Greetings … alebo strasti a slasti Rudolfa mládenca pri sledovaní (aj) nízkorozpočtových filmov. V tomto prípade skôr mikro-rozpočtových, ale na tomto detaile až tak nezáleží.
Na čom však záleží je fakt, že v marketingu platí „obal predáva“, a kto si DVD kúpil (alebo aspoň požičal) na základe celkom zaujímavej obálky, mohol byť vcelku prekvapený, a nemuselo by to byť príjemné prekvapenie.
Prečo? Schválne, poďme sa na film pozrieť.
Dej filmu nás privádza do obývačky jedného z britských domov (čo je samo o sebe zážitkom pre tých, ktorí klasickú britskú architektúru nezažili), kde sa na „kolaudačke“ stretáva partia známych i menej známych. Atmosféra je klasicky britská párty (zažil som, viem, o čom hovorím), takže to, čo by človek mimo britských ostrovov považoval za nedostatok dialógov, v podstate nedostatkom nie je. Áno, nejedna akcia, na ktorej som bol, bola presne taká…občas trápne ticho, občas silené rozhovory, len aby sa to trápne ticho nejako prerušilo.
V prípade filmu Greetings však tento fakt vnímam ako – paradoxne – pozitívum. Aj tú stiesnenosť v obývačke, neverili by ste, aké malé tieto miestnosti v klasickom dome v radovej zástavbe sú. Tak napríklad z mojej pracovne by boli v UK dve izby. Ale to len tak na okraj.
A tak naši protagonisti sedia, kecajú, popíjajú vínko, potom sa jedna dvojica odoberie domov, takže z 8 osôb na začiatku ostanú len 6ti, a čosi-kamsi objavia v dome kus starožitného nábytku, ktorým nie je nič iné ako malý stolík s ouija tabuľou na vrchnej stolovej lište. Put your glass on the stôl, ako by povedal nejaký ten profesionálny policajný tlmočník, ale evidentne by mu Briti vo filme aj rozumeli, lebo presne to aj spravili.
Samozrejme, ako to už počas ouija seanse býva, začína sa aj malá hádka a obviňovanie, kto to vlastne tým pohárom hýbe, čo už neprekvapuje, pretože to sa deje prakticky vo všetkých filmoch, kde sa zábava s ouija tabuľou objavuje. Skôr prekvapuje, že protagonistov baví tak dlho sa o tom dohadovať.
No ak ste behom prvých 20 minút či tak nejak, kedy sa v podstate nič nedeje, film ešte nevypli, dočkáme sa aj nevysvetliteľných udalostí, ako je nápis na zrkadle (kedy sa baby začnú dohadovať, kto ho vlastne tam napísal), potom praskne žiarovka, stolík je prevrátený na nohami hore…a začína zábava. Teda, zábava…
Film je naozaj veľmi ťažkopádny a priznám sa, nepoznať správanie Britov, tak ho vypnem asi fakt po nejakých tých 15 minútach, ale našťastie som ho dal celý, hoci priznám aj to, že pocit unudenosti čoraz viac narastal, nehovoriac o niektorých zvratoch vo filme, pri ktorých som sa neveriacky pozeral, že akože fakt?
Odmyslíme si, že ten duch alebo čo to bolo, zanecháva správy v angličtine (to akože v ríši duchov majú nejak rozdelené, hej, teraz sa s ouija hrajú Briti, kto tu vie anglicky? Ty? Ideš…), záver mi tak nejak nedával zmysel, ale čo už.
Takže bežnému divákovi patrí odporúčanie – ruky rozhodne preč, inak budete nadávať, že ste strávili 72 minút sledovaním tohto filmu.
Ak však máte pochopenie pre amatérsku, low-micro-no budget tvorbu, tak je hodnotenie Greetings niekde inde a potenciálnym filmárom ukazuje, že aj pri minimálnych nákladoch sa dá natočiť pozerateľný film. Lebo netreba zase hádzať flintu do žitnej, či ako sa to vraví, film sa pozrieť dal, akurát nešlo o žiadnu slávu.
Nečakajte ale žiadne krvavé orgie, ani nahotu, tu sa na tieto obľúbené prvky nízkorozpočtoviek nehrá. Ale ak máte radi filmy, kde sa narába s ouija tabuľou, tak kvôli tej čiarke, že „videl(a) som“ to treba vidieť
Vo filme hrali v podstate neznámi britskí herci, maličkú úlohu si zahral aj režisér filmu Kenneth Colley (ako postarší pán menom Ken), ktorého slovenskí diváci môžu poznať zo Star Wars Episode V a VI ako veliteľa Darth Vaderovej lode.
