Konečne film o metlákoch pre metlákov! Dobre, možno trošku preháňam, ale poďme pekne od začiatku, dobre?
We Summon The Darkness je nový… a teraz, ako ho nazvať? Pre mňa to je crossover. Naozaj, nájdete tu po troške zo všetkého – slasher, thriller aj trošku komediálnych prvkov, takže je to crossover. A bodka. Tak teda ešte raz – WSTD je crossover z roku 2020 (teda novinečka, v UK vyšla 20. apríla u Signature Entertainment, ktorým týmto ďakujem za poskytnutú recenzentskú kópiu), v hlavných úlohách s Alexandrou Daddario, Keanom Johnsonom, Maddie Hasson, Amy Forsyth, Loganom Millerom, Austinom Swiftom, Johnym Knowvilleom, Allison McAtee, Tannerom Beardom a pár ďalšími dobrými ľudkami. Scenár spáchal Alan Trezza (ktorý už má na konte film Burying the Ex) a všetko to kočíroval a režíroval Marc Meyers ( a ak ste videli My Friend Dahmer, tak aj ten režíroval on), a príbeh sa točí okolo skupinky metlákov, ktorí sa kdesi v Amerike vybrali na koncert počas obdobia 80. rokov 20. storočia, a ja už len zamudrujem a zamachrujem, že hovoríme o období tzv. Satanic Panic. To vám bola, panečku, zaujímavá doba (a hoci je to v podstate na smiech, ľudia sedeli v base – a poniektorí doteraz sedia – za niektoré vymyslené veci, čo už sranda rozhodne nie je), ale o tom niekedy inokedy.
A toto je krátka verzia, ktorá sa niekde môže objaviť v nejakej referenčnej bichli, ale predpokladám, že nám také čosi len tak stačiť nebude. Dobre, dajme si dlhšiu verziu.
Vo filme sledujeme dievčenské trio zložené z Alexis (Alexandra Daddario, ktorá sa mihla aj v snímkoch San Andreas, Baywatch, Burying the Ex), Val (Maddie Hasson, vo vedľajšej úlohe aj vo vynikajúcom filme God Bless America) a Beverly (Amy Forsyth, známa zo seriálov Defiance, The Lizzie Borden Chronicles a ďalších) cestujúce na metalový koncert uprostred zúriaceho mediálneho ošiaľu ohľadom všetkého satanského, ktorý dostal príhodný, už hore spomenutý, názor Satanic Panic. Takže sme v 80. rokoch 20. storočia, čo mi síce chvíľku trvalo, než som pochopil, ono totiž trošku chýbali niektoré ingrediencie tej doby, napr. trvalá na vlasoch báb, to skrátka muselo byť. Ale zorientoval som sa rýchlo, lebo mi bolo divné, že Mark (TV actor Keean Johnson hrajúci v seriáloch, ktoré absolútne nepoznám ani podľa názvov) spomína, že jeho prvým koncertným zážitkom bol posledný koncert Ozzyho s Randy Rhoadsom… a ja tak kukám ako puk a vravím si, si robí niekto srandu? Chlapík taký cucák a veci spred 30+ rokov? Nato hneď Val zakontrovala, že prišla o panenstvo na koncerte Def Leppard v roku 1983 a už som bol v obraze (teda nie, že by som si predstavoval daný čin, vy perverzáci!). A ich debata o Jasonovi Newstedovi ako náhrade za zosnulého Cliffa Burtona bola potom vcelku milá. Snažili sa, veľmi sa snažili.
Takže tri baby a traja metláci na metalovom koncerte. Zatiaľ, ako my na východe hovorievame, „šicko bavi“ (všetko v poriadku).
Rozmýšľam, či chcem ísť veľmi do príbehu, lebo normálne pri recenzovaní sa snažím vyhnúť sa tomu, čo sa len dá – koniec koncov, načo potom pozerať film, keď viete, čo a ako, že? Sa potom niekto diví, že ľudia pozerajú akurát tak trailery… Ale nedbám. Takže ohľadomo filmu – nič nie je tak, ako to vyzerá, a čo začína ako pekný večer končí trošku – menej pekne.
To ste sta dozvedeli, že?
Ale nechajme film filmom, ten si pozrite a spravte si názor sami. Čo ale chcem spomenúť je prístup k filmu.
Lebo bežný divák, čo tam, preňho je to ďalšia novinka, ktorú buď uvidí o nejaký čas na Netflixe (s najväčšou pravdepodobnosťou) alebo na káblovke, prinajhoršom to stiahne z torrentu, kukne, vymaže. V podstate je to taký filmový burger z Mekáča. Chutí? Chutí. Je to niečo špéci? Ani nie. Klišé? Tomu ver. Predvídateľný? Pri We Summon The Darkness si môžeme odfajknúť aj túto kolónku.
Ale pokiaľ sme metalisti, ktorí čosi pamätajú, to už je o čomsi inom.
Štastie, že sme boli pred týmto imperialistickým „zlom“ v podobe Satanic Panic chránení Železnou oponou, keďže súdruhom bol nejaký Satan ukradnutý, rovnako ako nejaká panika okolo neho. A samozrejme, nemali sme ani narcisických chamtivých televíznych kazateľov – a rovnako tak sme boli (hoci zjavne neúspešne) chránení aj pred tým nástrojom skazy socialistickej spoločnosti, metalovou muzikou. No nenecháme si predsa náš socialistický poriadok rozvracať, že?
Dodnes pamätám, ako nám nejaký angažovaný príslušník VB rozprával o vyčíňajúcich metalistoch, strihajúcich ľuďom hlavy dohola, prípadne vyhoľujúcich im do hláv hákové kríže (súdruh si evidentne plietol nazi-skinheads a metalistov, ale budiž mu odpustené, bolo to pre dobro socializmu). No ale, že „díky, Broňa“. No a nedá sa zabudnúť ani na kampane proti metalovej muzike v našich krajoch, viď protest biskupov proti koncertu Iron Maiden a Black Sabbath začiatkom 90. rokov minulého storočia).
A preto sa vo We Summon The Darkness metalový divák dokáže pekne identifikovať s našou partiou metlákov, hoci len sprostredkovane.
No ale späť k filmu. Ten je evidentne orientovaný na mladú generáciu, ktorej nebude určite divné, že naši metláci nie sú „máničky“. Metlák v 1986 či 1987 bez „deky“? Takmer nemysliteľné. Ale najväčšou peckou boli náušnice Alexis v podobe obrátených krížov, z toho som sa pučil neskutočne. Ale dobreeee, dobreeee…veď to nie je dokumentárny film.
A áno, niektoré veci vo filme boli úplne predvídateľné (konanie pastora, tam nebolo čo riešiť), rovnako aj (takmer koniec), to už zaváňalo takmer zámerom, niektoré veci boli #cjtbtocobolodpc – napr. návrat ťažko zraneného Kovacsa (Logan Miller, Scouts Guide to the Zombie Apocalypse, Escape Room) späť do domu, nehovoriac už o štýle, akým dom opustila Alexis, ale celkovo sa to pozerať dalo a bolo to vcelku fajn, hlavne to budovanie príbehu až do momentu, kedy mi, ako divákovi, došlo, že aha! (nebudem prezrádzať). Toto je skrátka film na sobotný večer s pizzou, pivkom, čipsami, kolou, vodkou…podľa vlastného výberu, nech sa páči, o zábavu bude postarané. A baby boli fakt parádne, to sa musí nechať!
Aby som to zhrnul – We Summon The Darkness nie je rozhodne žiaden Kubrick, a mix žánrov sťažuje kategorizáciu filmu a jeho porovnanie s inými filmami. Iste, nie je tu nič, čo by sme nevideli, ale funguje to, a ako sa vraví, ak to funguje, tak do toho nešprtajme. Výkony hlavných protagonistov boli OK (akurát chudák Tanner Beard v úlohe šerifa, tá úloha bola napísaná úplne nahovno), a ako metalhead som samozrejme držal chlapcom palce. Pridať k tomu pekné baby, nie je o čom. Aj keď najlepší bol Kovacs v podaní Logana Millera, to je presne bláznivý metlák jak má byť!
Tak čo poviete, dáme dnes nejaký 80tkový metal? Neviem, ako vy, ale ja rozhodne áno.
Film k recenzii poskytla firma Signature Entertainment UK.
(pôvodná recenzia z júna 2020 – pozn. redaktora)
