Mám rád, ak sa moje hobby občas navzájom stretnú. A keďže sa tieto moje záľuby dajú zhrnúť v podstate do okruhu filmy-muzika-knihy-tlačoviny-hry (a všetko to mnohokrát zabalené v retro štýle), ono sa tých spojitostí nájde vcelku dosť.
Dnes mám príležitosť predstaviť vám, čitateľom, knihu, o ktorej som ani nevedel, dokiaľ som sa nezačal podrobnejšie zaujímať o svet filmu, a predovšetkým o mikrosvet, ktorý definujú pojmy ako „grindhouse“, „Deuce“ a „42nd Street“.
Ak vám tieto pojmy nič nehovoria, nič si z toho nerobte, nie ste rozhodne sami a pred pár rokmi by sme na tom boli úplne rovnako. Preto, než sa pustíme do recenzie samotnej knihy, poďme si čo-to o tomto spomínanom mikrosvete povedať.
Takže, čo je to „grindhouse“? Tento pojem sa do povedomia širšej verejnosti dostal v roku 2007, keď mal premiéru film Quentina Tarantina s názvom…nuž, Grindhouse. A ten vyšiel ako súčasť dvojprogramu (tzv. double bill) spolu s filmom Roberta Rodrigueza Planet Terror.
Grindhouse v tomto prípade odkazuje na neslávne známe kiná predovšetkým v oblasti newyorskej 42. ulice, teda 42nd Street, ktorá bola taktiež označovaná ako „Deuce“. Samotný pojem „grindhouse“ má viacero významov, niektorí znalci ho odvodzujú z označenia striptízových domov a bordelov (tie sa niekedy označovali ako „bump’n’grind“), iní zase „grindhouse“ odvodzujú z praxe premietať filmy dovtedy, kým sa filmové pásy v podsate úplne nezodrali (používal sa na to výraz „to grind“).
Hoci Tarantino pravdepodobne nikdy do pôvodného grindhouse kina v New Yorku nevkročil, nedá sa mu uprieť jeho nadšenie pre danú dobu a estetiku filmu 70. rokov, ktoré v podstate pretvára do dnešnej podoby – a spomínaný dvojprogram, teda double bill, taktiež odkazuje na prax amerických kín uvádzať filmy spárované v dvojiciach či trojiciach (triple bill).
Z tejto praxe vlastne pochádza aj výraz béčkový film (B-movie), čo bol druhý film, premietaný po hlavnom ťahačovi (čo bol zväčša aktuálny hollywoodsky trhák), i keď mnohokrát boli béčkové filmy zaujímavejšie než ich mnohonásobne nákladnejšie proťajšky v áčkovej kategórii. Ale to tom zase niekedy inokedy.
V dnešnej dobe, samozrejme, sa týmto filmom a celej histórii 42nd Street venuje množstvo kníh, od zborníkov recenzií po dokumentárne filmy o známych filmároch a distribútoroch, ktorých osudy sa s touto oblasťou spájajú, od fanúšikovských počinov po akademické suchotiny (viete, ako to s tými vedeckými pojednaniami chodí, dokážu znechutiť aj vaše najobľúbenejšie hobby, haha).
No v 60. rokoch 20. storočia, kedy sa americká spoločnosť vplyvom udalostí ako bolo hnutie za občianske práva a vojna vo Vietname začala pomaly liberalizovať, tieto filmy nestáli nikomu za to, aby sa o nich zmienil čo len písmenkom.
Nie je to až zas také divné, hoci dnes mnohých filmárov a producentov týchto filmov idolizujeme a vážime si ich, títo ľudkovia síce filmy radi mali, oveľa radšej však mali doláriky. A o to im išlo a nepotrebovali sa hrať na nejaké umenie. Samozrejme, aj arthouse filmy si svoju cestu na 42. ulicu v New Yorku našli, stále však bolo cieľom ich uvedenia iba jedno – zarobiť na zhliadnutiachtivých návštevníkoch.
Keďže exploitačná kinematografia spočíva aj vo využívaní rôznych – hlavne tabuizovaných – tém v snahe šokovať a tým prilákať divákov, nie je prekvapením, že už v tých dobách sa občas objavovali filmári a témy, ktorých dopad a dôležitosť vieme oceniť prakticky až teraz.
No a niekedy v 60. rokoch 20. storočia sa na uliciach New Yorku objavuje mladý Bill Landis – najskôr ako chlapec navštevujúci filmové predstavenia, neskôr ako autor malého amatérskeho fanzinu s názvom Sleazoid Express, ktorý sa venoval – ako jeden z prvých – práve tejto odvrátenej strane filmového priemyslu so všetkým, čo Deuce prinášalo, a úplne nakoniec ako v podstate súčasť života na 42nd Street – premietač, manažér kina, herec v pornofilmoch.
Evidentne, človek asi nemohol byť úplne normálny, aby do tejto oblasti plnej prostitúcie, kupliarov, vreckárov, drogových dílerov a podobných indivíduí vkročil, niektoré existencie si tam zmysel svojho života našli.
Nie som tu ale od toho, aby som mudroval nad tým, čo dnes už nebohého Billa Landisa (zomrel v roku 2008 ako 49ročný) motivovalo k takejto existencii – dnes sa pozrieme na to, čo po ňom ostalo. Jeho tvorbu.
Sleazoid Express nie je len názov knihy, o ktorej sa dnes budeme baviť, pôvodne to bol malý xeroxovaný newsletter/zine venovaný filmom, ktoré sa Billovi Landisovi v spomínaných kinách podarilo zhliadnuť, a ktoré – podľa jeho mienky – stáli za to, aby sa o nich písalo.
Šlo väčšinou o snímky, ktoré sa zaraďujú do kategórie “exploitation” filmov, hoci z definície „exploitation“ žánru sa doň dajú zaradiť prakticky všetky filmy. Ale znalci vedia, že sa jednalo (a jedná) o filmy, ktoré boli zväčša všetkým tým, čo komerčné, mainstreamové filmy neboli. Béčkové filmy 30. a 40. rokov 20. storočia, horrory, kung-fu mlátičky, erotické filmy (a neskôr pornografia)a kupodivu mnohokrát aj mainstreamové filmy… teda všetko, z čoho sa dalo vytrieskať prachy – to je exploitation kinematografia v tej svojej pravej podstate. Nebudeme sa totiž baviť o tom, že aj všetko to, čo sa dnes ponúka na TV obrazovke a v multiplexoch, exploitation nie je…je, ale o tom tiež niekedy nabudúce.
Sleazoid Express ako fanzin existoval od roku 1980 do roku 1985, v roku 1999 bolo jeho vydávanie obnovené vo forme asi 70stránkového magazínu, venujúcemu sa filmom dostupným na videu (keďže kiná na 42nd Street boli prakticky všetky do roku 1993 zbúrané a nahradené modernou Disney zábavou).
Sleazoid Express: A Mind-Twisting Tour Through the Grindhouse Cinema of Times Square je zhustením jeho zážitkov a poznatkov o filmoch, ktoré sa v grindhouse kinosálach na 42. ulici objavili, ide zväčša o materiál z jednotlivých vydaní zinu, obohatený novým materiálom.
Jednotlivé kapitoly čitateľa uvádzajú do sveta filmu, ktorý bežný divák nepozná. Čitateľ spoznáva nielen filmy, ale aj osoby za ne zodpovedné – od producentov, režisérov, cez distribútorov až po samotných hercov. Kapitoly sú aj taktiež zväčša tématicky rozdelené podľa hlavných žánrov filmov, ktoré sa v týchto kinách objavovali.
Prvé stránky úvodu nás oboznamujú s Landisovým objavovaním filmového sveta na Deuce a históriou samotného fanzinu. Kto niekedy skúšal vydávať svoju vlastnú publikáciu (ja áno), v Billových spomienkach sa odzrkadľuje naša vlastná publikačná snaha. OK, Humenné nie je New York, strasti a slasti amatérskeho vydavateľa boli – a sú – stále rovnaké.
Už v samotnom úvode sa čitateľ oboznamuje s prvými názvami filmov, ktoré Landisa zaujali. The Curse of Her Flesh, 99 Women, The Devil in Miss Jones…tieto a ďalšie tituly nebudú s najväčšou pravdepodobnosťou v zornom uhle väčšiny slovenských divákov, skúsení filmoví maniaci však hneď spozornejú – toto je kniha pre nich.
Sleazoid Express obsahuje 13 kapitol. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že hoci ma nie všetky filmové kategórie (a filmy v nich sa nachádzajúce) zaujímajú (trebárs kategória mondo filmov ide prakticky úplne mimo mňa), stále ide o zaujímavé čítanie aj napriek tomu, že dnes už mám čo-to o týchto filmoch prečítané (a napozerané).
Samozrejme, Landisovo forte sú hlavne sexploitation filmy a pornografia – a ak záujmy o túto časť kinematografie zdieľate, Sleazoid Express vám bude slúžiť ako príručka zaujímavých filmov a informácií s nimi sa viažucich, čo ocenia hlavne tí, ktorí sa téme grindhouse kinematografie a ľudí s ňou spojených venujú o čosi dôkladnejšie.
V každom prípade – ak máte radi filmy a radi o filmoch aj čítate, Sleazoid Express vás rozhodne nesklame.
Osobne mám túto knihu veľmi rád. Landis svoj svet poznal dokonale (niektorí pamätníci vravia, že až príliš dokonale), jeho štýl je zaujímavý a filmy, o ktorých píše, chce človek zväčša aj sám vidieť.
