Jeden z najzaujímavejších príbehov v autobiografii Davida Friedmana A YOUTH IN BABYLON sa týka chlapíka s podivným menom Dwain Esper; muža, o ktorom Friedman tvrdí, že nemá v podvodníckom umení, či už filmovom alebo inom, obdobu, čo je vzhľadom na skutočnosť, že na tom istom poli pracovali aj takí páni ako Kroger Babb a Louis Sonney, dosť odvážne tvrdenie.
Friedmanov príbeh zastihuje Espera v Chicagu v zime roku 1956, keď v schátralom divadle v chudobnej štvrti, ktoré vlastnila mafia, viedol prehliadku varieté show (burlesque). Esper nielenže pracuje bez akejkoľvek nájomnej zmluvy, ale svoju šou organizuje aj bez pomoci odborárskych premietačov, kulisákov, účinkujúcich a hudobníkov, čo sa rovná samovražde, pretože, ako každý, kto je aspoň trochu spojený so šoubiznisom, vie, organizovanému odborovému hnutiu šéfovali a stále šéfujú ľudia s príznačnými menami ako Johnny Two-Fingers (Dvojprstový Johnny) a Sam „Ice Pick“ Manzanara (ice pick = sekáčik na ľad).
Odbory nestrácajú čas a do divadla vysielajú svojho agenta, aby s Esperom zmluvu dojednal. Ako sa však ukázalo, ich agentom nebol nejaký 150-kilový chlapík menom Guido vybavený bejzbalkou, ale ružovolíci čerstvý absolvent práva (odbory sa snažia zbaviť zlého image). Esper, ktorý hneď vedel, koľká bije, pozorne počúva mladíkov návrh a potom sa ospravedlní kvôli návšteve toalety. Keď sa dvere biednej kancelárie o pár minút opäť otvoria, nestojí v nich Esper, ale sporo odená striptérka ponúkajúca drink a prísľub intímneho zblíženia. Naivný vyjednávač, mysliac si, že zaskóruje, berie drink, hodí ho do seba a okamžite stráca vedomie.
O pár hodín neskôr sa chlapec zobúdza na gauči, oblečený len v spodnej bielizni. Zasunúť si nezasunul, no jeho šaty sú fuč a rovnako tak záhadne zmizli aj jeho papiere so zmluvami. Schádzajúc po schodoch do divadla, hľadajúc pomoc, náš mladý hrdina sa nestretáva s láskavosťou a starostlivosťou, ale opovrhovaním a výsmechom divákov i účinkujúceho. Rozzúrený a ponížený, rozpálený arbiter ustupuje do Esperovej kancelárie, aby privolal pár chlapíkov … zisťujúc, že telefónny ciferník je bezpečne uzamknutý.
No, aby som to skrátil, chlapec sa z tohto domu hrôzy nakoniec dostane, ale len s pomocou láskavej striptérky, ktorá mu venuje pršiplášť a radu, aby sa nevracal. V nasledujúci deň je do kancelárie odborov doručená zásielka. V nej je odcudzený odev, úhľadne uložený v drahej krabici. Odbory, dochádzajúc k záveru, že Esper je zjavne blázon, dochádzajú k rozhodnutiu, že najlepšie je ho ignorovať.
Esper vo mne vzbudil zvedavosť a prinútil ma klásť si množstvo otázok. Tento šialenec vyrábal a distribuoval filmy? Ak hej, musel ich vyrábať a distribuovať sám, pretože nemohol mať žiadnych priateľov ani nikoho, kto by bol natoľko hlúpy, aby priznal, že ho pozná. Alebo mohol? A ako mohol Esper žiť tak dlho bez toho, aby mu dlátom nevysekali zuby?
Hľadanie odhalilo, že Esper sa narodil v roku 1893 (niektoré záznamy uvádzajú ako dátum narodenia 1899) a zomrel vo svojej posteli v zrelom veku 89 rokov bez akéhokoľvek škrabanca. Ako uvádzal, začínal vo filmovom priemysle natočením šiestich nemých westernov, no nakoniec sa rozhodol, že by mohol zarobiť viac peňazí založením vlastnej filmovej distribučnej a produkčnej spoločnosti. Pri tomto rozhodnutí Esper pochopil, že nemajúc peniaze na to, aby mohol súťažiť s veľkými štúdiami, bude musieť vyraziť na okruh roadshow s exploitačným materiálom.
Roadshow bolo praxou, ktorá existovala tak dlho ako filmy samotné. V skratke išlo o nezávislú distribúciu filmov s pikantnou alebo tabuizovanou tematikou. Títo nezávislí producenti museli pracovať mimo bežných distribučných kanálov, pretože ich filmy neboli schválené úradom pre dodržiavanie Motion Picture Production Code (kódexu výrobcov filmov). Bez osvedčenia tohto úradu o schválení nemohol byť film jednoducho premietaný alebo distribuovaný prostredníctvom člena tohto spolku. A jeho členmi boli všetci hlavní distribútori a kiná.
Mechanizmus roadshowingu bol pomerne jednoduchý. Ak na danom území nepracoval iný nezávislý obchodník s oplzlosťami, bol vyslaný predvoj, ktorý mal za úlohu vytvoriť reklamu a polepiť každý hladký povrch, ktorý videl, lákavými reklamami na film. Ak sa nepodarilo prenajať legitímne kino alebo sálu, bolo to jedno. Film by sa premietal v stane na okraji mesta, v schátralej nocľahárni alebo na bielom plátne uprostred poľa. Pokiaľ sa na tom dalo zarobiť, nezávislý subjekt nemal žiadne výhrady voči poskytnutému miestu.
Nezávislý film si často mohol dohodnúť premietanie jedného zo svojich filmov v legitímnom kine. A ak sa pýtate, prečo by majiteľ riskoval, že mu budovu vypália občania pobúrení tým, že sa v ich meste objavilo niečo ako Damaged Goods alebo Child Bride, bolo to kvôli peniazom. Majitelia kín mali sľúbených päťdesiat percent z tržieb v pokladni.
Ak sa na predstavení objavila polícia alebo rozhorčený duchovný, premietala sa pozmenená verzia filmu. Málokedy sa to muselo urobiť kvôli silnému morálnemu postoju, ktorý nezávislí producenti zaujali vo vzťahu k svojmu zvrátenému produktu. Hoci plagáty sľubovali pikantné príbehy o sexuálnej zhýralosti a zhýralom životnom štýle, zakladatelia týchto filmových spoločností sa neúnavne snažili presvedčiť verejnosť, že jediným zmyslom premietania týchto filmov je výchova: varovať dôverčivých občanov zapadnutých mestečiek, že zakázané pôžitky, ktoré sa premietajú na striebornom plátne, by mohli viesť k uväzneniu, šialenstvu alebo smrti, a to aj v prípade, že by ich ochutnali len raz. Pre prípad, že by diváci nepochopili zmysel týchto zvyčajne neškodných moralít – názvy takmer vždy sľubovali viac, než filmy kedy priniesli -, bol k dispozícii falošný odborník, ktorý sa vydával za experta na určitú oblasť nemravnosti, aby prednášal a odpovedal na otázky. Niektoré nezávislé spoločnosti boli v tomto podfuku lepšie ako iné. Nikto, dokonca ani Kroger Babb, to však nerobil tak ako Dwain Esper.
Esper urobil viac než len to, že najal prednášateľa alebo zamestnal človeka, ktorý mal rozptýliť obavy moralistov. Svoju blonďavú, postavou malú manželku poveril vedením vecí v skromnejších komunitách pre zachovanie fasády morálnej bezúhonnosti a navrhol sedembodovú platformu o „tvorbe a premietaní filmov“, na ktorej si dal veľmi záležať, aby sa jej dostalo celoštátnej pozornosti. Táto platforma bola uverejnená vo všetkých hlavných denníkoch, ako aj v užitočných publikáciách, napríklad v časopise Modern Motherhood. Hoci to, ako mohol človek presvedčiť ľudí, že nakrúca morálne filmy na základe daného stanoviska, ktoré sa pri pozornom čítaní ukázalo byť len blábolom, a pritom distribuovať filmy s názvami ako Marihuana: Weed With Roots In Hell, je takmer neuveriteľné. Je iróniou osudu, že v odvetví, ktorému dominujú muži, to bola žena, ktorá dala podnet na Esperov zostup do podsvetia filmového exploitation. Touto ženou bola jeho manželka Hildegarde, ktorej samotnej nebola cudzia špinavá stránka šoubiznisu, keďže svoju kariéru začala už ako osemročná, keď robila zaklínačku hadov pre svojho strýka, ktorý predával hadí olej z konského voza. Hildegarde sa s Esperom zoznámila o trinásť rokov neskôr, keď sa živil ako motocyklový kaskadér a ona pracovala ako reportérka pre LA Times. Vzali sa, ale Hildegarde si ponechala prácu a Esper odložil motorku, aby začal nakrúcať lacné filmy pre rôzne filmové spoločnosti. O niekoľko rokov neskôr Hildegarde, inšpirovaná smrťou svojho strýka, lekára závislého od drog, predložila svojmu manželovi scenár k filmu Narcotic s návrhom, aby film produkovali sami. Esper bol nadšený, našiel svoje poslanie.
Film Narcotic, vydaný v roku 1932, bol prvým z Esperových road show predstavení. Jeho výroba stála 8 900 dolárov. a odohralo sa viac ako 2 000 predstavení, čím sa stalo základom trhu s roadshow-exploitation až do 50. rokov 20. storočia. Na vrchole popularity filmu koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov Esper ako ďalšiu atrakciu vystavoval balzamované telo „Elmera, drogového diabla“.
Esper natočil svoj ďalší film až o dva roky, ale počas tohto obdobia objavil ďalší spôsob, ako zarobiť peniaze na roadshow okruhu: získať distribučné práva na neznáme alebo nevydané filmy, premenovať ich dráždivejšími názvami a ponúknuť takýto absolútny odpad nič netušiacemu publiku . Tak sa z trápneho protidrogového filmu natočeného v Egypte stala Sinister Menace (1932). Ingagi, otrasný film z džungle, vydal Esper v roku 1934 pod názvom Forbidden Adventure (1934).
Ak Esper nemohol získať distribučné práva na snímku, netrápil sa s právnymi úskaliami, jednoducho kópiu ukradol alebo skopíroval. Jeho najznámejší zlodejský kúsok sa týkal filmu Freaks (1932). Esper nielenže ukradol kópiu, ale aj umiestnil nápis „Dwain Esper uvádza“ nad rám, kde sa predtým nachádzal nápis „Metro-Goldwyn-Mayer uvádza“, a odstránil napísaný úvod a štúdiom nariadený happyend.
Podľa Dana Sonneyho, Friedmanovho partnera, Esperov najznámejší film Maniac, ktorý bol uvedený v roku 1934, „pri uvedený prepadol“. S pomocou Louisa Sonneyho, ktorý film spolufinancoval (a bol jedným z hlavných exploitation hráčov tej doby), film stiahli, premenovali ho na Sex Maniac, vymysleli nové trailery a lobby karty a pokračovali vo vypredávaní kín.
Z dnešného pohľadu možno Maniaka považovať za nepodareného v každom ohľade. Je však tak smiešne zlý, že len úplný blázon by ho považoval za niečo menej ako nesmierne zábavný. Ako si neužiť film, v ktorom je násilník, ktorý si myslí, že je vraždiaci orangutan z Poeových Vrážd v Rue Morgue, mačací zápas v plesnivej pivnici so striekačkami ako zbraňami a vylúpnutie a zjedenie mačacieho oka. Pokiaľ ide o poslednú časť, Friedman uvádza, že Esper povedal Danovi Sonneymu, aby našiel jednookú mačku, ale keď ten mačku priniesol, Dan nikdy neprezradil, ako a kde ju dokázal tak rýchlo nájsť. Friedman sa na to nikdy neobťažoval opýtať. Vraj to naozaj nechcel vedieť.
Maniac je pozoruhodný aj tým, že v ňom boli použité zábery z dvoch nemých filmov: švédskeho filmu Häxan: Witchcraft Through The Ages (1920) a nemeckého Siegfried (1923). Tie sú navrstvené na šialencovu tvár počas jeho ohavných monológov, aby symbolizovali jeho prehlbujúce sa šialenstvo. Hráči samozrejme preháňajú tak brutálne, že použitie týchto záberov možno považovať za zbytočné. Zdá sa, že všetci sú v takej horúčke, že prežúvanie očnej buľvy sa zdá byť úplne rozumným činom. Možno si to Esper uvedomoval, pretože pri každej príležitosti vkladal smiešne písomné vysvetlenia týkajúce sa konkrétnych duševných neduhov, ktoré sa mali odohrať.
Po tom, čo Esper zarobil na tejto smiešnej bláznivosti nemalé peniaze, natočil celovečerný film Modern Mother (Moderná matka) so šiestimi kotúčmi. Film bol uvedený v roku 1934 a je pozoruhodný tým, že ako jeden z prvých filmov využíva zábery z pôrodu v dramatickom kontexte. Dnes sa o filme vie len málo a okrem niekoľkých existujúcich záberov v rukách zberateľov neexistujú žiadne dôkazy o jeho existencii. Friedman však snímku videl a označil ju za klasiku predvojnovej éry exploitačného filmu. Na druhej strane, rovnaké slová použil aj pri opise Maniaka, takže je možno len dobre, že film Modern Mother zostáva hniť v kanistroch niekde v hollywoodskom trezore.
A v roku 1936 sa na plátna kín dostalo množstvo marihuanových exploitačných filmov. Najpopulárnejším z nich bol dnes už zabudnutý film s názvom The Pace That Kills (1936). V tesnom závese za ním nasledovali dnes už kultové klasiky: Assassin of Youth a Reefer Madness. Všetky tieto filmy boli odsúdené zo strany katolíckej Légie slušnosti. Všetky tieto filmy zarobili veľa peňazí.
Esper nestrácal čas, aby naskočil na cestu zarábania peňazí s filmom s nenápadným názvom Marihuana: Weed With Roots In Hell (alias Marihuana). A keďže Esper vstúpil do hry s filmami o drogách trochu neskoro, rozhodol sa, že potrebuje trochu viac publicity. Preto svoj film predložil Úradu pre filmovú produkciu (Motion Picture Production Code Authority). Nie je prekvapujúce, že pri filme, ktorý obsahuje nahotu, simulovaný sex a zobrazenie zneužívania drog, Esperovi vychvaľované „osvedčenie o schválení“ odmietli udeliť. Esperovi to vyhovovalo; teraz mohol na svojich obežníkoch hlásať, že Hollywood film zakázal. Čo, samozrejme, pravda nebola, ale Esperovi nikdy nevadilo trochu si fakty upraviť. Keď raz policajti nariadili Esperovi, aby do polnoci opustil mesto, okamžite zmenil nápis na tabuli kina:
DNES VEČER NAPOSLEDY NA PRÍKAZ NÁČELNÍKA POLÍCIE!
Väčšina filmov o drogách z tohto obdobia bola žalostne chudobná na príbeh. V skúpych scenároch sa zvyčajne vyskytovali nevinné deti, ktoré sa nechali nalákať na marišku miestnym dílerom a po niekoľkých nevhodných skúsenostiach ich zabili alebo uväznili. Vo filme Marihuana sa veci trochu… ehm, komplikujú.
Hrdinka sa nechá trávou zlákať, kvôli jej zhubnému vplyvu otehotnie, predá svoje dieťa miestnemu dílerovi a po tom, čo sa stane závislou na heroíne, sa snaží získať nejaké rýchle peniaze na podporu svojho návyku únosom dieťaťa kvôli výkupnému. Z dieťaťa sa však vykľuje dieťa jej sestry a čo je ešte neuveriteľnejšie, jej vlastné dieťa. Zdá sa, že miestny díler predal jej dieťa sestre, aby si prilepšil. Teraz, vyzbrojená touto správou a s blížiacimi sa policajtmi, sa naša nešťastná hrdinka zabije predávkovaním.
Aby Esper upokojil výčitky svedomia svojich divákov, uviedol film dlhým písomným rozprávaním, v ktorom ubezpečil návštevníkov, že príbeh, ktorý sa chystajú vidieť, pochádza zo skutočných policajných spisov, a na záver poznamenal, že
Marihuana, hašiš Orientu, sa bežne distribuuje ako nadopovaná cigareta. Jej najdesivejší účinok spočíva v tom, že uvoľňuje užívateľa k extrémnej krutosti a zúfalstvu.
March of Crime (Pochod zločinu), ktorý vyšiel v roku 1936, bol úsmevným popisom zločineckého života. Film má len dvadsať minút, ale pri sledovaní úbohého väzňa, ktorého vlečú na elektrické kreslo, zatiaľ čo sugestívny rozprávač bez života intonuje: „Zločin sa nikdy nevypláca, zločin sa nikdy nevypláca. Zostáva len ticho.“, vyprsknete to pivo na steny.
Esperov ďalší film bol tiež dvojdielny a mal byť jeho posledným počinom na režisérskej stoličke. Snímku s názvom How To Undress In Front Of Your Husband (pekelne dlhý názov na dvadsaťminútový film) môžete pomerne ľahko nájsť a použiť na akýkoľvek účel, keďže je v public domain. Pôvod filmu Undress (Ako sa vyzliecť) je však taký slizký, že sa možno budete hanbiť si film vôbec požičať. Je určite obdivuhodné, že Esperova manželka nespravila s týmto počinom hrubú čiaru a na mieste ho nenechala. Zdá sa však, že ani pani Esperová sa nehanbila, pretože jej meno sa objavuje v titulkoch ako spoluautorka.
Podnetom pre vznik filmu Undress bola zúfalá dievčina, ktorá bola ochotná urobiť čokoľvek, aby sa stala filmovou hviezdou. Tou ženou bola Elaine Barrie, mladá manželka starnúceho alkoholika Johna Barrymora.
Elaine sa vydala za Johna s tým, že jej zabezpečí miesto vo svete filmu. Po svadbe však zistila, že John je na mizine a pre svoje chronické problémy s alkoholom je v hollywoodskej komunite persona non grata. Jeho manželka čoskoro zistila, že rovnako nevítaná je aj ona.
Čo mala robiť dvadsaťročná začínajúca herečka, ktorá bola na mizine a bez akýchkoľvek skúseností? Podľa Espera sa mala objaviť čiastočne oblečená vo vzdelávacom filme, ktorý mal bežnú domácu paničku poučiť o umení vyzliekať sa. Všetko malo byť urobené s vkusom a štýlom, bez snahy zarobiť na mene Barrymore.
Esper preto film intenzívne propagoval ako film s pani Barrymoreovou, ktorej meno bolo tučným písmom napísané v sérii lákavých reklám. Samotný film je ešte menej vkusný. „Slečna Barrie je nepochybne autoritou v oblasti vyzliekania,“ hovorí slizký rozprávač na úvod filmu. Náš moderátor nás potom informuje, že „táto malá dáma“ na rozdiel od iných žien, noc čo noc dráždi svojho manžela striptízom. „Určite je príťažlivá,“ hovorí náš odvážny sprievodca, „či neulovila najväčšieho milovníka na svete?“ Žiaľ, Elaine príťažlivá nie je, ak teda za „príťažlivú“ nepovažujete hruď plochú ako doska a sudovité boky.
Klan Barrymorovcov bol pobúrený a snažil sa film zakázať. Nepodarilo sa im to, ale mali satisfakciu v podobe zákazu snímky v New Yorku štátnym komisárom pre vzdelávanie ako neslušnej a vulgárnej. Pokiaľ ide o Elaine, jej novonadobudnuté povolanie túto kontroverziu neprežilo. Zahrala si vedľajšie úlohy v dvoch zabudnuteľných filmoch a potom bola odsunutá na smetisko hollywoodskych dejín.
A to bol koniec aj pre Espera. Po dokončení filmu Undress už nikdy nenakrútil žiadny ďalší film, jeho tvorivé potreby boli zrejme uspokojené, ak za formu tvorivosti nepovažujeme podvody a podrazy, ktoré v neskoršom živote neochvejne praktizoval.
Nech už charakterizujete Esperove aktivity v jeho posledných rokoch života akokoľvek, nudnými ich nazvať nemôžete. Počas nasledujúcich približne štyridsiatich rokov sa Dwain vyzbrojil niekoľkými filmami, ktoré sám vymyslel, a hŕstkou filmov, ktoré ukradol alebo na ktoré mal práva, a brázdil krajinu s predstaveniami vo variétnych (burlesque) domoch a kinách.
Jedným z Esperových zaujímavejších trikov (a nie nezvyčajným postupom medzi roadshowmanmi, až na to, že Esper ho povýšil na umenie) bolo zmeniť názov filmu, keď sa vyčerpala jeho komerčná životaschopnosť, a vrátiť ho na cesty s novou reklamnou kampaňou. Tak sa z Freaks stal film Forbidden Love, ktorý bol propagovaný ako film obsahujúci to, čo David Friedman opisuje ako „množstvo pikantností“. Film však neobsahuje ani jeden záber nahoty, takže aby zabránil takmer vzbure, ktorá vždy nastala na záver premietania filmu, Esper nahodil niečo, čo sa v obchode nazývalo „square-up reel“ (upokojujúci filmový kotúč). V tomto kontexte to znamenalo niečo, čo malo „urovnať“ hnev zákazníka, zmierniť jeho hnev, a keďže sa sľubovala nahota, musela sa ukázať. Zvyčajne to malo podobu desaťminútového filmu o zdravých radovánkach v nudistickom tábore. S Forbiddden Love to nemalo nič spoločné, no diváci nikdy nežiadali svoje peniaze späť.
Keď sa kampaň Forbidden Love v štyridsiatych rokoch vyčerpala, Esper film opäť premenoval. Tentoraz to boli Nature’s Mistakes (Chyby prírody) a aby zabezpečil návštevnosť pre teraz už pochopiteľne opatrných majiteľov kín, Esper vymyslel film a živé predstavenie, v ktorom vystupovala skupina skutočných čudákov s cirkusovým veteránom Samom “ The Man with No Face“ Alexandrom ako hlavným predstaviteľom. Celé to bolo riadené ako cirkus s veľkými transparentmi, ktoré pokrývali priečelia divadla, a s deformovanými najatými zamestnancami, ktorí pracovali na tribúnach postavených vysoko nad vestibulom, ktorý bol pokrytý pilinami. Tento podvod bol taký úspešný, že Esperovi sa ho podarilo udržať na cestách viac ako päť rokov. To všetko pre snímku, ktorá trvala niečo vyše hodiny!
Keď Esper nerobil takéto podvody, žaloval ľudí za premietanie filmov, ktorých práva často predal už dávno predtým. Jeho posledná žaloba bola podaná proti NORML za použitie filmu Reefer Madness bez jeho súhlasu. Nevadilo, že film bol verejne dostupný, Esper veril, že jeho protivníci vždy usúdia, že mimosúdne vyrovnanie je lacnejšie, a zvyčajne mal pravdu.
Esperov posledný film, na ktorom pracoval niekoľko rokov pred svojou smrťou, zahŕňal množstvo záberov z druhej svetovej vojny, ktoré upravil do prezentácie „Atrocities of War“. Táto atrakcia sľubovala dôkladné pohľady na Hitlera a jeho podriadených, a ak by to nestačilo, ako návnadu pre neopatrných mal Esper náhodou vystavený v hale divadla Mercedes Benz z roku 1937. Pýtate sa, čo bolo také zvláštne na Mercedes Benz z roku 1937? No, náhodou to bol „Hitlerov osobný automobil!“ Ten človek nemal žiadnu hanbu.
No slušnosť, čestnosť a súcit neboli to, o čom Esper bol. Esperovi išlo o zarábanie peňazí akýmkoľvek spôsobom, pokiaľ to nebolo trestné. V tomto procese sa mu zrejme podarilo oklamať svoje publikum, aby uverilo, že mu poskytuje zábavu. Je to odsúdeniahodné, ale zároveň je to fascinujúce svedectvo o múdrosti veľkého ikonoborca H. L. Menckena, ktorý veril, že: „Podceňovaním vkusu americkej verejnosti nemôžete nikdy skrachovať.“ Podľa všetkého sa zdá, že Dwain Esper zomrel ako veľmi bohatý muž.
Autor: Dom Salemi
Zdroj: BRUTARIAN, číslo 1/1991
