Moja pozornosť sa opäť raz upriamila na priam nepatrnú zmienku v augustovom vydaní dávno zaniknutého katazinu Factsheet 5 z roku 1989.
V texte sa spomínal fanzin Blood Times, čo bol – citujem – : „Zin pre milovníkov hororov. Toto je špeciálne dvojčíslo, venované filmom a kariére málo známeho talianskeho režiséra Daria Argenta. Zdá sa, že je dobre preskúmané a komplexné.“ (koniec citátu)
Nuž, z pohľadu decembra 2023 vyvoláva zmienka o „málo známom talianskom režisérovi Dario Argentovi“ úsmev na tvári každého dobre informovaného milovníka nezvyčajnej kinematografie, ale vtedy to bolo inak.
Avšak všetko, čo súvisí s oblasťou zinov a amatérskej publikačnej činnosti, ma zaujíma, bodka, a pokiaľ ide o filmového nadšenca vo mne, je samozrejmé, že horory tvoria súčasť môjho záujmu.
V kombinácii s mojou vášňou rozprávať sa so spisovateľmi a vydavateľmi z dôb dávno minulých o ich spomienkach a zážitkoch je trochu prekvapujúce, že som sa rozhodol s Louisom Paulom, vydavateľom Blood Times, skontaktovať, aby som mu položil jednu-dve otázky o tom úžasnom (alebo menej úžasnom, pretože to je vždy subjektívne) období z dávnych čias.
Tak poďme na to!
Človek by si myslel, že v dnešnej dobe môžete na internete nájsť čokoľvek a kohokoľvek, stačí len zadať jeho meno (mená) do vyhľadávača alebo do vyhľadávacieho poľa bežnej sociálnej siete (sietí). A hoci je toto tvrdenie pomerne pravdivé, chvíľu trvalo, kým som toho správneho Louisa Paula našiel. Na moju radosť som zistil, že je spojený aj s niekoľkými ďalšími skvelými autormi a filmovými fanúšikmi, ktorých tvorbu sledujem, ako napríklad 42nd Street Pete (Pete Chiarella) alebo Tim Paxton, vydavateľ fantastického zinu Monster! (a spoluvydavateľ nemenej fantastického megazinu Weng’s Chop. Tomu sa vraví byť v skvelej spoločnosti!
Našťastie – a som rád, že je to tak v prípade väčšiny osôb môjho záujmu – Louis Paul súhlasil s tým, že odpovie na moje zvedavé otázky, takže… ideme na to (hoci som si istý, že sa určite pozastavil nad tým, prečo niekto zo Slovenskej republiky prejavuje záujem o publikácie spred dávnych vekov).
Zdravím, Louis, vďaka za Váš čas! Hoci starí vydavatelia a čitatelia/zberatelia zinov si pravdepodobne Vaše meno budú pamätať, stavím sa, že väčšina dnešného publika bude mať pri vyslovení Vášho mena prázdny pohľad… Čo by teda o Vás mali vedieť?
No, určite sa pohybujem v tých istých kruhoch ako za starých čias. Obnovujem priateľstvá s inými vydavateľmi, autormi atď., hlavne na Facebooku. Vyhľadanie môjho mena na Amazone vám zobrazí niekoľko kníh, ktoré som vydal, posledná bola tuším v roku 2010. Odvtedy som písal filmové recenzie a niekoľko článkov pre časopisy ako Weng’s Chop a Monster!. V posledných rokoch som sa zameral na svet hudby, konkrétne na progresívny rock, a založil som kanál videorecenzií na YouTube a Podbean, volá sa The Colors of Prog, existuje dokonca aj stránka na Facebooku, kde sa ľudia môžu pridať a o tejto téme debatovať.
Ako už bolo spomenuté, kedysi ste vydávali fanzin Blood Times. Koniec 80. rokov bol skvelým obdobím pre amatérske vydavateľstvo a v tomto období vychádzalo mnoho fantastických titulov. Čo – alebo kto – Vás inšpirovalo k založeniu vlastnej publikácie?
Moja prvá skúsenosť s vydávaním bola s publikáciou v malom náklade s názvom Retro-Rock. Podobne ako Blood Times sa predávala v obchodoch s alternatívnou hudbou a mainstreamovými pop titulmi v East Village na Manhattane. Mal som celkom dobré vzťahy s hudobnými vydavateľstvami ako SST, Slash a ďalšími a dostal som sa k rozhovorom s mnohými hudobnými umelcami… netreba zabúdať ani na hudobné nosiče posielané za účelom recenzií. Ešte stále mám niekde skoré vydanie Green Day v tvare skateboardu. Čo sa týka filmov – ako tínedžer som mohol cestovať do blízkych i vzdialených kín. Videl som veľa skvelých filmov z neskorého obdobia hammerovského obdobia [Hammer Studio bolo slávne britské filmové štúdio – pozn. prekl.], niektoré exploitation filmy atď. Uprostred teenagerského obdobia som pracoval na Manhattane, takže som začal chodiť do brakových kín na Times Square – to bola skúsenosť, ktorá mi zmenila život. Prestal som vydávať Retro Rock (spomínaný vyššie) a s príchodom videokaziet VHS a rastom malých, ako sme hovorili, nezávislých obchodov Mom & Pop sa zrazu stalo toľko filmov dostupných. Začal som vydávať časopis Blood Times, ktorý obsahoval kombináciu recenzií filmov, ktoré som videl v kine, a iných filmov na VHS. Opýtal som sa aj niektorých obchodov, ktoré kedysi dodávali Retro Rock, či majú záujem o Blood Times, a oni oň záujem mali. Zrazu som začal dostávať listy od fanúšikov, ktorí si ho chceli predplatiť (spočiatku ma ani nenapadlo, že by som mohol vydať viac ako pár čísel), a listy od ľudí ako David Friedman, producent, a Joe Bob Briggs (tie som si stále nechal) a dostal som aj nevyžiadanú skvelú recenziu v časopise High Times od Michaela Weldona, autora a vydavateľa, ktorý mal rubriku o zinoch. Takže to je začiatok.
Blood Times bol zin venovaný hororu. Keďže v reklame F5 o dvojčísle 6/7 sa spomína Dario Argento, musím sa spýtať – zameriavaali ste sa na európsku hororovú scénu, alebo na horor všeobecne? Môžete nám poskytnúť krátky exkurz do jedného čísla? Čo by v ňom mohli čitatelia nájsť?
Bola to publikácia vydávaná v malom náklade, robená s mimoriadne obmedzeným rozpočtom a v počítačovom praveku sa veľa z nej vystrihovalo a lepilo. Ilustrovali sme vystrihnuté a prelepené obálky a písali sme ich sami. V priebehu niekoľkých rokov sa pridali ďalší autori a to mi uľahčilo život. Blood Times sa venoval najmä všetkému ťažkému, divnému a sústredil sa najmä na hororovú a strach vzbudzujúcu scénu. Vo vnútri obsahu bol stručný úvod k danému číslu, dva alebo tri články. Venoval som sa témam ako Mario Bava (roky predtým, ako to urobili iní), Jean Rollin a najmä Dario Argento. Venoval som sa aj hong-kongskému akčnému filmu a hororu. Potom tam boli recenzie. Bolo ich veľa. Na začiatku bolo v každom čísle zinu len 6 až 10 strán. V poslednom čísle, ktoré vyšlo v roku 1993, som sa dostal na viac ako 40 strán.
Osemdesiate roky boli obdobím rozmachu VHS (a v kratšej miere aj Betamaxu) a filmov SOV (nakrúcaných videokamerami, straight-on-video, pozn. prekl.). A podobne ako my, európski diváci, pokiaľ ide o získavanie filmových titulov z mimoeurópskych krajín, aj americkí filmoví fanúšikovia čelili podobným problémom… ako a akým spôsobom ukojiť svoju vášeň po európskej produkcii. Mládež dnes môže získať takmer všetko ľahko a mnohokrát si ani neuvedomujú, aké to majú ľahké. Takže pre poriadok a aby sme tých mladých naučili niečo o histórii – ako ste vtedy zvyčajne získavali tie nie príliš obvyklé filmy pre svoje potešenie zo sledovania a do zbierky? Nejaké zaujímavé alebo zábavné spomienky súvisiace so zberateľskou činnosťou?
Teda, začal som si vymieňať svoje fanúšikovské filmy s inými autormi. Craig Ledbetter vydával ETC (Euro Trash Cinema) a boli aj ďalšie ziny ako Slimetime, a jéj, toľko ich bolo… Niekoľko ich mám niekde v skrini. Každopádne, ako som už poznamenal, pozeral som filmy (staré aj nové) na VHS, opotrebovával som jeden stroj za druhým a pozeral som filmy v kinách na Times Square. Teraz samozrejme existovalo veľa kuriozít, ktoré neboli nikde k dispozícii, a niektorí vydavatelia zinov, s ktorými som obchodoval, mali kópie týchto filmov na VHS kazetách, ktoré získali od zberateľov. V tom čase som nazhromaždil vlastnú zbierku a dalo by sa povedať, že vtedy sa zrodil boom „šedého trhu“ s videom. Dokonca aj predplatitelia Blood Times mali zoznamy filmov. To znamenalo zakúpenie niektorých z vtedy drahých a primitívnych zariadení na kopírovanie VHS. Je veľa zaujímavých príbehov, asi príliš veľa na to, aby som si na ne spomínal. Ale jeden švédsky čitateľ, ktorý si Blood Times predplatil, mi poslal zoznam filmov, ktoré si nahral zo švédskej televízie, a zdalo sa, že ide o hardcore verzie filmov Joea Sarna. To ma priviedlo do úplne inej oblasti a našiel som mnoho hardcore erotických filmov Jeana Rollinsa, o ktorých existencii som dovtedy nevedel. Obchodoval som aj s Mikom Vraneym (zo Something Weird) a často sme si telefonovali a občas sme sa stretli aj osobne. Predtým, ako skutočne rozšíril SWV (Something Weird Video) na veľký obchod, sme si vymieňali kazety.
Blood Times Video som založil, pretože mi ľudia neustále písali a pýtali sa, kde môžu tieto filmy vidieť. Prázdne kazety boli v tom čase drahé, navyše bolo potrebné ich nahrať, posielať poštou a platiť poštovné atď. Ale väčšinou som vytvoril niekoľko zoznamov filmov s lepšou vizuálnou kvalitou, ktoré boli k dispozícii a predávali sa za 15 dolárov za kus. Ak som mal naozaj nekvalitný alebo priemerne kvalitný titul, jeho cena bola 10, maximálne 12, dolárov. Vo svojej zbierke som mal niekoľko Mikových titulov, ktoré sme si vymieňali sem a tam a predtým, ako začal používať na obrazovke vodoznak. Ten nebol spokojný a požiadal ma, aby som jeho filmy nezdieľal, pretože sa chystal vstúpiť do legálnej distribúcie. To bolo v poriadku, ale divné.
Koľko čísel časopisu Blood Times ste vydali? A hoci by asi bolo ťažké odpovedať na túto otázku – ktoré číslo bolo/je Vašim najobľúbenejším a prečo? Kedy ste prestali vydávať a čo bolo dôvodom konca Blood Times?
Časopis Blood Times som začal vydávať začiatkom 80. rokov 20. storočia. Myslím, že moje vydania Jean Rollin, Euro Spy Guide a Nemecké filmy Edgara Wallacea patria medzi moje najobľúbenejšie. O desaťročia neskôr nemám ani kompletný náklad, ale stretol som sa s ľuďmi, ktorí tvrdia, že majú všetky čísla. Posledné vydané číslo bolo v roku 1993 a obsahovalo rozhovor s Paulom Naschym, hviezdou španielskych hororov. Plánoval som číslo na rok 1994. Mali sme dokonca rozhovor s Alainom Delonom, všetko bolo pripravené a mala to byť plnofarebná obálka urobená profesionálne s obálkovou väzbou. Potom sa stali veci v osobnom živote vrátane rozvodu. Stále som plánoval vydať toto číslo, ale asi po roku som nechal všetkých prispievateľov, aby ponúkli svoje články, recenzie inde, pretože s Blood Times bol koniec.
Vydávanie zinu je aj o nadväzovaní kontaktov, nielen s čitateľmi/odberateľmi, ale aj s podobne zmýšľajúcimi spriaznenými dušami v oblasti samovydávania. Ktorí vydavatelia/autori (a ich publikácie) sa vám najviac páčili? A čo sa týka nadväzovania kontaktov, stretli ste sa s kolegami vydavateľmi aj osobne?
No určite, a to som už spomínal v inej odpovedi na otázku vyššie. Ako som už povedal, stretol som sa s Mikom Vraneym, (zosnulým) Craigom Ledbetterom, Johnom Donaldsonom, Tomom Weisserom (Asian Trash Cinema), Michelom Gingoldom, Michaelom Pulchalskim, Bobom Sargentom, niektorí z nich majú stránky na Facebooku. Tom Weisser a Tom Johnson, ktorí vydávali knihy o starých hororoch Universal a hercoch a knihy súvisiace s Hammerom, samostatne, boli dvaja ľudia, s ktorými som mal blízke priateľstvá. Stále som v kontakte s Maitlandom Mcdonaghom, ktorý písal o Argentovi a vydal o ňom knihu.
Keď už spomíname networking, a keďže tento rozhovor vznikol na základe zmienky vo Factsheet 5, ako si spomínate na tento – pre mňa absolútne fantastický – časopis?
Bola to jedna z mnohých podobne zameraných publikácií, ktoré istý čas vychádzali. Bolo skvelé vidieť zmienky o iných časopisoch, či už vydávaných nezávisle, teda fanzine, alebo robených profesionálne, ale s nízkym rozpočtom.
Keďže pochádzate z New Jersey, myslím, že ste poznali väčšinu (ak nie celú) produkcie filmových zinov z New Yorku, ktoré pokrývali napríklad dnes už legendárny Deuce (grindhouse kinematografiu). A čo vaša vlastná skúsenosť s neslávne známou newyorkskou 42. ulicou?
Zážitok z kina na 42nd Street som už spomínal. Neboli to bežné kinosály. Talianske giallo mohlo byť na programe s nemeckým kriminálnym thrillerom alebo nejakým odporným rape-revenge euro-snímkom. Vtedy ste mali vstup za 3 až 4 doláre. V týchto kinách ste si mohli vziať pivo a fajčiť cigarety, pretože podlahy neboli pokryté kobercami. Ešte zvláštnejšie bolo, keď sa hardcore pornofilmy ocitli na programe spolu s mlátičkami z Hong-kongu či eurohorrormi. Publikum bolo vo všeobecnosti vďačné a málo hlučné, ale ja som nechodil po desiatej večer. Viackrát mi ponúkali sex šľapky, ktoré šľapali okolo daného bloku, a to vo vnútri kina! Áno, zábavné a divoké obdobie.
Skôr než prejdeme k vašim ďalším aktivitám… už sme spomínali ďalších vydavateľov zinov z éry rozkvetu vydávania zinov. Niektorí sú dobre známi a často spomínaní, povedzme Bill Landis, Rick Sullivan, Chas Balun, niektorí nie až tak… ktorých by ste vyzdvihli ako tých, ktorým sa nedostáva takej slávy alebo publicity, akú by si zaslúžili?
S Landisom som sa stretol viackrát, bol zvláštny, a nebudem to ďalej rozvádzať. Jeho fanzin, Sleazoid, bol jeden z najlepších svojho druhu a jeho štýl písania jedinečný. Rick Sullivan sa zdal byť dosť milý. V skutočnosti robil osobné rozhovory s hosťami na pódiu pre východné pobrežie New Jersey – na kongrese Chiller Theatre. Keď ochorel a už to nemohol robiť, požiadali ma, aby som to robil ja. Vyhľadajte si v Googli alebo na YouTube Louis Paul Chiller Theatre Interviews. Robím to už viac ako 20 rokov a vrcholom týchto rokov by bolo interview s Keithom Emersonom z ELP! Craig Ledbetter, ktorý zomrel v roku 2022, by mal dostať nejaké posmrtné ocenenie za to, že zapálil toľko ľudí do eurohororu, krimi a erotiky. Ten človek mal konexie všade a v posledných mesiacoch svojho života našiel mnoho filmov Bruna Matteiho, ktoré sa natáčali na Filipínach a o ktorých nikto nevedel, že existujú… v angličtine!
Stále vychádzajú niektoré publikácie, napríklad Shock Cinema Steva Puchalského… sledujete aj dnes niektoré z týchto malých publikácií? Nejaké nové, o ktorých ľudia – najmä my v Európe – možno nevedia?
Zdá sa, že v súčasnosti naozaj dochádza k akémusi útlmu takýchto publikácií. Možno kvôli informáciám, ktoré sú ľahko dostupné pomocou vyhľadávania na internete, možno kvôli Covidu a jeho vplyvu na to, že ľudia zostávajú dlho doma. Viem, že Shock Cinema stále pokračuje, nie som si istý, či aj niekto iný. Veľa som písal pre Monster! a Weng’s Chop! A dokonca som im posielal príspevky (pred 3 rokmi) a zatiaľ nevydali ďalšie číslo ani jedného z nich.
Nie je prekvapením, že Vašou ďalšou vášňou je hudba, najmä progresívny rock, ktorému je venovaný Váš video-kanál na Youtube s názvom Colors of Prog. Ten ste spustili pred dvoma rokmi (ak sa nemýlim)… a stále pokračuje, čo je na takú obskúrnu tému dosť veľký výkon, povedal by som! Videl som pár dielov a hoci prog nie je moja silná stránka (to priznávam bez mučenia), rozvíjajúca sa kvalita vášho kanála neunikla mojej pozornosti! Takže… prog rock… aká kapela Vás priviedla k tomuto zaujímavému žánru? Pink Floyd? Jethro Tull? Alebo to boli Goblin v spojení s už spomínaným Dariom Argentom?
Ďakujem, že si The Colors of Prog spomenul. Nuž, mám rád všetky druhy hudby, ale pred asi tromi rokmi som napodiv zistil, že existujú všetky tie talianske, nemecké, grécke atď. kapely, a v niektorých prípadoch sú tieto kapely aktívne už od začiatku 70. rokov. Niektoré z tých neznámych kapiel, ako napríklad Osanna (z Talianska), prispeli úplne originálnou hudbou k talianskemu thrilleru. Keď sa nad tým zamyslíme, neboli jediní. Túto hudbu považujem za odlišnú a baví ma, keď sa snažím ľuďom povedať niečo, o čom možno nevedia. Mám rád Goblin, mám ich prvú platňu pred Argentom – ako Cherry Five! Vždy som mal rád Goblin a s Claudiom Simonettim som robil rozhovor asi pred 23 rokmi a napodiv si spomenul, keď som ho minulý rok videl na Prog Cruise. Mám rád Yes, Floydov a, samozrejme, Tull, ktorých som opäť videl naživo prvý novembrový týždeň… dobrý koncert. Bohužiaľ, sme v bode, keď niektoré z našich hudobných idolov alebo zaujímavých kapiel vymierajú, pretože ich rozkvet mohol nastať koncom šesťdesiatych alebo začiatkom sedemdesiatych rokov. A niektorým, ako napríklad práve spomínanej veľkej trojke… sa podarilo znovuobjaviť samých seba.
Podcast “Weird Scenes Inside the Goldmine”, ktorého ste spoluautorom, ma zaujíma viac, a je na to dobrý dôvod – s Vaším kolegom Docom Savageom diskutujete o mnohých skvelých hercoch, herečkách a kultových filmoch… podcasting, hoci nesie podobnosti s tlačeným vydavateľstvom, je predsa len v mnohých ohľadoch úplne iný. Ako sa Vám hovorí na mikrofón v porovnaní s písaním slov na písacom stroji/klávesnici? Hoci v súčasnosti je pre mnohých preferovaným prostriedkom audio, ktorému z nich dávate prednosť Vy osobne? Písané alebo hovorené slovo?
Poznáte ten podcast a počúvate ho? Ďakujem. S „Docom“ (samozrejme, nie je to jeho pravé meno, ale kedysi pracoval v dôležitom zamestnaní a nechcel, aby to malo vplyv na jeho prácu, preto používa pseudonym) som sa zoznámil, keď sedel v prvom rade počas jedného z mojich raných panelových diskusií na filmovom kongrese. Písanie je samozrejme iné. Môžete sa k nemu vrátiť toľkokrát, koľkokrát potrebujete, aby ste ho vylepšili, opravili, uistili sa, že váš hlas vynikne. Podcasting je iný. V prípade Weird Scenes sa rozhodujeme o rozvrhu relácií a tém. Podľa môjho nápadu sa snažíme pokryť to, čo možno považovať za dôležité alebo relatívne zaujímavé filmy, o ktorých diskutujeme. Mám zbierku filmov (väčšinou súvisiacich s euro-hororom a podobne, a prístup k ďalším), ktorá je taká veľká, že niekedy uvažujem o tom, že časť z nej predám. Každopádne, obaja začíname so zoznamom, pripraveným scenárom a rýchlo odbočíme z cesty. Niekedy môj spolusediaci nemal možnosť vidieť nejaký film, alebo sa mu niečo naozaj nepáčilo, a mne sa to páčilo. Je to dávanie a branie a niekedy sa môžeme unaviť – áno, viem, že sú dlhé – filmografia Jessa Franca trvá hodiny a má minimálne 3 podcasty. Pre Colors of Prog som zvykol ísť bez scenára a dlho… ale taký som. Teraz sa snažím, aby neboli dlhšie ako 30 min. Nech už je koncovka akákoľvek, ani nejaký strih nepomôže od nesprávne vyslovenej chyby alebo omylu. Ako som už povedal, pri písanom texte to viete opraviť…. Ale s príchodom umelej inteligencie uvidíme, čo s tým bude.
Dobré veci prichádzajú v trojici, hovorí sa, alebo niečo podobné… a aby som bol úplne pedantný, nemôžem zabudnúť spomenúť ďalší podcastový počin, na ktorom ste sa zúčastnili… Taste of Fear. Nie som však (aspoň zatiaľ) schopný nájsť žiadne epizódy online, takže, môžete nám o tomto podcaste niečo povedať? V čom sa líšil – ak sa vôbec líšil – od „Divných scén…“?
Mám link na jednu epizódu. Bolo to približne v rokoch 2010/2011. Ten podcast som robil s Richom Caronom (vtedy známym aj ako Rich Rabid). Veľmi rád som s ním spolupracoval a tešil som sa z našej spolupráce. V istom zmysle sa to podobalo Podivným scénam, ale snažili sme sa čo najlepšie fungovať na archaickom systéme (museli sme si telefonovať cez online ústredňu a upravovať v reálnom čase). V relácii Taste of Fear sme robili rozhovory, jeden z nich si pamätám, bol s Davidom Hessom, zosnulým hercom z Last House on the Left. Pridali sme ďalšieho spolumoderátora, ženu, ale ja som skončil, keď ľudia, ktorí reláciu produkovali (bola to zastrešujúca produkčná spoločnosť), chceli hovoriť do výberu tém, hoci naše relácie boli dosť populárne. Rich a Danae pokračovali chvíľu aj bezo mňa, než tiež odišli.
Musím povedať, že trochu závidím, keď Vás vidím ako hosťa v diskusnom paneli na slávnom kongrese Chiller Theatre v New Jersey… stretávaš toľko skvelých kultových ľudí… ako sa stalo, že si sa zapojil do tohto konventu? Hádam každý z nás má nejakú obľúbenú hviezdu (alebo hviezdy), ktorú by rád stretol… s ktorou z nich si mal možnosť stretnúť sa a urobiť rozhovor na Chiller Theatre?
Na túto otázku som odpovedal v predchádzajúcej odpovedi. Nahradil som Ricka Sullivana, ktorý to robil. Niekedy to nie je vždy zábavné a hosť je otravný alebo na hranici drzosti (vtedy prechádzam do časti „otázky z publika“). V súvislosti s tým nechcem menovať, ale väčšinou bolo pre mňa potešením a niekedy aj cťou robiť s týmito ľuďmi rozhovory.
Je tu ešte jedna oblasť, ktorej sme sa nedotkli… a to je vaša kariéra spisovateľa. Viem o dvoch vašich knihách pre vydavateľstvo McFarland (konkrétne Tales from the Cult Film Trenches (2007) a Italian Horror Film Directors (2010)).
Moja prvá kniha vyšla v nemčine, v nemeckom vydavateľstve – Inferno Italia – Der Italienische Horrorfilm v roku 1998; moja druhá kniha pre to isté vydavateľstvo vyšla v roku 2000 pod názvom Serien Morder; tá bola o sériových vrahoch v skutočnosti, fikcii a filme. Vydavateľ ma podrazil a uviedol svoje meno ako hlavného autora, hoci som všetko napísal ja. Mojou prvou spoluautorskou knihou (s Tomom Lisantim) v Amerike je Film Fatales -Women in Espionage Films and Television Shows (Osudové ženy v špionážnych filmoch a televíznych seriáloch), ktorá vyšla koncom 90. rokov. Je ťažké spolupracovať so zavedeným vydavateľstvom. Pridelia vám svojho interného redaktora, ktorý nemusí mať ani poňatia o tom, o čom píšete, ale ponúka návrhy, nie vždy užitočné, atď. A v skutočnosti si veľa peňazí nezarobíte, a to ani nespomínajú elektronické verzie.
Pomaly sa blížime ku koncu tohto zaujímavého rozhovoru… a tiež ku koncu roku 2023, takže je len logické (citujem doktora Spocka) opýtať sa… aké plány má Louis Paul v nadchádzajúcom roku 2024?
Úprimne povedané, ak mám byť úprimný, nemám ani poňatia. Mám takmer dokončené dve knihy, ktoré si možno vydám sám. Jedna je o mojom dospievaní ako teenagera neďaleko zábavného parku (Coney Island), môj záujem o hudbu a filmy. Je to akási verzia autobiografie Rogera Cormana. Druhá je o Times Square, 42. ulici 70. a 80. rokov. Obe však potrebujú prepracovanie.
A toto nechám úplne na Vás… nejaký záverečný odkaz čitateľom tohto rozhovoru?
Naozaj neexistovalo nič také ako fanzinová scéna na začiatku 80. rokov. Nebolo nič lepšie ako zrod boomu VHS, keď sa toľko starých a nových filmov stalo dostupnými na videokazetách, ktoré ste si mohli pozrieť v súkromí svojho domova. A napokon, nebolo nič lepšie ako vidieť skvelý, alebo niekedy aj nie až tak skvelý európsky horor alebo thriller premietaný na veľkom plátne. Mám šťastie, že som prežil šesťdesiate, sedemdesiate, osemdesiate a ďalšie roky.
