Nemusíme si nič nahovárať, rastúce ceny poštovného úspešne likvidujú klasickú publikačnú činnosť malých vydavateľov. A ak k tomu pripočítame ešte aj schopnosť mladej generácie sústrediť sa na viac ako 15 sekúnd (alebo koľko to tie krátke videá na Youtube a TikToku majú), niet divu, že spolu so schopnosťou čítať a porozumieť písanému textu klesá aj záujem o samotný print ako taký.
Bohužiaľ.
Ale než vyroníme slzu nad poslednou tlačenou stránkou, to ešte – dúfajme – potečie veľa vody dole Dunajom. A Laborcom.
Z tohto dôvodu si dnes predstavíme jednu zaujímavú publikáciu, ktorá nemôže milovníkov filmu a kultúry všeobecne nezaujať.
Osobne som veľkým fanúšikom tohto titulu a hoci sa nové číslo pripravuje už hodný čas (aj vzhľadom na chorobu jedného z redaktorov), všetky doteraz vydané čísla stoja za prečítanie, a preto si ich postupne aj predstavíme. Ak už pre nič iné, tak preto, aby ste vedeli, o čo ste prišli, keď váhate nad ich zakúpením. Preto.
Dobre sa však mudruje, keď človek je s takýmto časákom oboznámený, ale verte-neverte, boli časy, keď som o niečom takom vôbec netušil. Samozrejme, kedysi som bol len takým tým klasickým pozeračom, preto nejaké filmové časáky ma nejako nevzrušovali, na bežné informovanie stačila IMDB, alebo prelistovať Empire či SFX, prípade Darkside (všetky tri tituly boli dostupné v UK, kde som v tom čase pobýval, to len na okraj), ale nekupoval som ich. Áno, presne tak, typický sledovač filmov.
Nepamätám si presne, kedy som sa začal o filmy zaujímať o čosi viac než normálne (tuším to bolo niekedy okolo roku 2013), ale skrátka a dobre, začal som sa zaujímať aj o časáky, ktoré o filmoch písali.
No nie o časopisy a magazíny, ktoré sa venovali mainstreamu. Takých je stále kopec. Mňa však zaujímali časopisy a fanziny (amatérske publikácie), venované málo známym filmom, alebo filmom z doby minulej, ako sa vraví. V tom čase to už veľa vydavateľov zabalilo, ako som spomínal, aj to poštovné hralo svoju nie bezvýznamnú úlohu, ale našťastie – paradoxne, vďaka takému gigantu, ako je Amazon – bolo a je dostupných stále dosť referenčných publikácií, takže čo mohol Rudolf urobiť? Začať nakupovať. Našťastie, v UK – na rozdiel od Slovenska – Amazon svoje zastúpenie má, takže o to to bolo ľahšie. To je však už na inú debatu.
A tak sa raz stalo, že som z nejakého, dnes už zabudnutého, dôvodu skúmal dostupnosť filmov legendárneho španielskeho režiséra Jesúsa (Jessa) Franca, a tu sa mi zrazu do hľadáčika dostalo číslo 3 magazínu Weng’s Chop, na obálke ktorého sa objavil práve tento významný auteur (pre kompletistov uvediem, že toto číslo vyšlo s tromi rôznymi obálkami!). Ale namiesto toho som najprv kúpil číslo 4. Prečo? Lebo pomer cena/počet strán bol lepší. Nuž, človek musí byť dnes pri nakupovaní chytrý…
Po rýchlom prelistovaní a pozornom prečítaní si daného čísla bolo rozhodnuté – postupne mi do zbierky pribudli všetky predchádzajúce čísla (a všetky nasledujúce, ale to snáď je jasné, haha) a keďže o dobré veci sa treba podeliť, tak som sa rozhodol tento magazín priblížiť čitateľom Banduriek Na Gauču o čosi bližšie.
Dnes sa teda pozrieme na číslo, ktoré to všetko začalo. Nie, nebolo to číslo 1, ale číslo 0.
V porovnaní s neskoršími číslami je toto úvodné vydanie pomerne a až smiešne, chudučké, len 52 strán (plus 2 stránky obal). No napriek tomu obsahuje dosť informácií na to, aby sa k nemu čitateľ – v tomto prípade ja – opakovane vracal.
Weng’s Chop číslo 0 bolo výsledkom spolupráce medzi dvoma dobre známymi osobnosťami vo svete žurnalizmu týkajúceho sa filmu, presnejšie exploitation kinematografie, Brianom Harrisom (kedysi prevádzkoval web Wildside Cinema) a Timom Paxtonom, známym zinárom, ktorý pred rokmi vydával úspešné tituly ako Video Voice, Highball a Monster! (k tomu poslednému sa ešte vrátime). V tom čase som však vôbec netušil, kto títo páni sú (i keď Wildside Cinema mi ako názov čosi hovorilo), ale na tom vôbec nezáležalo.
Do úvodného čísla Weng’s Chop prispeli aj externí spolupracovníci: nezávislý filmár Bennie Woodell, známy exploitaiton žurnalista Dan Taylor (Exploitation Retrospect), ďalší filmový fajnšmeker a connosieur David Zuzelo (Tomb It May Concern), autor Jason Meredith (Cinezilla), hudobník Joachim Anderson, autor Mike Haushalter, indie filmár Phillip Escott, autorka a editorka Betsy Burger, ilustrátorka Amber Skowronski a tvorca komiksov David Barnes. Ako vidíte, rôznorodosť názorov bola zaručená – a taktiež garancia, že sa stretnete so značne rozličným materiálom.
Na strane 3 sa nachádza vcelku dôležitý článok od Briana Harrisa s názvom „Is Exploitation Cinema right for me?“ (Sú exploitation filmy pre mňa?) a myslím, že tento článok by mal byť povinným úvodom pre všetkých nováčikov snažiacich sa preniknúť do temného podsvetia exploitation filmu. Našťastie, výraz „exploitation cinema“ zahŕňa po kkt žánrov, takže ak nie ste veľmi žhaví, povedzme, na sexploitation/hardcore filmy (teda filmy pre dospelých, kde sa to hemží nahotou a smiešnymi pohybmi), aj tak môžete byť fanúšikom exploitation filmu. Verte mi, sme v tom spolu. 🙂
Strany 4-21 obsahujú rôzne recenzie filmov, a keď som tieto recky čítal prvýkrát, poznal som asi tak jeden či dva filmy. Anno 2053-La Grande Fuga? Nepoznám ani názov. Black Demons? Rovnaká reakcia. No s každou recenziou, ešte i aj pre filmy, ktoré sú fakt zlé, chcel som ich vidieť!!! Odvtedy som už niektoré z nich videl – a niektoré kľudne nechám tak, haha.
Strany 22-23 sú venované filmom s Laurou Gemser vo filmovej sérii Emanuelle, v článku Mikea Haushaltera s názvom „My Sweet Emanuelle: The Classic Exploitation Series Encapsulated“.
Strany 24-29 patria rozhovoru Briana Harrisa s Jamesom Bickertom, režisérom filmu Dear God No!.
Strany 30-35 sú venované super článku od Bennieho Woodella s názvom „An Auteur of Violence and Brotherhood“, venovanom čínskemu (hongkongskému) režisérovi menom Chang Cheh.
Bo Arne Vibenius a jeho film Breaking Point je predmetom diskusie z pera Davida Zuzela (strany 36-39), a po ňom nasleduje článok Jasona Mereditha o pinku (pinku je žáner japonských erotických filmov) režisérovi menom Hisayasu Satō s názvom „The Pink Beyond“ na stranách 40-42.
Zvyšok čísla, strany 43-52 okupuje absolútne fantastický článok od Tima Paxtona o indických horrorových filmoch (presnejšie, filmoch o príšerách/monštrách). Ak pre nič iné, tak tento článok je najdôležitejším dôvodom, prečo by ste mali toto číslo chcieť mať v zbierke.
Treba k tomu dodávať ešte niečo? Správne – netreba.
Upozornenie: Čítanie magazínu Weng‘s Chop vyvoláva nutkanie utrácať peniaze za filmy. Veľa peňazí za veľa filmov. Boli ste varovaní! 🙂
Ako špeciálny prídavok, spýtal som sa pár prispievateľov do tohto čísla Weng‘s Chop, ako sa k WCH dostali, a tu je zopár odpovedí:
Jason Meredith: „Briana som spoznal skrze blogscénu, keďže bol čitateľom môjho blogu (Cinezilla) a ja som čítaval jeho blog (teraz mi totálne vypadol názov, bol to Gimp?). Stále je neskutočné vnímať tú silu, s akou net buduje mosty medzi krajinami, národmi a fanúšikmi obskúrnych zvlášností, nech sú od seba akokoľvek vzdialené. Toto je net, keď je všetko OK.
A tak, keď sa Brian opýtal, či by niekto chcel nejakým materiálom prispieť, keďže plánoval začať vydávať tlačený časák (Weng’s Chop), odpovedal som, že by som pár článok rád poslal. Nepamätám si názvy všetkých, okrem „The Iconography of Hisayasu Sato“, ktorého diela som v tom čase vo veľkom sledoval. A potom prišiel život a večný hlavolam nachádzania času pre všetko, čo človek chce robiť, a bohužiaľ, do ďalších čísel som neprispieval. Spoza bučka však pozorne sledujem rast tohto magazínu na fenomén, ktorým sa stal. Zazrel som tento magazín aj na predajných pultoch stretnutí a zhromaždení fanúšikov v UK a Nemecku, a som pyšný, že som niekoľkými vecami do nultého čísla prispel.“
Mike Haushalter: „S Brianom Harrisom som sa stretol na Facebooku, s tímom pracujúcim na Weng’s Chop som sa zoznámil na dnes už neexistujúcom webe s názvom Wildside. Ten bol venovaný horroru a kultovým filmom, a tuším, že tam som sa prvýkrát o Weng’s Chop dozvedel. Kedysi na počiatku 21. storočia som pomáhal s prevádzou webu s názvom Secret Scroll Digest, ktorý recenzoval rôzne žánrové filmy, keď sa tento web rozbehol, začali sme vydávať aj malonákladovú publikáciu s rovnakým názvom. V polovici prvej dekády 21. storočia, kvôli zmene zamestnania a podobným veciam prestal Secret Scroll Digest vychádzať a v roku 2007, alebo tak v tom období, som začal písať pre magazín s názvom Sirens of Cinema. Keď mi Brian povedal o spustení Weng’s Chop, už nejaký čas som nepísal, a pomysliac si, že by to mohla byť celkom zábava, vrátiť sa späť k činu, dal som dokopy pár recenzií na Black Emanuelle filmy, Zombie 4: After Death and pár recenzií na jeden z mojich obľúbených drive-in double features – I Drink Your Blood a I Eat Your Skin. Od nultého čísla som pre magazín sem-tam niečo napísal, mojím najobľúbenejším príspevkom zatiaľ je môj článok v čísle 6 o plážových filmoch (beach movies). Momentálne mám pravidelnú rubriku v Exploitation Nation a prispievam do ďalších zinov, vrátane Drive In Asylum a Grindhouse Purgatory.“
David Zuzelo: „Nazdar! S Brianom a Timom som spolupracoval dávno predtým, než sa Weng’s Chop na scéne objavil. Obaja sú moji kamoši a veľmi dobrí ľudkovia!“
Stále dostupné na Amazone.
