Obmena bežných horrových kategórií zvyčajne využívaných pri 31 dňoch horroru a ich obmedzenie na čiernobiele “starinky” rokov minulých je pre mňa mimoriadnym zážitkom. Teda, nie že by moderná doba čiernobiele horrorové filmy naplno vylúčila zo svojho filmového repertoáru – stačí si len spomenúť na The Lighthouse (2019) ako príklad toho, že nie všetko musí žiariť pestrofarebnou paletou, aby sme vo svojom vnútri zažívali napätie a hrôzu (a zároveň nadšenie zo skvelého filmového zážitku).
Film Vala Lewtona z roku 1942, Cat People, je pozoruhodným príkladom toho, ako sa dá psychologická hĺbka a jemný horor použiť na vytvorenie desivého a napínavého filmu, aj napriek obmedzenému rozpočtu a špeciálnym efektom. Réžiu filmu mal na starosti Jacques Tourneur a produkoval ho Lewton pre RKO Pictures. Tento film je jedným z prvých v sérii atmosférických nízkorozpočtových filmových hororov, kladúcich dôraz viac na náladu a náznaky než na otvorené násilie alebo efekty. V Cat People je to, čo nie je vidieť, oveľa desivejšie ako monštruózne, pričom film sa pri vyvolávaní pocitu strachu spolieha na nejednoznačnosť, tiene a hlboký podtón sexuálneho napätia.
V centre príbehu tohto klasického filmového horroru je Irena Dubrovna (Simone Simon), srbská imigrantka, ktorá sa po rýchlom romániku stretne a vydá za Američana Olivera Reeda (Kent Smith). Od začiatku je Irena vykreslená ako tajomná a prenasledovaná žena. Verí, že pochádza z rodu prekliatych ľudí, ktorí sa pri sexuálnom vzrušení alebo emocionálnom rozrušení menia na predátorské šelmy. Toto presvedčenie vytvára priepasť v jej rozvíjajúcom sa vzťahu s Oliverom, obávajúc sa, že fyzickým naplnením manželstva sa zmení na šelmu a svojho manžela zabije. Napriek Oliverovej láske a jeho snahe zbaviť ju týchto zväzujúcich myšlienok však Irena zostáva pohltená úzkosťou a nie je schopná sa oslobodiť od myšlienok na údajnú kliatbu.
Jednou z hlavných silných stránok filmu Cat People je použitie psychologického hororu, čo bolo v tom čase prelomovým prístupom. Namiesto toho, aby sa spoliehal na náhle ľakačky alebo explicitné prejavy teroru, film buduje všadeprítomný pocit nepokoja. Irenin vnútorný boj je skutočným srdcom filmu – jej strach zo seba samej a vlastných túžob. Tento strach, najmä v kontexte 40. rokov, možno čítať ako metaforu pre ženskú sexualitu, represiu a nebezpečenstvá nekontrolovanej túžby. Film čerpá zo spoločenských úzkostí týkajúcich sa ženského sexuálneho potenciálu a autonómie, pričom zobrazuje Irenin strach zo svojej sexuality ako nebezpečnú, nekontrolovateľnú silu, ktorá by mohla zničiť nielen ju, ale aj jej okolie.
Simone Simon ako Irena podáva tichý, ale fascinujúci výkon. Postave prináša zraniteľnosť, ktorá ju robí sympatickou a tragickou, pričom zároveň vyžaruje znepokojujúcu cudziu inakosť. Jej jemné, takmer detsky nevinné črty kontrastujú s temnejšími aspektmi jej charakteru, čím vytvára napätie medzi nevinnosťou a nebezpečenstvom. Irena je obeť aj potenciálny predátor a Simonov výkon tento jemný balans zvláda majstrovsky. Jej interakcie s Oliverom a jeho kolegyňou Alice (Jane Randolph) odhaľujú jej vnútorné trápenie, keď sa snaží vyrovnať svoju lásku k Oliverovi a strach z toho, čo by mohla intímnosť odhaliť.
Najslávnejšie scény filmu poukazujú na Lewtonovu schopnosť využiť náznaky namiesto explicitných akcií. Jedna z týchto scén, teraz slávne označovaná ako „Lewtonov autobusový moment“, zobrazuje Alice, ktorá v noci kráča domov, zatiaľ čo ju Irena potenciálne prenasleduje. Napätie je hmatateľné, budované prostredníctvom hry svetla a tieňa, pričom divák zostáva v očakávaní, že Irena môže kedykoľvek zaútočiť. Napätie je však rozptýlené náhlym syčaním autobusu, ktorý zastaví, a zvuk sa ozýva ako vrčanie predátora. Táto scéna ukazuje, aké účinné môže byť napätie, keď sa buduje prostredníctvom atmosféry namiesto akcie. Divák si musí sám predstaviť hrôzu, ktorá je oveľa znepokojujúcejšia než čokoľvek, čo by sa dalo priamo ukázať.
Podobne aj scéna v plavárni je ďalšou ukážkou vytvárania strachu prostredníctvom minimalizmu. Alice, ktorá pláva sama v slabo osvetlenom vnútornom bazéne, počuje zvláštne zvuky a začína panikáriť. Tiene tancujú po stenách, vlniaca sa voda odráža desivé obrazce a divák je ponechaný v neistote, či sa Irena skutočne premenila na mačkovitého predátora, alebo si Alice len necháva svoju predstavivosť pôsobiť na psychiku. Opäť film necháva hrôzu nevidenú, no hlboko pociťovanú.
Jemné špeciálne efekty a minimálne využitie násilia v Cat People posilňujú psychologický horor, na ktorom film stojí. Premena z človeka na pantera nie je nikdy priamo zobrazená; namiesto toho vidíme iba následky útokov alebo jemné vizuálne náznaky – stopu po tlape v snehu, tieň, ktorý sa mihne ako zviera. Tým, že film necháva skutočné monštrum skryté, umožňuje divákovi premietať si vlastné obavy na obrazovku. Nevidené sa stáva oveľa desivejším ako to, čo je viditeľné, čím sa posilňuje myšlienka, že to, čo nevidíme, je často desivejšie než to, čo vidíme.
Okrem hororových prvkov je Cat People aj filmom o odcudzení a skúsenosti imigrantov. Irena je v každom zmysle outsiderom, nielen ako cudzinka v novej krajine, ale aj ako niekto, kto sa cíti zásadne odlišný od ostatných. Jej strach z toho, že bude pohltená svojou temnejšou povahou, odráža strach mnohých imigrantov, ktorí sa možno obávali prispôsobiť sa alebo stratiť svoju kultúrnu identitu. Zároveň film pracuje s myšlienkou dedičnej traumy, pričom naznačuje, že Irena je odsúdená zopakovať násilnú históriu svojich predkov, napriek jej pokusom odolať tomu.
Záver filmu je zároveň tragický aj nevyhnutný. Irenine najhoršie obavy sa naplnia, ale nie tak, ako by sa dalo očakávať. Namiesto toho, aby sa stala plne realizovaným monštrom, je zničená tým, čoho sa najviac bála: jej neschopnosťou zmieriť si ľudskú a zvieraciu stránku, jej túžbu a strach. Nakoniec Cat People nie je len príbehom o žene, ktorá sa môže zmeniť na pantera – je to mrazivý prieskum identity, represie a nebezpečenstiev potláčania našej pravej podstaty.
Val Lewtonov film Cat People zostáva klasickým dielom hororového žánru, filmom, ktorý využíva minimalizmus a psychologickú hĺbku na vytvorenie jedinečne znepokojujúcej atmosféry. Jeho vplyv možno vidieť v nespočetných filmoch, ktoré nasledovali, a jeho schopnosť vyvolať strach prostredníctvom náznakov namiesto priameho zobrazenia stále rezonuje u dnešných divákov.
Kto, čo, kde?
Občas sa vyskytuje taký paradox, že pri filmoch spomíname ľudí, ktorí s ním majú na prvý pohľad spoločné len málo. Ale to len na prvý pohľad.
V prípade ľudí ako Val Lewton, ktorý film Cat People produkoval, je jeho osoba veľmi dôležitá, nakoľko predstavuje jednu zo zásadných postáv formujúcich horrorový žáner až po dnešnú dobu. Paradoxne, jeho nízkorozpočtové snímky sú dnes považované za horrorovú klasiku.
Čo je aj dôvod, prečo sa s ním produkovanými filmami počas 31 dní horroru 2024 stretneme. Ale o tom v pravý čas.
Val Lewton (1904-1951), ktorého rodina v roku 1909 emigrovala z cárskeho Ruska do U.S.A., bol scenáristom a filmovým producentom.
Medzi ním produkované filmy patria také klasiky ako Cat People (1942), I Walked with a Zombie (1943), The Seventh Victim (1943), The Body Snatcher (1945), Isle of the Dead (1945) či Apache Drums (1951).
Hlavnú úlohu vo filme Cat People, srbskú imigrantku Irenu Dubrovnu Reed, stvárnila americká herečka Simone Simon (1911-2005).
Tá sa objavila v rôznych snímkoch, z ktorých spomenieme aspoň dva – The Devil and Daniel Webster (1941), The Curse of the Cat People (1944) a ďalších.
Ken Smith (1907-1985) sa objavil po jej boku ako Oliver Reed, tento americký herec sa objavil v mnohých filmových a seriálových úlohách, spomeňme aspoň niektoré – The Curse of the Cat People (1944. kde sa opäť stretol so Simone Simon, film opäť produkoval Val Lewton), The Spiral Staircase (1946), Comanche (1956), objavil sa v mnohých epizódach seriálu Peyton Place (1964-1966), v seriáli The Invaders (1967-1968), v eurospy snímku Assignment to Kill (1968), Death of a Gunfighter (1969) a mnohých ďalších.
Psychiatra Dr. Louisa Judda s nie tak čistými motívmi si zahral Tom Conway (1904-1967), známy s filmov ako Tarzan’s Secret Treasure (1941), Rio Rita (1942), sériou filmov a Falconovi, 13 Lead Soldiers (1948), Bride of the Gorilla (1951), Peter Pan (1953), The She-Creature (1956) a mnohých ďalších.
Oliverovu “bokovku” a Ireninu neskoršiu rivalku Alice stvárnila Jane Randolph (1914-2009), so síce skromnejšou, ale napriek tomu zaujímavou kinematografickou históriou, objavila sa napr. v dvoch filmoch série Falcon – The Falcon’s Brother (1942) a The Falcon Strikes Back (1943), The Mysterious Mr. M (1946), a objavila sa aj v Abbot And Costello Meet Frankenstein (1948), okrem iných filmov.
Slávna stalkovacia scéne z filmu Cat People:
