rozhodne lepší hlas), a budete mať predstavu o tom, ako môže pieseň znieť. Bol som trochu zvedavý, ako sa tento album skončí, ale som uvoľnený, toto je vhodný koniec a pieseň, ktorá si zaslúži byť hraná ešte niekoľkokrát, to je isté. Aspoň v mojom prípade to tak je.

Tak ako dopadla moja cesta uzbeckým popom? Musím povedať, že som viac než spokojný a som si istý, že toto nie je poslednýkrát, čo mi Nilufar Usmonova v repráku znie.

Keďže však – ako hovorí klasika – jedno počutie stojí za tisíc slov, tu je odkaz na album na Spotify, aby ste si mohli overiť, že naozaj neklamem!!!!

Nilufar Usmonova – Baxtingni kutgin na Spotify.

Návšteva Suburban Grindhouse s Nickom Catom

Podľa

Rudolf Schütz

-

6. septembra 2025

0

Nie tak dávno sa na Bandurkoch objavila recenzia na knihu „Suburban Grindhouse“ od amerického autora menom Nick Cato. A pretože nikdy nevynechám možnosť podporiť dobrú vec – a dobré čítanie – nebolo treba dlho premýšľať predtým, než som Nicka oslovil so žiadosťou o krátky rozhovor…ktorý si môžete prečítať nižšie.

Ahoj Nick, ďakujem, že si si našiel čas na tento rozhovor. Ako sa máš v poslednej dobe? Vyzeráš ako dosť zaneprázdnený človek, takže… čo ťa tak zamestnáva?
Mám sa fajn. Som stále vyťažený svojou dennou prácou, ale ako väčšinu tvorcov ma po nociach a cez víkendy drží písanie – či už fikcia alebo publicistika. Túžbu písať a vydávať mám v sebe od roku 1981, keď som bol ešte len šiestak.

Tvoje skúsenosti z grindhouse kín si pekne spísal v knihe Suburban Grindhouse… kedy si prvýkrát začal uvažovať nad tým, že ich pretavíš do knihy? Bol to taký záblesk, inšpirácia od iných filmových nadšencov, alebo ti to niekto priamo navrhol?
V roku 2010 ma oslovili, aby som pre web Cinema Knife Fight písal stĺpček o mojich zážitkoch z kín. Medzi rokmi 2010 a 2018 vyšlo takto takmer 80 častí „Suburban Grindhouse Memories“ – skoro mesačne, až kým stránka neskončila. Ale už v roku 1981 som vydával vlastný fanzin STINK, kde som písal o návštevách kín, takže návrat k tomu vo vylepšenej forme bol pre mňa prirodzený.

Ako vlastne prebiehal proces písania knihy? Od prvého ťuknutia do klávesnice až po finálne odoslanie vydavateľovi – koľko to trvalo?
Keď web zavreli, všetky stĺpčeky som poskladal do knižného formátu a pridal rozhovory s pár režisérmi a hercami, ktorých filmy som pokrýval. Keď som mal všetko pokope, oslovil som Davea z Headpressu a ten bol s mojimi textami oboznámený – knihu mi prijali pomerne rýchlo.

Čo bolo na písaní knihy najťažšie? A keby si sa na to pozrel dnes, zmenil by si niečo?
Keďže asi 85 % knihy tvorí materiál, čo už bol publikovaný, nebolo to také zložité. Dnes by som možno doladil zopár gramatických detailov, prepísal pár opakujúcich sa viet… ale v zásade som so všetkým spokojný.

Spomenul si Headpress – ako si ich získal pre Suburban Grindhouse? A ako sa ti s nimi spolupracuje? Ja ich knihy zbožňujem, vždy sú niečím výnimočné.
Boli pre mňa prvou voľbou, pretože už dlho patria medzi moje obľúbené vydavateľstvá filmovej literatúry. Všetko, čo od nich čítam, ma buď baví, alebo sa z toho niečo naučím. Skvelý tím, fakt profesionálny prístup. Som šťastný, že mi vydali prvú knihu a teraz pripravujú aj druhú.

Ako na knihu reagovala verejnosť? Spomínaš si na nejaké výrazné ohlasy – či už pozitívne alebo negatívne?
Väčšina recenzií bola pozitívna, niektoré vlažnejšie. Negatívne sa nájdu vždy – k tomu sa nedá vyhnúť. Jeden recenzent napríklad tvrdil, že moje rozhovory s tvorcami nesúviseli s filmami, čo jasne ukazuje, že knihu ani nečítal. Na druhej strane mi veľa ľudí povedalo, že mi závidia, že som videl Lady Terminator v Times Square, a moje recenzie ocenili.

Ale Suburban Grindhouse nie je len kniha – je to aj zin. Povedz čitateľom, ako si sa k zine kultúre dostal – lebo viem, že toto nie je tvoja prvá skúsenosť.
Ako som spomenul, môj prvý zin STINK vychádzal v rokoch 1981–1991. Potom som mal pauzu – práca, deti… V roku 2004 som rozbehol The Horror Fiction Review, ktorý sa venoval hororovým románom a občas filmom. Ten fungoval do roku 2008, potom online až do 2018. Občas som ešte urobil špeciálne čísla STINK-u, ale v roku 2024 som odštartoval Suburban Grindhouse Magazine – a zatiaľ má veľmi dobrý ohlas. Teraz pripravujem piaty číslo.

Zin kultúra dostala poriadne zabrať – drahé poštovné, zrušenie surface mailu… no stále žije. Aké printové ziny patria medzi tvoje obľúbené? Filmové, hudobné alebo iné? Daj tipy!
Odkedy vychádza Suburban Grindhouse Magazine, veľa si vymieňam s inými zinármi. Páči sa mi Misfit Cinema Journal, teraz známy ako Workprint. Super je aj Nuclear Eye, nový zin s dôrazom na exploitation. Late Night Snack vyzerá fakt profi – plno pôvodného umenia a recenzií. Z hudobných ma baví nový Soulgrinder Zine (thrash/death metal). V lete som sa dokonca zoznámil s jeho vydavateľom Paulom na drive-in festivale.

Tak poďme rovno k tvojmu zinu. Je to akýsi „bonus“ k vydanej knihe, alebo samostatná platforma na nové témy? Čo čaká čitateľov v čerstvom čísle?
Je to hlavne priestor pre pokračovanie mojej série „Suburban Grindhouse Memories“. Okrem toho recenzie filmov, kníh, zinov a občas hostia – v štvrtom čísle ich bolo dosť. V piatom čísle sa pridáva Jamie Chimino, ktorý má fakt brutálne informatívne články a perfektne zapadá do ducha zinu. Recenzie filmov sa snažím robiť čo najviac na základe reálnych projekcií v kinách.

Má zin pevný harmonogram?
Chcel by som ho držať kvartálne – 4 čísla ročne, to je momentálne reálne.

Ako je to s dostupnosťou v Európe? Viem, že cez Amazon to ide, ale niečo aj priamo?
Zatiaľ len Amazon. Ak máš tip, ako ho dostať ľahšie aj k vám na Slovensko, sem s ním!

Staré kiná miznú, generácia Z ide streaming, fyzické médiá však stále majú čaro. Ako je to u teba s filmami do zbierky? Kupuješ všetko alebo vyberáš? A ktoré vydavateľstvá preferuješ?
Fyzické médiá milujem, ale úprimne, nevadí mi ani streaming. Tubi má napríklad obrovský výber grindhouse a kultoviek zadarmo. Blu-ray kupujem len výnimočne – filmy, ku ktorým sa určite budem vracať. Z vydavateľstiev mám rád Severin, Grindhouse Releasing, Vinegar Syndrome, ale aj menšie ako Mondo Macabro či Second Sight. Arrow a Indicator robia tiež neskutočné veci.

Daj našim čitateľom tipy: 5 kníh a 5 zinov, ktoré sú podľa teba základom pre fanúšikov exploitation a grindhouse kultúry.
Z kníh určite Sleazoid Express od Billa Landisa, potom House of Psychotic Women od Kier-la Janisse (majstrovské dielo), obidve Weldonove Psychotronic knihy a Cult Movies od Dannyho Pearyho.
Zo zinov – začiatkom 80. rokov som miloval Ecco, Gore Gazette, Bullshit Monthly (nedávno vyšiel omnibus), Temple of Schlock a samozrejme Chas Balunov Deep Red. Niektoré sa dajú stále nájsť online.

Čo máš pred sebou v roku 2025 a do budúcna?
V októbri 2025 vyjde moja druhá filmová kniha Dark Dreams: An Obsessive Look at Romano Scavolini’s Nightmare. Bude to jedna z mála kníh Headpressu vo farbe, plná raritných fotiek. Dokončujem aj tretiu knihu o post-1982 midnight movies a o budúcnosti tejto kultúry. V roku 2026 by mal vyjsť môj druhý hororový román a píšem aj kriminálku inšpirovanú talianskymi poliziotteschi filmami. A, jasné, ďalšie čísla zinu. Plus moja manželka Shannon pripravuje krátky film, kde jej pomáham – je to talentovaná režisérka a scenáristka, o ktorej ešte určite budete počuť.

A na záver – máš nejaký odkaz pre čitateľov?
Pre všetkých, čo píšu alebo tvoria: robte to, čo vy sami chcete. Ak tomu veríte, nájde si to cestu – či už k vydavateľovi, alebo k fanúšikom nezávisle. Nikdy sa nevzdávajte. Keby mi niekto v roku 1983 povedal, že v roku 2025 budem mať knihu o Nightmare, myslel by som si, že je blázon. Ale sme tu. Mal som túžbu, a našiel som správnych ľudí, ktorí tomu dali šancu.

Nickovi môžete napísať prostredníctvom jeho Instagramu.

Curse Mackey – Imaginary Enemies

Podľa

Rudolf Schütz

-

4. septembra 2025

0

Konečne som sa po nejakom čase dokopal k vypočutiu a recenzii čohosi novšieho, lebo nielen retrom je človek živý, že?

Vďaka Williamovi z Moon Coil Media mi v e-maili pristálo toto milé promo s materiálom, ktorý má na svedomí Curse Mackey (správne a pekne slovensky by to malo byť “od Cursea Mackeya”) – jeho najnovší album, ktorý nesie titul “Imaginary Enemies”.

Takže, čo to, kto to?

Curse Mackey je americký hudobník, ktorý sa venuje hlavne darkwave a industriálnej muzike, a ak nepoznáte priamo jeho ako osobu, možno sa vám vybaví viac pri informácii, že ide aj o speváka kapely My Life with the Thrill Kill Kult.

“Imaginary Enemies” nasleduje po albume z roku 2019, ktorý niesol názov “ Instrumental Exorcism”. A keďže som sa už pri počítaní jeho počinov stratil už kdesi v začiatku, nebudem uvádzať, ktorý regulérny album je to v poradí, ale tuším, že tretí. Ak nie, opravte ma.

Takže po šiestich rokoch je Curse Mackey spať. A priniesol nám čo?

Dobrá otázka. Krátka odpoveď by znela – 10 trackov.

Ale to by asi nebolo to pravé ořechové, ako vravia bratia Česi.

Úprimne a na rovinu – rozhodne sa nepasujem za nejakého znalca darkwave, EBM či industrialu, takže moja stupnica je tak nejak v rozmedzí “páči sa mi” a “nepáči sa mi”.

V tomto ohľade…hmmm….takto – ak čakáte nejaký brutálne prelomový album, ktorý nanovo zadefinuje vyššie spomínané žánre, tak na to zabudnite. “Imaginary Enemies” je album plný príjemných melódií, ktoré ale v v podstate – a ako celok – znejú dosť tuctovo. Nie, že by to bolo negatívum, ale prvý dojem bol asi takýto.

Našťastie, moje dni nie sú preplnené takouto muzikou, preto si ju viem pekne vychutnať práve vtedy, keď ju počúvam a mnohé albumy a interpreti u mňa nachádzajú vrúcne prijatie práve kvôli tomuto prístupu k posluchu.

Úvodná otváračka “Doomed For Monday”, napríklad, prichádza z pekným samplom na začiatku, a melodickým, no stále úderným popevkom.

Zato začiatok druhého songu, “Vertigo Ego” je až priveľmi inšpirovaný Laibachom (netreba veľa predstavivosti, aby si človek vybavil “Eurovision” od spomínaných Slovincov z albumu “Spectre”), hlavne vokály. Síce v o čosi rýchlejšej verzii, ale základ zostáva. Ťažko povedať, nakoľko ide o umeleckú inšpiráciu velikánmi a jednými z propagátorov žánru, či len bohapustú vykrádačku, to nechám na iných. Song ako taký nie je zlý, ale nemôžem toto všetko nespomenúť. A hoci song sám o sebe je dobrý, práve tento fakt s prílišnou laibachovčinou ho sťahuje kdesi do bahna priemernosti.

Ako sa mi pozdával zvyšok? Aby som bol úprimný, skôr som preferoval temnejšie, pomalšie skladby, napr. “Times Comes Clean”, “Blood Like Love”, veľmi sa mi páčila “Who Knows Where” a napr. “The Kindness of Serpents”. Zvyšok nebol zlý, ale piesne ako “Discoccult”, “Star Witness” či “Six Ghosts of Fear” mi prišli až príliš tanečné. Čo síce nie je u mňa nejaký nedostatok, ale album potom vyzerá, ako keby sa Curse Mackay nevedel rozhodnúť, v akom štýle sa vlastne chce pohybovať. Pre niektorých možno super a výhoda, u mňa skôr rozpačitosť.

Vedel by som tento album doporučiť? Ale áno, nevidím dôvod, prečo nie. Je dostatočne moderný pre mladšie ročníky, ale dýcha aj dobre spracovaným retrom, ktoré ulahodí uchu staršej generácie. Win-win, poveda by nejden klasik.

Ako som povedal, album to nie je zlý, to rozhodne nie. Škoda tej až prílišnej inšpirácie Laibachom (čo som spomínal vyššie), ale inak, počúvateľné to je, tak čo tu človek má špekulovať.

Taktiež treba brať do úvahy, že niektoré albumy zrejú ako víno. Už pri treťom počúvaní sa mi album páčil viac ako pri úvodnom, a je teda možné, že ak by som ho krútil ešte viac, tak by mi mohol prirásť k srdcu ešte o čosi silnejšie.

Ale u vás to môže byť inak, preto odporúčam minimálne jedno-dve vypočutia. Rozhodne nie je čo ľutovať.

Bandcamp: https://cursemackeyngp.bandcamp.com/album/imaginary-enemies

Oficiálna stránka: https://www.cursemackey.com/epk

Ako zarobiť milión dolárov? Dá sa to aj takto!

Podľa

Rudolf Schütz

-

3. septembra 2025

0

Keďže dnes má narodeniny Luc Merenda, nebude od veci si predstaviť jeden z menej známejších snímkov, v ktorých sa počas svojej hereckej kariéry objavil.

Film Tough to Kill (v origináli Duri a Morire) z roku 1979 nie je menej známy náhodou, o tom neskôr.

Dôležité ale je, že neznámy rozhodne nebol režisér tohto snímku. Tým nebol nikto iný, ako legendárny taliansky režisér Joe D’Amato (vlastným menom Aristide Massaccesi), ktorého kariéra je čistý exploitaiton – od maccaroni combat snímkov až po hardcore pornografiu – a všetko medzi tým.

Ale ako som povedal, dnešným oslávencom (ešte som to stihol, fuuu), je práve predstaviteľ hlavného hrdinu menom Martin – Luc Merenda.

Takže poďme sa pozrieť, čo sa nám to tuná naservírovalo. Ako je už zvykom u niektorých talianskych filmárov, občas sa v tom, čo divák sleduje, nevyzná ani divá sviňa.

Najprv sledujeme Martina, ako behá po nejakom nemenovanom meste, otvorí si bezpečnostnú schránku v banke (nevedno prečo), počas prechádzky po trhovisku zavesí svoju aktovku na stojan k ďalším aktovkám (ergo sa jej zbaví, taktiež nevedno prečo), čo však je jasné je, že milý Martin sa dal naverbovať k žoldnierom pôsobiacim niekde v Afrike.

Mne osobne sa páčilo, ako ten samotný nábor prebiehal – žiadne okolky, žiadne potvrdenia. Vlastne, načo aj, tam sa nešlo na piknik.

No a čosi-kamsi je náš Martin v lietadle, ktoré okrem pilota a jeho samotného vezie náklad pravdepodobne jediného miestneho shopu v okolí, plný whisky (každý znalec talianskych exploitation filmov z daného obdobia vie, že to bola whisky značky J&B) pre miesteho kšeftára.

Počas pristátia na nich začne páliť protilietadlové delo, ale z toho si pilot nič nerobí, lebo veď aj tak nič netrafia.

Pár chvíľ potom, čo náš hrdina vystúpi z lietadla a zoznámi sa so spojkou, ktorá ho prišla vyzdvihnúť, menom Mike (Laurence Stark), nasleduje scéna, ktorá dosiaľ celkom vážneho filmu na chvíľku spravila komédiu – delo neustále strieľa na letiskovú dráhu a na lietadlo, ale ako pilot tvrdí – lietadlo je pravdepodobne najbezpečnejším miestom. Nuž, stačí len dodať, že sa pilot mýlil. Tak to ale v živote chodí.

Martin a Mike sa presunú do tábora žoldnierov, ktorému pevnou rukou velí major Hagerty (Donald O’Brien). Ono je vcelku zábavné sledovať O’Briena s vlasmi potom, ako som ho videl v neskôr natočenom 2020: Texas Gladiators (a kto myslíte, že tento film nakrútil? Samozrejme, Joe D’Amato), kde nemal na hlave ani jedného vláska, kvôli čomu vyzeral ako poriadny badass.

To už ale odbieham od témy.

V tábore sa stretávame s rôznymi indivíduami, ktoré budú mať na ďalší priebeh nášho filmu väčší či menší vplyv, film odsýpa pekne, pár scén zaujme, ale zaujímavé to začne byť prakticky až potom, čo sa pár dobrovoľníkov vydá na misiu vyhodiť do vzduchu miestnu vodnú nádrž.

Počas putovania na dané miesto sa spolu s pár ďalšími dozvedáme, prečo to ten Martin vlastne do Afriky “zablúdil. Ide totiž o milión dolárov, čo je odmena za doručenie jedného zo žoldnierov do rúk objednávateľa. Daný týpek, menom Leon (Piero Vida) je totiž hľadaným nájomným vrahom pre nejakú mafiu, a z nejakého dôvodu je po ňom “dopyt”. A za milión? No neber to.

Martin to síce chce urobiť pekne vo dvojici s kolegom, lebo aj pol mega je pekný peniaz, no začujú to aj dvaja ďalší spolubojovníci, a už sa ustúpiť nedá. Ale v roku 1979 bolo aj 250 litrov v americkej mene veľmi slušné imanie.

Naša partia sa podujme teda zdrhnúť z misie, berúc so sebou aj Leona, a čo sa nestalo, nejakým spôsobom sa k nim priplichtil aj Martinov černošský sluha, Wabu (Percy Hogan).

A keďže zvyšok komanda postrieľajú vojaci, krytie je perfektné.

Film sa následne zvrháva na paranoidnú hru kto z koho, ale ako to všetko dopadne, to by ste netipli ani náhodou.

Hoci ma láka vám to prezradiť, lebo aj tak viem, že si tento film mnohí nepozrú…neprezradím. Stačí len povedať, že dávno pred dnes v moderných filmoch tak obľúbenými nečakanými zvratmi nás Tough to Kill obdaril záverom, pri ktorom padne sánka, že WTF.

Treba povedať len toľko – nejde o čistú akciu v štýle, ja neviem, Strike Commando a podobných akčňákov, dôraz je tu skôr na psychológiu postáv a záverečný zvrat deja, a D’Amatovi sa toto podarilo.

Film, samozrejme, trpí nízkym rozpočtom a aj dialógy sú občas také nemastné-neslané, ale to je zároveň šarm talianskej exploitation kinematografie.

Tough to Kill určite nie je najlepším filmom, aký ste kedy videli, a rozhodne nedáva kinematografii nový význam, nebudete z neho citovať, ale dodáva presne to, čo ponúka – vyplnenie cca 90 minút príbehom, ktorý skrátka nenudí. A ak je človek fanúšikom žánru a exploitaiton kinematografie, je to ako bonus navyše.

Ale rozhodne sa oplatí kuknúť na osoby a obsadenie filmu, a hoci spomeniem len 3 osoby, tieto stoja rozhodne za to.

Lebo už spomínaný Joe D’Amato, u toho by sa dala napísať o jeho príspevku k svetovej knihy celá kniha. A možno aj dve. Lebo ak máte na svojom konte takmer 200 filmov, tak rozhodne by bolo o čom sa baviť.

A ak by ste fakt nevedeli, o koho ide, tak Joe D’Amato je zodpovedný za také hity, ako boli macaroni combat snímok Heroes in Hell (1974), softcore klasiky Emanuelle in Bangkok (1976), Emanuelle and the Last Cannibals (1977), Papaya: Love Goddess of the Cannibals (1978), nunsploitation Images in a Convent (1979), horror Buio Omega (1979), klasiku horror/gore žánru Antropophagus (1980), ďalšiu klasiku – Porno Holocaust (1981, treba vám žáner napovedať?), sword and sorcery/fantasy trashovicu Ator: The Fighting Eagle (1982), až po legendárne pornofilmy s Roccom Siffredim.

Nášho hlavného hrdinu, ako sme už spomenuli, stvárnil Luc Merenda, a tento pôvodom francúzsky švihách má tiež celkom peknú filmografiu – námatkovo napr. debut v eurospy snímku OSS 117 prend des vacances (1970), aj u nás známy Le Mans (1971), giallo Torso (1973), polizioteschi The Violent Professionals (1973), spaghetti western They Still Call Me Amen (1973), horror Hotel Fear (1978), a dokonca aj Super Fantozzi (1986) a iné úlohy vo filmoch a seriáloch zväčša talianskej výroby.

Zaujímavú filmovú kariéru mal aj spomínaný Donald O’Brien (1930-2018), ten sa objavil v takých kultových snímkoch ako Hail, Mafia (1965), spaghetti westerny ako God is My Colt .45 (1972), Keoma (1976), či A Man Called Blade (1977), divočina Kung Fu Brothers in the Wild West (1973), eurosleaze Sex of the Witch (1973), eurowar/macaroni combat The Inglorious Bastards (1978), klasiku žánru Zombie Holocaust (1980), už spomínaný snímok 2020: Texas Gladiators (1983), a ďalšie. Kultový herec skrz-naskrz.

Celý film si môžete pozrieť tuná: